K udalostiam posledných dvoch dní 43. schôdze Národnej rady by sa toho dalo napísať veľmi veľa a aj sa napíše. To, čo sme mali možnosť sledovať, bolo nechutné ako obsahom, tak aj formou.
Po prvé, takzvaná „horalková novela“ Trestného zákona dostala nielen absurdný prílepok o spochybňovaní povojnového usporiadania po druhej svetovej vojne, ktoré má byť po novom trestné, ale aj ďalší, ktorý reálne znemožňuje výpovede kajúcnikov.
Keď už koalícia musela pristrihnúť krídelká drobnej kriminalite, tak aspoň pomohla tej veľkej.
Po druhé, po expresnom prezidentovom vete zrušenia Úradu na ochranu oznamovateľov koalícia rovnako expresne jeho veto prelomila.
Je už veľmi bežné, že v parlamente vrú emócie, ale to, čoho sme boli svedkami najmä vo štvrtok, vyčnievalo.
Igor Matovič opäť exceloval v provokáciách, keď najprv prerušil hodinu otázok a potom sa aj s Jozefom Pročkom dostal do fyzickej potýčky s poslancami Hlasu Tittelom a Vlčekom, ktorá pôsobila, že je len kúsok od toho, aby prerástla do bitky.
A videli sme priehršť slovných útokov a nechutných poznámok, ktoré pravdepodobne prerazili aj tak už veľmi nízke dno slovenského parlamentarizmu.

Podľa viacerých poslancov podgurážený Andrej Danko urážal členov opozície a nadával im, pričom mnoho z jeho výpadov je zachytených na videozázname.
Keď poslankyňa Jana Hanuliaková vo svojej faktickej poznámke povedala, že koalícia má krv na rukách, Danko na ňu zareagoval, že krv na rukách má ona – a podľa toho, čo povedala v pléne Martina Bajo Holečková, tak džentlmensky dodal aj: „Každý mesiac.“
To, že atmosféra rokovania parlamentu pripomínala krčmu – respektíve doslova pajzel, teda kde sa aj fajčí –, dokladá výmena medzi Zuzanou Mesterovou a Mariánom Kérym.
Keď sa poslankyňa PS sťažovala na to, že v sále cítiť alkohol a cigarety, Kéry na ňu v pléne zareagoval slovami: „Ak nechce cítiť alkohol a cigarety, tak ju chcem požiadať, aby si odsadla.“
Poniektorí poslanci, napríklad Lucia Plaváková z Progresívneho Slovenska, oprávnene kritizovali, že poslanci koalície sú len ako cvičené opice na stláčanie tlačidiel na hlasovacom zariadení a schvália hocijako nespravodlivé zákony, pokiaľ predseda zavelí.
Plaváková má úplnú pravdu, že to je nesprávne a že ide o deformáciu (našej) zastupiteľskej demokracie, v ktorej sú často poslanci len hlasovacími panákmi bez vlastného úsudku či svedomia.
Bolo by však chybou tváriť sa, že táto deformácia platí len pre strany súčasnej koalície. Stačí sa predsa pozrieť napríklad do mestského zastupiteľstva hlavného mesta, kde poslanci klubu Team Bratislava, PS, SaS svojmu predsedovi – teda primátorovi – odhlasujú ako jeden muž hocičo.
Napríklad pretláčanie električky pred novou budovou SND, hanebné zrušenie planetária či nemenej hanebné zámeny pozemkov a zmenu územného plánu pre projekt Nové Lido. Proti týmto zámerom sa postavili odborníci i mnohí aktivisti, mali relevantné argumenty, ale proti hlasovacej mašinérii to bolo ako pľuť do vetra.
Nenádejajme sa preto, že ak sa Progresívne Slovensko stane koaličnou stranou aj v Národnej rade, bude sa v tomto ohľade správať celkom ináč, ako sa správa v hlavnom meste – alebo ako sa správa súčasná vládna koalícia.
Prezident po prelomení svojho veta zverejnil emotívne video, v ktorom kritizoval „nekultúrne divadlo“ v parlamente.
Jeho prejav možno vystihnúť dvoma slovami, ktoré v podstate charakterizujú celé jeho doterajšie pôsobenie v úrade: chrumkavý a bezzubý.
Hoci vetoval zrušenie Úradu na ochranu oznamovateľov, urobil to tak rýchlo, aby ho poslanci stihli prelomiť ešte na prebiehajúcej schôdzi.
Hoci zákon nepodpíše (čo je však úplne jedno), nepovedal, či sa obráti na Ústavný súd.
Hoci kritizoval nekultúrne divadlo a útoky v parlamente, nepovedal, či bude vetovať „prílepky“ Trestného zákona.
Nešikovná chrumkavosť a bezzubosť ho zatiaľ stála podporu Smeru v ďalších prezidentských voľbách a je značne pochybné, či mu jeho stratégia aj nejakých sympatizantov získava.

Dvojdnie hanby slovenského parlamentu však malo prekvapivo nádejnú koncovku. Celá opozícia sa počas záverečného hlasovania o prelomení veta postavila a spievala slovenskú hymnu.
Kto by bol ešte pred dvomi mesiacmi, keď najdôležitejšou témou našej krajiny bola novela ústavy, povedal, že sa len prakticky o pár týždňov nájde téma, ktorá takto krásne spojí slovenskú opozíciu? Veď to bolo až dojemné.