Kto vládne v EÚ? Demokratické právo rozhodovať o smerovaní vlastnej krajiny je čoraz viac ilúziou

Historici si pamätajú, že dnešná Európska únia vznikala ako Spoločenstvo uhlia a ocele. Uhlia sme sa už vzdali, oceľ sa už tiež musí skôr dovážať. Namiesto toho však máme Súdny dvor EÚ, ktorý v zohratej dvojici s Európskou komisiou buduje perpetuum mobile nového mocenského poriadku.

Častým motívom v hollywoodskych akčných filmoch je nadšenie vyšetrovateľov, keď zistia, že nejaký zločin, hoci aj v drobnom detaile, má „medzištátny“ rozmer a že ho teda možno vyňať z kompetencií daného štátu USA so všetkými jeho skorumpovanými lokálnymi väzbami a zvláštnymi idiosynkráziami v zákonoch, a na zločinca môže celou svojou silou dopadnúť federálna spravodlivosť Spojených štátov amerických.

Nemožno sa ubrániť dojmu, že podobne v posledných rokoch funguje mašinéria európskych inštitúcií. Sú si dobre vedomé, že pôvodne boli zriadené len s kompetenciami, ktoré na ne jednotlivé členské štáty výslovne preniesli, no prostredníctvom tvorivého hľadania štrbiniek a výnimiek dokážu prenikať na nové a nové územia.

Keď krajiny strednej Európy v roku 2004 vstupovali do Európskej únie, jedným z obľúbených motívov liberálnych komentátorov bol výsmech konzervatívcom, ktorí prejavovali obavy z možného využitia európskych inštitúcií na presadzovanie kultúrnych zmien napríklad v oblasti rodiny.

Skloňovalo sa slovo subsidiarita (kedysi jeden zo zakladajúcich princípov EÚ, ktorý v skratke vychádzal z predstavy, že to, čo možno vyriešiť na úrovni národného štátu, sa nemá presúvať na úroveň Únie). A v tejto súvislosti sa zdôrazňovalo, že otázky kultúry a identity sú úplne mimo kompetencií európskych inštitúcií.

Zvrchovanosť národných štátov v kultúrnej oblasti potvrdzovali ešte pred pár rokmi aj rozsudky Súdneho dvora EÚ: napríklad v roku 2020 v otázke transkripcie rodného listu dieťaťa posvätil právo bulharských úradov neskopírovať španielsky rodný list s uvedenými dvoma „matkami“, práve na základe toho, že rodinné právo zostáva úplne pod kontrolou členských štátov.

Pokrok však zjavne nemožno zastaviť. Minulý týždeň padlo rozhodnutie, ktoré Poľsku prikazuje vykonať obdobnú transkripciu sobášneho listu vydaného rovnakopohlavnému páru v Nemecku.

Toto rozhodnutie napriek počiatočnej eufórii v niektorých kruhoch neznamená automatický príkaz na zmenu inštitútu manželstva v krajinách, ktoré rovnakopohlavné zväzky neuznávajú. V takto citlivých prípadoch sa však vždy používa skôr „salámová metóda“ než baranidlo.

A štáty ako Poľsko a Slovensko, ktoré si manželstvo ako zväzok muža a ženy vpísali do ústavy a nemajú vo svojom právnom poriadku žiadnu inú formu spolužitia, stoja pred zložitou situáciou.

Ústavný právnik Tomáš ĽalíkRozhodnutie o uznávaní manželstiev homosexuálov je aktivistické. Súdny dvor EÚ si znižuje svoju legitimitu

Jakub Lipták

Ideologizácia európskych inštitúcií

Je celkom príznačné, že rozhodnutie Súdneho dvora prišlo v tom istom týždni ako prejav, ktorý predniesol v pražskom Karolíne poľský prezident Karol Nawrocki.

V tomto prejave spomenul ideologizáciu európskych inštitúcií ako jeden zo základných problémov, ktorým EÚ čelí. Pamätníci si spomenú, ako bol v roku nášho vstupu do Únie taliansky kandidát na eurokomisára Rocco Buttiglione odmietnutý na základe toho, že je praktizujúci katolík.

Odvtedy význam komisárov výrazne poklesol, sú často len figovými listami, ktorými sa legitimizuje reálna moc „nikým nevolených úradníkov“. Skutočnosť, že politika, ktorá sa robí v Bruseli a Luxemburgu (sídle Súdneho dvora), má jednoznačné ideologické znamienko, však azda nemožno spochybniť.

V týchto dňoch sa okrem iného bude konať ďalšie kolo operácie, „ako obísť skutočnosť, že niektoré členské štáty nechcú vpísať umelé potraty do svojich právnych poriadkov“, tentoraz „zdola“, v podobe návrhu na inštitucionalizáciu svojho druhu európskeho fondu (predtým išlo napríklad o pokusy pripojiť „právo na potrat“ do zoznamu základných práv, a teda vynútiť ho „zhora“).

Zďaleka však nejde len o zónu takzvaných kultúrnych vojen. Rovnaká logika nevyhnutného „ducha dejín“ sa vzťahuje aj na politický vývoj. Napokon, dobre to dokazuje debata, ktorú Nawrockého prejav vyvolal a ktorá sa v podstate obmedzila na konštatovanie, že „prezident Poľska bije do Európskej únie“ a „hryzie ruku, ktorá ho živí“.

Ani to už asi nikoho neprekvapuje: aj tá najkonštruktívnejšia kritika súčasného smerovania EÚ sa vykladá ako „útok na európsky projekt“.

Mimochodom, tento vývoj sa dal ľahko predvídať a Nawrocki o ňom hovoril: „Napriek rozšírenému presvedčeniu nie je konzervatívny tábor, ku ktorému sa hrdo hlásim, nepriateľom Európskej únie. Je len v opozícii voči politickému prúdu, ktorý v súčasnej EÚ dominuje. A, tak ako v každej demokracii, opozícia nie je nepriateľom štátu. Predstavuje inú predstavu riadenia štátu než tú, ktorú má aktuálne dominantná sila. Taká je podstata demokracie.“

Poľský prezident Nawrocki v PraheEuroskepticizmus vychádza z chýb mainstreamu EÚ a jeho nedemokratického charakteru

Karol Nawrocki

Je otázkou, či tento prístup nevychádza z chybného predpokladu, že „súčet“ jednotlivých národných demokratických štátov automaticky dáva aj demokratickú EÚ.

V reakcii na vyššie spomenuté rozhodnutie o poľskom páre český politik Matěj Ondřej Havel, nový líder liberálnej strany TOP 09, vyjadril prevažujúci sentiment na liberálnej strane slovami: „Vďaka za nikým nevolených úradníkov z Bruselu.“

Vďaka ich moci možno totiž presadzovať veci, ktoré sa demokratickým procesom často presadzujú zdĺhavo a ťažko alebo ich nemožno presadiť vôbec.

Francúzsky (ľavicový) filozof Pierre Manent nie je ani zďaleka jediný, kto upozorňuje, že „právny a procedurálny, byrokratický typ legitimity, ktorý sa spája s Európskou úniou, je z princípu nekompatibilný s demokratickým typom legitimity“.

Federalizácia ako kamufláž pre centralizáciu

Prirodzeným finále takto vnímaného integračného procesu má byť Európa ako jednotný štát. Áno, práve jednotný štát, nie federácia, ktorou sa oficiálne argumentuje.

Ako tvrdí Nawrocki, „federalizácia je len kamufláž pre centralizáciu“. Podstatou federácie je jasné rozdelenie kompetencií, európsky projekt, naopak, žije z večnej neurčitosti tohto rozdelenia a pravidelných snáh o anexiu nových oblastí.

Už samotná v posledných rokoch toľko zdôrazňovaná otázka „nadradenosti európskeho práva“ len ťažko nájde v tejto absolútnej podobe jasné ukotvenie v zakladajúcich zmluvách. Veď bola opakovane spochybňovaná ústavnými súdmi mnohých členských štátov, zďaleka nielen tých „problematických“ z východnej periférie.

Nadriadenosť európskeho práva sa mala pôvodne týkať tých oblastí, ktoré boli presunuté do kompetencií Únie. Problém však je, že dnešný európsky projekt charakterizuje presvedčenie, že si európske inštitúcie môžu „samy zverovať ďalšie kompetencie“.

Toto je práve ono perpetuum mobile, v ktorom môžu Komisia a Súdny dvor získavať nové územia a navzájom si potvrdzovať platnosť tohto záboru.

Nemecko, Francúzsko, Taliansko a ďalšíVäčšina štátov EÚ nadraďuje svoje ústavy nad európske právo. Spory patria k demokracii

Erik Potocký

Nawrocki vo svojom prejave však nespomína jednu kľúčovú drobnosť: boli to členské štáty, ktoré svojimi rozhodnutiami postupne otvárali dvere tomuto vývoju.

Bývalý vrcholový politik a dnes prenikavý komentátor verejného diania Jan Rokita poukazuje na jednotlivé míľniky tohto vývoja: rok 2011 a bail-out Grécka a Talianska počas finančnej krízy, ktorý otvoril cestu zavedeniu ekonomického dozoru Bruselu nad členskými štátmi. 

Rok 2016 a postup proti Poľsku a Maďarsku, ktorý rozšíril dozor aj na otázky týkajúce sa štátneho zriadenia a ktorý bol následne zavŕšený zavedením mechanizmu kondicionality, v ktorom sa ekonomický a ideologický dozor prepojili.

A napokon plán obnovy z roku 2020, ktorý mechanizmy kontroly zo strany Bruselu rozšíril takmer bez obmedzení. Bola to slabosť, nevedomosť a občas aj úprimné presvedčenie demokraticky zvolených politikov, ktorí tieto ďalšie a ďalšie kroky posväcovali a prispievali k vzniku systému, ktorý už ich (a demokraciu) nepotrebuje.

Vzniklo však aj ďalšie perpetuum mobile, ktoré by nás malo rovnako znepokojovať: voliči v mnohých európskych krajinách správne cítia, že ich „demokratické právo“ rozhodovať o smerovaní krajiny je čoraz viac ilúziou. To spôsobuje, že sa obracajú na čoraz radikálnejšie sily, ktoré im sľubujú reálnu zmenu.

Tie však, aj keď nakoniec získajú moc, zisťujú, že suverénne štáty majú v rámci EÚ reálne čoraz menší manévrovací priestor, a teda nemôžu naplniť očakávania – aj keby naozaj chceli. A tlak v hrnci frustrácie rastie…

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.