Lajčákova nová kariéra Veľké posty už nedobyje, neskúsi teraz byť tým suverenistickým lídrom?

Vlastne by celá tá šaráda ani nestála za zmienku. Ale je to ten typ kauzy, ktorá pritiahne aj ľudí, ktorí sa politikou až tak nezaoberajú.

Lebo je tam ten sexuálny predátor Epstein zneužívajúci mladé dievčatá a veľmi priateľsky si s ním písal náš uhladený a ambiciózny diplomat.

Lajčák sa zrejme nezamotal do úchylných sietí, on iba chcel využiť Epsteinove kontakty a vplyv, aby sa dostal v diplomatickej sfére niekam vyššie.

A teraz mu to kazí reputáciu. Hlúpa situácia, ktorú si vychutnáva Andrej Danko.

Robert Fico je však vždy lojálny k svojim ľuďom, ktorí ho nezradili a ktorí v ťažkej situácii potrebujú pomoc. Lajčák bude veľmi vďačný za to, že nebol odkopnutý. A že neprišiel ani o svoju pozíciu. Lebo úlohe Ficovho poradcu sa asi teraz venuje naplno.

V januári tohto roku sa skončil jeho mandát osobitného predstaviteľa Európskej únie pre dialóg medzi Belehradom a Prištinou. Nebola to veľmi exkluzívna pozícia, no odvtedy už, zdá sa, nepôsobí v medzinárodných štruktúrach.

Jeho Facebook, kde detailne informoval o svojich diplomatických aktivitách, sa od 26. januára odmlčal.

Asi to nie je celkom vysnívaný džob pre ambiciózneho diplomata.

Známe je iba to, že v marci tohto roka prezident Pellegrini počas oficiálnej návštevy Albánska predstavil Lajčáka ako poradcu premiéra „pre otázky bezpečnosti v regióne“.

Nie je oficiálne v premiérovom zbore poradcov, je to vyslovene Ficov muž, jemu k ruke. Asi to nie je celkom vysnívaný džob pre ostrieľaného a ambiciózneho diplomata, ale aspoň niečo.

Najzaujímavejšiu vec si na kauze s Epsteinom a Lajčákom všimol kolega Majchrák.

Epstein naozaj vedel sieťovať ľudí a mal bohaté kontakty, ale asi nemal celkom odhad na ľudí. Lebo ak si v roku 2019 naozaj myslel, že jeho slovenský kamarát Miro môže byť „potenciálny suverenistický líder takmer európskeho formátu“, tak to vtedy znelo ešte komicky. 

Hoci Lajčák v tom čase prežíval veľké sklamanie a možno viac načúval rečiam, ako sa stať dôležitou osobou aj inými cestami.

Jeho veľkým snom bolo stať sa generálnym tajomníkom OSN a v roku 2016 o túto funkciu tvrdo bojoval. 

Malo to byť akési vyvrcholenie jeho diplomatickej kariéry. Robert Fico vtedy dokonca osobne loboval za Lajčáka v Moskve u Putina aj u vtedajšieho francúzskeho prezidenta Françoisa Hollanda.

Nevyšlo to. Odškodným bolo potom pre Lajčáka iba ročné fungovanie v úlohe predsedu Valného zhromaždenia OSN. Po roku sa z New Yorku pokorne a nenadšene vrátil domov späť do kresla ministra zahraničných vecí. A aj tu sa to začalo pre Smer kaziť.

Keď vo voľbách v roku 2020 Smer prehral, Lajčák sa obzeral po nejakom zahraničnom poste. Stal sa osobitným predstaviteľom EÚ pre dialóg medzi Belehradom a Prištinou do januára 2025. A potom asi žiadna zaujímavá ponuka neprišla.

Ostal trochu na vode. Nie je sám.

Mali sme tu a máme viacero diplomatov, ktorí po ukončení práce v diplomatických službách hľadali nový druh kariéry. A ešte chceli byť dôležití ľudia.

Viacerí sa videli v úlohe prezidenta.

Stranícku politiku sa snaží naučiť v drese Progresívneho Slovenska aj Ivan Korčok. 

O prezidentský úrad sa pokúšali Eduard Kukan, Ján Kubiš, Maroš Šefčovič, Ivan Korčok aj Magda Vášáryová (ako prezidentská kandidátka viac zdôrazňovala, že bola dlhoročnou diplomatkou, nielen herečkou).

Paradoxne najväčšie šance mal Miroslav Lajčák.

Keby bol kandidoval v roku 2019. Predbežné prieskumy verejnej mienky vtedy ukazovali, že je adeptom na víťazstvo.

Predpokladalo sa, že len robí trochu drahoty a že napokon o prezidentský úrad zabojuje.

Lajčák dlho naťahoval čas, kedy oznámi rozhodnutie. Potom to odmietol, že on sa chce venovať zahraničnej politike. Jeho manželka však médiám vtedy povedala, že ako rodina neboli ochotní podstúpiť negatívnu kampaň a rôzne špinavé hry okolo.

Smer sa tak dostal do nepríjemnej situácie, musel narýchlo postaviť do voľby náhradného kandidáta Maroša Šefčoviča. A toho porazila Zuzana Čaputová.

O päť rokov neskôr sa o prezidentský úrad opäť uchádzal skúsený diplomat, bývalý Lajčákov štátny tajomník Ivan Korčok.

A neuspel ani on.

Akoby slovenskí voliči ostrieľaných diplomatov príliš v prezidentskom úrade vidieť nechceli.

Niektorí diplomati si potom hľadajú miesta poradcov, iní to skúšajú v straníckej politike. Urobil tak Eduard Kukan, Tomáš Valášek, dvojmesačný pokus mal aj Rastislav Káčer.

Stranícku politiku sa v drese Progresívneho Slovenska teraz snaží naučiť aj Ivan Korčok. Ale vidíme, že to diplomatom nejde tak ľahko.

Miroslav Lajčák sa len obtrel o stranícku politiku, keď kandidoval v roku 2016 do parlamentu za Smer ako nestraník. Potom bol ministrom zahraničných vecí a so Smerom sa príliš nezapletal.

Teraz sa veci majú inak, Lajčákove možnosti sa po zverejnených emailoch s Epsteinom zúžili.

A možno až teraz sa môže Lajčák zamyslieť nad tým, čo to z neho ten Epstein vlastne chcel mať.

Suverenistického lídra európskeho formátu? Možno mu to už teraz neznie tak zle.

Nemal by to skúsiť po boku Roberta Fica? Alebo bude aspoň podporovať svojho šéfa, aby o takúto pozíciu zabojoval on.

Veď Ficovi by sa tá Epsteinova vízia teraz isto páčila.