Notár o zmenách v Občianskom zákonníku Každý by mal mať nárok nakladať s majetkom, ako chce. Nový návrh posilňuje autonómiu vôle poručiteľa a je to správne

Čaká nás najväčšia zmena Občianskeho zákonníka, ktorá bude mať vplyv na rodinné a majetkové vzťahy. S notárom Jurajom Göblom sme hovorili o tom, čo sa mení v oblasti dedičského práva či spoločného imania manželov a aký to môže mať vplyv na vzťahy v rodine. 

Hovorili sme tiež o novom koncepte predmanželských zmlúv a o súčasnom nároku dediča, ktorý nový zákonník mení. 

„Človek by mal mať právo naložiť so svojím majetkom po svojej smrti v zásade ľubovoľne. Toto posilňuje zníženie povinných podielov potomkov, ako aj započítavanie darov do dedičstva len na príkaz poručiteľa. Posilniť autonómiu vôle poručiteľa považujem za spravodlivejšie ako vehementne brániť povinné podiely potomkov argumentom ochrany rodinných vzťahov a generačnej solidarity,“ myslí si Juraj Göbl. 

Medzi najväčšie úpravy patria zmeny v bezpodielovom vlastníctve manželov. „Môj osobný názor je, že tak voľne umožnené zrušenie spoločného majetku manželov nemusí byť šťastné,“ dodáva notár. 

Juraj Göbl vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Od roku 2014 pôsobí ako notár so sídlom v Košiciach. Okrem iného pracoval v orgánoch Notárskej komory SR a je členom redakčnej rady notárskeho časopisu a spoluautorom viacerých odborných publikácií.

Chystá sa najväčšia zmena Občianskeho zákonníka od 60. rokov minulého storočia. Autori aj kritici hovoria o zmene paradigmy. Autori tvrdia, že sa snažia dať dôraz na slobodu jednotlivca, kritici hovoria, že pod rúškom zmien v občianskom a obchodnom práve sa oslabí ochrana rodiny a slabších. V čom je podľa vás najväčšia zmena?

Máme 61 rokov účinný Občiansky zákonník a bol to najčastejšie novelizovaný predpis v našich podmienkach. Množstvo inštitútov v tomto zákone má ešte citeľne socialistickú úpravu, napríklad v časti týkajúcej sa dedičského práva. Teda určite som za zmenu.

Môj osobný názor je, že nastal najvyšší čas na prijatie moderného a komplexného Občianskeho zákonníka. Mal by byť univerzálnym predpisom súkromného práva, to znamená, že by mal zastrešovať a upravovať vzťahy súkromného práva medzi bežnými ľuďmi v každodennom živote.

Tento predpis je zásadný pre súkromné právo, zasahuje do vzťahov medzi rodičmi a deťmi, medzi predávajúcim a kupujúcim, medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ako aj do vzťahov v dedičskom práve.

Zastrešuje všetky vzťahy súkromného práva plus po novom aj časť obchodnoprávnych vecí. Dnes totiž platí rôzna úprava pre obchodnoprávne vzťahy a občianskoprávne vzťahy, v niektorých prípadoch zásadne iná. Preto by bolo vhodné túto právnu úpravu zjednotiť. Napríklad rozdielne premlčacie lehoty, rozdielne nedostatky pri kúpe vecí a podobne. Kvitujem preto, že sa to chce dať do jedného predpisu, aby to bolo jednotne upravené.

Otázka, či a v akej miere zastrešiť napríklad zákon o rodine v Občianskom zákonníku, je na posúdení pre odborníkov na rodinné právo.

Som však určite za prijatie nového zákonníka, kvitujem, že sa niekto do toho pustil s takou vervou, lebo každý minister od vzniku Slovenskej republiky mal možnosť urobiť to, len je to rozsiahla robota a nemala by z toho byť politická téma.

Legislatívny proces by mal byť určite dlhší a mal by byť predmetom širokej odbornej diskusie vrátane dlhšej legisvakačnej lehoty (doba účinnosti zákona, pozn. red.).

Vidíte tam zmenu paradigmy, ktorá by mohla mať zásadný vplyv na rodiny?

V navrhovaných zmenách cítim podporu posilnenia vôle občana, čo je jedným zo základných princípov súkromného práva. V súkromných vzťahoch môže človek robiť všetko, čo mu nie je zakázané.

Vnímam tam však veci, ktoré nie sú dotiahnuté, ale netrúfam si hodnotiť, či sa nejakým zásadným spôsobom mení paradigma zákona.

Zameral som sa na dedičské právo a na spoločné imanie manželov, čo sú agendy, ktoré sa mojej práce dotýkajú najviac.

Vnímam v tejto oblasti zásadné zmeny, ktoré si môžeme rozobrať. Vôľa jednotlivca sa v nej skutočne zásadným spôsobom posilňuje.

Poďme si tie zmeny vo vašej oblasti postupne rozobrať. Úpravu majetkových vzťahov si môžu po novom dohodnúť už snúbenci pred uzavretím manželstva. Znamená to de facto zavedenie predmanželských zmlúv?

V podstate áno. Aj samotný autor zákona v dôvodovej správe priznáva, že ide o predmanželskú zmluvu, aj keď nie je tak nazvaná.

Návrh zákona hovorí, že okrem manželov si už snúbenci svoje vzájomné práva a povinnosti týkajúce sa ich spoločného imania, teda majetku a dlhov, môžu upraviť zmluvou. Pokiaľ takúto zmluvu neuzavrú, vznikom manželstva vznikne aj zákonné spoločné imanie manželov.

Pokiaľ ide o podobu zmluvného usporiadania vzťahov medzi manželmi, manželia sa budú môcť dohodnúť na rozšírení alebo zúžení zákonného spoločného imania manželov alebo si budú môcť dohodnúť oddelený režim imania, keď každý z manželov nadobúda majetok a dlhy samostatne.

Zmluva o spoločnom imaní manželov musí však mať formu notárskej zápisnice alebo musí byť autorizovaná advokátom.

Doteraz takáto možnosť nebola?

Nie, podľa súčasného znenia neexistujú predmanželské zmluvy, ani formálne označené, ani de facto vyplývajúce. Existujú len modifikačné dohody manželov alebo zúženia bezpodielového vlastníctva manželov (BSM), ktoré hovoria o tom, že len počas trvania manželstva si môžu manželia zúžiť, respektíve rozšíriť zákonný rozsah BSM. 

Podstatou týchto dohôd bolo, aby si manželia s účinkami do budúcna dohodli, že to, čo by inak patrilo do spoločného majetku, doň patriť nebude, alebo, naopak, to, čo by do BSM inak nepatrilo, sa stane súčasťou ich spoločného majetku.

Samotný obsah dispozičného úkonu manželov podľa súčasného znenia nie je zásadne iný, len navrhovaný zákon to pripúšťa urobiť aj snúbencom.

Momentálna úprava hovorí len o notárskej zápisnici. Ja osobne ako notár preferujem notársku zápisnicu, lebo má najvyššiu váhu, čo sa týka právneho úkonu. Predpokladá totiž správnosť a pravdivosť a je v jej prípade aj väčšia zodpovednosť notára ako autora.

Tu sa dostávame k podstate konceptu predmanželských zmlúv. Doteraz táto možnosť nebola. Nebude sa po novom vstup do manželstva podobať na podpisovanie obchodného kontraktu?

V súčasnosti platné modifikačné zmluvy manželov o rozšírení alebo zúžení BSM sa veľmi často využívajú v mojej praxi už aj dnes. Najčastejšie sú to prípady, keď počas manželstva idú manželia niečo kúpiť, no z určitých dôvodov sa rozhodnú, že daný majetok bude patriť len jednému z nich.

To nemusí byť len preto, že chcú mať medzi sebou prelomenú paritu, jeden je majetkovo solventnejší a druhý nie, ale napríklad z praktických dôvodov, že sú posudzovaní v banke pri žiadosti o úver v zásadne v iných bonitách. A je teda pre nich výhodnejšie, ak by úver bral len jeden z manželov, na rozdiel od spoločného posudzovania, kde by mali úrokovú sadzbu zásadne vyššiu.

A či sa nové predmanželské zmluvy budú podobať obchodnému kontraktu pri uzatváraní manželstva? Dúfam, že nie. Pohnútky uzavrieť manželstvo by mali byť iného ako majetkového charakteru. Aj keď podstatnou súčasťou každého manželstva je aj jeho majetkový rozmer, a tak je táto otázka vždy aktuálna.

Do manželstva často vstupujú ľudia z rôznych majetkových pomerov, a preto bolo možné zamyslieť sa, či a ako majetkovo slabšiu stranu prípadne chrániť.

Pripomínam, že vo väčšine krajín Európy predmanželské zmluvy v rôznych podobách existujú.

Keď sa dvaja berú, jeden nemusí byť taký ekonomicky zdatný alebo právne podkutý, často môže ísť práve o toho partnera, ktorý nedisponuje veľkým majetkom. Nemôže dôjsť k ohrozeniu postavenia slabšieho z budúcich manželov?

Závisí to od uhla pohľadu. Nechcem pôsobiť cynicky, naopak, považujem sa za veľmi konzervatívneho človeka, ale na základe svojej praxe a vnímania dnešných vzťahov si myslím, že uzavretie manželstva nie je primárne určené na majetkové zabezpečenie partnerov, aj keď túto funkciu môže takisto plniť.

Vzťah medzi manželmi by nemal byť determinovaný len majetkovou silou a schopnosťou jedného z manželov a zároveň by majetkovo dominantnejší nemal druhého partnera „majetkovo vydierať“.

Rád by som pripomenul, že súčasná koncepcia zákona ostáva zachovaná aj v navrhovanom znení v tom, že majetok nadobudnutý jedným z manželov pred vznikom manželstva alebo za trvania manželstva, no napríklad titulom darovania alebo dedenia nebude zásadne patriť do spoločného imania manželov. 

To, čo som nadobudol pred manželstvom alebo počas manželstva dedením alebo darovaním, je výlučný majetok. Tak to bolo chápané doteraz a bude to tak chápané aj po novom. 

To však neznamená, že pozostalý manžel v prípade smrti prvého z manželov nemá na tento majetok nárok dedením. Zákon ponecháva prvú dedičskú skupinu zo zákona v súčasnom znení, to znamená, že do úvahy ako dedičia prichádzajú manžel a deti rovnakým dielom. Princíp zostáva rovnaký ako teraz.

Chápem, že ohľad na slobodu jednotlivca spravovať svoj majetok sa v novom Občianskom zákonníku posilňuje. Tento koncept však ráta s tým, že ľudia sú informovaní o možnostiach spravovať svoj majetok. Ale viem si predstaviť, že mnoho ľudí vstupuje do manželstva bez toho, aby sa zaoberali majetkovými záležitosťami, a v čase zaľúbenia podobné témy neriešia. Nebol doterajší stav v tomto zmysle vyššou ochranou?

Nemyslím si to. Právne vnímanie môže byť u každého iné, ale keď sa dnes idú zobrať dvaja ľudia a majú rozdielne majetkové pomery, jeden lepšie, jeden horšie, tak ten, ktorý má nejaký majetok pred manželstvom a vstúpi do manželstva, je v rovnakej pozícii. Nič sa nemení na povahe výlučného majetku oproti tomu, ako to bolo doteraz.

Nič sa nemení ani na tom, že majetkovo slabší z manželov má nárok na dedenie toho majetku, keď manželstvo zanikne smrťou. 

Čo sa teda mení?

Môžu si modifikovať širšie spoločné imanie manželov. Po novom nie je žiaden limit na zúženie alebo rozšírenie spoločného majetku. 

Dnes to bolo tak, že sa dalo zúžiť BSM do budúcna na konkrétny rozsah, ale zrušiť BSM za trvania manželstva sa dalo len súdom z jedného z dvoch dôvodov. Teda pokiaľ jeden z manželov začínal podnikať alebo ak trvanie BSM bolo v rozpore s dobrými mravmi, čo boli prípady rôznych závislostí, ako je napríklad gambling. 

To boli prípady, keď sa manželia nechceli rozviesť, ale chceli mať chránený majetok rodiny. Po novom si budú môcť manželia zmluvou zrušiť spoločné imanie bez udania dôvodu kedykoľvek už pred manželstvom alebo počas trvania manželstva.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Inštitút bezpodielového vlastníctva sa v novom Občianskom zákonníku premenuje na spoločné imanie manželov. Čo konkrétne zmena tohto pojmu znamená v praxi?

Z môjho pohľadu ide o jednu z najpodstatnejších zmien v novom Občianskom zákonníku.

Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (BSM) sa nahrádza spoločným imaním manželov (SIM), ktoré môže mať po novom dve formy, a to zákonnú a zmluvnú. SIM je širším majetkovým inštitútom ako BSM, pretože okrem majetku doň budú patriť aj dlhy manželov.

Súhlasím s autormi nového zákona, že nedostatkom súčasnej právnej úpravy manželského majetkového práva je absencia právnej úpravy, ktorá by sa týkala dlhov.

Aj prax je dnes v otázke posudzovania dlhov manželov často nejednotná a posudzuje rôzne napríklad dlh vzniknutý síce za trvania manželov, ale len právnym úkonom jedného z manželov. Po novom zákon povie, ktoré dlhy sú výlučné a ktoré spoločné.

Spoločnými dlhmi manželov budú tie, ktoré vznikli niektorému z manželov alebo obom manželom spoločne počas trvania manželstva. Výlučným dlhom jedného z manželov bude dlh týkajúci sa jeho výlučného majetku alebo dlhy, ktoré prevzal bez súhlasu druhého manžela, a dlhy vzniknuté z protiprávneho úkonu manželov. V týchto prípadoch za dlhy zodpovedá len ten z manželov, o ktorého dlh ide. Tento posun vnímam pozitívne.

Na druhej strane môj osobný názor je, že zrušenie spoločného majetku manželov, ktoré sa umožňuje tak voľne, nemusí byť šťastné.

Prečo?

Minimálne v súvislosti s ochranou tretích osôb. Predpokladá sa, že majetok aj dlhy nadobudnuté počas manželstva sa považujú zásadne za spoločné. No po novom to tak už nebude, lebo zrušenie spoločného imania manželov bude oveľa voľnejšie, a nie som si úplne istý, či tretia osoba bude mať možnosť, aby si pri každom jednom uzatváraní vzťahu preverila, či manželia majú zákonný režim alebo či majú výlučný režim, či majú oddelené majetky alebo spoločný majetok.

Momentálne je väčšia prezumpcia, že majú spoločný majetok, než bude po novom.

Skúsme na nejakom príklade laicky vysvetliť, kde sa to môže ukázať ako problém.

Napríklad ak ide niekto kupovať nehnuteľnosť od jedného z manželov, ktorý ju kupoval za trvania manželstva, tak dnes väčšinou platí, že byt je súčasťou BSM. Výnimku by predávajúci preukázal notárskou zápisnicou o zúžení BSM.

Po novom môže mať napríklad dohodu spísanú u advokáta, kde môže byť oddelený majetkový režim manželov. Potom neviem bez ďalšieho dokazovania zistiť, či majú zákonný režim alebo spoločný.

Právna istota tretej osoby, ktorá vstupuje do právneho vzťahu s jedným z manželov, možno nebude taká vysoká a predvídateľná, ako to bolo doteraz, keďže zrušenie BSM bude jednoduchšie.

Aký je dôvod, že autori zákonníka pristúpili k uľahčeniu rozviazania BSM počas manželstva?

Zmluvná voľnosť. Tento samotný argument je správny, ale má svoje limity.

Prečo by túto možnosť počas manželstva niekto využil?

Napríklad v snahe ukrátiť veriteľa. Jeden z manželov má napríklad viac záväzkov, v snahe ochrániť spoločný majetok si urobí zúženie SIM. Trebárs ak je tam výlučný dlh jedného z manželov.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Rozumiem, že v prípade smrti jedného z manželov majetok druhého patrí do dedičstva po ňom. Čo však v prípade rozvodu? V takomto prípade predsa môže byť zrušenie SIM problém.

My notári usporadúvame v rámci dedičského konania BSM manželov po smrti jedného z manželov, ale robíme bežne aj dohody manželov po rozvode. Nie je to časté, väčšinou to robia advokáti, ale sú to veci, ktoré notári robiť môžu.

Treba rozlišovať vzťahy medzi manželmi a vzťahy osôb voči tretím osobám. Vo vzťahu manželov môžeme uvažovať, ktorá strana je silnejšia a slabšia, vo vzťahu k tretím osobám môžeme uvažovať o nejakej právnej istote.

Čo sa týka ochrany medzi manželmi, nemyslím si, že by došlo k nejakej zásadnej zmene.

Rozmýšľam nad konkrétnou situáciou. V našom systéme býva žena, ktorá má viac detí, dlhé roky na materskej, keď objektívne nezarába. Ak je muž viac právne podkutý, nemôže ona stratiť tým, ak sa počas manželstva zasahuje do SIM?

Rozumiem, ale nevidím zásadný rozdiel v úprave oproti súčasnému stavu. Pri vypovedaní BSM sa zohľadňuje viacero vecí, nielen to, kto bol majetkovo silnejší pred manželstvom alebo výkonnejší počas manželstva, ale aj to, kto sa staral o rodinu, záujmy detí, kto zo svojho výlučného majetku dal do spoločného. Toto všetko sú veci, ktoré sa dajú zohľadniť pri úprave BSM podľa súčasného aj nového znenia zákona.

Dopĺňa sa takzvaná dedičská zmluva. Tá okrem vymedzenia dedeného majetku môže obsahovať aj odplatu za dedenie, napríklad doopatrovanie poručiteľa. Čo to bude znamenať v praxi?

Z navrhovaných zmien v dedičskom práve osobne vítam dedičskú zmluvu. To nosné, čo sprevádza všetky tie zmeny, je autonómia vôle poručiteľa. Ja osobne s tým súhlasím, lebo človek, ktorý si nadobudol za svojho života nejaký majetok, by mal mať nárok s tým majetkom nakladať, a to či už za svojho života, alebo pre prípad smrti, v zásade, ako chce.

Súčasná koncepcia zákonníka vychádza ešte zo socialistickej úpravy, kde sa rodina chránila tak, že deti ako najbližší príbuzní majú nárok na určitú časť dedičstva. Koncepcia zákonného dedenia sa nemení. Zostáva zachované, že v prvej dedičskej skupine zo zákona manželka a deti dedia rovnakým dielom.

Za normálneho stavu a za normálnych vzťahov aj dnes stále prevládajú dedičské konania so zákonným dedením. Zo svojej skúsenosti nepredpokladám, že by niekto vylučoval svojich blízkych z dedenia. Keď je vzťah v rodine v poriadku, tak sa dedí podľa zákona.

Na druhej strane vždy hovorím dedičom, že pri dedičskom konaní notár nemá možnosť posudzovať zásluhovosť a spravodlivosť, to, kto si zaslúži dediť. Nová právna úprava dáva poručiteľovi viac možností upraviť prechod majetku po svojej smrti.

V praxi som sa často stretol s požiadavkou klienta naložiť nejakým spôsobom so svojím majetkom, ale závetca ho nechcel previesť už za života a chcel mať zabezpečené primerané zaopatrenie. Súčasné znenie zákona mu neponúkalo na jeho dopyt prakticky žiadnu osobitnú možnosť.

Skúste to vysvetliť konkrétne.

Treba si objasniť, čo znamená prevod majetku za života a po smrti. Ak prevediem niečo za života, tak to už nevlastním. Momentálne keď majiteľ chcel, aby jeho majetok nadobudlo konkrétne dieťa, lebo to jedno sa o neho v starobe postará, nemohol urobiť nič okrem darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena a možno nejakú zaopatrovaciu zmluvu, ktorá však v zásade nebola veľmi vymožiteľná.

Keď majetok previedol za života, tak už nebol vlastník a len vo veľmi výnimočných prípadoch sa mohol domáhať vrátenia daru. Na druhej strane keď si to chcel nechať za života a chcel, aby to bolo predmetom dedenia po smrti, tak dnes nemal veľa možností povedať, toto dám tomu a do mojej smrti nech sa o mňa postará. Po novom dedičská zmluva presne toto rieši.

Notárka o dedičstveĽudia sa dokážu rozhádať aj pre vianočné osvetlenie. Nestojí to za to, rodinné vzťahy majú najvyššiu hodnotu

Zuzana Hanusová

Osobne sa mi táto zmena páči, ale ani tá nie je v niektorých bodoch dotiahnutá. Napríklad zrušenie neplatnosti danej zmluvy po smrti poručiteľa. Je na zváženie, či by malo byť možné zo strany dedičov namietať, či bola platná odplata poskytovaná alebo nie. Podstatou zmluvy totiž je, že sa poručiteľ dohodne s dedičom, že ten po smrti poručiteľa nadobudne buď celé dedičstvo, alebo jeho časť; tú zmluvu nemožno zmeniť jednostranne.

Na druhej strane ani zmluva automaticky neznamená, že poručiteľ nemôže majetkom za života disponovať. V zmluve môže byť dohodnuté, že nadobudneš po mojej smrti napríklad dom a ja ho za svojho života neprevediem. Môže to byť zapísané aj v katastri a zároveň môže byť dedičská zmluva odplatná, teda môže sa dohodnúť buď zaopatrovacia renta, alebo zaopatrovanie poručiteľa. 

Keď sa renta alebo zaopatrovanie nebude plniť, poručiteľ môže od zmluvy odstúpiť.

Tento inštitút rieši mnoho dopytov klientov. Inštitút odplatnej dedičskej zmluvy tak poskytuje priestor na riešenie rozličných zložitých životných situácií.

Podobne ako dedičskú zmluvu vnímam pozitívne aj zrieknutie sa dedičstva za života poručiteľa zmluvou medzi poručiteľom a dedičom.

Oba tieto právne úkony pre prípad smrti, dedičská zmluva aj zrieknutie sa dedičstva, môžu byť spísané len vo forme notárskej zápisnice, čo vítam, pretože by to malo byť garanciou ich správnosti a platnosti.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Doteraz deti vedeli, že pri dedičskom konaní dostanú podľa zákona rovnaký diel, pokiaľ nebol spísaný závet. Ak sa dnes deti rozhodli postarať o rodičov, tak to bolo kvôli vzťahom a z lásky, prípadne bolo na svedomí jednotlivca, či sa rozhodne postarať o rodiča. Po novom sú motivovaní finančnou, majetkovou odmenou vo forme dedičstva. Okrem toho to môže zásadne zasiahnuť do súrodeneckých vzťahov.

Subjektívny nárok dediča, teda dnešný koncept, že dieťa čaká na dedenie, sa mi veľmi nepáči. Podľa mňa potomkovia nemajú nárok na dedenie, čo sa týka zásluhovosti. Ak si niekto nadobudol majetok za života, napríklad aj spolu s manželkou, podľa mňa by mal mať právo nakladať s týmto majetkom, ako chce. Štát by mi nemal hovoriť do toho, čo sa s týmto majetkom stane.

Dnešné vzťahy a zaneprázdnenosť ľudí sú také, že aj keď má poručiteľ rovnako vychované deti, tie bývajú v zahraničí alebo mimo bydliska, alebo sú rodinne vyťažené. Ak poručiteľ vie, že najmladší syn, ktorý s ním zostal, sa o neho postará a bude s ním bývať, tak povie, nech to dostane.

Nový návrh posilňuje autonómiu vôle poručiteľa a podľa mňa je to správne. Človek by mal mať právo naložiť so svojím majetkom po svojej smrti v zásade ľubovoľne. Posilňuje to zníženie povinných podielov potomkov, ako aj započítavanie darov do dedičstva len na príkaz poručiteľa.

Posilniť autonómiu vôle poručiteľa považujem za spravodlivejšie ako vehementne brániť povinné podiely potomkov argumentom ochrany rodinných vzťahov a generačnej solidarity.

Veď pokiaľ by rodičia mali so svojimi deťmi vzťahy v poriadku, nebudú ich z dedenia vylučovať ani vydeďovať. Ak si však deti dediť nezaslúžia, návrh nového Občianskeho zákonníka posilňuje postavenie poručiteľa, aby nakladal so svojím majetkom voľnejšie.

Príkladom už prekonanej úpravy je inštitút povinného podielu neopomenuteľných dedičov v súčasnom znení. Nemyslím si, že potomkovia majú mať vždy povinný dedičský podiel a nárok na dedenie majetku po svojich rodičoch.

Neotvárajú tieto zmeny priestor na manipuláciu starších ľudí zo strany detí prípadne iných ľudí mimo rodiny?

Takáto manipulácia sa môže stať aj dnes, možno aj ešte radikálnejšie, lebo aj dnes máme prípady, keď sú rodičia aj týraní svojím potomkom, aby prepísali majetok darovacou zmluvou. Aj dnes a po novom sa na podobné prevody, či už za života, alebo po smrti, vyžaduje spôsobilosť na právne úkony.

V prípadoch, keď sú vzťahy v rodine v poriadku a nie sú narušené alebo rozbité, dedičmi zo zákona sú primárne manžel, respektíve manželka a deti poručiteľa. Veľakrát sa však v konaniach stretávam so situáciami, že ide o zrejmé nespravodlivé nadobúdanie majetku niektorým z detí, ktoré napríklad neprejavovalo dlhodobo žiaden záujem ani starostlivosť o rodiča, ani sa nijakým spôsobom nepričinilo o nadobudnutie majetku rodičov. Lenže dediť chce a podľa súčasného zákona aj bude.

Voľnejšie sa po novom má pristupovať k inštitútu vydedenia, ktoré bude možné aj v prípade, že sa potomok správa voči poručiteľovi alebo voči jemu blízkej osobe v rozpore s dobrými mravmi. V pôvodnom znení to nebolo poňaté takto voľne. Čo bude táto zmena znamenať konkrétne? Nestáva sa teraz výklad toho, čo je v rozpore s dobrými mravmi, pomerne širokým?

Vydedenie je inštitútom, ktorým môže poručiteľ vylúčiť svojho potomka z dedenia a zobrať mu aj jeho nárok na povinný podiel. Vydedenie ani dnes, ani v novej právnej úprave nie je svojvoľné, ale je podmienené existenciou závažných dôvodov na strane potomka, pre ktoré si „nezaslúži“ dediť.

Rozširuje sa prvý vydeďovací dôvod tak, že poručiteľ bude môcť vydediť potomka, ak sa správa voči poručiteľovi alebo jemu blízkej osobe spôsobom, ktorým porušuje dobré mravy.

Súčasná úprava hovorí o možnosti vydediť potomka, ak v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch.

Áno, formulácia navrhovaného vydeďovacieho dôvodu je veľmi široko koncipovaná a verím, že bude ešte predmetom odbornej diskusie.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Zmena nastáva aj v dedení pri zákonnom nároku potomkov. Dnes platí, že ak neexistuje závet, poručiteľ už nemá manželku alebo manžela, dedičstvo sa delí rovným dielom medzi deti. Po novom budú mať potomkovia minimálny zákonný nárok na dedičstvo, ak bude existovať dedičská zmluva alebo závet. Aké sú nové podmienky a aký to bude mať dosah na vzťahy v rodine? Neoslabí to prirodzenú generačnú solidaritu?

Rád by som vysvetlil, že povinný podiel predstavuje nárok neopomenuteľného dediča, potomka, ktorý je prejavom poručiteľovej vôle opomenutý alebo ukrátený, na určitú časť dedičstva.

Musím tiež doplniť, že sa nenavrhuje žiadna zmena ohľadom zákonného dedenia v prvej dedičskej skupine, v ktorej dedia manželka a deti rovnakým dielom, a v prípade, ak niektorý z potomkov dediť nebude, napríklad umrie skôr než poručiteľ, jeho podiel nadobúdajú jeho deti.

Pozitívne tiež vnímam zmenu koncepcie započítania do dedičského podielu. Po novom by sa započítanie darov za života do dedičského podielu dediča malo robiť len vtedy, ak na to dal poručiteľ pokyn. Pri dedení podľa dedičskej zmluvy sa môže započítať len dar, ktorý nadobudol povolaný dedič po spísaní dedičskej zmluvy.

Podľa konzervatívnych kritikov dáva navrhovaný zákonník pri dedení vyššiu váhu rozhodnutiu toho, kto majetok odkazuje, než zákonným nárokom tých, ktorí na majetok čakajú. Nemôže to spôsobiť oveľa väčší problém v rodinných vzťahoch?

Domnievam sa, že človek, ktorý sa zaslúžil o nadobudnutie majetku, by mal mať možnosť so svojím majetkom disponovať zásadne bez obmedzenia. Samozrejme, jednou z funkcií dedičského práva je aj zabezpečiť majetkové potreby členov rodiny, ale pozerať sa na dedenie len týmto pohľadom považujem za už prekonané.

Nemyslím si, že preferovanie ochrany potenciálnych dedičských nárokov dedičov zlepší vzťahy v rodine. Pokiaľ sú vzťahy v rodine v poriadku, tak je málo pravdepodobné, aby poručiteľ menil zákonné dedenie a odkazoval svoj majetok niekomu inému ako svojim najbližším.

Ďalšou pre rodinu pozitívnou zmenou je návrh rozšírenia zákonných dedičov v tretej skupine na potomkov súrodencov poručiteľa, napríklad ak synovec poručiteľa neprežil poručiteľa, tak na jeho miesto nastúpia jeho deti.

Rozšírenie dedičov by malo nastať aj vo štvrtej zákonnej skupine, a to v prípade, ak nededí niektorý z prarodičov, nastupuje na jeho podiel na dedičstve reprezentácia do dvoch stupňov. Obe tieto zmeny považujem za pozitívne, pretože sa rozširuje okruh zákonných dedičov, čím sa sleduje cieľ znížiť prípady odúmrtí.

KDH upozorňuje, že zmenou pravidiel v dedičskom konaní sa znižuje aj ochrana maloletých detí. Maloleté deti by podľa navrhovaného znenia mali garantované len dve desatiny svojho zákonného dedičského podielu. Teda ochrana detí sa znižuje o 80 percent a pri plnoletých o polovicu oproti súčasnému stavu.

Aj otázka výšky povinných podielov potomkov by mala byť predmetom širšej diskusie. Môj osobný názor je, že dospelý potomok by nemal mať nárok na žiaden povinný podiel v prípade, ak je závetom alebo dedičskou zmluvou opomenutý. Zvýrazňujem, že ide o situáciu, ak poručiteľ prejaví vôľu, ktorou tohto potomka z nejakého dôvodu chce vynechať alebo ukrátiť.

Maloletému potomkovi by určitý povinný podiel patriť mal, ale nikdy neprídeme na to, aká je jeho spravodlivá všeobecná výška.

Z praxe viem napríklad o prípade, keď poručiteľ mal maloletého potomka, ktorý však žil so svojou matkou, a poručiteľ k nemu nemal žiaden vzťah ani možnosť kontaktu s ním. Môžeme sa zamýšľať nad tým, či je spravodlivejšie ochrániť maloletého potomka jeho nárokom na dedenie po „otcovi“ alebo umožniť otcovi opomenutie tohto potomka z dedenia po ňom.

KDH preto navrhuje, že lepším riešením by bola voľnejšia úprava nakladania s majetkom napríklad prostredníctvom rodinných nadácií alebo ďalších nástrojov, ktoré uľahčia správu rodinného majetku. Je to tak?

Nemyslím si. O rodinných nadáciách alebo iných formách majetku možno uvažovať vo výnimočných prípadoch, keď ide o majetkovo veľmi silné rodiny, ale pôjde o pár prípadov. Bežná rodina pravdepodobne nebude zakladať nadáciu.

Musíme si uvedomiť a rozhodnúť sa, ktorý záujem je dôležitejší alebo hodný väčšej ochrany.

Osobne som za zachovanie pokiaľ možno čo najvyššej autonómie vôle človeka pri nakladaní s jeho majetkom aj pre prípad smrti. Takisto som za ochranu naozaj tých, ktorí to potrebujú, a nesmieme zabúdať predovšetkým na výchovu ľudí k vzájomnej úcte a slušnosti.