Notárka o dedičstve Ľudia sa dokážu rozhádať aj pre vianočné osvetlenie. Nestojí to za to, rodinné vzťahy majú najvyššiu hodnotu

„K nám už ľudia prichádzajú s existujúcim konfliktom a pravdou je, že konflikt väčšinou odzrkadľuje nevypovedané veci počas života. Zlé vzťahy si potom ľudia kompenzujú cez majetok. Stále si myslím, že dedičstvo by nemalo mať väčšiu hodnotu než dobré rodinné vzťahy. Nestojí to za to. Keď je pri dedičskom konaní dusná atmosféra, účastníkov sa pýtam, či si myslia, že keby tu bol teraz poručiteľ prítomný, tak by chcel, aby sa tu takto hádali. To ich zvykne upokojiť,“ hovorí pre Postoj notárka Zora Chudová.

Je možné počas života urobiť konkrétne kroky, aby sa deti po našej smrti nerozhádali pre majetok? Na čo si dať pozor, aby v prípade úmrtia jedného z manželov druhý nezostal úplne bez prostriedkov? Prečo môže byť spoločný bankový účet manželov problém? Oplatí sa previesť dom na deti už počas života, aby sme sa vyhli poplatkom za dedičské konanie? 

Aj o tom sme sa rozprávali s notárkou Zorou Chudovou, ktorá pôsobí vo Vranove nad Topľou. 

Každý notár vraj musí byť aj psychológom a sociológom, aby mohol dobre vykonávať svoju prácu. Súhlasíte?

Áno, minimálne psychológom a sociológom v rámci územia, kde pôsobí. Je to práca s ľuďmi. Notár by mal byť typom človeka, ktorý má rád ľudí a je im otvorený. 

Prečo?

Naše povolanie znamená byť tu pre druhých. Ľudia za nami prídu s konkrétnym problémom a niekedy si myslia, že my ho máme vyriešiť za nich. Našou úlohou je však skôr poradiť a nastaviť to, čo je pre ich konkrétny prípad vhodné a čo nevhodné. Nemôžeme rozhodovať za klientov, rozhodnutie je, samozrejme, na nich. 

Musíme byť často psychológmi, lebo človek síce rieši nejaký majetkový problém, ale na pozadí je často niečo úplne iné. Máme čítať medzi riadkami, čítať s porozumením, čo vlastne klient skutočne chce a potrebuje. Ľudia sa často prídu aj vyrozprávať.

Doktor Pavlovič, člen prezídia notárskej komory, v rámci príhovoru k novovymenovaným notárom hovoril – a počas môjho menovania to vo mne zarezonovalo –, že notár by mal byť človekom, ktorý si má nájsť čas a vypočuť si aj to, ako poručiteľ zomrel. Teda nejde len o formálne vybavenie pozostalosti, ale mali by sme si nájsť čas na každého človeka. Nie pre zvedavosť, že ma zaujíma, ako zomrel daný človek, ale pre empatiu k pozostalým dedičom.

Stretávate ľudí v zraniteľných situáciách, keď prídu o najbližšieho človeka ako otec, mama, manžel. To si zrejme vyžaduje špeciálnu formu rešpektujúcej komunikácie.

Každá smrť v rodine je ťarchou človeka a je pravdou, že čas medzi úmrtím a dedičským konaním nie je až taký dlhý. Niekedy dokážeme mať ukončené dedičské konanie aj za dva-tri mesiace, keď tam nie je žiaden problém. Sú ľudia, ktorí sú pripravení na smrť blízkeho, a sú aj ľudia, ktorí to vôbec nečakali. Je to o nás a našom prístupe, aký vzťah dôvery vytvoríme.

Stalo sa vám, že sa vám ľudia v kancelárii aj zrútili?

Sú dedičské konania, ktoré sú citlivejšie, keď vidíme, že bolesť je veľká, ale my notári sme na to pripravení. Platí to, že spôsob, ako sa k ľuďom v tej chvíli správame, je kľúčový. 

Vstupujete do konkrétnych ľudských príbehov. Čo bolo pre vás najťažšie riešiť?

Najťažšie sú dedičské konania, keď umrie matka v rodine malým deťom. To sú situácie, keď ako notári riešime naozaj náročné situácie. Mladá rodina, manžel zažívajú skutočne náročnú situáciu a do toho riešiť právne veci je ťažké.

Ako to myslíte?

Myslím, že ide o najťažší typ dedičského konania, lebo náš systém je nastavený tak, že malé deti právne chránime a ony musia dostať po smrti rodiča svoje zákonné podiely. A niekedy to je až také nelogické z pohľadu partnera, ktorý sa musí ďalej starať o svoje deti.

Manželia spolu dobre žili, spoločne hospodárili a zrazu príde nečakané úmrtie. Ja mám pred sebou účet, na ktorom mali nasporené finančné prostriedky, a musím aj v prípade, keď má dieťa napríklad ešte len dva roky, rešpektovať, že dieťa má z toho účtu zachovaný zákonný podiel.

Hoci manžel sa má starať o deti a vie, čo je pre ne najlepšie, tak deti nadobúdajú majetok po smrti matky, s ktorým ešte reálne nakladať nemôžu, lebo sú maloleté. Iný prípad je, keď je rodič nezodpovedný, vtedy je potrebné, aby bolo chránené dieťa. 

Presne preto chcem s vami hovoriť o tom, ako sa dá na takéto udalosti pripraviť už počas života. Mnohí štyridsiatnici či päťdesiatnici nerozmýšľajú ešte o tom, čo bude po prípadnej smrti jedného z partnerov. V živote sa však môže stať hocičo. S čím sa stretávate, keď ľudia nemajú majetkové veci nastavené dobre? Akým komplikáciám sa dá vyhnúť, dá sa na to vôbec pripraviť?

Dá sa na to čiastočne pripraviť. Iná príprava je v prípade, ak daná osoba má potomkov, a iná, keď ich nemá. To je veľmi podstatná informácia z hľadiska dedičského práva. 

Foto: Tomáš Puškáš/Postoj

Poďme na to postupne. Ako sa teda môžu pripraviť tí, čo potomkov nemajú? 

Ľudia bez detí majú slobodnú voľnosť v prejave svojej vôle vo vzťahu k svojmu majetku. V každom štádiu života môžu napísať závet. Odporúčam sa poradiť s odborníkom, navštíviť notára a prejsť si svoju životnú situáciu. Výhoda závetu je tá, že ho môžem kedykoľvek zmeniť, môžem ho odvolať, môžem napísať nový závet, až do momentu svojej smrti môže byť prejav vôle slobodný a nemá žiadne obmedzenia.

Stretávame sa s tým, že niekedy si pozostalí myslia automaticky, že sú dedičmi, ale ono to tak v skutočnosti nie je. Človek bez potomkov môže svoj majetok odkázať komukoľvek. 

Napríklad niekto sa o niekoho stará, ale nemôžeme vyvodiť z toho záver, že je spolužijúcou osobou, to znamená, že nevytvárajú spoločnú domácnosť, žijú oddelene, jednoducho nespĺňajú podmienky pre spolužijúcu osobu. Potom nastane situácia dedenia a oni si myslia, že sú dediči. Podmienka totiž je, že spolužijúca osoba musí s poručiteľom žiť najmenej rok pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a starať sa o spoločnú domácnosť alebo výživou byť odkázaná na poručiteľa.

Alebo veľakrát sa nám stáva, že vystrojiteľ pohrebu si myslí, že je automaticky dedičom. Ale pokiaľ nespadá do dedičskej skupiny, ktorá je povolaná dediť, tak tým dedičom nie je.

Čo ľudia v rodinách, ktorí majú deti?

Tí majú neopomenuteľných dedičov, čo sú všetci potomkovia. Teda by sa mali pohybovať v medziach, ktoré zákon upravuje. Ľudia, ktorí majú maloleté deti, nemajú v rámci dedičského konania nejaké veľké možnosti.

Prvá časť dedičského konania je založená na vyrovnaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, teda po smrti jedného sa všetko, čo ste nadobudli, rozdelí 50 na 50 percent s tým, že sú tam prípustné isté nuansy. Tých 50 percent patrí do dedičského konania a tam sú už dedičské podiely jednoznačné. Teda v rodine štyridsiatnika s dvoma malými deťmi sa nedá toho príliš veľa vyšpekulovať.

Je možné však myslieť dopredu na pár vecí, ktoré nám môžu uľahčiť mesiace po prípadnom úmrtí partnera. 

Čo napríklad?

Keď notár dostane dedičský spis zo súdu, eviduje ho v rámci svojho registra do registra dedičských konaní. Len čo ho my zaregistrujeme, čo je lehota do dvoch týždňov od úmrtia, táto lehota môže byť iná od okresu k okresu podľa toho, ako rýchlo pošle matrika úmrtný list, tak sa nám v systéme spustia lustrácie. V tej chvíli náš centrálny informačný systém notárskej komory nás automaticky prepojí na systém bánk, do ktorého máme prístup zadaním rodného čísla. Len čo banke podáme túto informáciu, tak ona zablokuje účty.

Pokiaľ majú majitelia spoločný účet, tak v takom prípade banka zablokuje účet pre oboch. Ak teda ako manželia máte osobné financie poriešené tak, že jeden z vás je majiteľom účtu a druhý je disponentom, má k nemu prístup, tak môžete mať problém. V dedičskom konaní totiž banku nezaujíma disponent, ale majiteľ účtu. Keď ten zomrie, účet sa zablokuje a k tomu účtu už nebude mať nikto prístup, až kým neprebehne dedičské konanie.

Ale podľa mojich informácií, keď si manželia vytvoria dva samostatné účty, tak my si pre vyrovnanie bezpodielového vlastníctva manželov vylustrujeme aj účet pozostalej manželky alebo manžela. To nie každý vie. Ale tento účet banka neblokuje. Zablokuje ho len vo veľmi výnimočných prípadoch, napríklad keď na tento účet chodil dôchodok. Teda ak máte ako manželia dva oddelené účty, pozostalý partner má právo disponovať so svojím vlastným účtom po smrti partnera, lebo banka má právo zablokovať len účty vo vzťahu k poručiteľovi.

Práve v kresťanských kruhoch sa často apelovalo na to, aby manželia mali spoločné účty. Mnohé rodiny si aj dnes tento variant volia z praktických dôvodov, aby ušetrili na bankových poplatkoch a neplatili zbytočne dva účty. Nie všetci vedia, že v prípade úmrtia manžela či manželky to môže spôsobiť nemalé komplikácie. Poznám dokonca prípady, kde žena zostala po smrti manžela pol roka bez akýchkoľvek zdrojov a musela si požičiavať aj na pohreb manžela. 

Je potrebné si uvedomiť, že peniaze, ktoré sú na účte manžela aj manželky, sú z pohľadu práva vždy spoločné, lebo spadajú do bezpodielového vlastníctva manželov, a my ich aj spoločne usporadúvame. Ale banka nemá oprávnenie blokovať iný účet ako ten, ktorý je na rodné číslo osoby, ktorá zomrela. Čiže informácia o výhodnosti oddelených účtov je skôr o praktickej rade pre manželov.

My notári však nie sme roboti, a keď niekto príde s individuálnou požiadavkou a my mu vieme pomôcť, tak je mu každý z nás nápomocný. Nehovorím, že niekto nemohol mať zlú skúsenosť pri dedičskom konaní, ale mohlo sa to stať v čase, keď ešte centrálny systém notárskej komory nebol. Vtedy sme museli všetko žiadať písomne a tým sa dedičské konanie veľmi naťahovalo aj na dlhé mesiace. 

Systém je však dnes výborne prepracovaný, máme prepojenie s veľkým množstvom inštitúcií, a pokiaľ nie je problém, konanie vieme ukončiť aj do dvoch-troch mesiacov, zvlášť keď sú v konaní aj maloletí. 

 Foto: Tomáš Puškáš/Postoj

Ak napríklad jeden z manželov vlastní majetok, ktorý zdedil po svojich rodičoch, nespadá to do bezpodielového vlastníctva manželov?

Nie. Zákon presne stanovuje, čo patrí a čo nepatrí do bezpodielového vlastníctva manželov. Nepatria tam veci získané dedičstvom, darom, veci, ktoré patria osobnej potrebe alebo výkonu povolania jedného z manželov, veci vydané v rámci reštitúcií. 

Keď niektorý z manželov hoc aj zdedí finančnú hotovosť a nám to preukáže v rámci dedičského konania, tak na to prihliadame. To isté sa napríklad týka rodinného domu, ktorý ak je nadobudnutý dedením, nie je predmetom bezpodielového vyrovnania, ale je predmetom dedenia.

V tomto kontexte sa dá poradiť, na čo je ešte dobré myslieť počas života, aby sa raz po našej smrti pre dedičstvo nerozhádala rodina a ochránili sme tak vzťahy svojich detí?

Za vzťahy v rodine si nesú zodpovednosť hlavne sami dedičia, notár na to nemá žiadne páky.

Samozrejme, niektorí rodičia riešia vyrovnanie majetku svojim deťom už počas života. Napríklad prepíšu svoj dom na deti už počas života. Podľa môjho názoru je to v poriadku, ale každý jeden prípad je veľmi individuálny. Tento postup má svoje výhody aj nevýhody.

Nevýhodou je, že keď prevediem majetok, je to definitívne a už s tým nemôžem urobiť nič. Ak máme teda predstavu, že majetok darujem na päť rokov a potom sa uvidí, alebo si tam chcem neskôr dať nejaké podmienky, tak to už vôbec neprichádza do úvahy.

Mnoho ľudí dnes využíva možnosť, že prevedie majetok už počas života, aby sa vyhli prípadným poplatkom, ale povedala by som, že v takomto prípade musí byť vzťah medzi darcom a obdarovaným založený na absolútnej dôvere. V tom, že vzťahy sa nenarušia, obdarovaný bude dostatočne vďačný a darujúci prijme, že hoci bude mať napríklad právo doživotného bývania v danej nehnuteľnosti, jej vlastníkom už nie je.

Takže to prichádza do úvahy len pri veľmi zrelých vzťahoch a rodinách. Napríklad keď ide o mamu, ktorá už býva s nami niekoľko rokov a má absolútnu záruku vo svojom dieťati, a keď sú vzťahy dobré, tak tam problém nevidím. Určite by som takto majetok neriešila len kvôli vyhnutiu sa poplatkom, lebo toto riziko sa neoplatí. Nemôžeme predvídať všetky okolnosti života.

Známy rozvodový právnikRadí manželom, čo robiť, aby neskončili u neho v kancelárii

Zuzana Hanusová

Veľkým rizikom je veľké narušenie vzťahov až v takej miere, že dané osoby spolu nebudú vedieť žiť pod jednou strechou, hoci je tam doživotné právo dožitia. Zabúda sa však, že väčšinou sa to rieši spísaním darovacej zmluvy a rodičom sa spíše doživotné právo bývania a užívania v danej nehnuteľnosti. 

Lenže mnohí rodičia si zamieňajú právo na dožitie s povinnosťou postarať sa v starobe. To sú dve samostatné veci, ktoré so sebou nesúvisia. Doživotné právo bývania znamená len to, že tam môžeš bývať. Rodičia môžu mať falošné očakávania, že si deti zaviažu darovaním domu, že sa raz o nich deti v starobe musia postarať. To však neplatí. 

Tu vidím dôležitosť notára, ktorý zmluvu prečíta, ale aj vysvetľuje, upozorní starších ľudí na riziká takéhoto postupu.

V prípade viacerých súrodencov sa tiež mnohí domnievajú, že ak sa jeden ostane starať o rodičov, bude mať isté výhody v dedičskom konaní. 

Je to len domnienka. Nemá žiadnu výhodu, dokonca by som povedala, že ak je to dieťa zvýhodnené rodičom prípadnou darovacou zmluvou, dokonca je znevýhodnené. Lebo existuje inštitút započítania darov, na ktorý prihliadame v rámci dedičského konania. Ak je jeden z dedičov zvýhodnený neobvyklým darom, vtedy sa mu znižuje hodnota jeho dedičského podielu.

Takto vzniká mnoho nedorozumení medzi súrodencami. Otázka starostlivosti o rodičov je skôr morálno-vzťahová otázka a nie majetková.

K nám už ľudia prichádzajú s existujúcim konfliktom a pravdou je, že konflikt väčšinou odzrkadľuje nevypovedané veci počas života. Zlé vzťahy si potom ľudia kompenzujú cez majetok. Stále si myslím, že dedičstvo by nemalo mať väčšiu hodnotu ako dobré rodinné vzťahy. Nestojí to za to. Keď je pri dedičskom konaní dusná atmosféra, účastníkov pýtam, či si myslia, že keby tu bol teraz poručiteľ prítomný, tak by chcel, aby sa tu takto hádali. To ich zvykne upokojiť. 
 

Foto: Tomáš Puškáš/Postoj

Akú najbizarnejšiu vec ste zažili, keď sa ľudia dokázali pohádať pre majetok?

Napríklad sme raz mali ako predmet dedičského konania jedálenský servis s jeleními hlavami. Nebol ani vzácny, v tej chvíli nešlo už vôbec o ten majetok, ale o dokazovanie si, komu čo patrí.

Alebo sme mali dedičské konanie vo veci vianočného osvetlenia, ktorého sa nikto nechcel vzdať. Tiež išlo o vyvolanie sporu. 

Najideálnejšie by bolo, ak by sa o takýchto predmetoch s emočnou hodnotou vedeli dohodnúť súrodenci doma. A ak sa nevedia dohodnúť, nech losujú, čo komu pripadne. To by mohlo byť spravodlivé riešenie.

Už čakám, kedy začneme v rámci dedičského konania riešiť domácich maznáčikov. Závet na domáceho miláčika som našťastie ešte neriešila. (Úsmev.)

Raz si zo mňa jedna rodina vystrelila. Prišli na dedičské konanie, ja som ich poučila, prešli sme k samotnej veci a oni sa začali predo mnou hádať. Na chvíľu som ich nechala, nech sa vyrozprávajú. Následne sa však začali všetci smiať, vystrelili si zo mňa, už boli na všetkom dávno dohodnutí. Zažívame teda zaujímavé situácie.

Pre každého jedného notára je pekné zažiť, keď sa skončí dedičské konanie a dedičia sa dohodujú, že idú spolu následne na obed alebo do cukrárne.

Aký podiel ľudí je počas dedičského konania rozhádaných, je to častý jav? 

Vôbec nechcem vyvolať dojem, že 70 percent ľudí sa tu pred nami naťahuje. Ak poviem, že problém má 10 percent ľudí, asi aj to je veľa.

Viac konfliktov bolo istotne v minulosti, najmä čo sa týka nehnuteľností a pozemkov.

Riziko rozhádaných rodín pre majetok a z dôvodu nevypovedaných krívd počas života je reálne, napokon upozorňujú na to často aj kňazi vo svojich kázňach. Prečo je také podstatné hovoriť počas života aj o citlivých veciach ako vyrovnanie majetku?

Je dôležité mať otvorené rodinné vzťahy. Niekedy to ľudia nevedia otvoriť a majú bloky, preto odporúčam v takom prípade vyhľadať notára alebo iného právnika, ktorý vie veci vysvetliť. To môže ochrániť naše vzťahy.

Mala som prípady, keď sa v rodine nevedeli dohodnúť, a keď som im vysvetlila podstatu problému, tak našli riešenie. Notári vedia dať radu, nad ktorou by ste možno vy ani neuvažovali a chráni všetkých zúčastnených.

Môže rodič svoje dieťa aj vydediť?

K tomu by som pristupovala veľmi opatrne preto, že listina o vydedení je inštitútom, ktorý sa veľmi zle počúva, a následkom sú často súdne spory a naťahovanie sa o tom, čo bolo a čo nebolo. Sú to veľmi nepríjemné situácie.

Dôvody vydedenia sú zákonom presne určené. Napríklad v prípade, ak dieťa vedie trvalo neusporiadaný život, samozrejme, medzi dôvody nepatrí, že sa mi nepáči nevesta alebo zať alebo že sa deti rozviedli. Listina o vydedení je jednostranným právnym úkonom a ten, čo ju chce spísať, pozerá na všetko zo svojho pohľadu. My objektívne nedokážeme posúdiť, či jeho pohľad je skutočne taký, ako opisuje. Potom nastane situácia dedenia, príde vydedený a povie, že je to úplne inak. Nastáva spor a mŕtvy už nemôže povedať nič.

Do dôvodov vydedenia patrí aj neposkytnutie pomoci v chorobe alebo starobe, ako aj to, že dieťa neprejavuje opravdivý záujem o rodiča, čo sú dôvody, ktoré sú na veľmi tenkom ľade. Preto k vydedeniu pristupujeme veľmi opatrne.

Keď zomrie jeden z rodičov, majetok po ňom dedí manžel a manželka, ale aj všetky deti. To platí napríklad aj o časti domu, čo môže byť pre pozostalého partnera bolestivé. Radíte v takomto prípade deťom, aby svoj podiel prepísali na svojho rodiča? Napokon po smrti oboch rodičov aj tak budú dediť deti. 

To by som neodporúčala, lebo ak deti prevedú svoj podiel na rodiča, ten môže ešte za života urobiť prevod majetku na inú osobu a oprávnený dedič napokon nemusí dostať nič. Je to reálne riziko, že hoci sa dohodneme na tom, že sa podiel detí prevedie na pozostalého rodiča, on nadobúda voľnú dispozíciu. Môže sa raz opakovane oženiť alebo vydať, môže na neho hockto vplývať a to môže tiež prístup k dedičstvu zmariť.

Manžel je tiež jedným z dedičov, zákonne je daný na úroveň detí. Ak je to rodina s dvoma deťmi, v bezpodielovom spoluvlastníctve má manžel nárok na polovicu manželkinho majetku a z 50 percent dedičstva detí sa delí po jednej tretine, čiže po jednej šestine.

Každé rozhodnutie má za aj proti, ale za taký krátky čas nevieme vždy posúdiť, čo sa v tej-ktorej rodine deje. Preto ak si niekto nie je istý alebo nevie, ako to je, radím, aby si svoj dedičský podiel vzal. Je to v podstate ochrana majetku. Je to opäť o otvorenej komunikácii. 

Foto: Tomáš Puškáš/Postoj

Ako je to s dlhmi v rámci dedičského konania? Dnes sú mnohí zaťažení hypotékami a rôznymi pôžičkami. 

Notár nerozhoduje v rámci dedičského konania o dlhoch. Tam platí zákonné ustanovenie, že každý dedič zodpovedá za dlhy poručiteľa podľa výšky nadobudnutého dedičstva. S tým, že to je zákonné znenie, ktoré je nemenné. Teda pokiaľ ja z dedičstva nenadobudnem nič, v takom prípade za nič nenesiem zodpovednosť. V prípade, že zdedím jednu desatinu, je to v hodnote jednej desatiny.

Predmetom dedičského konania je majetok, o dlhoch rozhodujeme len vo veľmi výnimočných prípadoch, keď je predĺžené dedičské konanie. V takom prípade sa to dostáva do likvidácie. Rodičia môžu uzatvoriť nejakú dohodu. Ja sa tomu v rámci konania vyhýbam, lebo táto dohoda nie je záväzná vo vzťahu k veriteľovi.

Vy notári máte dosť veľký vhľad do rodín a do toho, ako to majú medzi sebou nastavené. Vidíte v poslednom období nejakú zmenu vo fungovaní rodín? Zmenil sa ich vzťah k majetku?

Nerobím si nejaký svoj osobný sociologický prieskum, ale isté zmeny vnímam. Zmenilo sa to, že viac ľudí ako v minulosti sa s nami chodí radiť preventívne, ako si čo majú nastaviť. To vnímam ako pozitívnu vec, lebo sa zvyšuje povedomie. Viac nečakaných situácií riešime skôr pri starších ľuďoch, ktorí nemali návyk sa radiť s odborníkmi, ako pri mladšej generácii, ktorá sa už vie informovať.

Často však vidíme fenomén, že dedič si majetkom kompenzuje citovú ujmu. To je najmä pri deťoch, ktoré pochádzajú z rozvedených rodín. Nechcem generalizovať, ale je to moja skúsenosť. Prídu na konanie štýlom, že keď som nemal lásku rodiča, nech sa mi to vynahradí aspoň dedičstvom.

Ale nevidím do vnútra nikoho, toto povolanie ma naučilo nesúdiť konanie druhých. Niekedy ma prekvapuje, ako málo by stačilo, aby sa niektorí ľudia za života porozprávali, a koľkým problémom by sa dalo predísť.

Foto: Tomáš Puškáš/Postoj