Kriedová revolúcia, Kmec a Blaha Dva týždne, ktoré ukázali Ficovu slabosť

Výročie 17. novembra nemal Robert Fico nikdy rád. Historickú symboliku dokázal síce vždy zručne využívať, ale k tej okolo Nežnej revolúcie mal vždy negatívnu emóciu.

Tušil, že tento dátum patrí iným ľuďom a mnohé z toho, na čo sa v týchto dňoch upriamuje pozornosť, on nestelesňuje. Naopak, stelesňuje opak.

Napriek tomu si pri tomto výročí Robert Fico dokázal udržať akýsi cynický nadhľad. Pomáhala mu v tom jeho politická úspešnosť a vedomie, že on reprezentuje v politike práve tú časť spoločnosti, ktorá za minulým režimom cíti silnú nostalgiu. A takýchto voličov nie je málo.

Tento rok však premiér Fico tento nadhľad stratil. Dosvedčujú to jeho reakcie na viaceré udalosti, ktoré sa tu v ostatných dvoch týždňoch udiali.

Prvou bola zbytočná konfrontácia so študentmi, do ktorej sa dostal on osobne, ale aj ďalší politici Smeru. Študenti sú v každej spoločnosti tým najrevolučnejším elementom, je to prirodzené aj pozitívne, keďže sú to práve oni, kto často spúšťa dôležité zmeny.

Nad spôsobom, ktorým popradský študent Muro prejavil svoj názor, sa už namoralizovalo dosť a nemá zmysel v tom pokračovať. Dá sa k tomu len sucho konštatovať, že jeho čin mal síce ohlas v niektorých bublinách, ale nemal potenciál nadchnúť tichú väčšinu spoločnosti.

To, čo získalo hrdý názov „kriedová revolúcia“, malo charakter tiktokového happeningu, ktorý by o niekoľko dní vyšumel do zabudnutia. Veď kto si napríklad dnes ešte spomenie na študenta, ktorý pred niekoľkými mesiacmi odmietol podať ruku prezidentovi Pellegrinimu?

Rezonancii tejto udalosti paradoxne veľmi pomohli práve vládni politici, ktorí namiesto toho, aby celú záležitosť ignorovali, na študentov reagovali prehnane emotívne a robili z nich nesvojprávne bábky manipulované opozičnými politikmi.

Stratu nadhľadu vzápätí demonštroval aj samotný Fico počas diskusie so študentmi v Poprade. Reagovať na kritiku vládnej zahraničnej politiky výzvou, nech teda nespokojenci idú bojovať na Ukrajinu, naozaj nie je hodné premiéra.

Konfrontáciu so študentmi Fico vôbec nepotreboval, pretože to sú presne tie situácie, ktoré politikovi môžu priniesť len mínusové body.

Takúto konfrontáciu so študentmi Fico vôbec nepotreboval, pretože to sú presne tie situácie, ktoré politikovi môžu priniesť len mínusové body. Aj medzi jeho voličmi, keďže mnohí z nich tiež majú deti na školách, pričom výsmech a verbálna agresivita niektorých politikov Smeru na adresu študentov sa ich osobne dotýkali.

Ďalší signál toho, že šéf Smeru sa vďaka nezvládnutiu komunikácie v kauze popradskí študenti dostal pod tlak, bol vidieť aj na dianí okolo odchodu vicepremiéra Petra Kmeca.

Podľa toho, čo hovorí Matúš Šutaj Eštok, bolo jeho stiahnutie už dohodnuté a malo byť oficiálne oznámené. V predvečer plánovanej tlačovej konferencie však Robert Fico na sociálnej sieti veľkolepo ohlásil, že dáva prezidentovi návrh na Kmecovo odvolanie.

Urobil to tak, aby vyznel ako silný muž, ktorý robí poriadok vo vládnej koalícii. Zjavne sa tým snažil zatieniť blamáž z Popradu.

Ukážkou Fica pod tlakom bola nakoniec aj narýchlo zorganizovaná stranícka akcia Smeru v Nitre 17. novembra. Najväčšia vládna strana takto zjavne reagovala na mnohé ohlásené protestné zhromaždenia po celom Slovensku a chcela demonštrovať, že aj Smer dokáže zoskupiť svojich prívržencov.

Bola to však akcia bez agendy, keďže Fico na výročie Novembra 1989 nedokázal prísť ani so žiadnou silnou témou, ktorou by zobral vietor z plachiet opozícii a organizátorom protestov.

Na mítingu v Nitre len opakoval svoje staré úvahy o potrebe zmeny politického systému. Pričom sám musí dobre vedieť, že ide len o plesknutie do vody, keďže na takéto zmeny nemá podporu ani vo vládnej koalícii.

Novembrové dni navyše potvrdili aj to, že premiér nestráca len nadhľad, ale aj súdnosť, keď na prominentnom poste v Smere stále toleruje Ľuboša Blahu. Ten sa nielenže vybral výročie Novembra 1989 osláviť do Ruska, ale túto udalosť rovno označil za „liberálny majdan“, ktorý nám zobral národnú suverenitu.

To, že niekto, kto tára takéto nezmysly, môže byť podpredsedom štátotvorne sa tváriacej politickej strany, by Fico asi nevedel vysvetliť ani svojmu spojencovi Viktorovi Orbánovi, ktorý jeden takýto „liberálny majdan“ v roku 1989 tiež organizoval.

Predseda Smeru si toho musí byť dobre vedomý, ale ak chce zastaviť útek svojich voličov k Republike, tak toho Blahu jednoducho potrebuje. Aj za cenu toho, že Smer sa vďaka nemu čoraz viac stáva karikatúrou vážnej politickej strany.

Skrátka, sila tohtoročného Novembra bola najmä v tom, že ukázala slabosť Roberta Fica.