Vlastenecká dilema Za čo je liberál ochotný položiť život

Varšava 11. novembra už tradične oslávila Deň nezávislosti – pripomienku návratu štátu na mapu Európy v roku 1918 – obrím Pochodom nezávislosti, na ktorom sa podľa všetkého zúčastnilo viac než 200-tisíc ľudí.

(V Poľsku sú aj údaje predmetom tvrdého politického boja, takže nemá veľký zmysel zaoberať sa číslami uvádzanými varšavským magistrátom ani organizátormi.)

Pochod nezávislosti je už roky jedným z najvýraznejších prejavov občianskej spoločnosti v Poľsku: od začiatku organizovaný mimo dosahu straníckych centrál a štátnych inštitúcií, vždy bol projektom angažovaných jednotlivcov a spolkov.

Jednoducho poľský ekvivalent českého Korza Národní (oslavy Nežnej revolúcie), len s inak položeným dôrazom.

Problémom, samozrejme, je, že to nie sú jednotlivci s tými „správnymi“ názormi, preto sa v médiách nedočítate o „občianskej spoločnosti“, ale o „krajnej pravici“. Po prvý raz prešiel ulicami Varšavy v roku 2011.

Počas prvých vlád Donalda Tuska zápasil s policajnými zásahmi, neskôr už iba s nevôľou a drobnými šikanami varšavského (liberálmi ovládaného) magistrátu.

Napriek tomu (a možno práve preto) sa každý rok vyvíjal: účastníkov pribúdalo a medzi nimi bolo percentuálne čoraz menej futbalových ultras a čoraz viac obyčajných ľudí, ktorí v tento konkrétny deň chceli vyjadriť radosť a národnú hrdosť. Štátne inštitúcie nedokázali na túto potrebu reagovať, tak si poradili sami.

Novinári, ako každý rok, venovali mnoho úsilia hľadaniu všetkých problematických transparentov, ktoré starostlivo nafotili a spísali, aby do sveta mohli poslať správu o „pochode fašistov“.

Samozrejme, nemá zmysel zakrývať, že organizátori akcie sa hlásia k nacionalizmu (mimochodom, v stredoeurópskych jazykoch by bolo užitočné zbaviť tento pojem jednoznačne hanlivého nádychu a používať ho tak ako v anglosaskom kontexte – teda neutrálne).

Nemožno ani poprieť, že ide o akciu, ktorá spoločnosť rozdeľuje: z pochodu sa stala oslava pre „pravú stranu“ poľského politického spektra, zatiaľ čo tá „ľavá“ ho kritizuje za „neinkluzívnu“ víziu národa a prebúdzanie „démonov xenofóbie“. Napokon, podobne je čoraz viac „slávnosťou len pre jednu polovicu národa“ aj Korzo Národní.

Tohtoročný pochod prebehol v podstate pokojne a bez incidentov. Úplne po prvý raz sa na ňom zúčastnil – ako „jeden z davu“, nie „v čele“ – prezident Poľska Karol Nawrocki.

Tieto dve skutočnosti môžu signalizovať „normalizáciu“ Pochodu nezávislosti vo verejnom priestore, ale aj obrovskú zmenu, ktorou prechádza poľská (a všeobecnejšie európska) verejná debata.

Ponaučenie sa (zatiaľ) nekonáVolanie po „zásahu zhora“ je v demokracii súčasťou problému, nie jeho riešením

Maciej Ruczaj

Sen o Európe

Keď sa Pochod začínal – okolo roku 2010 –, náš región ešte stále žil „sen o Európe“, ktorá bude všeobecným liekom na neduhy postkomunistickej reality. Stačilo presne kopírovať a čo najrýchlejšie dobiehať.

Budúcnosť mala byť „európska“, teda bez hraníc a s národnými tradíciami postupne zredukovanými na úroveň folklórnych spolkov. Zároveň, napriek všetkým znepokojivým znameniam, sme stále žili – spolu so zvyškom EÚ – sen o konci dejín, v ktorom sa Európa, keď už nie svet, zaobíde bez armád, zástav, vojenských prehliadok a „silných hodnôt“.

Mali sme byť humanitárnym impériom a európsky vplyv budovať kombináciou hodnôt, otvorenosti a obchodu. V hodnotovej oblasti sa práve dvíhala vlna woke revolúcie a v politike vládol „reset“ s Putinovým Ruskom – ďalší krok k Európe bez hraníc, v ktorej blahobyt a liberálna demokracia víťazia nad starými predsudkami.

V tejto scénografii pôsobili pochodujúci národovci – mimochodom, rovnako ako tí, ktorí varovali pred ruskými vplyvmi – ako zjavy z minulosti, ktorá síce ešte nechce zomrieť, ale je odsúdená na postupné odumieranie v novom úžasnom svete.

„Davy ľudí, ktorí sú hrdí na svoju vieru, tradície a národ… Takto sa začínali aj pogromy,“ okomentoval tohtoročné zábery z Varšavy český ľavicový novinár Marek Švehla. A tentoraz, po pätnástich rokoch, to bol on, kto pôsobil ako návštevník z inej planéty.

Európa – zatiaľ aspoň rétoricky – zbrojí, liberálni komentátori hľadajú spôsoby, ako primať mladých ľudí, aby zvažovali vojenskú kariéru, alebo ako znovu zaviesť všeobecnú brannú povinnosť; občania sú nabádaní k neustálej bdelosti voči hybridným hrozbám a dezinformáciám; obrana hraníc a regulácia toho, kto ich prekračuje, už nie je prejavom fašizmu a pôvod kapitálu je zrazu vysoko politickou a bezpečnostnou otázkou.

Pre všetkých, ktorí to celý čas takto vnímali, a teda neuverili ani snu o Európe bez hraníc (vnútorných aj vonkajších), ani tomu o konci dejín, to môže byť dôvod na pocit zadosťučinenia. Kazí ho však skutočnosť, že názorový mainstream EÚ zatiaľ pripomína toho vlka z príslovia, ktorý chce byť sýty a zároveň mať kozu celú.

Teda na jednej strane ďalej pestovať predsudok, že „ľudia hrdí na svoju vieru, tradíciu a národ“ sú vo svojej podstate hrozbou alebo aspoň dôvodom na posmech, a zároveň mať niekde v kasárňach zoradené početné zástupy po zuby ozbrojených obrancov inkluzívnej, dúhovej a multikultúrnej Európy.

Ich dilemu môže vyriešiť možno iba nástup umelej inteligencie a armád robotov. V ľudskom svete a v európskej realite je totiž vznik fenoménu liberálnej demokracie neodmysliteľne spätý s národným štátom.

Ako hovorí francúzsky mysliteľ Pierre Manent, „národ a demokracia sú od seba recipročne závislé“ – národný štát je prirodzeným prostredím demokracie a moderný národ sa zrodil spolu s myšlienkou všeobecného volebného práva.

Rovnako sú emócie a hodnoty, ktorými je republika udržiavaná, bytostne a hlboko neliberálne. Böckenfördeho paradox – teda tvrdenie, že existencia liberálneho poriadku je udržiavaná hodnotami, ktoré sú tomuto poriadku cudzie a ktoré nedokáže sám od seba reprodukovať – platí nielen v prípade náboženstva, ale aj vlastenectva.

Mentalita Občianskeho fóra v ére polarizácieV čom sa česká predvolebná kampaň podobala slovenskej diskusii o novele ústavy

Maciej Ruczaj

Vlastenectvo v liberalizme?

Pred asi dvadsiatimi rokmi organizovalo poľské Múzeum Varšavského povstania bilbordovú kampaň s heslom Bol by si ochotný zomrieť za vlasť? Mala dnešným obyvateľom mesta priblížiť obetu a dilemy, pred ktorými v roku 1944, v roku povstania proti Nemcom, stáli ich predchodcovia.

Vtedy, vo svete „konca dejín“, vyvolala vlnu nevôle. „Vlastenectvo dnes znamená platiť dane, zbierať psie výkaly a triediť odpad,“ znela bežná reakcia. Z hľadiska filozofie liberalizmu – založenej v princípe na maximalizácii individuálnej bezpečnosti a blahobytu – totiž na túto otázku existuje iba jediná správna odpoveď.

Za vlasť majú zomierať len tí, ktorí si to sami vybrali ako profesijnú dráhu s plným vedomím rizík, ktoré takéto povolanie prináša.

Týmto postojom u mnohých nepohla ani lekcia, ktorú už takmer štyri roky deň čo deň prináša ukrajinský front. Triedenie odpadu a platenie daní sú, samozrejme, veľmi dôležité, rovnako ako tolerancia, slušnosť a inkluzivita, pokiaľ sa držia v rozumných medziach.

Ale ľudí, ktorí budú schopní ubrániť Charkov či Cherson pred nájazdníkmi, takýmto spôsobom nevychováte...

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.