Ponaučenie sa (zatiaľ) nekoná Volanie po „zásahu zhora“ je v demokracii súčasťou problému, nie jeho riešením

V Česku skladajú vládu Babiš, Motoristi a SPD, Francúzsko sa už rok zvíja v kŕčoch úplného zablokovania politického systému, v Británii alebo Nemecku prieskumom prvýkrát v povojnových dejinách dominujú „populisti“.

V Poľsku je Tuskova vláda, ktorá mala byť liberálnou nádejou na zvrátenie trendu „neliberálnej vzbury“, po dvoch rokoch vládnutia negatívne hodnotená značnou väčšinou spoločnosti a prepadajúca sa do marazmu. Medzitým v bubline „expertnej komunity“ a ďalších hradoch a vo vežiach zo slonoviny liberalizmu prebieha diskusia, ako „čeliť nepriaznivým vyhliadkam“ pomocou budovania „demokratickej resilience“ (teda „odolnosti“).

Po návšteve niekoľkých takýchto medzinárodných akcií vrátane októbrového pražského Fóra 2000 sa autor týchto riadkov nemohol ubrániť silnejúcej frustrácii...

Samozrejme, samotné uvedomenie si toho, že „čelíme nepriaznivým vyhliadkam“, je úspech. Bohužiaľ, už najmenej dekádu – od brexitu a nástupu prvého Trumpa – po ňom veľmi často nasleduje rovnaká reakcia: „môžu za to oni“ – populisti –, ktorí manipulujú s „jednoduchými ľuďmi“, šíria dezinformácie a rozoštvávajú našu spoločnosť.

Prípadne (aspoň od obdobia, keď v rovnakej bubline začali byť módne konšpiračné teórie a odpor k Rusku) je všetko vyššie spomenuté následkom pôsobenia ruských alebo čínskych tajných služieb.

Ďalším výrazným úspechom, ktorý v priebehu rokov človek v tejto bubline zaznamenal, je postupná akceptácia skutočnosti, že „ľudia sú nahnevaní“. Oproti výroku „ľudia sú hlúpi“ ide o zrejmý pokrok.

Mentalita Občianskeho fóra v ére polarizácieV čom sa česká predvolebná kampaň podobala slovenskej diskusii o novele ústavy

Maciej Ruczaj

Hnev demokratického ľudu

Tieto tvrdenia sú – po minimálne desiatich rokoch súčasnej krízy liberálnej demokracie – prednášané objavným tónom a získavajú potlesk za nevšednosť a odvahu. Avšak iróniu bokom – hľadanie zdrojov tohto naštvania nás aspoň približuje k nejakému riešeniu.

Najčastejšie, bohužiaľ, ide o hľadanie v kruhu: „ľudia sú naštvaní“, pretože boli zmanipulovaní na to, aby boli naštvaní. Objavujú sa však aj hlasy, ktoré (celkom správne) ukazujú smerom k ekonomike a čoraz problematickejším dosahom neoliberálnej globalizácie.

Zatiaľ len od politikov možno počuť odsúdenie – aj to prednášané len skoro šeptom – príliš veľkorysej migračnej politiky a príliš ambicióznych klimatických cieľov. Experti z liberálnej bubliny menej závislí od hlasov voličov sa na takéto nekorektné vody ešte radšej nepúšťajú.

Prakticky nikdy sa tieto diskusie nedoberú jadra problémov. Všetky vyššie spomenuté „dôvody naštvania“ majú totiž spoločného menovateľa, ktorým nie je odpor k demokracii, ale, naopak, volanie po reálnej demokracii.

Kľúčovým problémom dnešného systému je taká dôsledná ochrana výdobytkov liberálneho pokroku pred „vrtkavými náladami demokratického ľudu“, že znemožňuje onomu ľudu (teda donedávna ešte „suverénovi“) čokoľvek zmeniť.

Reflexia nad „budovaním demokratickej odolnosti“ znamená vo svete týchto liberálnych bublín, bohužiaľ, primárne hľadanie ciest, ako ešte viac „vôľu ľudu“ spútať a poistiť sa pred jej nevyspytateľnými výrokmi. Prípadne, v lepšom prípade, ako onen „ľud“ podplatiť, aby si namiesto „populistov“ zvolil „demokratov“.

Ako však trefne komentuje politologička Monika Bartoszewiczová, „ak majú ľudia dojem, že nie sú reprezentovaní, budú si hľadať novú reprezentáciu“. Áno, budú ju často hľadať na miestach, ktoré nie sú príliš vábne, čo je však kritická výhrada voči existujúcej elite a jej neschopnosti vygenerovať zmysluplnú alternatívu, nie voči priemernému voličovi a jeho inteligencii.

Desivý prieskumNechce už mladá generácia demokraciu?

Maciej Ruczaj

Riešenia mimo demokracie

Riešením, ktoré je opakovane ponúkané v konferenčných sálach a ich kuloároch, je volanie po zásahu zhora.

V európskom kontexte je týmto „zhora“ Európska únia, ktorá má pomocou biča kondicionality („dostanete peniaze, keď budete dobrí“), nástrojov na „obranu právneho štátu“ a dosť svojvoľným rozširovaním princípu „nadradenosti európskeho práva“ drviť populistické hrozby a posilňovať týmto onú „demokratickú odolnosť“.

Nechajme teraz bokom, že pokrytecký dvojaký meter, ktorý pri tom uplatňuje, a jednostranné ideologické kritériá, ktorými to sprevádza, ťažko môžu situáciu upokojovať.

Predovšetkým sa však opäť nerieši otázka pocitu straty demokratickej legitimity, s ktorým sa náš systém stretáva.

Naopak, v európskom prípade je nejasné rozdelenie kompetencií medzi členskými štátmi a „Bruselom“ (a kradmé rozširovanie právomoci toho druhého) jedným zo zdrojov problémov. Len posilňuje voličský pocit zablokovania systému a neprítomnosti reálnej voľby.

Čo sa dá robiť, vznik modernej demokracie v Európe je jasne spojený so vznikom národného štátu a pri všetkej snahe nemožno EÚ pokladať za takto zdola organicky vytvorený projekt, ktorý by svoju legitimitu odvodzoval od občanov.

Volanie po „zásahu zhora“ tak celkom jednoznačne nepredstavuje riešenie „našej súčasnej krízy“, ale je súčasťou problémov a ešte viac posilňuje napätie medzi dvoma znepriatelenými blokmi.

„Ako môže zahraničie pomôcť strednej Európe s vyriešením hrozieb pre jej demokraciu?“ doslova zaznela jedna z (nepochybne dobre mienených) otázok na konferencii, na ktorej som mal možnosť zúčastniť sa v týchto dňoch.

Odpoveď je jednoduchá: pokiaľ možno nijako. Teda ak chceme vyriešiť súčasnú krízu rovnako, ako tomu bývalo v minulosti: hľadaním nejakého nového spoločenského konsenzu, a nie stupňovaním polarizácie a „vymazaním oponentov“ zo zemského povrchu.

Nedá sa pochybovať o tom, že toto hľadanie metódou pokus – omyl bude bolestivý proces. Všetky alternatívy sú však podstatne horšie.

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.