Mentalita Občianskeho fóra v ére polarizácie V čom sa česká predvolebná kampaň podobala slovenskej diskusii o novele ústavy

Strany sú pre straníkov, Občianske fórum je pre všetkých, znelo jedno z hesiel Nežnej revolúcie a prvých slobodných volieb v českej časti Československa.

Odborníci na takzvanú tranzitológiu, teda teóriu prechodov k demokracii, sa väčšinou zhodujú na tom, že jedným z kľúčových rysov revolúcie roku 1989 v strednej Európe bolo, že išlo o „revolúciu bez ideológie“, bez jednotného svetonázoru.

Typickým prejavom tejto neprítomnosti monopolného svetonázoru bol vznik „dáždnikových“ organizácií zastrešujúcich pestré názorové spektrum, ktoré mali po svojom víťazstve, teda nastolení demokracie, veľmi krátky život. Vďaka nim došlo k zvrhnutiu komunizmu, vznikla nová realita, v ktorej už však nebolo pre celonárodné občianske hnutie ako OF miesto.

Dnešné obdobie prináša renesanciu „mentality Občianskeho fóra“ do takmer každých volieb. So symbolikou „celonárodného zjednotenia demokratov proti nedemokratickým silám“ podľa vzoru (mýtizovaného) roku 1989 pracovala poľská opozícia v parlamentných voľbách v roku 2023, pracuje s ňou opozícia na Slovensku a podobnými koľajami sa uberala aj podstatná časť českej volebnej kampane. Ide však o renesanciu s podstatným rozdielom: nové OF už „nie je pre všetkých“.

Ako vo skvelom článku v poslednom čísle týždenníka Echo poukázal Petr Agha, diskurz európskeho liberálneho konsenzu je postavený na binarite studenej vojny a v momentoch krízy siaha po osvedčených metódach vytlačenia „radikálov“ za okraj „slušnej debaty“.

Táto binarita mala hlboký zmysel v čase ideologického stretu s globálnym komunizmom. Má tiež zmysel v krajinách, ktorých geopolitická a bezpečnostná situácia je naozaj na vážkach a nie je zrejmé, či sa volebný stret každú chvíľu nepremení aj na stret „fyzický“, ako sme videli v poslednom čase v Moldavsku.

Marginalizácia a správna výchova

Problémom je, že tento jazyk, pochopiteľný v čase ideologického stretu s globálnym komunizmom, pretrváva v liberálnodemokratickej Európe, v ktorej – povedané Václavom Bělohradským – došlo k obrovskému „zúženiu mainstreamu“. A zároveň – dodajme, na základe ďalších a ďalších prieskumov – tento mainstream sa nielen zúžil, ale v množstve kultúrno-hodnotových otázok výrazne vychýlil smerom doľava.

S komunistami/fašistami/ruskými agentmi sa nediskutuje, a predsa každý, kto chce zastaviť nezadržateľný pochod pokroku, musí patriť do niektorej z týchto skupín. Esenciou politiky je technokratické hľadanie „optimálneho nastavenia procesov“, ktorých obsah a hodnotový rámec je daný a spochybňovať ho môžu len extrémisti alebo obete „dezinformácií“.

Reakciou na takéto spochybňovanie má byť teda viac či menej rázna marginalizácia (extrémistov) a „správna výchova“ (tých zmätených dezinformáciami).

V až karikatúrnej podobe sa tento prístup premietol do volebnej taktiky doterajšej českej vládnej koalície pred parlamentnými voľbami, zvolenej nejakými PR mágmi.

Do extrému dovedená rétorika ohrozenia liberálnodemokratického poriadku a stávka na zosilnenie polarizácie označením opozície buď priamo za „ruských kolaborantov“, alebo aspoň nevedomých agentov ruského vplyvu bola v mnohých ohľadoch zjavnou urážkou inteligencie voliča.

Hoci líder opozície (a zrejme aj budúci premiér Andrej Babiš) je celkom nepochybne oveľa skeptickejší k podpore Ukrajiny v jej boji proti ruskej agresii, nič z jeho vyjadrení či programu nenasvedčovalo, že sa chce vrhnúť do náručia Kremľa.

Trojaká reakcia opozície na ústavnú novelu

V tejto aplikácii mentality Občianskeho fóra na úplne zmenenú spoločensko-politickú realitu sa česká volebná kampaň veľmi podobala súčasne prebiehajúcej diskusii o slovenskej ústavnej zmene v kultúrno-hodnotových otázkach.

Reakcia liberálnej opozície bola vyhrotená. Rozdeľme ju do troch skupín.

Prvá útočila na tú časť opozície, ktorá sa rozhodla hlasovať síce v súlade s vlastným programom, ale spolu s vládnou koalíciou. Porušila teda princíp „sanitárneho kordónu“ oddeľujúceho „demokratov“ od „populistov“, ktorý je v súčasnej Európe posvätnejšou paradigmou chápania liberálnodemokratickej politiky než dávna „slobodná súťaž politických strán“.

Po druhé, otázky z oblastí „kultúrnych vojen“ boli vyhlásené za „zástupné témy“ v čase, keď krajiny v skutočnosti čelia mnohým vážnejším problémom. Tento argument, ako poukázal Martin Hanus, vždy platí iba jednosmerne. Rovnakí ľudia jasali, keď prednedávnom Macron presadil do francúzskej ústavy (mimochodom, aj vďaka podpore Marine LePenovej) takzvané „právo na potrat“ a usiloval sa o to isté na európskej úrovni.

Slovensko po novele ústavyNečakaní hrdinovia. Konzervatívci uspeli aj napriek svojej biede

Martin Hanus

Po tretie a rozhodne najpodstatnejšie, také zmeny predstavujú podľa liberálneho tábora zásadnú civilizačno-geopolitickú voľbu. Novelizácia ústavy „spochybnila naše členstvo v EÚ“, je to „ďalší krok k rusifikácii Slovenska“, ide o „protieurópsku novelu“.

Jeden z poslancov opozície sa dokonca po hlasovaní cítil rovnako, ako keby sa prebudil 21. augusta 1968 ráno...

Toto sú citácie ako z mediálnych, tak aj politických reakcií, v ktorých sa do jedného kokteilu apokalyptickej „vojny, v ktorej ide o všetko,“ nahádžu také odlišné témy ako geopolitika, kultúrno-etické spory a deľba moci medzi EÚ a členskými štátmi.

Všetko za situácie, keď z právneho hľadiska novelizácia ústavy nezavádza žiadne reálne novinky a je skôr, opäť citujem Martina Hanusa, potvrdením statusu quo, dokonca aj keď berieme do úvahy status quo prítomný v takých dokumentoch ako listiny práv a slobôd či ústavy jednotlivých štátov, alebo Charta OSN.

Kauza slovenskej ústavnej zmeny má, samozrejme, mnoho ďalších (často minimálne ambivalentných) rozmerov, ktoré by stáli za samostatný rozbor.

Ničenie demokracie

Zo všeobecnejšieho hľadiska však spoločne s príbehom českej volebnej kampane dobre ilustruje škodlivosť aplikovania binárnej mentality stretu dobra a zla na našu politickú realitu v čase ideovej polarizácie, v ktorej sa liberalizmus premenil z doterajšieho „arbitra“ na jeden zo znepriatelených kmeňov, zúrivo a s využitím všetkých prostriedkov bojujúci o prežitie.

V tomto boji je jeho hlavnou zbraňou schopnosť – donedávna bezchybne fungujúca – stanovovať pravidlá legitimity politických názorov a vytláčať tie „nelegitímne“ mimo okraja debaty. Schopnosť, ktorú až príliš okatým a účelovým zneužívaním rýchle stráca.

Keď sa vrátime na začiatok našej úvahy – k pretrvávaniu „mentality Občianskeho fóra“ v novej epoche –, Občianske fórum zvládlo svoju misiu, teda vybojovať zmenu režimu a vytvoriť nové „politické ihrisko“ a nové pravidlá hry pre súboj strán a ideí, práve v mene boja s ideologickým monopolom komunizmu.

Nadväzovať symbolicky na jeho odkaz a rétoriku v situácii, keď sa zakopete na vlastnom pokutovom území a tvrdíte, že len na ňom sa smie hrať a všetci ostatní sú v ofsajde, prináša množstvo výhod.

Môže občas dokonca viesť k volebnému úspechu, pretože čím väčšia polarizácia, tým väčšia mobilizácia. Ale v konečnom meradle ničí hru ako takú a nakoniec sa môže stať aj sebanapĺňajúcim proroctvom. Čo by sme si rozhodne nemali priať...

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.