Posuny v ETS 2 a emisných cieľoch Európsky mainstream hľadá exit stratégiu zo zeleného radikalizmu

Pomaly a takmer nebadane sa mení prístup európskych krajín k emisným a klimatickým záväzkom, ktoré sa ešte pred pár rokmi zdali politicky nespochybniteľné a nezvrátiteľné.

V minulých dňoch sa na úrovni členských štátov EÚ odohralo kľúčové rozhodovanie o tom, či odobria, zablokujú alebo modifikujú plány pripravené Európskou komisiou v otázke takzvaného obchodovania s emisiami z dopravy, kúrenia (a málokedy sa dodáva, že aj z malých priemyselných podnikov) – známymi ako systém ETS 2. Takisto sa riešil aj cieľ, aby krajiny EÚ do roku 2040 znížili svoje emisie o 90 percent v porovnaní s rokom 1990.

Výsledok tohtotýždňového rozhodnutia možno na jednej strane vnímať ako zmiernenie cieľov pod tlakom obáv z následkov pre konkurencieschopnosť európskeho priemyslu či z možných sociálnych následkov.

ETS 2 o rok neskôr a miernejší emisný cieľ

Hlavným bodom bolo schválenie návrhu Európskej komisie, aby členské štáty do roku 2040 znížili svoje emisie o 90 percent oproti roku 1990.

Green Deal v Bruseli nekončíPosilnením emisných cieľov dráždi Komisia aj vlastných europoslancov. Ľudovci sľubovali opak

Erik Potocký

Keďže v tomto bode vznikla takzvaná blokačná menšina a hrozilo, že návrh ako celok neprejde, zástancovia pristúpili na kompromis blokujúcich.

Ten spočíva v tom, že z 90 percent sa cieľ znižuje na 85 percent s tým, že rozdiel si môžu krajiny zabezpečiť tak, že investujú do technológií alebo projektov, ktoré znížia emisie v tretích krajinách. Tieto si však toto zníženie nebudú môcť započítať do svojho národného znižovania, aby v globálnom meradle nedošlo k duálnym zápočtom.

Pôvodný návrh Komisie obsahoval možnosť externalizovať len tri percentá zníženia.

Zároveň sa z návrhu vypustila klauzula, ktorá bránila tomu, aby sa tento po novom päťpercentný kredit mohol zarátať do systému obchodovania s emisnými kvótami. Krajiny tak budú môcť de facto zaplatiť za emisie v inej krajine a započítať to ako zníženie svojich emisií. Kritici v tom vidia oslabenie tlaku na modernizáciu, najmä v priemysle.

V ostatných týždňoch sa diskutovanou témou stal najmä ETS 2, teda systém obchodovania s emisiami z dopravy, kúrenia a malých priemyselných podnikov. To by v praxi viedlo k zatiaľ nevyčísliteľnému rastu nákladov na dopravu, bývanie a ďalšiemu zníženiu konkurencieschopnosti európskych malých a stredných podnikov. V praxi by emisné povolenky kupovali producenti a dodávatelia fosílnych palív, tieto poplatky by sa však nevyhnutne pretavili do cien pre koncových zákazníkov.

Padali rôzne návrhy, napríklad úplné vypustenie tohto mechanizmu z európskej legislatívy alebo zastropovanie cien emisných povoleniek.

Napokon sa zatiaľ dohodol len odklad reálneho spustenia ETS 2, aj to len o jeden rok – z 2027 na 2028 –, čo však nerieši základný problém, ktorý ETS 2 pre spotrebiteľov prináša.

Napokon sa dohodol len odklad reálneho spustenia ETS 2, aj to len o jeden rok – z 2027 na 2028 –, čo však nerieši základný problém, ktorý ETS 2 pre spotrebiteľov prináša.

Tretím ústupkom v tomto hlasovaní bolo, že schválený text explicitne vyzýva Európsku komisiu, aby zvážila „úlohu nulových a nízkouhlíkových obnoviteľných palív pri dekarbonizácii dopravy vrátane cestnej dopravy po roku 2030“. To vytvára priestor pre syntetické palivá (e-fuels).

K textu o redukcii emisií do roku 2040 navyše pribudla aj revízna doložka, čo znamená, že eurokomisia bude mať povinnosť každé dva roky vyhodnocovať postup v napĺňaní tohto cieľa, pričom kľúčovými kritériami má byť vplyv na globálnu konkurencieschopnosť EÚ, vplyv na malé a stredné podniky, poľnohospodárov, zraniteľné domácnosti a energetickú bezpečnosť.

„Malé“ revízie (dvojročné) má sprevádzať veľká, komplexná revízia každých päť rokov, najbližšie v roku 2029, keď by mohlo byť prehodnotenie celého cieľa 90 percent.

Základný rámec východiska

V širšom pohľade však ide o hľadanie akejsi exit stratégie, ktorá by umožnila pomaly ustúpiť z prehnanej klimatickej agendy. Tá bola v minulých rokoch prijímaná najmä pod taktovkou radikálnych ľavicovozelených politík, ktoré zaznamenali volebný úspech v eurovoľbách 2019.

Hoci odvtedy neubehlo príliš veľa času, historicky sa udialo až priveľa zásadných udalostí a zmien, ktoré si vyžadujú reakciu a prispôsobenie sa novým podmienkam.

Časť populácie sa zradikalizovala následkom nevyhnutných opatrení a obmedzení, ktoré sprevádzali pandémiu covidu-19. A tá ešte len doznievala, keď Rusko zaútočilo na Ukrajinu a rozpútalo najväčší ozbrojený konflikt v Európe od druhej svetovej vojny.

Keďže fosílne suroviny ovládané Ruskom a predávané do Európy boli kľúčové pre väčšinu kontinentu, konflikt priniesol nielen otázky stability dodávok, ale aj ceny surovín. Popritom sa nevyhnutne vynorili otázky morálneho charakteru, teda či je morálne odoberať suroviny od zjavného agresora a tým financovať jeho agresiu. Respektíve ak odoberať, v akej miere, dokedy a kde hľadať alternatívy.

Popritom sa následkom dávnejšie prijatých legislatívnych aktov začalo prejavovať priemyselné zaostávanie EÚ za hlavnými globálnymi konkurentmi – USA a Čínou – a čoraz väčšia závislosť EÚ od Číny v otázkach nových technológií. Ide najmä o oblasť obnoviteľných zdrojov a politicky pretláčanej elektromobility, keďže Peking kontroluje väčšinu globálnej ťažby a spracovania surovín potrebných v týchto sektoroch.

Syntézou viacerých faktorov došlo v ostatných eurovoľbách v roku 2024 k posilneniu euroskeptických politických prúdov, v mnohých krajinách zosilneli politické sily orientované populisticky, neraz s prvkami radikalizmu ako odpoveď na radikalizmus ľavicových a zelených politických strán.

Strany politického stredu – zoskupené predovšetkým v Európskej ľudovej strane, ale aj subjekty s programom klasického ekonomického liberalizmu – musia na tieto výkyvy od radikalizmu k radikalizmu reagovať.

Preto uspeli prísľuby prehodnotenia zákazu spaľovacích motorov, revízie Green Dealu ako celku, ale napríklad aj väčšej ústretovosti k poľnohospodárom či sústredenia sa na podporu európskeho priemyslu v globálnej konkurencii.

Smerom k realite

Preto sme v kontraste s výčitkami zo zelenej strany, napríklad Diederika Samsona, bývalého člena Komisie zapojeného do tvorby Green Dealu, ktorý rozhodnutie označil za „trápne a krátkozraké“, svedkami nenápadnej, no zásadnej zmeny paradigmy.

Holandský liberál Wopke Hoekstra, eurokomisár pre klímu, ktorý ešte v predchádzajúcej Komisii nahradil otca Green Dealu Fransa Timmermansa, hovorí o tom, že ide o „novú fázu pragmatickej tvorby klimatickej politiky, ktorá zahŕňa aj názory odporujúcich krajín“ namiesto toho, aby ich ignorovala a odsúvala na vedľajšiu koľaj.

Ako uvádza magazín Politico, podľa Hoekstru predchádzajúci prístup nedokázal ochrániť EÚ pred priemyselným úpadkom a závislosťou od krajín ako Čína. „V minulosti sme hazardovali s našou nezávislosťou a našou konkurencieschopnosťou spôsobom, ktorý by sme, úprimne povedané, nemali opakovať,“ uviedol Hoekstra.

Ak si pozrieme výsledky ostatného hlasovania členských krajín aj prevládajúcu mediálnu interpretáciu tejto udalosti, mohlo by sa zdať, že tu stále máme takzvané ambiciózne krajiny (ako ich nazýva portál Euractiv), ktoré trvajú na zachovaní existujúcich cieľov, potom krajiny, ktoré chcú mierne zmeny, a krajiny, ktoré žiadajú reset týchto záväzkov a zásadné zmeny existujúcej legislatívy.

Nie je, samozrejme, priestor na to, aby sme rozoberali nuansy rozhodovania každej konkrétnej krajiny a vzťahu týchto rozhodnutí k ich vnútropolitickým otázkam (pretože tieto otázky riešia jednotlivé vlády a politici až v prvom rade). Ploché rozdelenie na „dobrých“, ktorí chcú obmedziť emisie, „zlých“, ktorým na klíme nezáleží, a „ambivalentných“, ktorí si chcú len čosi vyhandlovať, jednoducho nesedí.

Typickým príkladom je Nemecko. Súčasnému kancelárovi Friedrichovi Merzovi mimoriadne záleží na tom, aby došlo k prehodnoteniu zákazu spaľovacích motorov a v rámci možností čo najväčšiemu otvoreniu sa alternatívnym, respektíve syntetickým palivám, ktoré by zachovali technológiu spaľovákov, hoci bez fosílnych palív.

Na druhej strane Merz a jeho CDU vládnu so socialistami z SPD, pre ktorých je akýkoľvek ústupok od dosiahnutej miery klimatických regulácií neprekročiteľnou hranicou.

Friedrich Merz a CDU sa snažia pretlačiť prehodnotenie zákazu spaľovákov, pre jeho koaličného partnera – SPD – sú však akékoľvek ústupky z klimaagendy neprekročiteľnou čiarou.

Preto Merz na jednej strane podporuje všetky iniciatívy, ktoré povedú k revízii najzásadnejších bodov Green Dealu (nemeckou „srdcovkou“ sú alternatívne palivá pre autá so spaľovacím motorom), na druhej strane sa snaží Nemecko udržať v pozícii klimatickej avantgardy, aby sa mu nerozpadla vláda v Berlíne.

Potom tú máme Francúzsko či Taliansko, ktoré sú v kategórii ambivalentných. V Paríži sme v ostatných mesiacoch pozorovali totálny rozpad moci Emmanuela Macrona a pády niekoľkých jeho vlád. Politický prúd cítiaci sa ako stredový čelí na jednej strane radikálnej progresívnej ľavici, ktorá zároveň pretláča záujmy komunity moslimskej imigrácie, a na druhej strane starej ľavici (ktorú však progresívny prúd označuje za krajnú pravicu) skonsolidovanej v hnutí Marine Le Pen.

Popritom má Francúzsko vďaka najvyššiemu zastúpeniu jadrovej energie v energetickom mixe na kontinente výrazne nízkoemisnú energetiku, takže každé ďalšie znižovanie emisií si vyžiada rádovo vyššie náklady ako v uhoľnom a plynovom Nemecku.

No a popritom majú Francúzi takpovediac veľmi krátku zápalnú šnúru a na vyvolanie protestov, násilností a horiacich barikád v uliciach stačí naozaj veľmi málo. Pritom ďalšie obmedzovanie priemyslu, spoplatnenie emisií z individuálnej dopravy a bývania má potenciál vyvolať sociálne nepokoje minimálne v časti francúzskej populácie.

Taliansko zas viedlo blokačnú menšinu spolu s Poľskom a Rumunskom a odmietlo ustúpiť, kým nezískalo kľúčové ústupky v existujúcej zelenej legislatíve, napríklad využívanie biopalív a syntetických palív pre spaľovacie motory.

Poliaci šli ešte ďalej a žiadali zníženie emisného cieľa do roku 2040 o desať percentuálnych bodov – na 80 percent –, to sa im však nepodarilo presadiť.

Slovensko a V4

Slovenský minister životného prostredia Tomáš Taraba komentoval odmietnutie návrhu tým, že podľa neho ide o „ideologické návrhy“, ktoré stratili kontakt s ekonomickou realitou a ohrozujú konkurencieschopnosť priemyslu aj životnú úroveň obyvateľov.

„Je to prvé priznanie, že systém je zlý, namierený proti sociálnemu štandardu ľudí a budeme jednotne postupovať proti nemu aj s množstvom iných štátov, až kým namiesto odďaľovania príde k jeho zrušeniu,“ povedal.

Za žalostné považuje, že členské štáty žiadali EÚ, aby vypracovala dosahové štúdie na jednotlivé štáty skôr, ako sa prijmú vážne rozhodnutia.

Systém ETS 2 označil za „zlý a namierený proti sociálnemu štandardu ľudí“ a za nespravodlivý voči domácnostiam a podnikom. Doplnil, že Slovensko bude odmietať akékoľvek návrhy, ktoré by „umelo zvyšovali ceny energií alebo oslabovali priemyselné regióny“.

Nástup ETS 2Väčšina strán sa zhoduje, že zdanenie emisií z dopravy a bývania treba prehodnotiť či rovno zrušiť (anketa)

Erik Potocký

Na jednej strane tu máme politické hlasovanie, keď sa Slovensko pripojilo k partnerom z Česka a Poľska, na druhej strane tu je faktický stav.

Takzvané ambicióznejšie ciele totiž vyhovujú krajinám, ktorých energetický mix je postavený primárne na fosílnych palivách, uhlí a plyne.

Navyše aj prechod z uhlia na plyn sa hodnotí ako pozitívna zmena, pretože znižuje absolútnu úroveň emisií.

Takže krajiny ako Belgicko, Nemecko, Poľsko a Česko alebo takzvaný uhoľný pás Európy sa v emisných cieľoch dokážu posúvať výraznejšími krokmi už len tým, že vymenia uhlie za plyn.

Naopak, Slovensko, ktoré má jeden z „najčistejších“ energetických mixov postavený primárne na využívaní jadrovej energie s výrazným príspevkom vodných elektrární, je takpovediac v pasci tejto čistoty.

Pri nízkoemisných zdrojoch sa dá totiž len veľmi ťažko ukrajovať z existujúcich emisií percentuálne zníženia a hľadať emisnú úsporu treba v iných sektoroch – primárne v priemysle.

Pri nízkoemisných zdrojoch sa dá totiž len veľmi ťažko ukrajovať z existujúcich emisií percentuálne zníženia a hľadať emisnú úsporu treba v iných sektoroch – primárne v priemysle.

Ak sa na to pozeráme z hľadiska možností zmeny energetického mixu, Poľsko alebo Česko – vzhľadom na stále vysoký podiel uhlia – by mohli pokojne podporiť prísnejšiu redukciu emisií.

Takýto jednorozmerný pohľad však nekorešponduje s realitou. Uhlie je v Poľsku aj Česku domácim zdrojom – nie je potreba ho dovážať, čo eliminuje závislosť od vonkajších faktorov. Ťažba zároveň poskytuje významné množstvo pracovných miest zväčša v regiónoch, v ktorých bola priemyselná infraštruktúra historicky budovaná vo vzťahu k využívaniu uhlia.

Náhla a výlučne politicky motivovaná konverzia by tak mohla viesť nielen k priamym sociálnym a ekonomickým následkom, ale pre realizujúce politické subjekty aj k negatívnym vplyvom na ich voličskú podporu.

A téma je ešte komplikovanejšia v tom, že v prípade využívania uhlia nejde len o emisie skleníkových plynov, ale aj o emisie zdravotne škodlivých látok – oxidov síry či pevných častíc.

Na politické rozhodovanie – na národnej alebo európskej úrovni – sa preto netreba dívať cez prizmu jedinej agendy a málokedy dokonca tej, o ktorej sa konkrétne hlasuje. Rovnako ako v národnej politike, aj v tej európskej ide o kombináciu motivácií a záujmov, spravidla vyvažovanú ústupkami v iných, aj nesúvisiacich témach.