Zásadné odhalenie Klamali vás! Slovensko je stále v Európe

Slovensko je Európa, znelo jedno z hlavných hesiel proti novele ústavy. Jej odporcovia naznačovali, že ak sa táto protieurópska novela prijme, Slovensko sa zo svetadiela vytrhne.

Alebo niektorí hovorili, že táto novela nás dostane z – alebo prinajmenšom vzdiali od – Európskej únie a priblíži k Rusku!

Ak bol v piatok tridsiateho prvého októbra nejaký dôvod mať strach, tak z toho, čo sa stane o polnoci. Prvého novembra o nula hodín a nula minút novela nadobudla účinnosť.

Predstava, že by sa celé Slovensko vyrvalo z planéty a následne sa premiestnilo voľakde na ruskú Sibír, znela nepravdepodobne a veru sa v tú chvíľu ani nezatriasla zem, ktorá by tomu azda nasvedčovala. V každom prípade sa to nedalo celkom vylúčiť, preto som sa rozhodol túto hypotézu len tak spakruky nezavrhnúť.

Slovensko je EurópaHeslo, ktoré je také nezmyselné, ako je banálne a zároveň ničnehovoriace

Jakub Lipták

Zvolil som vedecký prístup a šiel som sa presvedčiť na vlastné oči, či sme ešte v Európe. Nuž vybral som sa teda k štátnej hranici v domnienke, že tam sa dozviem, či na okraji Slovenska je šíre more, ruská tajga a či step, alebo už len jama do ničoty.

A čo už je len lepšie miesto, skadiaľ sa rozhliadnuť zo Slovenska na západ, ako hrad Devín.

Miesto, kde sa to celé začalo minulý rok piateho júla, teda na svätých Cyrila a Metoda, keď premiér Fico vo svojom prvom vystúpení po atentáte nastolil otázku zmeny ústavy.

„Musíme všetci spoločne postaviť obrovskú hrádzu nezmyselným progresívnym a liberálnym ideológiám, ktoré sa šíria ako rakovina,“ burácal predseda vlády na tomto mieste.

Mesiace sa novela vytvárala, hľadali sa prieniky a kompromisy, až sa dospelo k verzii, ktorá mala podľa pôvodného plánu nadobudnúť účinnosť presne rok po premiérovom prejave. Lenže chýbal jeden hlas, odložilo sa to na jeseň, a keď to už ani nikto nepredpokladal, novela prešla.

Dodnes sme sa z toho mnohí nespamätali.

Po vstupe do priestoru hradu som pri západnom múre konečne mal možnosť rozhliadnuť sa poza hranice Slovenska. Bola tam Európa. A dokonca nebola ani o nič ďalej, ako si pamätám.

Vážení spoluobčania, je mi to ľúto, ale klamali vám. Hoci máme v ústave zvrchovanosť či pravdu o pohlaviach, stále platí, že Slovensko je v Európe. Ako dôkaz som vyhotovil fotografický záznam a musíte mi veriť, že to nie je výsledok manipulácie ani dielo umelej inteligencie.

Toto miesto tak dýcha slovenskými dejinami, že si ho ako symbol pre rôzne významné udalosti vyberajú mnohí ďalší, čím jeho dejinný význam iba rastie. Napríklad ako tu 24. apríla 1836 štúrovci prisahali vernosť slovenskému národu a prijali slovanské mená.

Napokon aj pre ducha dejín Devína si Robert Fico na ohlásenie svojho zámeru s ústavou vybral práve toto miesto. Bez akýchkoľvek okolkov treba priznať, že to bol jeden z jeho najväčších politických úspechov a zároveň zrejme jedna z neveľa vecí, ktorá ho zapíše do slovenských dejín.

Pretože táto novela ústavy má historický význam a od roka 2025 je aj súčasťou dejín tohto hradného vrchu.

Dalo by sa povedať, že samotné okolnosti jej prijatia sprevádzali akoby až nadpozemské okolnosti – napríklad rola, ktorú zahrala Sedembolestná Panna Mária, keď bol jej sviatok dočasne zrušený aj hlasmi progresívcov, celkom tak rozložiac ich argument o tom, že „s Ficom sa nehlasuje“.

Či vnuknutie, ktoré dostal poslanec Marek Krajčí a dodal tak deväťdesiaty hlas.

Novela vanie naďalej a odhaľuje hlboké trhliny v slovenskom národe.

Prednedávnom sa desiatky slovenských mimovládok podpísali pod pozývací list do Bruselu, aby on pre toto potrestal ich vlastnú krajinu – za potlesku progresívnej časti spoločnosti. Čítate dobre: podaktorí Slováci túžia po tom, aby cudzia inštitúcia potrestala ich vlastný štát.

Aby toho nebolo málo, šéfredaktor denníka, ktorý najemotívnejšie brojil proti novele ústavy (síce až po jej schválení, ale o to rezkejšie) a napísal napríklad aj to, že všetci, ktorí za ňu hlasovali, „ukázali, že pre nich ľudský život nemá žiadnu hodnotu“, najnovšie povedal, že ak by si mal vybrať, či zákony, podľa ktorých majú ľudia na Slovensku žiť, budú určovať slovenskí zákonodarcovia alebo Európska únia, tak „bez akéhokoľvek mučenia hovorí, že radšej Európska únia“.

Ak sme si mysleli, že nás na Slovensku napriek rozdielom v názoroch či presvedčeniach spája aspoň to, že vlastný štát považujeme za dobro, za hodnotu samu osebe, tak už aj táto istota sa rozplynula.

Zistenia prvého novembrového dňa sú teda dve: prvé, dobré, je, že sme stále v Európe, ba dokonca podľa všetkého aj v Európskej únii. (Mimochodom, vstupné som platil v eurách, nie v rubľoch.)

To druhé však je, že my, dva odlišné tábory, ktoré tak zviditeľnila novela ústavy, nemáme ani len spoločné východiská na zmysluplnú diskusiu, nieto na možnú dohodu.

Napriek tomu musíme vedľa seba žiť, a pokiaľ možno, bez konfliktov. Skúsme teda dodržiavať tieto dve zásady. Po prvé, tolerujme vzájomnú existenciu. Po druhé, snažme sa upokojovať situácie, keď vášne zatemnia rozum. Dočasu to postačí.