Nezamýšľané dôsledky masovej migrácie V čom majú kritici rozširovania islamu vo Veľkej Británii pravdu

Tower Hamlets je londýnsky obvod, v ktorom rodení Briti tvoria len 20 percent 330-tisícového obyvateľstva. Je to prvá časť Spojeného kráľovstva, v ktorej počet moslimov prevýšil kresťanov.

Komunity najmä z Bangladéša, ale aj zo Somálska, z Turecka, Pakistanu či arabských krajín si tu postavili 50 mešít vrátane tej najväčšej v celom Spojenom kráľovstve.

V tejto islamskej štvrti, kde „britská kultúra prakticky úplne chýba“, strávil Stefan Tompson, novinár zo serveru Visegrad24, 24 hodín. Svoju virálnu videoreportáž začína vedľa náborového plagátu armády Veľkej Británie na zastávke hneď pri najväčšej mešite.

„Sú to v podstate vyhodené peniaze,“ ukazuje na pútač a spomína štatistiku spred desiatich rokov. „Viac britských moslimov vstúpilo do radov islamistických organizácií ako ISIS než do britskej armády.“

To, že mnohé srdcia z britských moslimských komunít patria islamskej obci a nie kultúre krajiny, ktorej sú občanmi, dokazuje aj fotkami z verejných zhromaždení a protestov. Na transparentoch sa píše „Šaría pre Veľkú Britániu“, „Islam ovládne svet“ či „Šaría – riešenie pre Východ aj Západ, demokracia môže ísť do čerta“.

Demografický obrat

Tower Hamlets bolo ešte v roku 1966 úplne biele susedstvo. No z 95 percent do roku 2001 zostala len polovica a tento trend pokračoval ďalej. Ako Tompson upozorňuje, podarilo sa to len za tri generácie. Pôvodní obyvatelia odchádzajú alebo pôrodmi skrátka nie sú schopní konkurovať mnohopočetným moslimským rodinám.

Trend sa netýka len jednej štvrte v Londýne. Na konci minulého roka vyšla štatistika, podľa ktorej bolo za rok 2023 meno Muhammad najčastejším menom novonarodených chlapcov v Anglicku a Walese.

Tento fakt je príznačný. Pôrodnosť moslimských imigrantov vysoko prevyšuje britské páry. Zároveň sa z nich nestávajú asimilovaní kultúrni Briti, naďalej sa pridŕžajú islamských tradícií (prorok Mohamed, Alahov posol, je ako ideálny človek vzorom pre celé ľudstvo, preto sa jeho meno teší obľube).

The Telegraph upozornil na štúdiu, podľa ktorej „analýza migrácie, pôrodnosti a úmrtnosti do konca 21. storočia predpovedá, že podiel bielych Britov klesne zo súčasných 73 percent populácie na 57 percent v roku 2050 a do roku 2063 sa stanú menšinou“. Moslimovia by podľa odhadov do konca storočia mali tvoriť takmer 20 percent.

Okrem toho sa zdá, že zatiaľ čo moslimský zápal pre vlastnú kultúru silnie, ten britský je slabý. Nedávny prieskum agentúry Ipsos ukázal, že len tretina Britov by bola ochotná bojovať za svoju krajinu. Polovica uviedla, že by nebojovali za žiadnych okolností.

Slabá integrácia a paralelné kultúry

Problémom, na ktorý poukazujú kritici britského prístupu, nie je to, že Spojené kráľovstvo prijíma ľudí z iných krajín, ale že ich nezvláda integrovať do spoločnosti.

V takomto prípade nedochádza ku kultúrnemu stretu, ktorý by obohacoval obe strany a prinášal spoločenské dobro. Namiesto toho vzniká uzavretá paralelná kultúra.

„Ako môžete očakávať, že táto kultúra a títo ľudia sa asimilujú a stanú sa takými ako vy a ja, ak ich zhromaždíte na jedno miesto a potom im vtĺkate do hlavy, že váš spôsob je správny a ostatní sa mýlia? To nie je integrácia – to je prevrat,“ zhŕňa kritik islamu a exmoslim Ridvan Aydemir, ktorého si Tompson prizval k londýnskej reportáži.

Mnohí imigranti z moslimského sveta si prinášajú vlastnú predstavu o tom, ako by štát, do ktorého sa prisťahovali, mal fungovať. Táto predstava sa v uzavretých komunitách posilňuje a zároveň sa ostro rozchádza s tým, ako veci bežali doteraz.

Americký konzervatívny aktivista Charlie Kirk, ktorý v poslednom období začal kritizovať islam, pred pár mesiacmi v rozhovore pre britské GB News povedal:

„Poznám veľa skvelých moslimov. Môj lekár v Amerike je vlastne moslim a je úžasný. Ale o to nejde. Môžete ísť po ulici v Londýne a stretnúť skvelého moslima. Otázka znie, či je ‚makroislam‘ kompatibilný so západnými hodnotami. Samozrejme, že nie je.“

Kirk to dokladá tromi dôvodmi. Tvrdí, že islam neverí v slobodu prejavu, v slobodu náboženstva ani v oddelenie náboženského spoločenstva a štátu. „Tieto tri veci sú v protiklade so Západom,“ uzatvára.

Populárni moslimskí kazatelia, učenci a influenceri, ktorí pôsobia v anglosaskom priestore, mu v podstate dávajú za pravdu.

Fundamentalistické obrodenie

Súčasťou islamského práva je okrem iného násilné podrobenie odporcov islamu, poprava odpadlíkov či požiadavka na platenie džizje, de facto výpalného od kresťanov a židov, ktorí odmietnu konvertovať.

Na Západe sme si zvykli, že šaríou strašia len krajne pravicoví buriči, preto túto hrozbu zväčša prejdeme výsmechom. Ale bez škrupulí o nej hovoria aj populárni moslimovia.

Islamský učiteľ šejk Assim Alhakeem, ktorý má na svojom anglofónnom youtubovom kanáli 1,4 milióna odberateľov, vysvetľuje:

„Keď my moslimovia dobyjeme susednú krajinu, čo urobíme? Zabijeme ich všetkých? Nie. Prorok hovorí, že prvou vecou je vyzvať ich na islam. Ak odmietnu, povieme im, že ‚Alah vám nariadil platiť dane. A vy si môžete užívať svoje domovy a svoju krajinu a žiť normálny život, ale platí šaría: takže neotvárate nočné kluby, neoddávate sa – ehm – smilstvu‘. Ak odmietnu, musíme bojovať. A ak s nimi bojujeme, zajmeme ich; stanú sa našimi otrokmi a my im vezmeme ich zem.“

Saudskoarabský šejk Assim Alhakeem, pôvodom z Indonézie, žije v Saudskej Arábii. Na sieti Youtube má 1,38 milióna odberateľov.

Dodáva, že teraz to nie je možné, ale možno sa to podarí „v nadchádzajúcich štyridsiatich až päťdesiatich rokoch, keď sa moslimovia stanú silnými, tak ako by mali byť“.

Západný prístup je zväčša taký, že nepríjemné súčasti tradičného islamu prehliadame. Nechceme uveriť, že by ich moslimovia mohli brať vážne. Myslíme si, že všetci ľudia vidia svet zo západného sekulárneho pohľadu, v ktorom sú na bezproblémovom prvom mieste ľudské práva a rovnosť.

V Británii si mysleli, že keď nad islamom rozprestrú ochranný plášť a budú ho brániť pred kritikou (o tom viac nižšie), v moslimskej populácii zvíťazia tolerantné prúdy, ktoré zapadnú do západnej predstavy o práve a spravodlivosti.

Aj keď existujú rôzne snahy o modernizáciu islamu, je otázne, ako veľmi sú úspešné.

Najpopulárnejšími moslimskými influencermi (ako sme o tom písali na Postoji) na dnešnom Západe sú islamskí fundamentali, nie reformisti. Otvorene sa hlásia k tradičnému výkladu šaríe. Schvaľujú napríklad manželstvá dospelých mužov s malými dievčatami či popravu verejných odpadlíkov.

Smrť kritikom a odpadlíkomOnline priestor ovládli moslimskí tradicionalisti a extrémisti

Juraj Valach

Ako povedal populárny moslimský youtuber Ali Dawah, podľa islamu je „právo komunity väčšie než jednotlivec žobrajúci o svoje ‚právo na slobodu‘, čo je, mimochodom, hovadina, absolútna hovadina“.

Keď teroristi zavraždia kritikov islamu, influenceri nie sú schopní takýto čin odmietnuť, niekedy sa z toho tešia. A ich publikum ich za to chváli.

Po streľbe na spomínaného Charlieho Kirka napísal influencer Muslim Cowboy na X:

„Charlie chcel ukončiť islam. Niečo sa skončilo. Lenže to nebol islam. Dúfam, že trpí. A že to neprežije. Aby potom mohol trpieť ešte viac. Navždy.“

Aj moslimský akademik Saqib Sheikh v rozhovore s britským novinárom Justinom Brierleym uznáva, že veľké množstvo mladých moslimov si hľadá informácie o náboženstve na internete, kde – hlavne v Británii – dominujú „puritánskejšie, tradicionalistickejšie“ prúdy sunnitského islamu.

Ale tieto prúdy nechcú zostať na okraji, chcú byť spoločenskou silou.

„Moslimovia žijúci v Anglicku, v Kanade, v Austrálii, kde je vaša vízia na najbližších päťdesiat rokov? Môžeme mať lokálnu alebo globálnu víziu. Myslím, že by sme za ten čas mali mať najmenej troch premiérov, v Anglicku a Kanade. Toto je riešenie. Toto je cesta k pozitívnemu obrodeniu moslimskej obce,“ odkázal svojim spoluvercom uznávaný moslimský učenec Adnan Rashid.

Podľa svojho webu je „známou tvárou z renomovaných mediálnych platforiem ako BBC, kde zastupuje islam a moslimov a prispieva k širšiemu pochopeniu islamskej histórie a kultúry“.

„Neverím, že ju možno zmeniť, upraviť, odstrániť alebo zrušiť. Verím, že každá jedna bodka v šaríi platí až do súdneho dňa,“ povedal na inom mieste.

Cez demokraciu ku kalifátu?

„Chcem, aby ste sa stali ďalšími právnikmi, architektmi, inžiniermi, astronautmi. Chcem, aby ste sa stali ďalším premiérom. Budeme mať odtiaľ poslanca v parlamente, a ak budete v parlamente, zmeníte túto krajinu k lepšiemu,“ povedal na propalestínskom proteste starosta Tower Hamlets Luftur Rahman.

Je tu miestnym hrdinom.

Prvýkrát sa stal starostom v roku 2010 ako prvý moslim v Británii. O päť rokov však musel odstúpiť. Volebný tribunál ho obvinil z volebného podvodu.

Ako píše The Guardian, zistilo sa, že „Rahman a jeho stúpenci nábožensky zastrašovali prostredníctvom miestnych imámov, manipulovali voľby a nesprávne označovali svojho labouristického súpera za rasistu, aby získali moc“.

Pár rokov nemohol zastávať verejnú funkciu, no potom si ho obyvatelia zvolili opäť. Podľa Tompsona a Aydemira to ukazuje, že moslimské komunity skrátka volia a budú voliť politikov zo svojich radov, ktorí nie sú súčasťou tradičných politických strán.

Ukázalo sa to v posledných voľbách do Dolnej snemovne parlamentu Spojeného kráľovstva v roku 2024. Ako upozorňuje BBC, štyria nezávislí, propalestínski kandidáti s koreňmi v moslimských krajinách zvíťazili v tých tradične silných labouristických obvodoch, kde je dnes väčšie zastúpenie moslimskej populácie.

„Strana (labouristov, pozn. red.) zaznamenala pokles hlasov v priemere o 23 bodov v okresoch, kde sa 20 alebo viac percent obyvateľov hlási k islamu,“ píše BBC.

Adnan Hussain, jeden zo zvolených štyroch nezávislých, na propalestínskom proteste odporcom vyčítal, že „nazývajú Hamas, demokraticky zvolenú vládu, teroristami“.

Príhovor Adnana Hussaina na propalestínskom proteste

Iqbal Mohamed, ďalší nezávislý, v decembri minulého roka v snemovni predniesol reč v prospech povolenia sobášov medzi prvostupňovými bratrancami a sesternicami. Odôvodňoval to tým, že mnohé komunity prisťahovalcov ho aj tak praktizujú na „utužovanie rodinných väzieb“.

Namiesto „stigmatizácie“ týchto zväzkov navrhuje „uľahčiť pokročilé genetické testovanie budúcich manželských párov, ako je to v prípade všetkých arabských krajín v Perzskom zálive, a realizovať programy zdravotnej výchovy zamerané na komunity, kde je táto prax najbežnejšia“.

„Keď títo nezávislí kandidáti Gazy dokázali, že do parlamentu sa dostanú aj bez Labouristickej strany, uvidíme rastúci tlak, aby sa nehlasovalo za ľavicu, ale za strany, ktoré zastupujú záujmy islamistov,“ myslí si Tompson.

„Keď sa objaví demografická skupina nesúhlasiaca so základnými hodnotami vašej spoločnosti, ktoré vám priniesli demokraciu, veľmi rýchlo dôjde k erózii tejto demokracie v prospech niečoho zlého. Veľmi rýchlo vás nahradia ľudia, ktorým na vašich slobodách nezáleží a viac sa starajú o svoje vlastné záujmy,“ dopĺňa Aydemir.

Shabana Mahmood

Ďalší veľký úspech sa dostavil na začiatku septembra a v podstate bol súčasťou reakcie labouristov na pokles popularity v obvodoch s vyšším zastúpením moslimov.

Za ministerku vnútra dosadili Shabanu Mahmood. Je dcérou pakistanských prisťahovalcov, vyštudovala právo na Oxforde.

Po zvolení zložila parlamentnú prísahu s rukou na Koráne. Islam je pre ňu „najdôležitejšou vecou v živote, je motívom všetkého, čo robí“.

Ako ministerka vnútra má okrem iného na starosti migráciu, hranice, presadzovanie práva a bezpečnosť. Preto sa po jej vymenovaní zdvihla vlna kritiky.

Vyčítali jej postoj k prisťahovalectvu, pretože Mahmood zastáva veľmi jemný prístup. Zúčastňovala sa na protestoch za prijatie aj nelegálnych migrantov, podpísala list proti deportácii päťdesiatich jamajských kriminálnikov, v parlamente zvykla hlasovať proti prísnejšiemu azylovému systému a proti dôraznejšiemu vynucovaniu imigračných zákonov.

Otázky vyvolával aj jej prístup k poriadku a bezpečnosti či presadzovaniu práva. Zúčastnila sa napríklad na propalestínskom proteste, ktorý na niekoľko hodín prinútil zatvoriť supermarket Sainbury’s, lebo predáva aj izraelský tovar z okupovaných území.

Podporila definíciu nadstraníckej parlamentnej skupiny, že „islamofóbia je typ rasizmu, ktorý cieli na vyjadrenia moslimstva či vnímaného moslimstva“.

No ruka, ktorá dolieha na kritikov islamu a jeho vyznávačov, je už dnes neúmerne ťažká.

Prenasledovaní kritici a dvojaký meter zákona

Je 13. februára 2025. Hamit Coskun stojí pred tureckou ambasádou v Londýne. V ruke drží horiaci korán a kričí: „Islam je náboženstvo terorizmu.“ Z neďalekej budovy vyjde muž a zaútočí naňho nožom. Kričí, že Coskuna zabije. Ten je hospitalizovaný a následne zatknutý.

Hamit Coskun je ateista a na Západ utiekol pred tureckými úradmi. V článku pre The Spectator vysvetľuje, že svoj protest považuje za „symbolickú nenásilnú formu vyjadrenia, ktorej cieľom je upriamiť pozornosť na prebiehajúci prechod od sekularizmu v mojej rodnej krajine k režimu, ktorý zastáva tvrdú líniu islamu“.

Britská justícia však najprv nesúhlasila. Magistrátny súd vo Westminsteri v júni Coskuna usvedčil z trestného činu narušenia verejného poriadku s náboženským motívom, vyviazol s pokutou celkovo vyše 300 libier. „Nie je možné oddeliť vaše názory na náboženstvo od vašich názorov na jeho vyznávačov,“ povedal mu sudca podľa BBC.

Treba dodať, že minulý týždeň 10. októbra korunný súd v Southwarku dal Coskinovi za pravdu a uviedol, že jeho vyjadrenia kritické k islamu spadajú pod právo na slobodu prejavu. Proti rozhodnutiu sa prokuratúra ešte môže odvolať.

Tvrdenie prvostupňového súdu je však pre britský prístup príznačné. Kritikom islamu a imigrácie sa nezriedka prisudzuje neznášanlivosť a nenávisť voči moslimom, čo slúži ako dôvod na ich umlčanie či stíhanie.

„Coskunovo správanie bolo nepríjemné, ale nie nezákonné: Veľká Británia zrušila zákony o rúhaní v roku 2008. Jeho prípad ukazuje, že sa vracajú pod zámienkou udržiavania ‚verejného poriadku‘. V napätej a rozdelenej spoločnosti je sloboda prejavu luxusom, ktorý si vláda nemôže dovoliť,“ napísal publicista Dominic Green pre americký The Free Press.

Ďalej v článku upozorňuje, že zatiaľ čo počas propalestínskych protestov účastníci vyzývali na džihád či rečníci zvelebovali Hamas, čím porušili britské zákony, polícia zostávala nečinná.

No keď muž na pochodujúcich za Gazu zakričal: „Am Israel Chaj“ (Izraelský ľud stále žije), zatkli ho. Podobne ako ďalšieho muža, ktorý na iný propalestínsky protest priniesol karikatúru dnes už bývalého lídra Hizballáhu, čiže teroristickej organizácie, Hasana Nasralláha.

Vo väzení skončila napríklad aj Lucy Connolly za nenávistný tweet proti imigrantom, ktorý zverejnila v reakcii na to, že syn rwandských prisťahovalcov pobodal niekoľko detí (Connolly porušila zákon, no dvaapolročný trest je, ako vo svojom článku širšie vysvetľuje Green, neprimeraný, tweet do 4 hodín zmazala).

Ale Tariku Hadgu, 21-ročný žiadateľ o azyl z Etiópie, ktorý päsťami napadol dve policajtky, jednu z nich zrazil na zem a pokračoval v útoku, až kým ho z nej silou neodtiahli, je na slobode a jeho 16-týždňový trest bol podmienečne odložený na jeden rok.

A muž, ktorý nožom napadol Coskuna protestujúceho pred tureckou ambasádou a hrozil mu smrťou? Polícii povedal, že bránil svoje náboženstvo, a dostal trest odňatia slobody na 20 týždňov podmienečne na 18 mesiacov. Inak povedané, ak sa rok a pol ničím ďalším nepreviní, za mreže sa nedostane.

Starmerov dôraz na boj proti islamofóbii

Samozrejme, že prisťahovalci z islamských krajín nie sú ani zďaleka zodpovední za všetku kriminalitu. Rovnako platí, že v Spojenom kráľovstve existujú etnicky či nábožensky podmienené útoky na moslimských imigrantov, proti ktorým treba zakročiť.

Problémom je, že britský prístup dlhodobo podporuje kriminalitu páchanú prisťahovaleckými komunitami, čím ešte väčšmi rozohňuje hnev krajnej pravice.

Premiér Keir Starmer sa v posledných mesiacoch vyjadruje tvrdšie k imigrácii a zdôrazňuje potrebu integrácie prisťahovalcov. Známymi sa stali jeho slová z mája tohto roka, že nekontrolovaná migrácia riskuje, že sa Spojené kráľovstvo stane „ostrovom cudzincov“. Prirovnanie vyvolalo veľkú vnútrostranícku kritiku a neskôr sa zaň ospravedlnil.

V oblasti postoja k islamu však zachováva pre labouristov typický otvorený prístup. V rozhovore s londýnskym primátorom Sadiqhom Khanom povedal:

„Islamofóbia je neprijateľná, neospravedlniteľná a musíme pokračovať v prístupe nulovej tolerancie. Myslím si, že vláda môže urobiť viac, najmä v oblasti internetu, kde je podľa mňa potrebné zasiahnuť oveľa ráznejšie, ako sa to deje v súčasnosti.“

Británia chce vo svojom džiháde proti „islamofóbii“ pokračovať.

Spomínanú definíciu islamofóbie ako typu rasizmu namiereného proti prejavom moslimstva si labouristi pravdepodobne osvoja. Pracovná skupina, ktorá s ňou prišla, vznikla na ich popud.

Aj napriek tomu, že zákony chrániace minority už existujú.

Členka opozície Claire Coutinho pre The Times spísala svoje obavy. Ak definícia prejde, sťaží to podľa nej už také náročné debaty napríklad o rovnosti pohlaví v islame či o extrémizme. Taktiež si myslí, že to povedie k ešte väčšiemu rozdeleniu v miestnych komunitách, pretože jedna skupina bude mať „špeciálny status“ na úkor iných, čo bude okrem iného chrániť kriminálnikov.

Raz sa to už stalo (do istej miery sa to stále deje) a následky boli katastrofálne.

Pedofilné znásilnenia, pred ktorými všetci zatvárali oči

Je možné, že vláda sa snaží umlčať kritikov práve preto, že upozorňujú, že establišment v otázke imigrácie zlyhal.

Asi najväčším pochybením je fenomén známy ako grooming gangs. Celé sa to dialo najmä od deväťdesiatych rokov minulého až po desiate roky tohto storočia, no problém trvá dodnes.

Organizované gangy predovšetkým pakistanských či bangladéšskych mužov sériovo znásilňovali tisícky britských dievčat (je však možné, že medzi obeťami boli aj deti imigrantov).

Po internete koluje časť zo zápisnice súdneho pojednávania z roku 2013. Píše sa tu, ako dnes už odsúdený Muhammad Karrar opakovane zneužíval 13-ročné dievča, za peniaze ho nechal znásilňovať skupinou mužov, bil ho, dávkoval kokaínom a heroínom, po otehotnení prinútil k potratu...

Žiaľ, to ani zďaleka nie je všetko. Celá zápisnica je dostupná tu.

Takéto veci sa diali v rôznych častiach Anglicka. Útočníci si vyberali zraniteľné deti zo sociálne slabšieho prostredia, nalákali ich, zdrogovali, posúvali si ich po sieťach svojich kontaktov, až pokým nedosiahli plnoletosť. Podľa správy z roku 2014 len v Rotherhame bolo zneužitých aspoň 1400 detí.

Viaceré obete to neprežili. Najhoršie je, že aj keď žiadali o pomoc, často ju nedostali.

Napríklad 12-ročná „Sophie“ (skutočné meno je utajené) pila alkohol s kamarátmi na cintoríne, keď ju začal sexuálne obťažovať muž menom Ali. Išla na policajnú stanicu. Poslali ju preč, že sa má vrátiť s dospelým, keď vytriezvie. Keď vyšla von, odchytili si ju traja muži a v aute pred bezpečnostnými kamerami policajnej stanice znásilnili. Odviezli ju inam, kde ju znásilnili ďalší muži. Tej noci sa to zopakovalo ešte dvakrát.

Aj keď Sophie tieto útoky nahlásila, polícia zatkla len dvoch ľudí. V správe z nezávislého vyšetrovania z roku 2022 sa píše, že neexistujú dôkazy, že by sa polícia bola pozrela na kamerový záznam spred policajnej stanice či z benzínovej pumpy, kde sa útočníci so Sophie zastavili. A aj napriek tomu, že policajti o týchto miestach vedeli.

Pakistansko-moslimské gangy v BritániiObviňovanie z islamofóbie je v skutočnosti darom pre islamistov a bráni vyšetrovaniu

Lauren Smith

Zametať pod koberec

K súdu sa dostalo len malé percento prípadov. Keď na svetlo vyplával nejaký lokálny škandál, napríklad v Rotherhame, médiá o tom napísali, no celkový rozsah tejto siete zločinu zostáva pod pokrievkou.

Analýza Telegraphu ukazuje opakujúci sa vzorec – lokálne autority pred zneužívaním zatvárali oči, pretože sa báli obvinení z rasizmu a politickej nekorektnosti. Mali strach, že ak by sa bol celý príbeh prevalil, dôsledky na spolužitie miestnych komunít by boli katastrofálne, tak sa radšej prípadným whistleblowerom pohrozilo vyhodením z práce.

A prevažne britské dievčatá položili na obetný stôl tolerancie a falošného pokoja.

V spomínanom Rotherhame sa aspoň v dvoch prípadoch stalo, že otcovia vystopovali svoje dcéry do domov, kde ich zneužívali. A polícia zatkla otcov.

Podľa nezávislého vyšetrovania z roku 2014 tamojší ľudia verili, že „polícia sa neodvážila zakročiť proti ázijským mladíkom zo strachu z obvinení z rasizmu“ (prívlastok ázijský sa v súčasnej Británii používa na označenie ľudí z celého ázijského kontinentu, nielen z jeho východu, ako je zvykom u nás).

V Telforde sa zasa útočníci vyhrážali, že ak matka 12-ročnej dievčiny, ktorú zneužívali, nezruší trestné oznámenie na polícii, vypália jej dom. Ako v mnohých iných prípadoch, úrady dali ruky preč.

Podľa nezávislej správy z roku 2022 policajti hovorili o častiach Telfordu ako o „no-go“ zónach. Svedkovia predostreli viacero obvinení z korupcie polície a zvýhodňovania pakistanskej komunity. V správe sa píše, že tu „panovala nervozita ohľadom rasy (...) hraničiaca s neochotou vyšetrovať zločiny spáchané tzv. ázijskou komunitou“.

Policajti v Manchestri zase od svojich nadriadených dostali echo, aby sa „pokúsili nájsť iné etniká“ namiesto zatýkania útočníkov z Ázie, ktorí si tak slobodne chodili po uliciach.

Rozsah znásilnení ukazuje, že ide o celosystémové zlyhanie. Vyšetrovatelia, súdy, sociálni pracovníci, politici, policajti, novinári, tí všetci nesú zodpovednosť. Preto má veľká časť establišmentu záujem, aby sa toho veľa nevyšetrilo.

Napríklad v Labouristickej strane sa báli poklesu volebných preferencií, preto odhovárali svojich členov od spájania útočníkov s ich etnických pôvodom.

Národné vyšetrovanie

Nielen labouristi, aj toryovci chceli celú vec zamiesť pod koberec. V roku 2020 ministerstvo vnútra pod vedením konzervatívcov potlačilo zverejnenie výsledkov vlastnej sondy do prípadov pedofilných gangov, pretože by to „nebolo vo verejnom záujme“.

Ale Elon Musk na začiatku roka začal tweetovať časti zápisnice zo súdnych pojednávaní, čím ku škandálu pritiahol globálnu pozornosť.

Podľa Muska je zarážajúce, že kriminalita takéhoto rangu zostala z väčšej časti nepovšimnutá, a volal po celonárodnom vyšetrovaní.

Premiér Keir Starmer sa proti tomu ostro ohradil. „Tí, ktorí šíria lži a dezinformácie čo najďalej a najširšie – nezaujímajú sa o obete, zaujímajú sa o seba samých,“ kontroval s tým, že títo ľudia (čím očividne narážal na Muska) „šíria naratívy krajnej pravice“.

Mal na to dobré dôvody: jeho strana nesie veľký diel zodpovednosti za správu krajiny a bezpečnosť občanov. A čo viac, sám Starmer slúžil ako hlava štátnej prokuratúry v rokoch 2008 až 2013. Niektorých páchateľov síce dostal pred súd, ale viaceré veľké prípady zostali nedotknuté. A to aj napriek zrejmým dôkazom.

O pol roka však zmenil názor a ohlásil spustenie národného vyšetrovania škandálu grooming gangs. Prinútil ho k tomu novo zverejnený Národný audit o skupinovom sexuálnom vykorisťovaní a zneužívaní detí, ktorý vznikol na popud jeho vlády potom, ako Musk začal tweetovať.

Dnes už bývalá ministerka vnútra Yvette Cooper nálezy tohto vyšetrovania označila za „hlboko znepokojujúce“, okrem iného preto, že ukazujú pevne zakorenenú neschopnosť „zaobchádzať s deťmi ako s deťmi“ pri vyšetrovaní, ako aj plošné zlyhanie štátu v ochrane najzraniteľnejších.

Znepokojujúce je aj to, že celá vec by pravdepodobne bola zapadla prachom, keby k nej Musk nebol pritiahol pozornosť.

Uprostred rastúceho vplyvu islamu a LGBTJe kresťanský kráľ pripravený vládnuť postkresťanskej Británii?

Jonathon Van Maren

Mierne vyváženie

Celé situácia je, samozrejme, komplikovanejšia. Islam je pojem zastrešujúci mnohé názorové a politické prúdy. Rovnako emigranti z Blízkeho východu a Afriky prichádzajú s rôznymi názormi a motiváciami.

Hodiť ich všetkých do jednej jamy pod ceduľku nebezpečný extrémizmus je nefér.

Takisto je totálna islamizácia Spojeného kráľovstva zatiaľ v nedohľadne. Politici zastupujúci záujmy moslimov sa k moci dostali demokraticky a žiadne rozvracanie demokracie nepraktizujú. Hoci podnikajú prvé kroky, ktoré Britániu po milimetroch približujú k islamskej vízii.

Rovnako plnokrvný demografický prevrat je skôr v začiatkoch. Ale laxný prístup k integrácii či strach z presadzovania rovného práva mu idú v ústrety.

Problémom je, že britská vláda svojím prístupom umožňuje rásť tým prúdom a jednotlivcom, ktorí sú v priamom rozpore s jej zákonmi, kultúrou aj politickým usporiadaním.

Či sa nám to páči, alebo nie, určitý výklad islamu, ktorému sa na Západe darí, obsahuje politické požiadavky nezlučiteľné s osobnou slobodou a demokraciou.

Keď sa začnú prejavovať iné kliky, ktoré si predstavujú spoločenský poriadok radikálne inak, napríklad neonacisti či dokonca „len“ krajne pravicoví nacionalisti, štátna moc rázne zakročí. Iba vo vzťahu k radikálnemu islamu zväčša mlčí.

Ako sa hovorí, kto sa nepoučí z histórie, musí si ju zopakovať.