Veľká Británia Burnham chce silný štát a širšie právomoci pre samosprávu. V kultúrnych témach je na ľavom krídle

V pondelok 22. júna obletela svetové médiá správa, že britský premiér Keir Starmer rezignuje na svoju pozíciu, opustí ju najneskôr do septembra a zároveň sa vzdáva aj predsedníckej stoličky Labouristickej strany. Veľká Británia tak bude mať piateho premiéra za posledné štyri roky a siedmeho za poslednú dekádu.

Starmer čelil vlne negatívnych reakcií a odporu už vyše roka, jeho autorita v rámci kabinetu čoraz viac klesala, desiatky poslancov a mnohí ministri volali po jeho odstúpení a labouristi iba minulý mesiac v lokálnych voľbách stratili stovky poslancov. Napriek tomu všetkému sa ešte minulý týždeň zdalo, že by mohol politickú situáciu ešte určitý čas ustáť.

Všetko však zmenilo štvrtkové masívne víťazstvo Andyho Burnhama, súčasného primátora širšieho Manchestru, v doplnkových voľbách do parlamentu, ktoré ho vynesie do kresla premiéra.

Prečo prišlo k takémuto rýchlemu vývoju práve teraz?

Starmer čelil neustálym problémom už od svojho víťazstva v roku 2024, keď sa labouristi dostali do vlády prvýkrát za 14 rokov. Starmer bol spočiatku za tento veľký úspech oslavovaný, ako sa však čoskoro ukázalo, chýbal mu plán vládnutia a jasná politická filozofia. Bol jednoducho vysokovzdelaným technokratom bez jasnej vízie.

Dnes už ide o „dávnu“ minulosť, ale vo voľbách predsedu Labouristickej strany v roku 2020 sľuboval zachovanie socialistického kurzu, ktorý pred ním nastolil Jeremy Corbyn. Po svojom zvolení však tieto princípy opustil, väčšinu socialistického krídla vrátane Corbyna vypudil zo strany a udal jej smerovaniu výrazne stredovejší kurz.

Premietlo sa to do samotného labouristického manifestu, ktorý zrazu dbal aj na témy ako bezpečnosť, ochrana hraníc či tvorba bohatstva. Za to si, samozrejme, vyslúžil množstvo kritiky od ľavicových denníkov, ale jeho stratégia voličsky fungovala a vyhrala mu v roku 2024 parlamentné voľby.

Debakel v britských komunálnych voľbáchStarmer čelí vo svojej strane otvorenej vzbure, labouristi po 100 rokoch stratili Wales

Ján Cipár

Okamžite po nástupe musel prijímať opatrenia, ktoré boli pre jeho vlastnú stranu nesmierne nepopulárne. K takým patrí sprísnenie finančnej podpory kúrenia pre seniorov, zachovanie rodinných prídavkov iba pre dve deti (a následné zrušenie tejto politiky) či zníženie podpory pre osoby s postihnutím (a následná opätovná otočka v tejto téme).

K tomu sa neskôr pridali menšie škandály napríklad s futbalovými lístkami zadarmo alebo väčšie škandály súvisiace napríklad s menovaním Petra Mandelsona za veľvyslanca v USA. Mandelson bol blízky priateľ Epsteina aj po jeho prvom odsúdení a v súčasnosti je vyšetrovaný za vyzradenie vládnych plánov počas finančnej krízy.

S týmito nepopulárnymi politikami a škandálmi Starmerova popularita postupne klesala, labouristi utrpeli ťažké straty v posledných dvoch lokálnych a regionálnych voľbách a pozícia a autorita premiéra boli čoraz slabšie. Vláda nemala jednotnú víziu, Starmer sa v posledných týždňoch síce snažil prísť s témou hlbšej integrácie s Európskou úniou, ale išlo už len o výstrel do prázdna.

Po prehratých májových lokálnych voľbách vyzvali desiatky poslancov na Starmerovo odstúpenie, viacerí ministri sa vzdali svojich funkcií.

Starmer však ešte nebol v bezprostrednom ohrození, keďže jediným jeho reálne možným vyzývateľom bol minister zdravotníctva Wes Streeting. Vo Veľkej Británii platí, že premiérom alebo ministrom sa môže stať iba niekto, kto získal parlamentné kreslo, čo výrazne zužuje okruh kandidátov. Streeting bol však ľavicovými médiami vnímaný ako príliš pravicový, a preto jeho šance na nahradenie Starmera boli nízke.

Nakoniec spravil odvážny krok starosta širšieho Manchestru Andy Burnham, ktorý bol v prieskumoch najpopulárnejším labouristickým politikom. Ako starosta sa nemohol stať premiérom, rozhodol sa teda kandidovať do parlamentu v doplnkových voľbách v obvode Makerfield práve v okolí Manchestru. Toto kreslo v polovici mája pre Burnhama uvoľnil dovtedajší labouristický poslanec Josh Simons a otvoril mu tak cestu k premiérskemu kreslu.

Pre Burnhama išlo o veľký risk. Makerfield bol síce obvod, ktorý labouristi ovládali od roku 1983 a patril k ich baštám, v posledných rokoch tu však začala stúpať podpora pre Reform UK Nigela Faragea. Obvod v roku 2016 navyše hlasoval za brexit, a to dokonca s väčšinou 65 percent.

Burnham však vďaka svojej lokálnej poznateľnosti a sústredeniu sa na výhradne lokálne témy počas kampane kreslo poslanca nakoniec minulý štvrtok jednoznačne vyhral, a to s vyše 54 percentami. Kandidát Reform UK zaostal až o 20 percent a deväťtisíc hlasov.

Víťazstvo dalo Burnhamovi jasný mandát na vyzvanie Starmera na boj o kreslo premiéra a predsedu labouristov. Starmer mal ešte vôľu zviesť s Burnhamom súboj, nakoniec sa však pod tlakom svojej strany a veľkej nepopularity rozhodol rezignovať.

Keďže Wes Streeting Burnhama okamžite podporil, Burnham sa teraz môže stať premiérom a labouristickým lídrom bez akéhokoľvek vyzývateľa.

Britský premiér rezignovalStarmer odstúpi aj z funkcie lídra labouristov, nahradiť ho chce starosta Manchestru

TASRPostoj

Burnham ponúka Starmerovu politiku s prvkami lokalizmu

Andy Burnham je vo Veľkej Británii dlhodobo známym politikom. V minulosti pôsobil vo vláde Gordona Browna ako minister zdravotníctva, v rokoch 2001 až 2017 bol poslancom a od roku 2017 starostom širšieho Manchestru.

Vyštudoval Cambridge a v politike pôsobí v rôznych pozíciách od svojich 15 rokov. V minulosti sa už dvakrát pokúsil zabojovať o kreslo predsedu Labouristickej strany, vždy však neúspešne.

Jeho vízia, napriek tomu, že sa označuje za socialistu, je veľmi podobná technokratickému prístupu Starmera či Tonyho Blaira s určitými špecifickými prvkami. V jej strede stojí jeho skúsenosť s funkciou primátora v Manchestri a komentátori už označujú jeho ekonomickú víziu ako „manchesterizmus“. 

Manchester, jedno z najväčších miest Veľkej Británie, zažíval koncom minulého storočia obrovský úpadok. Rovnako ako vo zvyšku severu Anglicka, aj tu sa významným spôsobom prejavila deindustrializácia a vyhliadky neboli vôbec ružové. Od 90. rokov sa však konzistentná politika prepísala do prechodu k znalostnej ekonomike, ktorá zabezpečila rast.

Túto cestu začal niekdajší exekutívny riaditeľ mestskej rady Manchestru (pozícia primátora existuje až od roku 2017) Howard Bernstein, ktorý na tejto pozícii pôsobil medzi rokmi 1998 až 2017. Manchester vďaka svojej skvelej univerzite postupne prilákal svetové firmy vrátane Booking.com, IBM či Klarny.

Na Bernsteina v roku 2017 nadviazal Burnham a posunul rozvoj mesta a širšieho regiónu na ďalšiu úroveň. Manchester je podľa výskumu Oxford Economics v top päťke regiónov s najvyšším rastom zamestnanosti v Európe a jeho priemerný rast na úrovni 3,1 percenta za poslednú dekádu je dvakrát vyšší ako pre celú Veľkú Britániu.

V jadre Burnhamovej vízie je niečo, čo sa výrazným spôsobom podobá na prvok subsidiarity v sociálnej náuke cirkvi. Koniec koncov, Burnham vyrástol na katolíckej základnej a strednej škole a podľa jeho vlastných slov pre Huffington Post „katolícke sociálne učenie je základom mojej politiky“. (Priznal však, že hlavne pre otázky v sexuálnej oblasti sa od cirkvi výrazne vzdialil a je silným podporovateľom LGBT agendy.)

Žiada výrazné prenesenie právomocí z Londýna do jednotlivých regiónov, ktoré majú samy rozhodovať o ekonomických a sociálnych prioritách. Koniec koncov, Veľká Británia je stále jednou z najviac centralizovaných západných krajín.

Práve decentralizácia v podobe silnejšieho primátora širšieho Manchestru umožnila Burnhamovi efektívne konať. Táto pozícia má k dispozícii miliardy na investície, pôsobí ako hlavný reprezentant Manchestru na medzinárodnej úrovni, má k dispozícii 100 percent z vybraných daní z nehnuteľností v komerčných priestoroch a mnoho ďalších. Burnham teda verí, že k podobnému preneseniu právomocí, a to ešte vo väčšom rozsahu, by malo prísť v celej Veľkej Británii.

Vražda Henryho NowakaVideozáznam, ktorý sme nikdy nemali vidieť

Frank Haviland

K jeho vízii však patrí aj silný štát, respektíve silná lokálna samospráva a kontrola verejných statkov vo verejných rukách. Burnham v Manchestri znárodnil autobusovú dopravu, čo považuje za jeden zo svojich kľúčových úspechov. Podobnú kontrolu by podľa neho štát mal mať aj v energetike či vo vodárenstve.

V kultúrno-etickej oblasti je Burnham na ľavom krídle Labouristickej strany a v porovnaní so Starmerom je od neho možné očakávať väčšiu podporu trans tém.

Samozrejme, čelí aj výraznej kritike. Jeho návrhy sú v mnohých prípadoch veľmi ambiciózne, chýbajú však zdroje na ich naplnenie a môžu čoskoro naraziť na fiškálnu realitu.

Okrem toho sa pod drobnohľad dostali aj jeho kroky v Manchestri, mnohí sú skeptickí k prezentovaným číslam úspechu tohto mesta a otázkou je aj to, či rast Manchestru nezvýhodnil iba už aj tak bohatých ľudí v centre, keďže širší región zažil za posledných 18 rokov priemerný rast príjmov iba vo výške 0,6 percenta.

Dobrú noc zažili aj konzervatívci

Okrem Burnhama sa však po mnohých mesiacoch počas volebnej noci tešili aj konzervatívci. Zažívali dlhé ťažké obdobie, mnohí ich členovia a poslanci prestúpili k Reform UK a Nigel Farage ich drvivo porážal v každých voľbách.

Tentokrát sa im však podarilo úspešne využiť tému ťažby ropy a zemného plynu v Severnom mori a dokázali vyhrať uvoľnené poslanecké kreslo v Škótsku, ktoré mala predtým Škótska národná strana.

Toto víťazstvo po prvýkrát potvrdilo novú stratégiu konzervatívnej líderky Kemi Badenochovej a ukázalo, že konzervatívci ešte nie sú mŕtvou stranou.