Zakladateľ súkromnej školy Ďakujeme, pán minister. Budeme vďaka vám ešte lepší!

Na začiatku musím povedať, že mám rád zmeny a vzdelávanie ich potrebuje viac ako soľ. Nový školský zákon prináša mnohé zmysluplné novinky, napríklad že riaditeľ školy nemusí byť pedagóg alebo že môžu učiť aj študenti pedagogických škôl. Konečne tak odbúrava mnohé nezmysly, ktoré školy iba brzdili.

Ďakujem preto za to, že na ministerstve máte odvahu meniť veci.

Krokom späť je však nezmyselná časť zákona o zmene financovania cirkevných a súkromných škôl. Tieto sa buď zmenia na verejných poskytovateľov (a budú prijímať žiakov podľa lokality a poskytovať vzdelanie zadarmo, prípadne splnia iné podmienky), alebo im štát zníži financovanie približne o 20 percent.

Ak zákon prejde aj cez parlament, školy prídu cca o 600 eur ročne na jedného žiaka. Bežná deväťročná škola tak príde o plat pre približne siedmich učiteľov (aj s odvodmi).

Nechcem teraz riešiť, či to dáva zmysel ani či je fér, že z mojich daní dostanú moje deti menej, keď si vyberiem pre ne súkromnú alebo cirkevnú školu. Ale beriem tento moment ako priestor na reflexiu, ktorá môže posunúť školstvo úplne inak, ako na ministerstve čakali.

Dajme si krátky brainstorming. Čo by sa stalo, keby zákon prešiel aj cez parlament a štát posielal súkromným a cirkevným školám menej peňazí?

1. Súkromné školy budú ešte kvalitnejšie

Súkromné školy fungujú trhovo. Na rozdiel od štátnych škôl, na ktoré žiaci prídu, lebo tam bývajú (doslova „spadnú“ do spádovej školy), naše školy si pre svoje deti vyberajú rodičia. Existuje tu teda zdravá konkurencia.

A niektorí sú ochotní cestovať aj hodinu do dobrej školy. Prečo?

Lebo chcú pre svoje deti kvalitné vzdelanie. Chcú iný prístup, iné metódy, lepších učiteľov. A prečo to hľadajú na súkromných školách? Lebo spádové jednoducho nie sú kvalitné a nemajú priestor ani byť.

Aby sa súkromné školy udržali aj s nižším financovaním, budú musieť zvýšiť ceny. To vyžaduje kvalitu, ktorá pritiahne rodičov a presvedčí ich platiť za služby. Cirkevné školy tiež budú musieť vyberať poplatky, to môže pomôcť, ako sa pozrieme neskôr.

Nijako to však nezlepší štátne školy. Ak by, naopak, štát investoval a pridal peniaze všetkým, možno by sa stalo to, čo sa hovorí vo Fínsku: „Najlepšia škola je tá najbližšia.“

2. Budeme ešte efektívnejší

Už teraz nemáme školské budovy zadarmo ani nás nedofinancuje miestna samospráva, a preto vieme fungovať efektívnejšie ako štátne školy. Ak nám štát zníži príjmy, budeme musieť fungovať ešte efektívnejšie.

Existujú na to rôzne fungujúce modely vo svete. Budeme sa viac sieťovať, deliť sa medzi sebou o služby, know-how, znižovať náklady. Teda všetko to, čo štátne školy nemusia robiť.

V USA existujú tzv. charterové školy – sú to verejne financované školy, ktoré vedie nezávislý zriaďovateľ na základe zmluvy (charty) so štátom. Majú viac autonómie v tom, ako nastavujú vyučovanie, organizáciu školy či spôsob riadenia, a preto dokážu v niektorých prípadoch fungovať efektívnejšie alebo dosahovať lepšie výsledky než tradičné verejné školy.

Ďalšia efektivita je v sieťovaní. Máme známeho, ktorý vedie sieť škôl v Španielsku, preberá aj cirkevné školy, ktoré už zakladatelia nemajú silu viesť. Náklady na manažment škôl znížil pod dve percentá celkových nákladov a chcel by ísť ešte nižšie. Obracia doslova každé euro, aby jeho školy boli efektívne a mohli si ich žiaci dovoliť. Vie to urobiť, lebo napríklad účtovníctvo, marketing a pod. majú spoločné pre viaceré školy.

To je cesta aj pre naše súkromné a cirkevné školy. Pomôže nám to byť efektívnejšími.

3. Spojí to komunitu rodičov

Dobré školy (nielen súkromné a cirkevné) majú okolo seba komunity rodičov, ktorým záleží na vzdelávaní a výchove ich detí.

Tí sú ochotní dobrovoľne pomôcť, prispieť na školu, zapojiť sa, aby ich škola ďalej mohla fungovať. V čase, keď štát bude posielať menej peňazí a ohrozí tak školy pre ich deti, rodičia sa spoja a budú podporovať školu. Aj cirkevné školy budú musieť od rodičov pýtať pomoc, prelomí sa tak pohľad rodičov, že čo je cirkevné, má byť zadarmo.

Samozrejme, sú tu rodiny, ktoré si proste nemôže dovoliť platiť za vzdelávanie, to otvára priestor pre fondy solidarity alebo dobrovoľnícku prácu.

Nebezpečné mýty o neštátnych školáchNaozaj sa cirkevné a súkromné školy podieľajú na inklúzii menej ako štátne?

Róbert Chovanculiak

V Amerike je bežné, že školy robia zbierky na fungovanie v miestnej komunite. Ľudia vedia, že ak chcú, aby ich škola bola dobrá, musia sa zapojiť. Naučíme sa to aj my a pomôže to našim školám.

Príkladom zapojenia rodičov sú aj petície, ktoré vznikli proti zákonu – za jediný deň sa pod jednu z nich podpísalo viac ako 10 000 ľudí. A už vznikajú aj ďalšie petície. Aj to je príklad komunity.

4. Uvedomíme si svoju zodpovednosť

V minulosti vznikali cirkevné školy, aby zastupovali úlohu štátu. Miestni kňazi ako Jean-Baptiste de La Salle alebo don Bosco (obaja boli doslova vzdelávací inovátori) a mnohí ďalší si uvedomili zodpovednosť za vzdelávanie tých, ktorí nemali dosť peňazí alebo neboli zo správnej vrstvy. Preto ich začali vzdelávať. Pomohli tak generáciám ľudí. Štáty sa od nich iba učili.

Rovnako súkromné školy vznikajú preto, že rodičia preberajú zodpovednosť za kvalitu vzdelania. Odľahčujú systém, vytvárajú priestor pre deti, fungujú trhovo. Prečo by inak o ne bol taký záujem?

Čím menej vkladá do vzdelania našich detí štát, tým viac sa musíme starať my. Prináša to teda možnosť ešte viac vziať zodpovednosť do vlastných rúk.

5. A možno to pomôže aj cirkvi

V našej krajine nie je odluka cirkvi od štátu. Cirkev je nastavená tak, že na jej aktivity prispieva štát, a preto nie je slobodná. Rovnako ako školy, ktoré čakajú na peniaze od štátu.

Možno si v piatok biskupi uvedomili, na akom krehkom ľade tak stojíme.

Štát sa dnes rozhodne, že vezme peniaze cirkevným školám, ktoré sa nebudú správať podľa jeho predstáv. Čo ak o pár rokov zníži iná vláda peniaze kňazom, ak nebudú robiť to, čo bude vláda chcieť?

Vo väčšine krajín Európy je cirkev od štátu oddelená a funguje to výborne. A cirkevné (a súkromné) školy sú často tie najlepšie v krajine, aj keď ich štát nedotuje.

Komu zákon nepomôže?

Ak priškrtíte tých, ktorí sa snažia učiť lepšie, s hodnotami, moderne, nijako to nepomôže štátnym školám.

Tie nemajú žiadnu motiváciu ani zodpovednosť za výkon ani efektivitu. Vzdelávanie nie je biznis, ale dá sa robiť efektívne. A o to sa musíme snažiť.

Za 4 231 eur (toľko priemerne podľa štátneho rozpočtu vlády stojí rok vzdelávania jedného dieťaťa) by sme mali vedieť robiť zázraky. Predstavte si len, čo by ste s nimi robili vy, keby ste každý rok toľko dostali na to, aby ste doma učili deti.

Lenže keď štát dáva podmienky, nastavuje systém, čo a koľko učiť (presný počet hodín, predmetov, obsahu…), a samovoľne mení financovanie, blížime sa veľmi k päťročnému plánovaniu z komunizmu. A to nebolo ani zďaleka efektívne.

Zriaďovateľka Škôlky a školy sv. MichalaČakám, kedy rodičia otvoria oči. Veď Drucker im ide zobrať aj možnosť výberu štátnej školy

Alena Potocká

V Anglicku majú školy slobodu, ale záleží na výsledkoch a školská inšpekcia je veľmi náročná a nápomocná. U nás nemajú školy takmer žiadnu slobodu a nikto na ne nie je náročný.

Lebo sú zadarmo. Jediné školy, od ktorých rodičia niečo požadujú, sú práve cirkevné a súkromné.

Dlhodobo škrtíme vzdelávanie a optimalizovať náklady už nedáva zmysel

Na Slovensku investujeme do vzdelávania 4,4 percenta HDP, čo je menej ako priemer OECD – 4,9 percenta. Samotné OECD nás vyzvalo investovať viac. Namiesto investície sme sa však rozhodli škrtiť a ešte znížiť výdavky.

Ak by Slovensko investovalo do primárneho vzdelávania aspoň na úrovni priemeru EÚ, mohli by sme zabezpečiť, aby každá škola – štátna, cirkevná či súkromná – bola miestom, kde sa deti učia rady a kvalitne.

A nebolo by treba šetriť na tom najdôležitejšom – na našich deťoch.

Už dnes sa totiž z normatívneho financovania, pri obmedzeniach, aké školy majú, nedá robiť kvalitná moderná škola. Štát určuje, koľko je plat učiteľa, koľko presne hodín musí odučiť, a nedáva žiaden priestor na skutočnú inováciu.