Dohoda s Iránom optikou Jeruzalema | Mier do budúcej vojny. Izrael vie, že Teherán nijaké podpísané záväzky nedodrží

Vojna s terorom sa končí vo chvíli, až keď sú teroristi definitívne porazení, odzbrojení a zničení. Nekončí sa žiadnym vágnym porozumením či zmluvou o budúcej zmluve, ktorá vysoko pravdepodobne nebude dodržaná.

Taká je izraelská skúsenosť s dohodami, ktoré sa uzatvárajú so zlom v naivnej predstave, že sa zlo stane menej zlým a menej smrteľne nebezpečným. Jeruzalem to vie dlho, je to súčasťou izraelskej DNA a zárukou toho, že štát Izrael bude naďalej existovať. Washington sa to dozvie tiež a pomerne skoro.

Keď sa v júni roku 2025 skončila dvanásťdňová vojna s Iránom, ktorej ťažobu niesol prevažne Izrael, bolo všetkým v Jeruzaleme jasné, že ide o predčasné ukončenie bojov. Na mrakodrapoch v Tel Avive sa vtedy objavili bilbordy s Trumpovým portrétom a nápisom „Finish the job!“ Naprieč politickou scénou panoval konsenzus v tom, že hotové to ešte nie je a že sa izraelské lietadlá nad Teherán čoskoro vrátia.

Tak sa aj stalo 28. februára 2026. Izraelčania už pred rokom vedeli, že Trump, Kushner či Witkoff žiadnu dohodu s Iránom, ktorá by pre nich znamenala bezpečie, neuzavrú. Vedia to aj teraz po oznámenom prímerí a po podpise memoranda o porozumení (MoU) medzi Spojenými štátmi a Iránom.

USA do vojny ísť chceli, Izrael musel

Rozdiel medzi americkým a izraelským prístupom k posledným vojnám s Iránom spočíval v tom, že Washington do nich ísť chcel, aby zostal rešpektovanou svetovou veľmocou, ale Jeruzalem musel. Americký prezident sa však nemohol spoľahnúť tak ako jeho izraelský partner na bezpodmienečnú domácu podporu v tomto konflikte.

Takmer všetkými v Izraeli kritizovaný Netanjahu ju mal, naopak, po celé obdobie, a to aj za cenu predpokladaných strát na životoch vojakov IDF aj vlastných občanov. Netanjahu by politicky nebol prežil, keby sa bol z konfliktu stiahol. Nebol by musel čakať ani na výsledky parlamentných volieb, bol by politickou mŕtvolou už dnes.

Izrael šiel do zatiaľ poslednej vojny s Iránom s oveľa väčšími ambíciami a hlavne s odhodlaním viesť kinetickú kampaň dlhšie. V Jeruzaleme stále prevláda názor, že potrebovali ešte najmenej tri týždne a tieto tri týždne boli Izraelčania ochotní podstúpiť, aj keď mali istotu, že zostanú pod paľbou iránskych balistických rakiet, doplnených o útoky jeho proxies – Hizballáhu na severe a jemenských húsíovcov z juhu.

Ochota podstúpiť dlhšiu vojnu vychádza z presvedčenia, že v Izraeli neexistuje žiadny politický subjekt a po Svätej zemi nechodí nikto so zdravým rozumom, kto by spochybnil jednoduchú definíciu: ak bude mať niekedy Irán jadrovú zbraň, tak ju použije!

Prebiehajúca vojna s Iránom optikou JeruzalemaIzrael zmena iránskeho režimu nezaujíma tak ako USA. Podstatné je obmedziť moc islamistov

Jaroslav Kuchyňa

V politickej filozofii Teheránu je už dlho Izrael krajinou jednej jadrovej bomby. Tie ďalšie môžu byť určené pokojne pre Bratislavu, Štokholm, Mníchov, Brusel – podľa potreby, chuti a vôle najvyššieho duchovného vodcu, prípadne prétoriánov z republikánskej gardy. Izrael „má svoje isté“, že vždy bude cieľom č. 1. Preto je z jeho pohľadu škoda každej rakety, ktorú už nestihol na Irán vystreliť.

Na rozdiel od mnohých európskych krajín, ktorým to nedošlo dodnes, vo Washingtone veľmi rýchlo pochopili, že na americké ciele môže v prípade Iránu dôjsť tiež, respektíve že USA sú ďalšie v poradí hneď po Izraeli. Americké angažmán v izraelsko-iránskom konflikte bolo preto logické a správne.

Izrael sa s dohodou naučí žiť

Podpísaním jedného zlého dokumentu (MoU) sa toto angažmán nekončí. Jeruzalem je o tom presvedčený, a preto bude vedieť s dohodou o prímerí nejaké časovo obmedzené obdobie žiť. Nič iné Izraelčanom napokon ani nezostáva, pretože si nemôžu dovoliť ani pomyslieť na to, že by Trumpov pokus o prímerie potopili.

Izraelská politická reprezentácia bola dosť inteligentná na to, aby pochopila aktuálnu politickú realitu v Spojených štátoch a Trumpove problémy s uzavretým Hormuzom v kontexte blížiacich sa kongresových a senátnych volieb (midterms). Hoci existuje nesúlad medzi Jeruzalemom a D. C., je viac taktický než strategický.

Izraelčania, ich politici, vojaci či spravodajcovia sa teraz učia žiť s tým, že „prsteň ohňa“ okolo ich krajiny nebol úplne zlikvidovaný, že Teherán prežil, že ešte dýcha zdecimovaný Hizballáh, že sa Hamas v záhrobí v Gaze odmieta odzbrojiť, z Jemenu sa im vyhrážajú húsíovci, a hoci sami niesli najväčší podiel aj obete v iránskej vojne, pri rokovacom stole sedel nakoniec Pakistan a Katar.

Oveľa horšie sa to berie na vedomie vo volebnej kampani pred izraelskými októbrovými parlamentnými voľbami. Dodnes sa však neobjavil ani jediný izraelský politik, ktorý by ponúkol inú alternatívu než akceptovať postoj Washingtonu.

Americká politická realita a izraelská predvolebná dynamika pôjdu na vedľajšiu koľaj vo chvíli, keď spravodajské dáta z Mosadu a jemu podobných inštitúcií budú predpovedať bezprostredné ohrozenie židovského štátu. Bez ohľadu na D. Trumpa, J. D. Vancea, uzavreté MoU či akékoľvek iné konkrétne dohody bude Izrael musieť reagovať. Jeho reakcia na každú hrozbu je totiž priamo spojená s jeho ďalšou existenciou.

V tunajšej bezpečnostnej komunite sa to nazýva „pravidelným kosením trávy“ – len čo trochu povyrastie, je potrebné ju pokosiť, aby neprerástla a nedošlo už nikdy k ďalšiemu 7. októbru 2023. „Sekanie trávy“ je tak hebrejským ekvivalentom pre dekapitáciu tých, ktorí hrozia. V Jeruzaleme sú presvedčení, že najbližšiu príležitosť na to budú mať pravdepodobne po midterms v USA, keď už bude zrejmé, že Irán nemieni dodržať nič z toho, čo americkým vyjednávačom prisľúbil a čo bolo podpísané.

USA a IránMemorandum – o čom vlastne?

Roman Joch

Trump ani Izrael neprehrali. Iránsky režim neprehral, lebo prežil

Teherán uzavreté porozumenie s Američanmi predkladá ako svoje víťazstvo. Prímerie vníma ako Trumpovu porážku aj rad európskych politikov či mainstreamových médií. Neodráža to však skutočný stav vecí.

Izrael neprehral, pretože žiadnu prehru si nemôže dovoliť – prestal by existovať. Úplne neprehral ani D. Trump, hoci sa jeho pozícia častým menením deklarovaných cieľov, ponúkaných ústupkov a nakoniec uzavretým prímerím oslabila.

Čo sa týka Iránu, tam sú presvedčení, že keď prežili, tak vyhrali. Je pravdou, že Teherán preukázal veľkú odolnosť, prežil dekapitáciu svojho velenia, zvolil stratégiu uzavretého Hormuzu a odstreľovanie krajín v Perzskom zálive. Táto stratégia voči Spojeným štátom sa ukázala úspešná.

Režim v Teheráne je aktuálne horší, než bol pred vojnou. To je fakt. Vládnu tam revolučné gardy, ktoré majú pod kontrolou Modžtabu Chámeneího a budú sa ďalej usilovať o jadrovú bombu. Velitelia revolučných gárd však ešte poriadne nevyliezli z bunkrov a plne nereflektujú rozsah škôd, ktoré Izraelčania s Američanmi Iránu spôsobili.

Irán dnes zostal takmer bez námorníctva, vzdušných síl a obranného priemyslu. Jeho obnova potrvá tri až štyri roky a vyžiada si miliardy dolárov. Bola zničená väčšina zariadení na podporu jadrového výskumu (nielen na obohacovanie uránu) a poškodená bola väčšina prevádzky dvojakého použitia (na mierové aj vojenské účely). Balistické rakety a ich odpaľovacie zariadenie boli z väčšej časti zničené.

Okrem toho došlo k eliminácii politického vedenia krajiny vrátane najvyššieho vodcu. Keby padol celý režim, bolo by to pre Izrael aj Spojené štáty vítané a mal by to privítať celý slobodný svet. Hoci sa to snaží veľká väčšina komentátorov a politikov Trumpovi aj Netanjahuovi podsunúť, cieľom operácie zmena režimu nebola. Primárnym cieľom bolo ukončenie iránskeho jadrového a balistického programu. Bez jadrového a balistického programu by do toho Jeruzalem nebol šiel.

Obohacovanie uránu už nepredstavovalo pre Irán technický problém a bolo len otázkou času, kedy tento proces úspešne ukončí. „Weaponizáciu“ však mali Iránci zvládnutú len sčasti – možno z polovice alebo z dvoch tretín.

Libanonský analytik o vojne na Blízkom východeOdzbrojenie Hizballáhu je nevyhnutné, sýrska intervencia je reálna hrozba

Christian Heitmann

Vlastný iránsky jadrový program bol významne poškodený už pred rokom v júni. Teheránu zostal obohatený urán plus znalosť procesu obohacovania. Môžu ho teda teoreticky o niekoľko rokov obnoviť.

V prípade weaponizácie však Iránci prišli o testovacie zariadenie a žiadne „know-how“ nemajú. Preto sa Izraelčania sústredili aj na Teheránsku univerzitu a na elimináciu jadrových vedcov. V Izraeli sa tomu hovorí, že vyhrali „scientific edge“.

Od druhej svetovej vojny žiadna krajina nedisponovala takým veľkým počtom balistických rakiet ako Irán. Izrael, ale aj Európu môžu zásadne ohroziť predovšetkým iránske rakety dlhého doletu. Pred júnom 2025 ich mal Irán tritisíc. Teraz mu ich zostalo asi 700. V plánoch Teheránu pritom bolo vyrobiť tri- až štyritisíc balistických rakiet ročne. Za päť rokov by ich mal dvadsaťtisíc! To je severokórejský scenár, pretože KĽDR si vytvorila takú veľkú konvenčnú obranu, že pod jej krytím mohla vyrobiť jadrovú bombu.

V prípade Iránu môže zostať počet jeho balistických rakiet o päť rokov na súčasnej úrovni – cca 700. Iránske jadrové a balistické ambície to však ešte definitívne nepochovalo a Izrael je presvedčený, že sa Teherán svojho sna o šiítskej jadrovej bombe nikdy nevzdá.

Politika sa nezmení ani po Netanjahuovi

Jeruzalem bude tlačiť na Washington, aby v novom zmluvnom usporiadaní bolo uvedené, že sa Irán musí vzdať jadrového materiálu, ďalej demontovať centrifúgy plus celý proces obohacovania a podpísať záväzok, že nebude vyvíjať zbrane hromadného ničenia. Izraelčania však nie sú naivní, aby verili tomu, že akékoľvek podpísané záväzky Teherán niekedy dodrží, a od toho budú odvodzovať aj plánovať svoju bezpečnostnú stratégiu v najbližšej budúcnosti.

Podpísaním memoranda s Iránom Trump Netanjahuovi pravdepodobne prehral parlamentné voľby. Ten ich síce ešte stále môže vyhrať, ale bude mať veľký problém získať pre koalíciu s Likudom matematickú väčšinu v Knessete.

To však nie je hlavný problém pre Izrael, pretože bezpečnostná politika novej vlády zostane rovnaká. Nemôže to byť inak. Izraelu oveľa viac prekážalo to, že vo Washingtone boli vôbec ochotní zaoberať sa iránskymi návrhmi na to, aby súčasťou dohody o prímerí bol aj Libanon – rozumej Hizballáh. Je absurdné, že Irán, ktorý si vytvoril a vyzbrojil svoje proxies preto, aby zaň bojovali, je teraz Hizballáhom tlačený k tomu, aby za nich bojoval on sám.

Ďalšie Trumpove úvahy o tom, že by mohol napríklad sýrsky prezident participovať na vyriešení bezpečnostnej situácie v Libanone, už na Jeruzalem pôsobili ako výkriky z inej planéty. Podpísaný dokument sa tak negatívne prepisuje do operačnej slobody pre IDF v Libanone, ale situáciu výrazne napravila izraelsko-libanonská rámcová dohoda podpísaná vo Washingtone.

Pre Libanon platí podobná schéma ako pre Irán. Ak Hizballáh ohrozí severnú časť Izraela a tamojšie obyvateľstvo – na viac než na severnú oblasť v Galilei už teritoriálne nemá –, tak ho IDF dorazí bez ohľadu na to, či k tomu bude alebo nebude mať povoir z Washingtonu, a bez ohľadu na to, že si ich prípadná operácia vyžiada „vstup“ až do Bejrútu. Rozkaz na takýto postup vydá buď ešte Benjamin Netanjahu, alebo každý ďalší izraelský predseda vlády, ktorý príde po ňom.

Prebiehajúce prímerie po podpise porozumenia možno označiť za dočasný stav. V regióne bezpečnejšie nie je a ani nebude.

Konflikt s Tureckom na obzorePrímerie medzi Izraelom a Hamasom uzavreté –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ na ako dlho?

Jaroslav Kuchyňa

Nástup veľkovezíra

Trumpove negociácie s iránskymi republikánskymi prétoriánmi už prebudili „veľkého vezíra“ v Ankare. Oslabenie Iránu vníma Turecko ako príležitosť na nástup na scénu. Otvára dvere dokorán exilovému vedeniu Hamasu, ktorý sa postupne sťahuje z Kataru do Turecka. Tento pohyb robí z Ankary gravitačné centrum sunitského terorizmu. Erdoğan paralelne k tomu vyhrocuje vzťahy s Izraelom na maximum a bude chcieť Jeruzalemu škodiť aj zo Sýrie.

Hamas sa v Gaze bude naďalej odmietať odzbrojiť a tým sa aj dať definitívne pochovať. Rekonštrukcia pásma či tá jej časť, ktorá nie je pod úplnou kontrolou IDF a vnútornej bezpečnostnej služby Šin bet, bude preto na neurčité obdobie bude veľmi obmedzená.

Irán bude vysoko pravdepodobne hrať o čas a predlžovať existujúce prímerie ďalším nekonečným vyjednávaním. Až do zmeny režimu sa Teherán neprestane usilovať o jadrovú bombu a tomuto cieľu podriadi všetko.

Predstava Iránu s jadrovou bombou je zlou správou pre všetkých. Uzavretý Hormuz, vysoké ceny benzínu, problémy v zahraničnom obchode či ekonomická kríza sú proti jadrovému Iránu len rozprávkou o Popoluške.

Slobodný svet a západná židovsko-kresťanská civilizácia tak môžu s nádejou pozerať len na návrat izraelských a amerických lietadiel nad Teherán.