Maryam Zarinshad má tridsať rokov a pochádza z Teheránu. Popri štúdiu medicíny v Bratislave pomáha s covidovými pacientmi, ošetruje rany ľuďom bez domova a mesiace strávila testovaním na covid. Za pomoc v domovoch sociálnych služieb počas covidovej krízy získala ocenenie bratislavského primátora.

Hovorili sme spolu o jej túžbe pomáhať, rozdieloch medzi iránskym a slovenským zdravotníctvom, živote ženy cudzinky na Slovensku, o prekážkach pri hľadaní lekárskych skúseností aj práci v sociálnej kaviarni Mareena.

Ako sa študentka medicíny z Teheránu dozvie, že existuje Slovensko?

Dôvodom, prečo som tu, je moja láska k medicíne. Po strednej škole som si urobila bakalársky titul ako pôrodná asistentka. Moji rodičia aj brat sú vysokoškolsky vzdelaní. Ako dieťa som sa dlho starala o našu chorú starú mamu. Asi tam niekde pramení moja túžba pomáhať. Rodina aj priateľ ma podporovali, aby som získala aj zahraničné skúsenosti. Šla som na webstránku nášho ministerstva zdravotníctva a našla som tam informácie o bratislavskej lekárskej fakulte.

Vyhľadali ste niekoho, kto tiež študoval na Slovensku?

Nie, v tomto ohľade to bolo trochu desivé. No predtým, než som sa rozhodla pre Slovensko, som chcela vidieť Európu. Naša kultúra je taká rozdielna. Išla som študovať sama, potrebovala som vidieť, či sa budem cítiť bezpečne. Navštívila som Španielsko, Portugalsko aj Francúzsko a ďalšie európske krajiny. Aj keď rodičia mali spočiatku obavy, Slovensko vyhralo.

Podľa akých kritérií ste sa rozhodovali?

Lekárska fakulta Univerzity Komenského skórovala v univerzitných rebríčkoch vysoko, a aj keď by som po návrate musela zložiť skúšky, titul z nej by mi doma uznali. V porovnaní s inými západoeurópskymi krajinami je Slovensko lacnejšie. A neboli tu žiadne vekové obmedzenia, keďže som sa nehlásila hneď po strednej. Aj prijímacie skúšky boli jednoduchšie v porovnaní s inými krajinami.

Akými krokmi ste si museli prejsť, kým ste začali u nás študovať?

Veci sa vyvinuli tak, že Farmaceutická fakulta Univerzity Komenského prišla na slovenskú ambasádu do Teheránu robiť prijímacie skúšky. Aj keď farmácia nebola môj vysnívaný odbor, bola to šanca prísť sem na rok, spoznať slovenskú kultúru aj školstvo. Tak som išla a po roku som už na Slovensku, v angličtine, zložila skúšky na medicínu. Aj keď je imigračný proces mimoriadne komplikovaný, som už v piatom ročníku. 

V čom sa váš študentský život v Bratislave líši od toho, ktorý by ste viedli v Teheráne?

Najväčší rozdiel podľa mňa robí jazyk. Doma by som bola vďaka rodnému jazyku oveľa aktívnejšia. Váš jazyk sa mi páči, cítim z neho emócie a teraz už rozumiem aj slovám. Túžila som spoznať slovenské zdravotníctvo a skúšala som získať rôzne pracovné príležitosti v nemocniciach, ale to, že zatiaľ neviem plynule po slovensky a že mám len komerčné zdravotné poistenie, bolo takmer vždy prekážkou. 

Súčasná pandemická situácia a nedostatok zdravotníckeho personálu to nezmenili?

Na začiatku pandémie som poslala maily viacerým učiteľom aj prodekanovi s tým, že cítim zodpovednosť. Vaši ľudia sú moji ľudia. Slovensko je môj druhý domov. Nemôžem sedieť doma a pozerať sa na to, ako ľudia zomierajú. Nemám tu rodinu, nemusím sa obávať, že ju nakazím. Dúfala som, že ma univerzita podporí, no nestalo sa tak a bolo to pre mňa sklamaním. Naozaj som chcela pomôcť, no vždy som dostala zamietavú odpoveď.

Tušíte prečo?

Rozumiem tomu, že som ešte len študent a študenti robia chyby. A že kvôli jazyku je to s komunikáciou s pacientmi zložitejšie. No mám diplom z pôrodníctva a pri lekárovi urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som bola užitočná. Medzičasom mám základy slovenčiny. Nemôžem sa v nej zlepšovať, keď nebudem v kontakte so slovenskými pacientmi. Našťastie som stretla lekárku, ktorá to pochopila. 

Kde vám ponúkla miesto?

Pýtala sa ma: Covid vám neprekáža? Môže to byť nebezpečné. Hovorím jej, že mi to neprekáža a neriešim ani peniaze. Chcem len pomôcť. V prvej vlne som od rána do večera testovala ľudí na Kramároch. No po dvoch mesiacoch bolo moje poistenie opäť problémom. 

Neskôr som sa prihlásila ako dobrovoľník do celoplošného testovania, no nikto sa mi neozval. Vzala som svoj diplom a niekoľko hodín som čakala na ministerstve zdravotníctva, kým som stretla niekoho, kto by ma vypočul. 

Čo ste im povedali?

Hovorila som im, že testovať viem a že chcem skrátka pomáhať, tak ma zobrali. Potom som sa na niekoľko mesiacov zamestnala aj v komerčnom laboratóriu a vďaka pracovnej dohode som získala na nejaký čas aj poistenie, ale ani tam ma nezamestnali dlhodobo. Chápem, že nie som občianka Európskej únie a že nemám dokonalú slovenčinu. No medicíne chcem obetovať svoj život a mám pocit, že možnosť slúžiť si musím vybojovať. Mojou najväčšou skúsenosťou bola zatiaľ pomoc v domovoch sociálnych služieb. 

Aj tam ste boli zaklopať?

Nie. V čase, keď mali viaceré zariadenia pre seniorov problém s nakazeným personálom aj pacientmi, ozvali sa mi sami. Vtedy ešte očkovanie nebolo. V jednom domove dôchodcov som strávila niekoľko týždňov, aj Vianoce. Starkým som pomáhala jesť, umývala som ich, ženám som lakovala nechty. Cítili sa veľmi opustení. Manažérka mi so všetkým pomohla, bola veľmi trpezlivá. Nehovorila po anglicky, všetko sme si prekladali cez Google prekladač. Aj k pacientom som stále chodila s telefónom. Videla som toľko smrti. Rodičom som o tom radšej nepovedala. 

V Iráne ide žena často radšej ku gynekológovi než k všeobecnému lekárovi. Chce hovoriť s inou ženou, povedať jej o svojej bolesti, podeliť sa s ňou o svoje emócie.  Zdieľať

Kto vám pomáhal po odbornej stránke?

Raz za deň prišiel lekár v skafandri, ktorý urobil vizitu a odišiel. Všetky ostatné sestry boli choré. Väčšinu času nebol okolo mňa nikto, kto by mi poradil, kedy ísť nasadiť kyslík, vymeniť infúziu či ihlu. Musela som to zvládnuť sama. Pracovať celé dni v skafandri bolo veľmi ťažké. Po prvej skúsenosti ma zavolali ešte do dvoch ďalších domovov seniorov, to už som bola zaočkovaná. 

Ako ste sa rozprávali s pacientmi?

Naučila som sa povedať: Čo moja? Pomôžem? Boli veľmi milí. Mnohí sa za mňa modlili a ja som sa modlila za nich. Dávali mi svoje čokoládky a svoju láskavosť, to bola moja odmena. Tretí domov seniorov bol najhorší.

V čom?

Všade bol veľký neporiadok a chaos. Sestry boli choré, nevládali ani chodiť, nieto sa ešte starať o klientov. Tí boli špinaví, bez sprchy a základnej starostlivosti. Vidieť toľkých z nich odísť na druhý svet alebo sa neúspešne pokúsiť o resuscitáciu bolo veľmi smutné. Strávila som tam skoro celý február. Neskôr som za túto prácu dostala cenu primátora Valla. Bol to pre mňa silný moment. 

Aká je vaša súčasná skúsenosť s hľadaním práce?

Naša profesorka ma skontaktovala s profesorom Krčmérym, ktorý chodí so sanitkou ošetrovať ľudí bez domova pod Mostom Lafranconi. Odvtedy už rok chodím niekoľko ráz do týždňa dobrovoľnícky pomáhať tam. Ošetrujeme rany a zápaly, testujeme ich, pomáhame tlmiť bolesť. Je to moja radosť, aj keď často by potrebovali viac, ako im dokážeme poskytnúť. A niekoľko týždňov som pracovala aj v kaviarni Mareena.

Prečo práve v kaviarni? 

Keď som sem prišla, ozvali sa mi z neziskovej organizácie Mareena, ktorá pomáha cudzincom začleniť sa. Chceli, aby som nahrala video o sviatku Nowruz, perzskom Novom roku, ktorý je vlastne prvým jarným dňom. Keď otvorili sociálnu kaviareň, ktorá pomáha zahraničným ženám získať pracovné skúsenosti, prihlásila som sa. Chcela som tráviť čas s ľuďmi, ktorí ma poznajú a majú radi, ktorí neriešia moju nedokonalú slovenčinu ani poistenie. Túžila som byť v kontakte s druhými a trénovať svoju slovenčinu. Lockdown síce kaviareň načas zatvoril, no keď ju opäť otvoria, pôjdem. Doma neobsedím. 

Kde sa berie vaša životná energia?

Je to úsmevné, pretože mám zníženú funkciu štítnej žľazy. To by sa malo prejavovať únavou či letargiou, no ja som skôr hyperaktívna. (smiech) Spím málo, mám rada plné dni. Keď nemám aspoň nejaký tlak, necítim sa dobre. Je pre mňa dôležité vidieť, že som ľuďom pomohla, že aj mojím prispením sú zdravší a spokojnejší. To mi dodáva energiu. 

Aké sú vaše plány po skončení medicíny?

Viem, že raz sa vrátim do Iránu, ale nie teraz. Som ako strom, ktorý tu zapustil korene. Nemôžete ho vyťať. Ak ma niekde prijmú, rada by som zostala na Slovensku a pracovala v nemocnici. Zatiaľ to vyzerá na špecializáciu z gynekológie. Som mladá, chcem ešte spoznávať nové krajiny a kultúry, získať skúsenosti.

Zohráva nejakú rolu politická situácia u vás či u nás?

Nie som politický človek. No nemám rada, keď Irán nazvú krajinou tretieho sveta. Keď sa niekedy rozprávam so staršími Slovákmi, mnohí hneď povedia: Irán – šáh (titul iránskeho vládcu vo význame kráľ, pozn. red), to ma poteší. A smejem sa, keď sa ma pýtajú, či jazdíme na ťavách alebo či máme sneh. Keby si pozreli Youtube či Google, videli by to. 

Na druhej strane aj v Iráne musím vysvetľovať, že neštudujem v Československu. A Slovensko v Iráne opisujem, vysvetľujem aj obraňujem. Je to moja krajina. 

Čo doma hovoríte o živote na Slovensku?

Že žiť ako cudzinec a ďaleko od rodiny je ťažké. Keby mojou láskou nebola medicína, nezvládla by som to. Keď sa ma pýtajú, či som sa stretla s rasizmom, poviem, že nie. Áno, stretla som sa so správaním, ktoré nebolo priateľské alebo fér. A nepáči sa mi, keď predtým, ako ma na škole skúšajú z vedomostí, si v indexe pozrú, odkiaľ som. Ale pre študenta je Slovensko dobrá krajina. Môžem sa tu v pokoji venovať štúdiu, bez obáv z politického diania. 

Videli ste, v akom stave je slovenské zdravotníctvo. Máte chuť doň vstúpiť?

Keď som doma v Teheráne, Slovensko mi chýba. Je to môj druhý domov. Strávila som tu krásne roky. Driem, aby som bola dobrá lekárka. Chcem ňou byť tu, aj keď moja cesta možno neskôr povedie inam. Zatiaľ ma finančne podporuje rodina. V mojom ročníku sme šiesti Iránci a poznám troch iránskych lekárov v Bratislave. Svoj budúci plat neriešim. Áno, potrebujem prežiť, ale nepotrebujem byť bohatá. Ak je povolanie lekára pre vás forma podnikania, nemôžete byť dobrým lekárom. Chcem sa hlavne ešte veľa naučiť.

Čo je vaším kariérnym snom?

Byť najlepšou lekárkou, ako dokážem. V Iráne ide žena často radšej ku gynekológovi než k všeobecnému lekárovi. Chce hovoriť s inou ženou, povedať jej o svojej bolesti, podeliť sa s ňou o svoje emócie. A lekárka často zistí, že pacientka nepotrebuje antibiotiká ani žiadne iné lieky. Ako lekárka chcem s pacientmi veľa komunikovať, nie predpísať lieky a hotovo. Radšej budem mať menej pacientov, no chcem ich naozaj liečiť. Cítim vo svojom živote požehnanie, ktoré prichádza s modlitbami ľudí, ktorým som pomohla.

V čom sa vaše profesionálne možnosti na Slovensku líšia od tých doma?

V Iráne sú lekári vážení aj dobre platení. Irán je obrovská krajina, lekári majú mnoho pacientov, a preto aj mnoho skúseností. Doma by som občianstvo, poistenie ani jazykovú bariéru neriešila. Tu potrebujem dokázať, že viem dosť na to, aby som si zaslúžila dôveru. Snažím sa nebyť smutná z toho, keď ma odmietajú. Aj u nás doma by to cudzinec mal ťažké a zažil by „nie“.

Práca ma robí trochu slepou, no viem, že chcem prácu aj rodinu. Z Iránu ma pravidelne navštevuje priateľ. Hľadáme riešenie, ako zladíme náš vzťah, našu prácu aj rodinu.

A čo rozdiely medzi iránskym a slovenským zdravotníctvom?

Iránske nemocnice sú nonstop plné. Prázdnu posteľ v nich nenájdete. Azda aj pre počet obyvateľov je obsadenosť nemocníc na Slovensku o dosť nižšia. Irán je prastará krajina a niekedy je aj vybavenie nemocníc staré, aj keď dobré. Možno nemajú prístroje z Nemecka či zo Švajčiarska, no vzťah lekár – pacient je prvoradý. 

Na Slovensku nie?

Stretla som tu aj lekárov a sestry, ktorí boli nepríjemní či drzí na pacientov aj na študentov. Alebo si vás ani nevšímajú. V Iráne sa zdravia všetci, je to otázka rešpektu. 

V čom sa vám na Slovensku ako žene žije inak ako doma v Iráne?

Nemyslím si, že je môj život tu veľmi iný. Zjavným rozdielom je povinnosť nosiť v Iráne ako žena na verejnosti hidžáb. Nie celotelový, len pokrývku hlavy. Ako gynekologička by som ho nemala ani na operačnej sále, ani pri stretnutí s pacientkami, ale v kontakte s mužmi áno. Na Slovensku sa ako žena cítim veľmi bezpečne. Nemám strach chodiť po vonku a nezažila som žiadne nepríjemné oslovenia. Ani vo fitnescentre, keď mám šortky. 

Vedia vás niektoré slovenské zvyky prekvapiť?

Samozrejme, že veľký rozdiel je v jedle. A u nás je zvykom kamarátov pozývať domov. Keď sa s niekým skamarátim, mama vždy povie: Zavolaj ju k nám. No keď k sebe volám svojich slovenských kamarátov, často sa zatvária zvláštne a pýtajú sa ma, prečo domov. Chcú ísť na kávu alebo na večeru von. No mne sa to nepáči. V iránskej kultúre je pozvať niekoho domov a navariť mu radosť. Neočakávame, že nás pozve tiež, je to len prejav priateľstva a pohostinnosti. 

Ako budete tráviť sviatočné dni?

Odkedy prišla korona, máme takmer všetky hodiny online. Ale ja nechcem byť online lekárka. Musím byť v kontakte s pacientmi. Od zajtra budem dobrovoľníčiť na covidovom oddelení v Ružinove. Pôjde so mnou kamarát Slovák, aby sme si pomohli jazykovo. 

 

Foto: Andrej Lojan