Lekár, ktorý sa po štúdiu v Česku vrátil Začínajúci lekári sú neraz tlačení liečiť pacientov tak, ako sa to už robiť nemá

„Keď som nastúpil do nemocnice, bol som zaradený k lekárovi, ktorý nevedel pracovať s počítačom a bol už na tom kognitívne tak, že si mýlil aj dni v týždni. Keď po šiestich rokoch štúdia v zahraničí dostanete takéto vedenie, je to veľmi frustrujúce,“ hovorí lekár Samuel Majna, ktorý sa pred tromi rokmi po štúdiu medicíny v českom Olomouci vrátil pracovať do bratislavskej univerzitnej nemocnice. 

V rozhovore opisuje svoju skúsenosť z hľadania si práce v slovenských nemocniciach, hovorí o prístupe starších kolegov k začínajúcim lekárom i o tom, ako si zvykal na tunajší systém práce. „Ak systém lekárov nevypudí, mnohí zmenia zmýšľanie a povedia si, že im bude lepšie, keď sa budú menej snažiť. Veľká časť lekárov sa tak naučí pracovať štýlom minimálneho odporu voči systému a robia len to, čo je od nich vyžadované,“ tvrdí. Čo mu v slovenských nemocniciach najviac chýba?

Popri atestácii z gastroenterológie si robí aj doktorát, vďaka čomu má skúsenosť z výučby medikov na Univerzite Komenského či Slovenskej zdravotníckej univerzite. Niektoré skupinky medikov sa vraj podporujú v tom, aby z nemocnice čo najskôr odišli, a treba ich naháňať do toho, aby sa vôbec venovali pacientom. V čom vidí najväčší problém vzdelávania mladých lekárov a prečo nevidí zmysel v tom, aby zo Slovenska odišiel?

Študovali ste medicínu v Česku a po škole ste sa ako jeden z mála slovenských študentov vrátili domov. Prečo?

Rozhodol som sa tak až v poslednom ročníku. Dôvodov bolo viacero, no najviac zavážili sociálne, teda rodina a priatelia. Chcel som si spraviť aj doktorát a učiť na lekárskej fakulte. Mal som túžbu robiť veci lepšie.

Lepšie učiť budúcich lekárov?

Áno. Moji priatelia, ktorí študovali medicínu na Slovensku, boli so štúdiom najmä v posledných ročníkoch dosť nespokojní. Hovorili, že lekári sa im veľmi nevenovali. Chcel som zistiť, či sa to nedá robiť inak.

Než sa k tomu dostaneme, viacerí končiaci medici majú na Slovensku skúsenosť, že pošlú žiadosti a niektoré kliniky im ani neodpíšu. Vy ste sa dostali hneď na prvé pracovisko, na ktoré ste sa hlásili?

Nie celkom. Na Slovensku to funguje tak, že počas posledného ročníka väčšinou rozpošlete maily po nemocničných oddeleniach, z toho dve tretiny prednostov vám štandardne vôbec neodpíšu a tí, čo odpíšu, vám neraz povedia, že nemajú miesto.

Ja som si poslal štyri životopisy. Z dvoch miest mi neodpísali vôbec, z tretieho mi odpísali jednou vetou, že majú plno, a zo štvrtého miesta mi zatelefonovala priamo pani prednostka s tým, že zháňajú človeka, ako som ja. Opýtala sa ma, či by som ešte v ten týždeň mohol prísť na osobný pohovor.

Išlo o pozíciu gastroenterológa. Ako pohovor vyzeral?

Klinika mala dlhodobý nedostatok ľudí, preto hneď prejavili záujem. To, že som si chcel popritom robiť doktorát a učiť na fakulte, brali ako plus. Bol som však z toho trochu nesvoj, pretože klinika vyzerala na prvý pohľad veľmi odpudivo.

Nevedel som si predstaviť, že v takých priestoroch a podmienkach pracujú lekári, a už vôbec nie, že sa tam liečia pacienti. Po návrate z Česka to bol pre mňa šok. Cez víkend som to musel trochu rozdýchať, no rozhodol som sa ísť do toho.

Nakoniec ste však nastúpili na iné pracovisko. Čo sa stalo?

Keď som si mal ísť po víkende dohodnúť podrobnosti s námestníkom riaditeľa nemocnice, spravil som chybu – meškal som na stretnutie, nebolo to však úmyselné. Keďže som v danej nemocnici nikdy nebol, zablúdil som a prišiel som na nesprávne miesto.

Hoci som po pár minútach našiel správnu kanceláriu, námestník bol vytočený a napriek opakovanému ospravedlňovaniu mi dal celkom solídny 15-minútový náklad. Zo stretnutia som odchádzal s tým, že na prácu môžem zabudnúť. Námestník mi totiž oznámil, že pani prednostke zavolá, či si je istá, že som skutočne vhodný kandidát na voľné miesto.

No medzitým vás prijali do inej z bratislavských nemocníc.

Na druhý deň po tomto spackanom pohovore mi jedna známa napísala, že jej kolegyňa dala výpoveď a mám prísť na pohovor na ich kliniku. Už predtým som s nimi komunikoval, ale toto miesto vtedy nebolo isté.

Na konci letných prázdnin mi však volal aj primár z tej nemocnice, kde sa odohral spackaný pohovor, že kedy plánujem nastúpiť. Prekvapilo ma to, lebo som to po pohovore bral tak, že som o miesto prišiel. Ale medzitým som sa už dohodol na inej klinike.

Napriek tomu, že lekári v našom zdravotníctve aj podľa ministerstva chýbajú, nie je vôbec jednoduché pre začínajúceho lekára nájsť si prácu.

Takéto skúsenosti s pohovormi majú aj mladí lekári v Česku?

Štýl pracovných pohovorov v českých nemocniciach funguje celkom inak. Minimálne v Olomouci, kde som študoval, to je oveľa transparentnejšie. Poznáte termíny, do ktorých treba zaslať žiadosť. Okrem životopisu môžete priložiť aj odporúčací list od vedúceho pracovníka z oddelenia, kam sa hlásite, alebo z oddelenia, kde ste predtým stážovali.

Keďže sa hlásite do univerzitnej nemocnice, svoju rolu zohrávajú aj študijné výsledky a študentská vedecká odborná činnosť. Pohovory sú v presne určených dátumoch pre celú nemocnicu, v komisii sú zástupcovia lekárskej fakulty aj personalisti z nemocnice. Ide teda o veľký pohovor a podľa toho, ako na ňom obstojíte, komisia vyberie najvhodnejších kandidátov na voľné miesta.

Na kliniku sa tak k prednostovi nedostanú automaticky tí, ktorých tam chcel mať alebo ktorých odporučil. Takto tam bojujú aj proti protežovaniu či rodinkárstvu. Ak uchádzač nedostane miesto, na ktoré sa hlásil, ponúknu mu alternatívu na inej klinike, kde je ešte voľné.

To by zrejme uvítali medici aj na Slovensku.

Predpokladám, že áno. Pohovory by aj tu mali byť transparentné, študenti by mali vedieť, či je ich žiadosť aspoň evidovaná a akú majú šancu, že ich do práce vezmú, aby si prípadne mohli hľadať iné miesto. Zvýšilo by to aj dôveru v to, že prijatý uchádzač je naozaj ten najvhodnejší kandidát a nebol vybratý preto, že je niečí synovec alebo že niekoho uplatil. Takéto zmeny by nič nestáli, len to musia chcieť vedenia nemocníc.

Čítajte tiež

Slovenskí medici v Česku Je ich toľko, že by mohli mať vlastnú fakultu. Prečo sa po škole nevracajú späť?

Lukáš Kekelák

Hneď po nástupe na slovenskú kliniku ste začali aj učiť. Ako to spätne hodnotíte?

Bol to veľmi rýchly skok do systému. V práci, do ktorej som nastúpil, som začal učiť už po 14 dňoch. Nevedel som ešte pracovať s informačným systémom, nepoznal som nemocnicu ani prácu na oddelení a popravde som študentom prvé dni ani nevedel povedať, kde sú záchody, keďže som bol sám v priestore dezorientovaný.

Bolo pre mňa trochu zarážajúce, že prvý rok nikto nesledoval, akým štýlom učím, aké mám kvalitné vzdelanie, nikto nikdy neskúmal, či mi to ide, ako sa medikom venujem, nedostával som žiadnu spätnú väzbu. Veľmi mi to chýbalo, tak som si sám spravil anonymný dotazník pre študentov.

Vtedy na fakulte nič podobné nefungovalo, chcel som vedieť, ako sú s mojou prácou spokojní študenti a v čom mám pridať. Hoci sa to tento rok malo zmeniť a vnímam aj úprimnú snahu zo strany vedenia lekárskych fakúlt veci zlepšovať, stále platí, že systém kontroly, či vyučujúci niečo študentov aj naučí, zlyháva.

Predpokladám, že v českých univerzitných nemocniciach to takto nefunguje.

Vôbec nie. Vyučujúci tam majú iné skúsenosti, aj čo sa týka hodnotenia. Práve odtadiaľ som bol zvyknutý, že každý predmet bol na konci akademického roka povinne hodnotený. Vedenie fakulty to vyslovene vyžadovalo, aby na základe toho vedelo posúdiť atraktivitu predmetov a čiastočne aj prístup vyučujúcich. Ako študenti sme si vedeli tieto hodnotenia aj spätne pozrieť.

Slovenskému prístupu nerozumiem. Hádam v každej inej práci by ma zamestnávateľ skontroloval, či kvalitne pracujem a či som odrobil to, za čo som platený. Toto som v Bratislave nezažil. Je to zodpovednosť najmä prednostov, ktorí sú zodpovední za kvalitu výučby na svojom pracovisku. Aj čo sa týka spätnej väzby. Toto by mal vedieť dobrý manažér kliniky zabezpečiť.

Boli ste po nástupe do nemocnice dostatočne pripravený na klinickú prax?

Ťažko povedať. Mal som hlavne pocit, že som lepšie pripravený ako kolegovia zo slovenských lekárskych fakúlt, s ktorými som nastúpil.

Viete nepripravenosť slovenských medikov na niečom ilustrovať?

Pre mňa nebolo v Česku nezvyčajné byť na oddelení jediný. Keď som mal predatestačné stáže v poslednom ročníku, bolo bežné, že sme boli dvaja a ja som musel zvizitovať polku oddelenia sám. Bolo to síce pre mňa ako študenta v danú chvíľu náročné, ale vnímal som to celkom normálne. Bežne som z podobných stáží v Česku odchádzal okolo jednej popoludní a celý čas som sa nezastavil.

Samuel Majna. Foto: Postoj/Adam Rábara

Tu príde na oddelenie s rovnakým počtom pacientov na predatestačnú stáž asi 12 študentov, ktorí sú v šiestom ročníku, a mnohých už o pol deviatej ráno človek nevie nájsť. A keď ich nájdete, musíte ich naháňať do toho, aby vôbec niečo urobili. Keď ich pošlete zvizitovať dvoch pacientov, mnohí na vás pozerajú, akoby ste od nich chceli niečo nesplniteľné.

Mnohí slovenskí medici sa boja vyšetrovať, možno aj preto, že základy lekárskej či internej propedeutiky nemajú natoľko kvalitné, aby sa cítili dostatočne pripravení a mohli zodpovedne povedať, aký nález u pacienta našli.

Prečo sa toto v Olomouci nedeje? Bolo tam viac lekárov, ktorí by sa študentom venovali, alebo menej medikov na jedného pacienta?

Iste, pomer študentov na jedného lekára aj pomer študentov na pacienta je výrazne v neprospech slovenského vzdelávania. Je celkom iné, keď vám v Česku na dve oddelenia príde 12 medikov, ako keď tu na Slovensku príde na jedno oddelenie 50 medikov, z toho 12 zahraničných.

Pri tomto počte študentov je náročné odsledovať, či každý ovláda to, čo by mal, a ľahko sa stane, že mnohí, ktorí nemajú reálny záujem niečo sa naučiť, systémom len preplávajú. Takéto väčšie skupiny sa ťahajú buď hore, alebo skôr dole a podporujú sa v tom, aby z oddelenia čo najskôr odišli. A vyučujúci lekári im to často dovoľujú. Ale sú aj takí medici, ktorí ostanú dlhšie a chcú ísť ešte niekoho vyšetriť. To sú tí, ktorí sú po škole pripravení na prax.

Prečo lekári posielajú medikov rýchlo preč z oddelení?

Mnohí lekári sú pomerne vyťažení, ale rovnako je pravda aj to, že mnohí z tých, čo pracujú v univerzitných nemocniciach, nemajú veľmi záujem učiť a robia to z donútenia. Ak lekár nechce posúvať svoje vedomosti ďalej, nemá podľa mňa čo hľadať v univerzitnej nemocnici. V Olomouci to funguje tak, že každý lekár nemocnice má úväzok aj na fakulte a je automaticky vedený k doktorátu a k vyučovaniu medikov.

V Česku je výučba medikov braná ako rovnako dôležitá súčasť práce, ako je starostlivosť o pacientov na klinike. S touto mentalitou som sa na Slovensko vrátil, no tu neraz platí, že pokiaľ máme náročných pacientov, študenti nie sú priorita, a keď ich pošleme rýchlo z oddelenia preč, oni sa sťažovať nebudú. Neviem si predstaviť, že by sa toto niekedy stalo v Olomouci, zatiaľ čo tu je to štandardom.

Ja neposielam nikoho predčasne preč, a keď niekto prišiel za mnou aj do služby, snažil som sa mu venovať. Baví ma vysvetľovať študentom, čo robím a prečo. Zistil som, že ma viac teší, keď naučím študenta robiť niečo, ako keď sa to naučím ja sám.

Ako v tomto kontexte vnímate, že od nového akademického roka bude medikov ešte viac?

Neviem si predstaviť, ako to niektoré fakulty budú zvládať. Keď teraz bolo na oddelení 10 pacientov a každý deň v týždni prišli tri krúžky medikov, pacienti boli z toho dosť vyčerpaní a v piatok som mal problém nájsť pacienta, ktorý by bol ochotný rozprávať sa s nimi.

Celkovo sa to však dá ťažko riešiť, pretože mnohé slovenské oddelenia fungujú s redukovaným počtom lôžok pre nedostatok sestier a stredného ošetrujúceho personálu. Potom s tým neviete veľmi hýbať, prechádzate tak na výučbu s pomocou simulátorov alebo sa bavíte len teoreticky.

Prial by som si, aby bolo aj v našom systéme vzdelávanie lekárov rovnako dôležité ako starostlivosť o pacientov. Ak máme nevzdelaných lekárov, nakoniec na to doplatí predsa pacient.

Ako hodnotíte svoje prvé tri roky v slovenskom zdravotníctve ako začínajúci lekár v atestačnom procese?

Počas prvého roka som svoj návrat hodnotil ako stratu času i osobného rozvoja. Často som uvažoval nad tým, kam by som mohol ísť, aby mi bolo lepšie a mohol sa viac odborne rozvíjať. Chýbalo mi odborné vedenie, aby sa zo mňa stal dobrý doktor. Rovnako som nemal nad sebou ľudí, od ktorých by som sa chcel učiť.

S odstupom času to však nehodnotím tak kriticky. Dostal som možnosť riešiť veľmi náročných pacientov a môžem povedať, že za prvé dva roky som sa navzdory nefungujúcemu systému veľmi veľa naučil a mohol sa aj rozvíjať.

Čo sa po prvom roku zmenilo?

Čiastočne som zmenil zmýšľanie, ale asi pomohlo aj to, keď som priznal, že chcem zmeniť pracovisko. Zrazu sa ukázalo, že je o moju prácu záujem. Dostal som aj povzbudenie od kolegov, čo mi padlo vhod. Mnohým som dnes veľmi vďačný, že ma dobre pripravili na reálnu klinickú prax a prácu s pacientom.

A to hovoríte napriek tomu, že ste ešte pred chvíľou povedali, že ste nemali pri sebe ľudí, od ktorých by ste sa chceli učiť. Koho ste tým mysleli?

Keďže som mal záujem o gastroenterológiu, svoje vzory som hľadal najmä v tejto oblasti. Pri mojom nástupe do práce však pracoval v celej nemocnici iba jeden gastroenterológ a aj ten dal po pár mesiacoch výpoveď. Väčšinu času som bol zaradený k lekárovi, ktorý bol vo vysokom veku, nevedel ani pracovať s počítačom a, bohužiaľ, bol už na tom kognitívne tak, že si mýlil aj dni v týždni. Raz prišiel do práce aj v nedeľu počas mojej služby.

To sa skutočne stalo?

Áno. Najhoršie na tom bolo, že si to ani neuvedomil a začal zháňať ostatných lekárov. Keď strávite šesť rokov štúdia v zahraničí, aby ste priniesli pacientom lepšiu zdravotnú starostlivosť, a potom dostanete takéto vedenie, je to veľmi frustrujúce. Dotyčný lekár je už, našťastie, na dôchodku.

Nehovorím to preto, že chcem niekoho očierňovať, v tom nevidím zmysel, ale je dôležité povedať, že aj toto je realita niektorých pracovísk slovenských nemocníc a nemalo by to tak byť. Mnohí vedúci pracovísk pôsobia dojmom, že svoju pozíciu opustia až vtedy, keď ich vynesú z kliniky nohami napred.

Čítajte tiež

Lekár, ktorý sa vrátil a znova odišiel Naším najväčším problémom je lekárska gerontokracia, ktorá odmieta zmeny

Lukáš Kekelák

Je problém, že si slovenské lekárske elity nevychovávajú nástupcov?

Jednoznačne. Kým v Česku čakajú v zálohe aj dvaja-traja docenti či dokonca profesori, ktorí by vedeli prednostu vymeniť, na niektorých našich pracoviskách si nikto nikoho nevychováva. Končiť vo vedúcej funkcii bez vychovaných nástupcov považujem za osobné zlyhanie, obzvlášť ak niekto v danej pozícii pôsobil dlhší čas. Myslím, že v tejto funkcii potom nikdy nemal pôsobiť.

Nevypovedá to niečo aj o strednej generácii lekárov?

V slovenských nemocniciach je veľký nedostatok lekárov v strednom veku, najmä v štátnych nemocniciach je nedostatok tých, ktorí sú dostatočne ambiciózni a idú mladým lekárom príkladom.

Nechcem to generalizovať ani sa nikoho dotknúť, určite je v našich nemocniciach aj veľa špičkových odborníkov, ale súčasné nastavenie systému neraz vytláča pracovitých ľudí do súkromnej sféry alebo do zahraničia. A ak aj lekárov systém nevypudí, mnohí zmenia zmýšľanie a povedia si, že im bude lepšie, keď sa budú menej snažiť. Taká je moja skúsenosť.

Myslíte tým niečo konkrétne?

Napríklad keď sa gastroenterológ naučí endoskopovať, naučí sa robiť gastroskopiu a kolonoskopiu, vzhľadom na to, že v nemocnici pracujú len dvaja lekári, ktorí to robiť vedia, majú pomerne dosť práce. Pritom sú aj iné metódy, ktoré by sa mohli naučiť, ale zamestnávateľ nemá finančné možnosti, ako ich motivovať k tomu, aby sa to naučili.

Keď sa takýto lekár rozhodne naučiť novú metódu, aby sa rozvíjal a pomohol pacientom, na vlastnom pracovisku sa to nenaučí. Neraz mu je povedané, že je pred ním už poradovník ľudí, ktorí majú o to záujem. Ak nechcete akceptovať pravidlá hry, tak sa to musíte ísť naučiť inam, najčastejšie po svojich službách.

Samuel Majna. Foto: Postoj/Adam Rábara

Lekára to stojí aj peniaze, pretože nie je veľký predpoklad, že by mu to v práci preplatili. A keď sa tie nové metódy aj naučí, vo výsledku mu pribudne len viac práce, za ktorú nebude mať žiadne extra ohodnotenie. To, že sa niečo naučil, sa nakoniec obráti proti nemu. 

V akom zmysle?

Nakoniec robí za dvoch, teda aj za toho kolegu, ktorý sa rozhodol, že sa viac rozvíjať nebude. A obaja majú rovnakú výplatu, hoci jeden robí len polovicu práce toho druhého. Veľká časť lekárov toto všetko v istom období zváži a naučí sa pracovať štýlom minimálneho odporu voči systému a robia len to, čo je od nich vyžadované. A ak sa chcú ďalej rozvíjať, prejdú na pracoviská, kde im to zaplatia.

Aj preto lekári v strednom veku v nemocniciach chýbajú?

V prípade tých najambicióznejších často áno. Nie som ešte v strednom veku, ale už teraz ma mnoho vecí frustruje.

Čítajte tiež

Neurochirurg, ktorý sa vrátil z Nemecka Stojí ma tu viac energie dostať pacienta na operačný stôl ako samotná operácia

Lukáš Kekelák

Zažili ste podobnú skúsenosť, keď ste sa chceli niečo naučiť, ale nebolo to prijaté?

Áno. Vzhľadom na to, že som pacientom s ochorením tráviaceho traktu, istý čas sa venujem problematike klinickej výživy. Do tejto témy som načrel ešte počas štúdia v Česku. Ide o problematiku, ktorej sa na Slovensku venuje pomerne málo ľudí, keďže výučba o výžive pacientov pri jednotlivých ochoreniach nie je súčasťou slovenských študijných plánov.

Iniciatívne som bol na jednom kongrese o výžive, kde ma nakontaktovali na zástupkyňu odbornej spoločnosti, ktorá robila výskum o výžive. V spolupráci s nimi som spravil drobný výskum aj v našej nemocnici a bol som zaň zodpovedný.

Keď som ho prezentoval na odbornom seminári v rámci nemocnice, riaditeľa to zaujalo a chcel, aby som sa ďalej zaujímal o zlepšovanie nutričnej starostlivosti pacientov a rozvíjal to v našej nemocnici. Neskôr ma oslovil, aby som bol za to zodpovedný v celej nemocnici. Sám som však vnímal, že by to bol problém.

Neurochirurg Benedikt Trnovec, ktorý sa na Slovensko vrátil z Nemecka, povedal, že u nás má stále niekto obavy, že ho mladší prerastie. Bol aj toto ten prípad?

S týmto výrokom sa dá súhlasiť, hoci v mojom prípade to bolo inak. Pre starších kolegov som bol jednoducho ešte primladý a nedostatočne skúsený, aby som iným rozprával, ako majú vyživovať svojich pacientov.

Nedôverovali mi, a keď som dostal od odbornej spoločnosti možnosť ísť na kurz v Česku, nadriadení ma naň oficiálne ani nepustili s výhradou, že som príliš aktívny. A keďže som naň aj tak chcel ísť, zobral som si dovolenku.

Ako vám nadriadený zdôvodnil zamietnutie podobnej vzdelávacej aktivity?

Bolo mi povedané, že mladí lekári nemôžu tak často chodiť na vzdelávacie podujatia, pretože ani starší lekári nechodia tak často na kongresy, ako aj to, že starší lekári nemôžu pracovať na oddelení za mladších neatestovaných lekárov.

Ako ste to prijali?

Nebral som to osobne, ale bolo to pre mňa isté memento, že takto to na danom pracovisku funguje. Keďže som odmietal prispôsobiť svoje tempo niektorým starším kolegom, ktorí už nemali chuť viac sa rozvíjať, a nechcel som zahodiť svoje ambície snažiť sa robiť veci lepšie, rozhodol som sa odísť pracovať do inej nemocnice. Dúfal som, že tam im moja túžba viac sa vzdelávať a venovať sa vede nebude prekážať.

Boli za vaším odchodom aj zlé vzťahy na pracovisku?

Vôbec nie, s nikým som nebol v konflikte, neodchádzal som ukrivdený ani voči nikomu necítim zášť. Myslím, že naše vzťahy sú naďalej dobré. Keď som odchádzal, poďakoval som za spoluprácu a moji kolegovia aj nadriadení mi zapriali veľa šťastia na novom pracovisku. Mnoho zo svojich bývalých kolegov považujem stále za svojich priateľov.

Dokonca aj po mojom odchode, keď nám na klinike chýbalo potrebné prístrojové vybavenie, mi môj bývalý primár bez váhania poskytol pomoc, čo si naozaj vážim. Mnoho vecí na Slovensku nefunguje správne, no napriek všetkému ma prvé pracovisko dobre pripravilo do ďalšej praxe.

Na novom pracovisku sa vaše očakávania naplnili?

Je to celkom iné a všade mi otvárajú dvere. Moji noví nadriadení ma veľmi podporujú vo vzdelávaní, dokonca mi sami vybavujú sponzorov, aby som sa mohol zúčastniť na zahraničných kongresoch. Na účely vzdelávania ma uvoľňujú z práce, podporujú ma v rôznych školeniach či kurzoch, zverujú mi toľko zodpovednosti, až mám niekedy pocit, že by som mal trochu ubrať.

Bežne to v nemocniciach funguje tak, že neatestovaní začínajúci lekári robia prácu za starších doktorov na oddelení?

Na oddeleniach je istá hierarchia práce. Neatestovaní lekári sú zodpovední za starostlivosť o pacientov na oddelení, teda vyšetrovanie, rozpisovanie liečby, a atestovaní lekári na nich dohliadajú, robia konziliárne vyšetrenia či ambulujú. Od začiatku som takýto systém akceptoval, nevnímal som to ako zneužívanie. Dá sa povedať, že je pod úroveň atestovaných lekárov, aby vyšetrovali pacientov na oddelení a vypisovali papiere. Oni ich v tom lepšom prípade kontrolujú. Nesvoj som sa cítil až vtedy, keď atestovaný lekár nebol otvorený diskusii.

Čo tým myslíte?

Neraz sú neatestovaní lekári tlačení do toho, aby robili niečo, s čím nie sú stotožnení. Hoci som mal na liečbu pacienta iný názor, aj tak prevážil názor staršieho lekára, ktorý pritom pacienta nevyšetril ani neriešil. Napríklad keď atestovaný lekár žiadal doplniť u pacienta nejaké vyšetrenie, ktoré som ja nepokladal za vhodné.

Nakoniec som to bol však ja, kto musel s iným špecialistom konzultovať daný prípad, objednať vyšetrenie a zdôvodniť ho, hoci som v tom nevidel zmysel. A tak sa to neraz končí tak, že do žiadanky napíšete: „na výslovnú žiadosť docenta“.

Takže aj vy máte skúsenosť s tým, že ste ako neatestovaný lekár museli s pacientom urobiť niečo, s čím ste nesúhlasili alebo čo ste nepokladali za správny medicínsky postup?

Samozrejme. Úplne sa tomu vyhnúť nedá, pretože je prirodzené, že dvaja ľudia môžu mať na vec iný názor. Problém je až vtedy, keď chcete svoj postup odôvodniť podľa odporúčaných medicínskych postupov a druhá strana nie je otvorená diskusii a nechce vás počúvať. V tom prípade môžete narážať aj na vlastné svedomie, že nie ste stotožnený s tým, čo máte spraviť.

Profesor Pavol Žúbor slovenským lekárskym elitám vyčíta práve to, že niektorí z nich sa pri liečbe neriadia medzinárodnými medicínskymi štandardnými postupmi a mladších lekárov učia robiť veci tak, ako to robia oni dlhé roky, hoci veda sa medzičasom posunula. Toto je aj vaša skúsenosť?

Je pravda, že viacerí atestovaní lekári v slovenských nemocniciach nie sú veľmi nútení sa vzdelávať. Mnohí nie sú otvorení novým veciam, pretože by ich to stálo energiu a čas strávený štúdiom. Vo výsledku to naozaj neraz vedie k tomu, že sa pri liečbe pacientov opakujú postupy, ktoré už nie sú 10 rokov aktuálne.

Chápem, že ak sa niekto niečo už raz naučil robiť nejakým spôsobom, nemusí mu byť po vôli učiť sa to každých 5 rokov nanovo. Ale v tom spočíva naše povolanie a každý lekár, ktorý chce poskytovať svojim pacientom kvalitnú starostlivosť, by sa mal nastaviť tak, že toto ho čaká, až dokým neprestane pracovať.

Je podobné konanie niektorých lekárov zapríčinené aj tým, že slovenské verzie štandardných postupov v mnohých odbornostiach chýbajú, alebo je to skôr o veľkosti ega?

Slovenské odporúčania prakticky nie sú, a keď aj nejaké sú, tak sú často neaktuálne, teda minimálne v odboroch, ktorým sa venujem. Ale nepovažujem to vyslovene za chybu. Pri takej malej krajine, pri našom počte lekárov a ich vyťažení písať ešte vlastné medicínske postupy, keď máme pravidelne aktualizované tie zahraničné, mi pripadá niekedy kontraproduktívne. Len keby sme sa ich aj naučili a snažili sa nimi všetci riadiť.

Samuel Majna. Foto: Postoj/Adam Rábara

Hovoríte, že ste sa stretávali s tým, že atestovaný lekár nepostupoval podľa štandardu. Aj ste ho za to niekedy napomenuli alebo ste do podobného konfliktu radšej nešli?

Určite sa nechcem pasovať za toho, kto všetko vie, práve naopak. Uvedomujem si, koľko veľa sa ešte musím naučiť, preto mi záleží na tom, aby som mal tých najlepších učiteľov. Ale je pravda, že boli situácie, pri ktorých som vedel, že sa tak postupovať nemá. Občas som vyjadril svoj názor ako istú formu vymedzenia sa, ale akceptoval som, keď to nebolo prijaté. Hlavný zodpovedný za pacienta je v tomto štádiu stále môj nadriadený.

No čo to vo výsledku znamená pre vzdelávanie nových lekárov, keď niektorí starší kolegovia nejdú tým mladším príkladom?

Starší kolegovia by mali byť prirodzene lídrami a učiť mladších, ako to robiť správne, čo sa nie vždy deje. Ale dodávam, neplatí to pre každého. V súčasnosti môžem povedať, že mám nad sebou aj lekárov, ktorí sú mi vzorom a snažia sa robiť v našich podmienkach najpokrokovejšiu medicínu.

Veľkým kameňom úrazu je aj to, že často zahraničné štandardy nevieme aplikovať v našich slovenských podmienkach. Buď na Slovensku nemáme také možnosti, ako navrhuje zahraničný štandard, alebo naše odborné spoločnosti pri spôsobe niektorých vyšetrení netlačia na zmeny.

Viete to pomenovať na nejakom príklade?

Napríklad v zahraničí pri niektorých ochoreniach indikujú kapsulovú endoskopiu, ide o prehltnutie kamerky, ktorá vyšetrí tenké črevo. V zahraničí sa to robí aj akútne v nemocnici do 48 hodín po vzniku ťažkostí. Počas hospitalizácie sa problém vyhodnotí a podľa výsledku sa hneď postupuje v liečbe.

Na celom Slovensku sa toto vyšetrenie robí len na dvoch pracoviskách, dané vyšetrenie musí schváliť poisťovňa, na čo sa čaká minimálne týždeň, vyšetrenie sa dá absolvovať iba ambulantne a je bežné, že pacient sa tak dostane k výsledku aj mesiac po vzniku ťažkostí.

Nemáte niekedy obavu, že systém, na ktorého pokrivenia aj sám upozorňujete, vás môže naučiť robiť niektoré veci nesprávne?

Pokiaľ je to možné, snažím sa vždy hľadať si svoju cestu a brániť sa voči tomu, s čím nie som stotožnený. Tam, kde narazím, nejdem hlavou proti múru, lebo si nemyslím, že je to na prospech veci. Tým by som pacientom nepomohol.

Skôr sa obávam toho, že v nemocniciach bude stále menej lekárov, od ktorých by som sa chcel učiť, keď už teraz je to často problém, hoci ešte stále viem, že tu takých máme. No v našich nemocniciach často platí, že zvyk je železná košeľa.

Treba však povedať, že pre mňa je jednoduchšie učiť sa nové veci, keďže nemám mnohé postupy v sebe ešte hlboko vryté ako lekári, ktorí v systéme robia roky. Rovnako som ako neatestovaný lekár v trochu inej pozícii, keďže necítim až takú veľkú mieru zodpovednosti za pacienta, ale na konci dňa nesie zodpovednosť ešte stále môj nadriadený.

Čítajte tiež

Šéf lekárskych odborárov Visolajský Aj my sa boríme s protitlakom starých lekárov, ale neodchádzame a systém meníme

Lukáš Kekelák

Čo vás momentálne z problémov nášho zdravotníctva trápi najviac?

Asi to, že som jeden z mála, kto má popri práci lekára záujem venovať sa aj akademickej sfére. Zo svojho okolia som jediný, ktorý sa prihlásil dobrovoľne na doktorandské štúdium s tým, že vedu a výskum robiť chce, nie preto, že by bol povinný to robiť.

Na vedeckú prácu sa často pozerá tak, akoby to bol len koníček, nie práca, ktorá je pritom rovnako náročná a prínosná, ak nie ešte náročnejšia ako starostlivosť o pacientov. S týmto prístupom nikdy nevychováme dostatok docentov a profesorov, ktorí by sa nestratili ani v zahraničí. Celkovo na Slovensku nie sú vytvorené dostatočné podmienky na to, aby sa lekár mohol venovať vede popri klinickej práci.

V čom je problém?

Ak má niekto v univerzitnej nemocnici záujem venovať sa vede, nemal by mať toľko klinickej práce ako ten lekár, ktorý netúži písať články, realizovať štúdie a výskumy. Ak majú práce rovnako, ten prvý sa potom musí vede venovať po večeroch a vo voľnom čase, čo je náročné. Druhý môže zatiaľ oddychovať, ale výplatu majú rovnakú. To mnohých odrádza.

Bez ohľadu na to by som si prial, aby bol systém finančného ohodnocovania v nemocniciach nastavený motivačným spôsobom, nie demotivačným v zmysle paušálnej mzdy bez zreteľa na odvedenú kvalitu práce a prínos daného lekára pre nemocnicu.

Vy ste sa však zapojili aj do posledného štrajku lekárov, ktorý žiadal práve paušálne zvýšenie platov.

A s tým som mal problém. Pridal som sa k výpovediam, lebo som považoval za potrebné spraviť aspoň niečo, aj keď nie so všetkými krokmi som bol stotožnený. Nie som si istý, či sa efekt výpovedí prejavil aj na kvalite poskytovanej starostlivosti, určite sa to však prejavilo na spokojnosti lekárov a na istý čas to stabilizuje personál.

Napriek tomu som mal s paušálnym odmeňovaním lekárov problém. Aj som sa obrátil na nášho zástupcu Lekárskeho odborového združenia, že s tým vôbec nesúhlasím a už vôbec nie s tým, že má byť niekto odmeňovaný len za to, že robí 20 rokov v nemocnici. A to bez toho, že by sa hodnotilo, ako kvalitne pracuje.

Sám mám skúsenosť s lekármi, ktorí sa tam roky zašívajú, nie sú prínosom, a ešte im zvýšime plat, aby tam zostali aj počas dôchodku. Takíto lekári nemotivujú ani ostatných, aby pracovali lepšie či viac. Peniaze na ich výplaty by sa určite dali využiť aj lepšie.

Nerozmýšľali ste nad odchodom do zahraničia?

Rozmýšľam nad tým relatívne často, chcel by som ešte vyskúšať aj skutočne západnú medicínu, ale len na istý čas. Potom sa chcem znovu vrátiť späť a snažiť sa skúsenosti zo zahraničia implementovať na Slovensku. Ak by sme všetci neustále utekali, ako by sa mohli veci zlepšiť?

Som zástancom konštruktívnej, nie deštruktívnej kritiky. Ale pokiaľ je to znesiteľné, pokladám za lepšie riešenie zostať tu, a to najmä z rodinných dôvodov. Keby mi záležalo len na práci a kariére, určite by som na Slovensku nezostal.

Rodina a priatelia je to, čo vás tu najviac drží?

V zásade áno. Od školy v Olomouci si však nesiem životnú múdrosť jedného chirurga o tom, aké je dôležité stavať život na štyroch nohách: práca, rodina, akademická či tvorivá činnosť a duchovný život. V momente, keď je jedna noha v kŕči, iné ju podržia. Možno to nebol ani najlepší chirurg, ani najväčší akademik, ale vždy keď som ho videl na oddelení, bol naozaj šťastný a v tom mi je vzorom.

Žiadne pracovisko nikde na svete nebude ideálne, nikto z nás nie je dokonalý. Je dôležité pozerať sa na veci s nadhľadom a vedieť hľadať v ľuďoch aj veciach to pozitívne. Asi by zo mňa v Prahe spravili lepšieho doktora ako tu v Bratislave, asi by ma tam aj viac bavilo chodiť do práce, ale to, čo môžem dať študentom tu, už len tým, že im ukážem, že mám o nich záujem a chcem ich niečo naučiť, je pre mňa viac ako moje osobné ambície.

Určite zo svojej pozície celý systém nezmením, ale má zmysel s tým bojovať a pozitívne ovplyvniť aspoň svoje najbližšie okolie, študentov aj pacientov, ktorých mám na starosti.