Analytička Zuzana Múčka Máme málo lekárov, pretože viac ich nechcú mať ani doktori na čele fakúlt

„Peniaze nie sú hlavným kritériom, prečo slovenskí medici v Česku po škole zostávajú. Doma ich veľmi nechcú. Zdá sa, že ich často vnímajú ako hrozbu,“ hovorí spoluautorka projekcie o nedostatku zdravotníkov na Slovensku. S manželom Františkom Múčkom, bývalým šéfredaktorom denníka Postoj, v analýze Rady pre rozpočtovú zodpovednosť načrtli nielen trend vývoja počtu lekárov a sestier, ale aj to, ako ho zvrátiť. Kľúčové riziko zdravotníctva však podľa nich stojí na chýbajúcich sestrách, nie na lekároch.

„Akú majú mať rodičia motiváciu dať svoje dcéry už len na strednú zdravotnícku školu, keď vedia, že ich čaká drina za pár eur?“ pýta sa Zuzana Múčka. V rozhovore približuje, aký podiel na nedostatku lekárov majú dekani lekárskych fakúlt, prečo nesúhlasí s niektorými tvrdeniami Lekárskeho odborového združenia, ako aj to, že sestrám treba zvýšiť platy o 400 eur, no ani to náš problém s nimi nevyrieši.

Zuzana Múčka študovala aplikovanú matematiku na University of Sheffield, má doktorát z Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského. V Rade pre rozpočtovú zodpovednosť pôsobí ako modelárka so zameraním na dlhodobú udržateľnosť.

Nedávno ste predstavili projekciu nedostatku lekárov a sestier. V rozpočtovej rade sa zvyknete venovať skôr valorizácii dôchodkov, hodnoteniu rozpočtu či výške dlhu. Prečo ste sa s manželom pustili do podobnej zdravotníckej analýzy?

Prvý dôvod bol osobný, pretože nás táto téma veľmi zaujímala. Začalo sa to už počas pandémie covidu, keď sme prišli s vlastným modelom na projekciu vývoja šírenia infekcie, kde sme sa zaoberali modelovaním záťaže zdravotníckych kapacít. Druhý dôvod bol ten, že krajina starne a dopyt po zdravotníckych službách bude čoraz viac narastať.

Z hľadiska udržateľnosti tohto stavu je do budúcna dôležité poznať naše potreby, aby sme dokázali včas zabezpečiť zdravotnú starostlivosť pre ďalšie generácie a vedeli, čo pre to treba spraviť. Prípadne ako by to vyzeralo, keby sme nespravili nič. Ako modelárka pracujem v Rade pre rozpočtovú zodpovednosť, kde podobné simulácie na dlhodobom horizonte robíme a sledovanie vývoja v zdravotníctve sa stáva čoraz väčšou prioritou.

Bol pre vás impulzom aj štrajk lekárskych odborárov koncom roka 2022?

Vtedy sme si začali viac všímať to, ako sa vyvíja počet lekárov, aký problém nám v skutočnosti robia ich odchody, aký je trend a čo z toho vyplýva pre zdravotníctvo. Tiež sa výrazne dostali do popredia požiadavky lekárov, pričom požiadavky sestier zostali trochu opomenuté.

Rovnako sa nám nepozdávali argumenty, že zvýšenie platov zmení trend odchodu lekárov do zahraničia a podobne. Čísla hovoria, že ešte pred pandémiou tento trend takmer vymizol, nemecká a česká komora už hlásila len sporadické príchody slovenských lekárov. Jednoducho situácia sa už zmenila, už nie sme v roku 2010. Zvýšenie platov lekárov preto žiadny trend odchodov nezmení a už niekoľko rokov nehrá kľúčovú rolu na stabilizácii lekárov na Slovensku.

Čím si to vysvetľujete?

Jedna z odpovedí je zlepšenie platových podmienok, ale ešte pred výpoveďami v roku 2022. Odchody do zahraničia mali viacero vĺn, ktoré vidíme v demografických dátach.

Prvá bola v 90. rokoch, keď odchádzali skúsení lekári, ktorí ovládali cudzie jazyky. Druhá veľká vlna prišla po vstupe Slovenska do EÚ. Išlo skôr o mladších lekárov s výbornými jazykovými zručnosťami, a to najmä nemčiny. Ale aj tu vidíme, že poklesom maturantov z nemeckého jazyka sa dnes znížil aj záujem medikov o Nemecko.

Menšia vlny prišla po finančnej kríze, ale tá sa zastabilizovala už okolo roku 2015/2016, odkedy vidíme stagnáciu odchodov, dokonca malý príliv.

Odborári by zrejme nesúhlasili s tvrdením, že požiadavky sestier zostali opomenuté, keďže žiadali zvýšenie aj ich platov. Napriek tomu sa vám výsledok zdal na stabilizáciu sestier nedostatočný?

Chceli sme preveriť, čo z toho, čo zaznievalo vo verejnom priestore, sú mýty a čo fakty. Verejnosť riešila skôr problémy lekárskeho stavu, zatiaľ čo situácia sestier zostávala v úzadí, pritom s nimi budeme mať objektívne oveľa väčší problém. Kľúčové riziká nášho zdravotníctva sú o sestrách, nie o lekároch.

Podľa vašej analýzy bude na Slovensku v roku 2050 oproti súčasnosti chýbať viac ako tisíc lekárov a až 12-tisíc sestier. Pritom vychádzate zo stavu, ktorý nie je zďaleka ideálny a už dnes nám chýba v porovnaní s Českom takmer 9 000 sestier. Bolo správne zvoliť si ako východiskový nulový bod?

Z nášho pohľadu áno, pretože sme potrebovali vyhodnotiť, o koľko to bude horšie, ako to poznáme dnes. My teda modelujeme, ako sa zmení situácia oproti dnešku. Keby sme mali detailnejšie a kvalitnejšie dáta, napríklad zo strany zdravotných poisťovní, dokázali by sme ísť až na úroveň diagnóz v dlhodobom horizonte a tak predikovať, koľko lekárov a sestier si tá-ktorá diagnóza bude vyžadovať, zatiaľ sme urobili aspoň celkovú kvantifikáciu.

Pokiaľ ide o dnešný stav, nie je to len odborná otázka, ale aj politická či spoločenská. Slovensko má napríklad približne rovnaký počet lekárov na počet obyvateľov, ako je priemer EÚ. Potrebujeme ich teda viac, alebo nie, keď v niektorých krajinách s lepším zdravotníctvom si vystačia s menším počtom lekárov? Máme zmeniť počet lekárov, alebo systém zdravotníctva? Čo spravíme s tým, že máme takmer dvojnásobný počet návštev u lekára, ako je priemer EÚ? To nie je iba o medicíne, ale aj o systéme.

Zuzana Múčka. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Začnime najskôr s lekármi, kde tvrdíte, že problém ich nedostatku je pomerne rýchlo a lacno riešiteľný, a to zvýšením počtu prichádzajúcich medikov o 40 ročne dokopy na všetkých štyroch lekárskych fakultách počas piatich rokov. Ide o celkom minimalistické riešenie. Pritom vláda sa v memorande s LOZ zaviazala, že ich zvýši o 100 ročne a minimálne v rovnakom rozsahu aj v ďalších rokoch. Keby sa tak naozaj stalo, kedy by bol tento problém vyriešený?

Určite skôr, no problém je v tom, že sa vláda zaviazala k niečomu, čo nemá jasne určený horizont. Ak by sme súčasný počet absolventov zvýšili každoročne o 40 v priebehu tých piatich rokov, teda asi 15 na jednu fakultu, znamenalo by to, že by sme vyriešili lekársky deficit, ktorý nám vznikne oproti dnešku vzhľadom na starnutie populácie, ktoré si vyžiada viac lekárskeho času.

Navrhli sme relatívne ľahko splniteľný postup, ktorý lekárske fakulty nezaťaží, žiadne veľké skoky. Pridať na každej fakulte o 15 študentov medicíny ročne viac nikoho veľmi nezabolí. Nemusia preto prijímať ani nových profesorov, ktorí nemusia byť práve k dispozícii. Preto si myslíme, že je lepšie ísť na to postupne, stanoviť si finálnu úroveň, na ktorú sa chceme dostať a pokračovať v tom.

Keď budeme prijímať 900 medikov ročne, problém s lekármi máme vyriešený?

Áno, ak teda hovoríme o zaplátaní diery, ktorá nám vznikne starnutím obyvateľstva. Teraz priemerne prijímame do prvého ročníka 700 študentov. Rátame s tým, že 10 percent študentov z nejakých dôvodov štúdium nedokončí, preto sa do posledného ročníka dostane okolo 630 študentov. Keby sme sa dostali na úroveň 900 prijatých študentov, vo finále by ich skončilo cez 800, čo by malo pre naše potreby stačiť.

Máme verejné vysoké školy, ktoré sú financované z našich daní, no nenapĺňajú verejný záujem, lebo produkujú nedostatočný počet slovenských absolventov medicíny. Miesto toho svoje kapacity venujú vzdelávaniu študentov z iných krajín.

Aj v analýze otvorene kritizujete prístup lekárskych fakúlt za to, že slúžia čoraz viac potrebám zahraničných trhov, a narážate tým na fakt, že študenti v anglickom jazyku tvoria už viac ako 40 percent všetkých absolventov. Pritom na ich prijatie sú veľmi nízke nároky. Dekani lekárskych fakúlt však argumentujú, že znížením počtu zahraničných študentov a ich nahradením slovenskými by klesli na kvalite.

Tento ich argument nesedí, pretože zahraničným študentom stačí na prijatie len 300 bodov. Prečo je lekárska fakulta potom ochotná dať aj takýmto podpriemerným študentom možnosť doštudovať s diplomom? Je tu veľká disproporcia medzi požiadavkami na kvalitu slovenských a zahraničných študentov.

Kým pri slovenských študentoch je tvrdý výber, o medikoch zo zahraničia to neplatí. V roku 2003 stačilo Slovákom v priemere získať niečo nad 600 bodov, dnes je to okolo 700 bodov. Samozrejme, závisí to od konkrétnej fakulty. Na zubarinu potrebujete takmer plný počet bodov. Koľko mladých talentovaných ľudí, ktorí majú na to, aby z nich boli skvelí lekári, takto odpíšeme?

Potom odchádzajú študovať do zahraničia, kde sú stále braní ako veľmi kvalitní študenti, a po škole sa už nechcú vrátiť na Slovensko.

Pôsobí to tak, akoby to celé stálo len na peniazoch.

Pôsobí to tak, ale nechceli sme do podobných detailov zachádzať. Zvýšenie počtu slovenských študentov na úkor zahraničných by však veľa nestálo, približne dva-tri milióny eur ročne, zatiaľ čo len nedávne zvýšenie platov nemocničných lekárov bude stáť sto miliónov ročne.

Prečo potom hneď výrazne neznížiť pomer zahraničných študentov na úkor slovenských a fakultám len doplatiť výpadok financií?

My sme si podrobne naštudovali argumentáciu dekanov a nerozumieme jej. Niekedy hovoria o financiách, keď im politici tie financie ponúknu, hovoria o tom, že nechcú znižovať kritériá, že počet zahraničných študentov im zvyšuje ranking a podobne. Na druhej strane, nezachytili sme od dekanov lekárskych fakúlt ponosy, že naši šikovní študenti chodia študovať do Česka.

Evidentne sa skokovej zmene bránia. Preto sme namodelovali postupnejšie riešenie, vďaka ktorému by fakulty dokázali uspokojiť záujmy slovenskej verejnosti. Pritom by ubrali len malé percento z prijatých zahraničných študentov. Mám pocit, že našich lekárov máme málo, lebo viac ich nechcú ani samotní lekári, ktorí stoja na čele lekárskych fakúlt.

Idea Igora Matoviča s navýšením počtu medikov o 500 ročne bola reálna?

Vzhľadom na všetko vyššie uvedené asi nie. Tých 500 medikov navyše by sme ani neprijatím všetkých zahraničných študentov v danom roku nenazbierali. Tu by to naozaj išlo na úkor kvality, rovnako by bol neskôr problém s praxou lekárov v nemocniciach.

Reagovali lekárske fakulty na vašu analýzu?

Oficiálne nie, neoficiálne máme informácie, že sa tým už na niektorých univerzitách zaoberali.

Na druhej strane v analýze explicitne neriešite počet študentov medicíny, ktorí študujú v Česku. Koľko ich dokopy je?

Slovenských študentov medicíny je v Česku momentálne toľko, že by dokázali naplniť jednu celú lekársku fakultu veľkosti tej bratislavskej. A to je spôsobené aj tým, ako sú nastavené naše prijímacie kritériá. Veľa kvalitných študentov tak odchádza do Brna, Ostravy, Olomouca a Prahy. A títo študenti po škole riešia český problém odchodu ich lekárov do Nemecka.

Slováci sa v Česku vedia po šiestich rokoch štúdia veľmi jednoducho usadiť, hoci sú na tom platovo rovnako ako na Slovensku, ale majú tam lepšie nastavené kompetencie, lepšie vzťahy na pracovisku aj kariérne možnosti. Peniaze nie sú hlavným kritériom, prečo v Česku zostávajú. Nehovoriac o tom, že doma ich veľmi nechcú.

Ako to myslíte?

Zdá sa, že ich často vnímajú ako hrozbu. Prinášajú totiž nové myšlienky, postupy, iný manažment pacienta, ktorý sa naučili v českých nemocniciach, a po návrate sa to pri miestnych zaužívaných procesoch nestretáva vždy s pochopením. Za to, že nám toľko študentov odchádza do Česka, si môžeme sami.

Vieme, koľko Slovákov sa po štúdiu medicíny v Česku vracia späť?

Priame dáta nemáme, len prieskumy medzi medikmi. Môže ísť o dve, tri či štyri desiatky ročne.

Slovensku bude v porovnaní s dneškom chýbať v roku 2050 asi tisícka lekárov. No napríklad už dnes ambulantný sektor stojí na lekároch v preddôchodkovom či dôchodkovom veku. Stačí, aby ich vypadlo pár, a tento sektor sa regionálne zrúti. Takmer vôbec neriešime, čo si medici po škole vyberú, pritom sa nehlásia na špecializácie, kde ich je nedostatok, skôr naopak. Netreba zmeniť aj systém zaradenia absolventov medicíny po škole? Aby nechceli všetci robiť len chirurgiu, ale išli aj za alergiológov, psychiatrov či do ambulancií?

Noví lekári si vyberajú svoju špecializáciu v zásade podľa vlastnej preferencie a rozhodujú sa aj podľa cirkulácií po oddeleniach, čiže je to aj o tom, aká je ochota a kapacita vzdelávať jednotlivé zamerania. Na druhej strane, ohrozenie ambulantného sektora vysokým vekom lekárov je dané aj tým, že možnosť založiť si súkromné ambulancie je regulovaná a v istom čase, keď sa to vo veľkom dalo robiť, sa tejto šance chytila istá generácia lekárov. Potom boli možnosti pre ďalšie generácie obmedzené. A teraz nám tá prvá generácia lekárov súkromníkov začína odchádzať.

Ako však riešiť nedostatkové lekárske špecializácie?

Čo sa týka smerov, ktorými sa medici po škole začnú uberať, zdá sa, že sa tam stretá veľa problémov a necítime sa úplne kompetentní. Chronicky nám chýbajú v špecializáciách ako geriatria či psychiatria, čo s ohľadom na očakávané starnutie populácie bude problematické. No nie je to len o dopyte zo strany mladých lekárov, počuť aj mnoho príbehov o tom, aký je nízky záujem vzdelávať mladých lekárov v niektorých špecializáciách. A tak nám chýbajú mladí lekári aj v lukratívnejších špecializáciách, napríklad v neurochirurgii.

Ďalším, nemenej dôležitým problémom je regionálna nevyváženosť v dostupnosti jednotlivých špecializácií zo strany pacientov. Štát sa tu spoliehal na samoregulačnú schopnosť lekárskeho stavu, ktorý má to vzdelávanie v rukách a mal by vedieť najlepšie ohodnotiť, kde – z hľadiska špecializácií aj dostupnosti špecializovanej zdravotnej starostlivosti – má zdravotníctvo kapacitné problémy, a zosúladiť to aj s preferenciami mladých lekárov.

Čítajte tiež

Projekcia nedostatku zdravotníkov Lekárske fakulty sú väčší problém než exodus lekárov. Ale top krízou sú sestry

Lukáš Kekelák Kristína Votrubová

Zatiaľ čo problém s lekármi možno rýchlo a pomerne ľahko vyriešiť, zázračný liek na nedostatok sestier nemáme.

Najkritickejšie to aj tak vyzerá s nedostatkom sestier. V analýze upozorňujete, že nestačí len zvyšovať ich počet na školách, lebo už dnes ide skôr o nábor než o výber. Ale niektorí poukazujú na to, že nie všetky školy prijímajú toľko, koľko by mohli.

Podrobne sme si pozreli dáta a skôr s tým nesúhlasíme. Pri stredných zdravotníckych školách sú možno len štyri z vyše tridsiatich, ktoré by mohli otvoriť viac tried. Na iných je to skôr tak, že by chceli prijať viac, než sa im celkovo hlási. Tu je zaujímavé, že pri lekároch nemáme problém s tým, že talentovaní mladí ľudia sa na medicínu nedostanú pre iné záujmy lekárov vo vedení fakúlt, ale zároveň máme pohľad, že na SZŠ je dobrý ktokoľvek, kto vyplní prihlášku.

Nie je časť problému sestier ukrytá už v systéme vzdelávania a našom rozdeľovaní sestier na zdravotné asistentky, praktické sestry až po sestry v závislosti od toho, či majú strednú alebo aj vysokú školu? Pritom v zásade robia takmer to isté.

O zmene systému vzdelávania by sme mali určite diskutovať. Sami si vytvárame v sesterskom stave veľký chaos. Len za posledné roky sme sestrám hneď niekoľkokrát zmenili pomenovanie, obsah štúdia aj kompetencie. Pred 15 rokmi existovala len zdravotná sestra, dnes pri kompetenciách rozdeľujeme medzi sestrami s bakalárom a sestrami zo strednej zdravotníckej školy. Toto je jedna z vecí, ktorá by sa vzhľadom na starnutie populácie mala určite zmeniť. Aj v zahraničí išli systémom zjednodušovania a zjednocovania kompetencií.

Vzhľadom na očakávaný nedostatok sestier je dôležité naplno využiť vzdelanie a schopnosti jednotlivých typov, najmä absolventiek SZŠ, ktorých postavenie sa vzhľadom na dĺžku a charakter štúdia zdá podhodnotené a pre systém neefektívne.

Koluje tiež legenda, že tento problém vznikol úplne zbytočne tým, že niekto po vstupe Slovenska do EÚ nesprávne preložil podmienku vzdelania sestier z anglického „high school“ ako vysoká škola, pritom ide o strednú. Je to tak?

Počula som tú legendu.

Podľa vášho konzervatívneho odhadu sa do zdravotníctva trvalo nezapojí až polovica absolventiek ošetrovateľstva, čo je alarmujúce číslo. Dve tretiny z tejto skupiny do systému vôbec nenastúpia a zvyšná tretina z neho odíde do desiatich rokov od nástupu. Ako to zastaviť?

Máme niekoľko viackrokových riešení. To, čo musíme urobiť hneď, je skokovito zvýšiť platy. Pre sestry je výška platov pomerne silný motivačný faktor, prečo sa rozhodnú odísť či zostať v zdravotníctve. Tento krok treba spraviť okamžite, inak nám budú sestry ďalej odchádzať.

Skúsme byť konkrétnejší. O koľko eur treba sestrám zvýšiť platy?

V súčasnosti poberajú sestry v priemere 1 200 eur v hrubom, pričom každá druhá absolventka strednej zdravotníckej školy do zdravotníctva ani nenastúpi, prípadne po pár rokoch ho opustí. Ak dáme sestrám o tretinu viac, ako majú dnes, v priemere o 400 eur, v systéme by mohli zostávať až tri sestry zo štyroch. Finančne by šlo o asi 150 miliónov eur ročne.

Na zvýšenie platov len nemocničných lekárov bez nejakého konkrétneho cieľa, čo tým chceme dosiahnuť, ide sto miliónov eur ročne. Pritom zvýšenie platov pre sestry by z dlhodobého hľadiska prinieslo spoločnosti výrazne väčší benefit.

V našej analýze však upozorňujeme, že ani toto navýšenie retencie sestier nebude postačovať na uspokojenie dopytu starnúcej spoločnosti po zdravotníctve v rozsahu, dostupnosti a kvalite služieb, ako ho poznáme dnes. Skôr ho vnímame ako stabilizačný prvok v systéme.

No nehrozia po takomto zvýšení miezd v zdravotníctve prechody sestier zo sociálnych služieb, v ktorých ich tiež pracuje nemalé percento?

Práve preto netreba pri zastavení odchodu sestier zo zdravotníctva zabúdať, aby sme to nedocielili na úkor dlhodobej starostlivosti, kam tiež smerujú absolventky stredných zdravotníckych škôl. Oba systémy sú veľmi prepojené a nemali by sa kanibalizovať. Konkurovať treba najmä tým sektorom, kam odchádzajú sestry mimo týchto dvoch oblastí, ako napríklad obchod a služby.

Dnes trochu ťažíme z toho, že nám za desať rokov narástol odchod žien do dôchodku o tri roky a že sa zrušil dôchodkový strop, čím sa štvrtine sestier ešte oddialil odchod do penzie. Nebyť toho, máme oveľa skôr výrazne väčší problém.

Môže si štátny rozpočet popri lekárskych platoch dovoliť dať ešte o čosi väčší balík na platy sestrám?

Určite to zasiahne verejné financie, ale kríza, ktorá nás v zdravotníctve čaká najmä pre nedostatok sestier, bude obrovská. Už nerobíme vylaďovanie, ale bavíme sa o tom, či tu o 20-30 rokov budeme mať civilizované zdravotníctvo. Ak sa nám nepodarí zvrátiť dnešný trend, budeme na dnešnú dobu spomínať ako na zlaté časy slovenského zdravotníctva.

Ak by sa podobne zvýšili platy sestrám, lekári by mohli protestovať, že ich začínajúci kolegovia majú nižšie platy ako sestry s nižším vzdelaním.

Nepovedala by som, že nižší, ale porovnateľný. Ale to platí aj v iných krajinách. Začínajúci lekár sa v podstate ešte len vzdeláva, zatiaľ čo ostrieľaná sestra je už plnohodnotne produktívna.

Určite však treba riešiť aj kompetencie sestier, ktoré sú často nevyužívané a podhodnocované. Okrem nastavenia kompetencií ich treba odbremeniť aj od toľkého množstva administratívnej práce. Nevidíme jediný dôvod na to, aby bol zdravotnícky personál prehnane zaťažovaný papierovaním, ktoré všade v zahraničí rieši nezdravotnícky personál.

Možno zvýšiť atraktivitu profesie sestry aj bez zmeny nastavenia pracovného štýlu?

Balans medzi prácou a voľným časom je veľmi dôležitý. Sestry sú stále veľmi zaťažované 12-hodinovými službami a množstvom nočných. Mladšie ročníky už neláka ťahať služby od nemoty do nemoty a vôbec viesť takýto spôsob života. Obmedzuje to založenie si rodiny, a najmä nie za tie peniaze.

Zuzana Múčka. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keď už sestra svoju rodinu má, nemá kam umiestniť deti do škôlky. Veľké nemocnice ako zamestnávatelia by preto mali rozmýšľať nad vlastnými škôlkami, ktoré by mali flexibilné hodiny prispôsobené práve svojim zamestnancom. Často ide len o drobnosti, ktoré sú však pre sestry kľúčové a dokážu povolanie výrazne zatraktívniť. K takýmto záverom došli aj v zahraničných výskumoch, častokrát idú ďalej, napríklad k programom podpory bývania pre sestry.

Akú majú mať potom rodičia motiváciu dať svoje dcéry už len na strednú zdravotnícku školu, keď vedia, že ich čaká drina za pár eur?

Keďže veľkému problému nedostatku sestier budeme čeliť už v roku 2029, keď odíde vlna sestier do dôchodku, čo by mal minister zdravotníctva urobiť ako prvé?

Najskôr zvýšiť platy, spolu s tým upraviť kompetencie, odbremeniť sestry od administratívy a s riaditeľmi nemocníc porozmýšľať, ako im spríjemniť život. Na to, aby sme dlhodobo dokázali zabezpečiť aj pre nové generácie úroveň zdravotnej starostlivosti na aspoň dnešnej úrovni, treba prilákať viac študentov do stredných zdravotníckych škôl. Čiže aj zvýšiť spoločenské vnímanie hodnoty profesie zdravotnej sestry. A to bez úpravy kompetencií, zmien v ich vzdelávaní, delegovania nemedicínskych úkonov na administratívnych pracovníkov či zabezpečenia akej-takej vyváženosti medzi pracovným a súkromným životom nepôjde.

Na rozdiel od lekárov ste v časti o sestrách neriešili, koľko ich odchádza do zahraničia, prípadne sa z neho vracia. Prečo?

V prvom rade o tom nemáme natoľko presné údaje a v tejto oblasti sa veľmi mieša zdravotníctvo s dlhodobou starostlivosťou.

Okrem toho vo vašej projekcii venujete priestor aj efektivite nášho zdravotníctva. To je podľa vás hlavný dôvod, prečo napríklad v Poľsku, kde majú o 10 percent lekárov menej, dosahujú v iných zdravotníckych ukazovateľoch lepšie výsledky?

Nielen Poliaci, ale aj Francúzi či Fíni majú menej lekárov ako my a dokázali systém nastaviť tak, aby fungoval. Iné krajiny majú porovnateľný počet lekárov, ale s lepšími výsledkami. Už sme spomínali, že v počte návštev u lekára sme jedni z premiantov, máme ich priemerne o tretinu viac ako v Česku a patríme v tomto smere k tým najhorším. Máme menej návštev u všeobecných lekárov a výrazne viac na vyššom stupni starostlivosti, teda u špecialistov a v nemocniciach. Pacient na Slovensku má v niektorých diagnózach až dvojnásobne vyššiu šancu dostať sa do nemocnice než s porovnateľnou diagnózou v Česku. Platíme veľa za málo muziky. A máme radi zdravotnícku turistiku.

Je to viac o tom, že všeobecní lekári nemajú dostatočné kompetencie, alebo ich ani viac nechcú, lebo pacienta radšej pošlú k špecialistovi? Alebo sme na vine my pacienti, ktorí v porovnaní s inými krajinami výrazne nadužívame zdravotnú starostlivosť a dožadujeme sa vyšetrení, aj keď ich neraz nepotrebujeme?

Všeobecní lekári nemajú dosť kompetencií a tie, čo majú, nie vždy využívajú. Sú zavalení administratívou, ktorú od nich požadujú pacienti, a ťažšie prípady, ktorým by sa inak mali vedieť venovať, posúvajú ďalej, lebo popri ostatných prípadoch, ktoré by k doktorovi ani ísť nemali, na to nemajú čas. A keďže to systém od nich nepožaduje, nemajú ani potrebnú prax. A vidíme, aké to má výsledky.

Napríklad cukrovku, s ktorou u nás posielame pacientov k špecialistom, v Česku riešia na ambulantnej úrovni. A hoci majú staršiu populáciu, majú lepšie výsledky a ešte ich to aj stojí menej peňazí.

Čo v tomto smere teda pokladáte za kľúčové?

Odbúrať zbytočné byrokratické požiadavky a bariéry, tlačiť na zníženie návštev u lekára, stále posúvať starostlivosť na nižšie úrovne, viac využiť všeobecných lekárov a pediatrov, ktorí dokážu dostatočne zmanažovať pacienta. Je to zložité, pretože tu už hovoríme aj o zmene vzdelávania, nielen praxe.

Dôsledkom toho všetkého je, že pacientov posúvame stále na vyššie úrovne, k špecialistom či až do nemocníc, a následne je systém zahltený a neefektívny. Málo sa hovorí aj o rozšírení kompetencií farmaceutov v lekárňach, ktoré by mohli čiastočne pomôcť ambulantnému sektoru, a o ďalších veciach, ktoré inde fungujú, napríklad aj o efektívnejšej selekcii na urgentoch, najmä tých detských.

Po zverejnení analýzy sa vám verejne poďakoval šéf LOZ Peter Visolajský, že ste dátami potvrdili ich slová pri výpovediach a potrebu plnenia záväzkov vlády v memorande. Sedí to?

Na Facebooku sme skôr videli, že sa ho viaceré pasáže dotkli, napríklad tie o tom, že lekári už neodchádzajú a zvýšenie miezd preto neprinesie pre pacientov efekt. Vieme, že následne volal viacerým novinárom, ktorí sa našimi prepočtami zaoberali, s tým, že s nami nesúhlasí vo viacerých veciach. Ale to je už politika a tá nás nezaujíma. Robíme v Rade pre rozpočtovú zodpovednosť, sme zvyknutí, že politikom často odborné výstupy nevoňajú.

Pán Visolajský tvrdí, že jedine lekári skutočne riešia problém personálne kolabujúceho zdravotníctva. Nemá pravdu?

Predpokladám, že asi nemyslel tých lekárov, čo stoja na čele lekárskych fakúlt.