Týždenný výber šéfredaktora | Aký odkaz zanechal František slovenskej cirkvi

Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa stal argentínsky arcibiskup pred dvanástimi rokmi pápežom, bol jeho spontánny príhovor, ktorý predniesol na prípravnom stretnutí kolégia kardinálov pár dní pred začiatkom konkláve.

Ako si spätne spomínal Jorge Bergoglio, jeho reč trvala asi štyri-päť minút, neskôr ju nadiktoval havanskému arcibiskupovi Ortegovi, vďaka čomu ju máme zaznamenanú.

Bergoglio sa už aj pre svoj vek nejavil ako topfavorit, ktorým bol ešte na predošlom konkláve v roku 2005, no kardinálov zaujal najviac svojou jasnosťou a dôrazom na to, aby cirkev, ktorá sa ku koncu Benediktovho pontifikátu zmietala v sexuálnych škandáloch a intrigách vnútri Rímskej kúrie, vyšla zo svojho vnútra.

Pred kardinálmi hovoril o tom, čo sa onedlho stalo určujúcou líniou jeho pápežstva, o cirkvi s apoštolskou a evanjelizačnou horlivosťou, ktorá má ísť na periférie, čím nemyslel len na materiálnu chudobu, ale všetky formy biedy vrátane absencie viery a nevedomosti.

Hovoril o chorobe cirkvi, ktorá ak sa stane sebareferenčnou, teda zameranou na seba a svoje štruktúry, chorľavie. Arcibiskup Bergoglio kardinálov ešte upozornil, že existujú dva obrazy cirkvi, jedným je evanjelizujúca cirkev, ktorá vychádza zo seba, druhým je svetská cirkev, ktorá žije sama v sebe, sama zo seba a pre seba, čo je podľa neho cirkev, ktorá chce držať Ježiša Krista vnútri a nechce ho pustiť von.

Ako Bergoglio uzavrel, úlohou budúceho pápeža je zamieriť na existenčné periférie.

Argentínsky kardinál si tým zadefinoval vlastný pápežský program. A skutočne, jeho apoštolské cesty pripomínali svojou početnosťou Jána Pavla II., dovtedy s prehľadom najrozcestovanejšieho pápeža.

Prečo práve Slovensko?

František naozaj mieril na periférie – Kongo, Južný Sudán, mimo katolíckeho sveta Mongolsko –, kde predtým žiaden pápež nebol. Ako prvý pápež navštívil aj Irak, čo bola možno jeho najpôsobivejšia apoštolská cesta.

Pri tejto miere scestovanosti boli pozoruhodné aj miesta, kam neprišiel. Nenavštívil svoju vlasť Argentínu, ale ani Nemecko, teda najbohatšiu cirkev, ktorá sa potáca na hranici schizmy.

Pre nás bolo špeciálne, že neeurópsky pápež z Latinskej Ameriky si vybral za dôležitý cieľ práve Slovensko, z európskych štátov strávil na apoštolskej ceste štyri dni len v Belgicku a Portugalsku.

Prečo nám vlastne pápež periférií venoval v septembri 2021 toľko pozornosti?

Štandardná katolícka odpoveď by mohla znieť, že ho sem podobne ako do Portugalska lákala ľudová zbožnosť spojená s veľkou mariánskou úctou, akú pozná z Latinskej Ameriky.

V slovenskom prípade však zjavne záležalo na osobnom rozmere. V decembri 2020 sa vo Vatikáne stretol s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, ľudsky si dobre porozumeli a on prijal jej pozvanie.

Ale do slovenského príbehu sa ponoril už predtým cez osobu Roberta Bezáka, odvolaného arcibiskupa.

Na jednej z prvých spoločných fotografií nového pápeža Františka s jeho predchodcom Benediktom XVI. v Castel Gandolfo púta pozornosť veľká biela škatuľa medzi nimi. V tej škatuli boli poukladané spisy a dokumenty plné prípadov, ktoré sa týkali káuz rôzneho druhu, korupcie, sexuálneho zneužívania a podobne, to všetko posúval Benedikt Františkovi na ďalšie riešenie.

Pri takejto celosvetovej agende bolo udivujúce, že si František Bezákov prípad nielen všimol, ale ako sa doň vložil. Zjavne ho zaujal osud jednotlivca, biskupa, vyvrhnutého zo systému, možno v tom videl zlyhanie mocenských štruktúr, ktoré sa už nedalo celkom odčiniť. V každom prípade nedal nikdy verejne najavo, čo si o prípade myslí, Bezákovi opakovane prejavoval ľudskú blízkosť, v diskrétnosti s ním udržiaval kontakt na diaľku a citlivo o tom komunikoval aj s biskupmi.

Zdalo sa, že František a jeho okolie vníma, že tento nešťastný prípad nepriniesol traumu len odvolanému biskupovi a mnohým jeho prívržencom z radov veriacich, ale aj niektorým ďalším biskupom, ktorí čelili (nepravdivým) mediálnym obvineniam, že to celé zintrigovali.

Proti príbehu odvolaného arcibiskupa, ktorý chcel zosobňovať dialóg so svetom, ale ocitol sa na periférii, stál v tom čase zvyšok hierarchie, ktorá sa v nedôvere pred okolím stiahla do ochranného puzdra svojich diecéznych úradov, rituálov a cirkevníckeho jazyka – vlastne sa tiež ocitla na periférii. František do toho mocensky nezasiahol, len obe strany pobádal k tomu, aby hľadali spoločný priestor fungovania. To sa podarilo po rokoch len v akomsi prvom náznaku.

Sloboda, kreativita a dialóg

Počas štyroch dní na Slovensku predniesol František deväť príhovorov a homílií, asi najviac však rezonovali jeho slová, ktorými sa v bratislavskej Katedrále svätého Martina prihovoril zhromaždeným biskupom, kňazom, zasväteným a seminaristom.

Pápež si za témy príhovoru zvolil slobodu, kreativitu a dialóg, pričom sa vrátil aj k obrazom, ktorými upútal pozornosť kardinálov pár dní pred svojím zvolením za pápeža:

„A keď sa Cirkev pozerá len na samu seba, skončí ako žena v evanjeliu: zhrbená, hľadiaca na svoj pupok (porov. Lk 13, 10 – 13). Stredom Cirkvi nie je ona sama! Zanechajme prílišné starosti o samých seba, o naše štruktúry či o to, ako sa spoločnosť na nás pozerá. (...)

Niekedy nás táto predstava ohrozuje aj v Cirkvi: radšej mať všetko vopred stanovené, zákony, ktoré treba dodržať, bezpečnosť a uniformnosť, než byť zodpovední a dospelí kresťania, ktorí myslia, pýtajú sa vlastného svedomia a vedia aj spochybniť svoje predstavy. Mať všetko regulované je začiatkom kazuistickej morálky.

V duchovnom a cirkevnom živote máme pokušenie hľadať falošný pokoj, ktorý nám zaručuje bezproblémový stav, namiesto evanjeliového ohňa, ktorý nás znepokojuje, ktorý nás premieňa.

Bezpečná egyptská cibuľa je pohodlnejšia ako neznáme púšte. Avšak Cirkvi, ktorá nedáva priestor dobrodružstvu slobody – aj v duchovnom živote –, hrozí to, že sa stane rigidnou a zatvorenou. Niektorí sú na to možno zvyknutí; ale mnohých iných – najmä v mladších generáciách – neláka ponuka viery, ktorá im nenechá vnútornú slobodu, nepriťahuje ich Cirkev, kde musia všetci rovnako myslieť a slepo poslúchať.

Moji drahí, nebojte sa formovať ľudí tak, aby mali zrelý a slobodný vzťah k Bohu. Dôležitý je tento vzťah. Budeme mať možno pocit, že nemáme všetko pod kontrolou a že strácame silu a autoritu, ale Kristova Cirkev nechce ovládať svedomie a obsadiť miesta; chce byť „fontánou“ nádeje v živote ľudí. Je to riziko. Je to výzva.

(...) Preto vás povzbudzujem, aby ste ich formovali k slobode od rigidnej religiozity. Vyjdite z tohto a nechajte ich rásť v slobode! Nech sa nik necíti utláčaný, ale každý nech má možnosť objaviť slobodu evanjelia a postupne vstúpiť do vzťahu s Bohom; a to s dôverou človeka, ktorý vie, že pred ním si môže niesť svoj príbeh a svoje rany bez strachu a bez pretvárok, bez starostí o to, ako si obhájime svoj obraz.

Aby sme dokázali povedať: ,Som hriešnik‘, ale aby sme to povedali úprimne, nie aby sme sa bili do pŕs a ďalej verili, že sme spravodliví. Sloboda. Nech je evanjeliová zvesť oslobodzujúca a nikdy nie utláčajúca. A nech je Cirkev znakom slobody a prijatia!

Zoči-voči strate zmyslu pre Boha a radosti viery nepomôžu náreky; neosoží nám zabarikádovať sa v pevnosti obranného katolicizmu, súdiť a obviňovať zlý svet. Potrebujeme tvorivosť evanjelia. Dajme pozor! Evanjelium ešte nie je uzavreté, je otvorené! Je v platnosti, je v platnosti, pokračuje.“

V tomto príhovore sa tak zrkadlila nielen typická bergogliovská charizma, ale František so svojou synodalitou, ktorá je podľa jeho slov tým, „čo Boh očakáva od cirkvi v treťom tisícročí“.

František načrtol nevyhnutný program aj pre slovenskú cirkev, ktorá v najbližších dvoch-troch desaťročiach prejde prudkou demografickou transformáciou.

Dnes to tak na prvý pohľad vôbec nevyzerá, Slovensko patrí v Európe medzi krajiny s najvyšším podielom praktizujúcich katolíkov, aj pri pohľade na duchovenstvo to pôsobí, akoby sme žili v rokoch hojnosti. Vo farnostiach našich diecéz pôsobí okolo 2500 kňazov, čo je o tisícku viac než pred 30 rokmi, k tomu ešte treba prirátať ďalších zhruba 600 rehoľných kňazov.

V službe je silná kňazská generácia štyridsiatnikov a päťdesiatnikov, ťažíme tak z porevolučnej eufórie, keď sa do seminárov hlásilo niekoľkonásobne viac mladých mužov. Len pre porovnanie, od polovice 90. rokov až do prvej polovice nultých rokov opúšťalo naše semináre každoročne okolo 100 kňazov.

Od roku 1996 do roku 2006, teda v priebehu jednej dekády pribudlo asi 1150 kňazov, kým za posledných desať rokov to bolo trojnásobne menej, zhruba 400 začínajúcich kňazov.

Z hľadiska počtu novokňazov sme na tom teda horšie než ku sklonku komunizmu, čo sa naplno prejaví o 20 rokov. Súčasná silná generácia zostarne a postupne odíde, v tom zrelom a najaktívnejšom veku bude oproti dnešnému stavu len asi tretina kňazov.

Stovky obcí už nebudú mať svojho kňaza, mnohé farnosti sa zlúčia, celkom sa zmenia kulisy aj vnútorný život cirkvi.

Ak teda slovenskí katolíci z vlastnej iniciatívy nevyužijú synodálny proces a cirkev programovo nezaangažuje do pastoračného a ekonomického života farností v čo najväčšej miere veriacich, o 20 rokov to nedobehne, z mnohých miest jednoducho zmizne a celkovo upadne do irelevantnosti.

Jorge Bergoglio, tento bojovník proti cirkevnému sebauspokojeniu, nám dodal hlbokú pastorálnu teológiu a praktické rady, ako tomu čeliť.

Vo vlastnej veci

Tím Sveta kresťanstva vyrazil do Vatikánu, aby dianie sledoval priamo na mieste. Každý večer pre vás pripravujeme exkluzívny newsletter Pápežský špeciál, v ktorom vám náš kolega Imrich Gazda prináša súhrn najdôležitejších udalostí, krátky komentár a odporúčania na zaujímavé texty, ktoré by vám nemali ujsť. Prihlásiť sa na odber newslettera môžete tu.