České sebabičovanie Poľskom Na čom stoja základy poľského ekonomického zázraku

Poľsko ide! Poľský zázrak! Predbehli nás, za peniaze z EÚ postavili diaľnice! A my? Rozhľadne.

V českých médiách sa to podobnými správami v poslednom čase len tak hemží, na príklade Poľska sa ukazuje česká stagnácia a zaostávanie. Kde sa toto zaujatie pre až sebatrýznivé porovnávanie sa so severným susedom vzalo a je vôbec opodstatnené?

Samozrejme, je dôvodom na radosť, že Česi konečne opúšťajú svoj dlhodobo zakorenený pohľad na Poliakov plný historických predsudkov, stereotypov, ignorancie a dešpektu a začínajú objavovať jeho bohatú históriu, krásnu prírodou, gastronómiu a aj bezprecedentné ekonomické úspechy posledných troch desaťročí.

Na druhej strane je zrejmé, že vlna záujmu o Poľsko a jeho úspech je tiež z veľkej časti projekciou všeobecnej českej nespokojnosti.

Hľadanie alter ega

Vzťah oboch krajín mnoho rokov charakterizovalo klišé, že Poliaci sa na Česko pozerajú podstatne pozitívnejšie, než je to naopak. Česi vládli v poľských rebríčkoch popularity susedov (čo, priznajme, nie je zase také ťažké, keď je táto krajina po stáročia vklinená medzi Nemecko a Rusko), obdivoval sa český film a literatúra.

Táto sympatia bola pre Poliakov určitým vyjadrením hľadania svojho alter ega. Na Čechoch vyzdvihovali všetko, čo im podľa vlastnej mienky chýbalo: skepticizmus voči abstraktným ideám, odstup od náboženstva, schopnosť užívať si život tu a teraz.

Všetko české však muselo mať rysy Švejka, Hrabala či Menzela. Akékoľvek temnejšie či spornejšie vrstvy českých dejín, napríklad príbehy katolíckeho básnika Jana Zahradníčka či bratov Mašínovcov, už do kánonu poľskej čechofílie nepatrili.

Dnes je to podobne, len v opačnom smere. Namiesto kultúry však do popredia vystúpila ekonomika a štátna správa. Česi obdivujú poľské diaľnice, pretože výstavba českých dlho stagnovala.

A nejde poprieť, že niečo na tom bude: keď sa začalo hovoriť o tom, že by sa mala česká D11 stretnúť s plánovanou poľskou S3, končila sa česká diaľnica pri Hradci Králové a poľská neexistovala vôbec. Dnes S3 stojí celá, od Baltu až k českým hraniciam, a D11 medzitým postúpila z Hradca za Jaroměř.

Čím viac sa riešia ďalšie neúspešné pokusy o digitalizáciu niektorých verejných služieb v Česku, tým skôr bude niekto pripomínať, o koľko je Poľsko v tejto oblasti vpred. A je fakt, že daňové priznanie som v Poľsku vyriešil počas necelej minúty bez toho, aby som opustil Prahu. V žiadnej diskusii o zdĺhavom stavebnom konaní v Česku potom nemôže zmienka o Poľsku chýbať. Rozdiely medzi oboma krajinami v rýchlosti stavania sa počítajú na roky.

Samozrejme, je mnoho oblastí, v ktorých sú, naopak, Česi lepší. Ako však k tomuto zjavnému posunu od povýšeneckého nezáujmu k miestami až nekritickému obdivu došlo?

Na začiatku hľadajme ekonomiku, konkrétne postupný rast obchodnej výmeny medzi oboma krajinami – Poľsko je dnes spolu so Slovenskom druhým až tretím najväčším obchodným partnerom Česka a poľské firmy tu čoraz viac vidieť.

Druhým faktorom je bezpečnosť, keď atraktivitu Poľska posilnila ruská agresia na Ukrajine. V novej geopolitickej situácii sa Poľsko javilo ako krajina, ktorá sa nedala uspávať ilúziou „konca dejín“, nezanedbávala armádu a budovala energetickú nezávislosť od Ruska. „Poľsko je najlepšou českou bezpečnostnou poistkou,“ jasne to vyjadril národný poradca pre bezpečnosť Tomáš Pojar.

A po tretie: „Poľsko je in“ (ako znie reklamný slogan Českých dráh) aj z hľadiska cestovného ruchu. „Medzi rokmi 2019 a 2024 vzrástol počet českých turistov, ktorí v Poľsku prespali aspoň jednu noc, o 145 percent,“ dokazuje nárast obľuby tejto destinácie Pavel Trojan z Poľskej turistickej organizácie.

Manhattan na súšiBude Praha o pár desaťročí chudobným príbuzným rozvinutej Varšavy?

Marian Kechlibar

Na úrovni Japonska

Je faktom, že poľský ekonomický skok nemá v súčasnej Európe obdobu. Ekonóm Marcin Piątkowski začína knihu Poľsko: zlatý vek postrehom, že v roku 1990 bola krajina v rebríčkoch HDP na hlavu až za Ukrajinou či Gabonom. A dodajme – presne na polovici českých čísel. Teraz má za sebou najdlhšie nepretržité obdobie rastu na svete a Česko dobieha (v niektorých ukazovateľoch už aj predbehlo).

Keď počas prezidentskej kampane v roku 1990 hovoril Lech Wałęsa o tom, že jeho krajina bude „druhým Japonskom“, zožal doma skôr posmech. Tento rok bude poľské HDP na hlavu po zohľadnení kúpnej sily práve na úrovni Japonska...

Rovnako ako Poliaci dlho videli v Česku svoje „lepšie ja“, má terajšie české „bičovanie Poľskom“ podobný zdroj – sen o efektívnom štáte a šliapajúcej ekonomike. Ale rovnako ako Poliaci vo svojom obdive odmietali vidieť aj temnejšie rysy českej kultúry, dejín či spoločnosti, tak Česi si v dnešnom zápale nechcú všímať, že poľský úspech posledných rokov v mnohom vychádza z ekonomických a spoločenských podmienok úplne odlišných od tých českých.

Napríklad poľská ekonomika je výrazne menej „svetová“ ako česká – v menšej miere závislá od exportu (podiel exportu na HDP sa v Poľsku v priebehu posledných dvoch desaťročí pohyboval okolo 50 percent, v Česku dosahoval až 80 percent) a vďaka tomu aj odolnejšia voči vonkajším otrasom a zmenám.

Je tiež založená na menších podnikoch: z rebríčka miliardárov časopisu Forbes možno vyčítať, že ani sčítané majetky troch prvých Poliakov nedosahujú úroveň rodiny Kellnerových a celková prevaha českých miliardárov je zdrvujúca.

Ako je to možné vzhľadom na to, že Poľsko je takmer štvornásobne väčšie? Popri už spomínanom zameraní na domáci trh a tradícii drobného podnikania, ktorá prežívala aj za komunizmu, ide predovšetkým o zvláštnu kombináciu šokovej terapie po roku 1989 s okamžitým otvorením sa zahraničnému kapitálu, ale zároveň so zámerným zadržiavaním privatizácie štátnych podnikov. V množstve sektorov k tomu nakoniec nedošlo vôbec, štát ich považoval za strategické.

Pritom v Česku boli práve oblasti ako energetika, petrochémia či ťažba surovín pre oligarchov „výťahom“ k ich dnešnej pozícii. Najväčšími hráčmi v poľskej ekonomike tak dodnes nie sú oligarchovia, ale firmy s väčšinovým podielom štátu, čo vláde uľahčuje napríklad reagovanie na krízové ​​situácie, ako boli pandémie covidu či energetická kríza spätá s rusko-ukrajinskou vojnou. V poľskej ekonomike teda hrá štát oveľa silnejšiu a oveľa aktívnejšiu úlohu.

Poľská plynová epopejaAko sa Poliakom podarilo vyhrať preteky v odstrihnutí sa od ruského plynu

Maciej Ruczaj

Aktívny štát s vyššími právomocami

Asi najvýraznejším symbolom poľského vzostupu v českých očiach sú práve poľské diaľnice, ktoré sa počas posledného obdobia rozrástli z 1 500 kilometrov v roku 2010 na súčasných 5 500. Avšak jedným z kľúčov k úspechu infraštruktúrnych projektov je pomerne zásadné potlačenie v Česku takého obľúbeného fenoménu NIMBY (z anglického Not In My Backyard, „nie na mojom dvore“) vďaka výrazne jednoduchšiemu vyvlastňovaniu pozemkov či zjednodušenému modelu verejného obstarávania.

Keď si spomenieme na české boje o EET, stojí za to podotknúť, že v Poľsku podobné systémy kontroly a evidencie fungujú dlhodobo a daňový úrad predstavuje rešpektovanú a obávanú autoritu. Jedným z dôležitých momentov poslednej dekády poľského zázraku bolo práve radikálne obmedzenie daňových únikov v roku 2016, ktoré v prvej chvíli zdvihlo príjmy z DPH o štvrtinu a umožnilo vláde konzervatívcov financovať nákladné sociálne programy.

Medzi výrazné rozdiely medzi poľským a českým prostredným patrí podľa analytika Krzysztofa Dębieca aj silnejšie postavenie protimonopolného úradu. Skôr než kartel (za ktorý vo výsledku platí spotrebiteľ) je typickým rysom poľského trhu nemilosrdný konkurenčný boj, ktorý zákazníkom prináša výrazne nižšiu cenovú hladinu. Aj preto – pre nízke marže – je pre mnoho českých firiem poľský trh neatraktívny.

Významnú úlohu v poľskom úspechu, hlavne v poslednej dekáde, zohral aj aktívny prístup štátu k vyrovnávaniu regionálnych a sociálnych rozdielov. Zvýšená podpora chudobnejším regiónom na východe krajiny potom išla na celoštátnej úrovni ruka v ruke s priamou finančnou podporou rodín s deťmi či radikálnym zvýšením (viac ako dvojnásobným počas desiatich rokov) minimálnej mzdy, ktorá teraz dosahuje v prepočte cez 24-tisíc korún (v Česku 20 800 Kč).

Od liberálnych ekonómov si tieto kroky vyslúžili kritiku, ale ich efektom skutočne bolo, že posilnili kúpnu silu domácností, poskytli tak pozitívny impulz pre celú ekonomiku a spôsobili, že v posledných rokoch výrazne vzrástli nielen „abstraktné“ údaje o HDP, ale aj reálne pocity spokojnosti a blahobytu v spoločnosti.

Existujú dva ťažko preukázateľné, ale zreteľné rysy fungovania štátu a ekonomiky, v ktorých sa český a poľský model líšia.

Po prvé, poľské „geopolitické“ presvedčenie, že sa treba ponáhľať, pretože „okno príležitostí“ v strednej Európe nie je nikdy otvorené príliš dlho. Poliaci veria, že je potrebné napnúť sily, toto okno využiť a čo najviac posunúť krajinu vpred, a podľa toho konajú.

A po druhé – v Poľsku prevažuje orientácia na rozhodovanie nad rozvažovaním. Zatiaľ čo typickým modelom rozhodovania pre českú štátnu správu je vytvorenie expertnej komisie, ktorej posudok potom nahrádza zodpovednosť jednotlivca, poľský model stojí a padá s dôrazom na rýchlosť a efektivitu, v ktorom má podstatne vyššiu osobnú zodpovednosť politik či úradník.

Príkladom je fungovanie samospráv, keď v mestách a obciach je exekutíva jednočlenná – predstavuje ju priamo volený primátor/starosta a všetky ďalšie orgány majú voči nemu iba pomocné alebo kontrolné funkcie.

Okno príležitostíMy sme preliezli, iným sa to nepodarilo

Maciej Ruczaj

Vedľajšie účinky zázraku

V českom obdive voči Poľsku sa, samozrejme, stráca mnoho oblastí, v ktorých, naopak, Česi vedú na plnej čiare, od úrovne a dostupnosti zdravotníctva cez funkčné súdnictvo až po verejnú dopravu na vidieku. Poľsko tiež čoraz viac ochromuje intenzita vnútorného politického konfliktu.

Rozbehnutý vlak poľskej ekonomiky však v nasledujúcich rokoch môžu začať brzdiť priame následky vlastného úspechu.

Ekonóm Marcin Kędzierski ukazuje, že jedným z kľúčov k dynamike „poľského zázraku“ bola zhoda náhod: „Keď sme vstupovali do EÚ, stretol sa obrovský záujem zahraničného kapitálu s lacnou a zároveň dobre vzdelanou (v Poľsku percento vysokoškolských vzdelaných vzrástlo po roku 1989 oveľa rýchlejšie ako v Česku) generáciou z demografického vrcholu z prvej polovice osemdesiatych rokov.“

V tejto súhre okolností je však zároveň podľa neho obsiahnutý aj zárodok katastrofy. V prieskume, ktorý nedávno realizoval Rainer Zitelmann, sa ukázalo, že Poliaci sú zo všetkých skúmaných krajín „najviac naklonení kapitalizmu“, predbehli aj USA a Južnú Kóreu a najsilnejšie uprednostňujú étos práce a individualizmu pred rodinou a súkromím. V Poľsku sú oproti Česku výrazne vyššie aj ukazovatele emancipácie žien.

Jedným z dôsledkov týchto trendov je však dlhodobo klesajúca úroveň pôrodnosti, jedna z najhorších v západnom svete.

„Poslednú demografickú špičku osemdesiatych rokov nám pohltil ekonomický zázrak. Namiesto rodín sa budoval kapitalizmus. A tým sme si zarobili na veľký problém,“ uzatvára Kędzierski.

Text bol uverejnený paralelne v českom denníku Echo24.