Udialo sa to nenápadne a v komornej atmosfére, bez záujmu celoštátnych médií, akoby kdesi na katolíckej periférii.
Ale v utorok sa stalo niečo, čo si zaslúži väčšiu než okrajovú pozornosť.
Takmer 13 rokov od odvolania trnavského arcibiskupa, ktoré bolo pre veriacich traumou a pre okolitý svet škandálom, nastal v utorok mentálny zlom a s ním prišla aj nová perspektíva.
Pred nami stál iný Róbert Bezák, než sme ho poznali po roku 2012. A celkom iné bolo aj jeho nové prostredie a počúvajúce publikum.

Bezák hovoril o utrpení, ľútosti, pravde a hľadaní zmyslu života, už to neboli úvahy zraneného človeka, ale prednáška morálneho teológa a katolíckeho biskupa.
Iné boli aj kulisy: prednáška odznela na pôde jezuitmi formovanej Teologickej fakulty Trnavskej univerzity, zaznamenávali ju katolícke médiá a Bezáka počúvali predstavitelia reholí aj štyria biskupi (Marek Forgáč, František Trstenský, Jozef Haľko a Peter Beňo).
Podujatie uviedol veľvyslanec Svätej stolice Nicola Girasoli, ktorého poslal na Slovensko pred tromi rokmi pápež František. Po jeho slovách „vitaj späť, Róbert...“ bolo zjavné, že nuncius si neplní len protokolárnu povinnosť, ale ten deň – a všetko, čo bude nasledovať – sa deje po starostlivej príprave a pod ochrannou rukou 88-ročného chorého pápeža.
Na prvý pohľad to vyzerá ako samozrejmosť.
Arcibiskup, ktorý sa po odvolaní ocitol v akomsi vyhnanstve, ktorého príbeh najskôr zburcoval celú krajinu, časom zmizol za horizontom a po dlhých rokoch aspoň odprednáša teologickú tému na pôde teologickej fakulty – nie je to vlastne len pokračovanie života v exile?
Ale v tomto príbehu nie je nič samozrejmosť.
Odvolanie, jeho kontext a následná mohutná reakcia Róberta Bezáka po sebe zanechali spúšť, až sa chvíľami zdalo, že päťdesiatnika, teda mladého arcibiskupa s titulom emeritný, môže vývoj okolo neho strhnúť až mimo rámca cirkvi.
Do toho všetkého vstúpil nečakaný faktor. Pápeža Františka ten prípad zaujal, vytvoril si cezeň špeciálny vzťah k odvolanému biskupovi aj k Slovensku.
V septembri 2021 sem prišiel na nečakane dlhú návštevu, už pár mesiacov predtým vrátil Bezákovi biskupský prsteň, ktorý mu kedysi v mene odvolaného biskupa odovzdal prezident Andrej Kiska.
Pápež počas návštevy vyzdvihol Bezáka dvakrát, raz keď ho pozval aj s rodinou na nunciatúru a potom keď z neho spravil na národnej púti v Šaštíne koncelebrujúceho biskupa v prvom rade. Aj zo záberov však bolo cítiť, aké je to ťažké pre Bezáka aj pre viacerých biskupov, väčšie gesto jednoty nebolo možné.

Do slovenskej pavučiny vzťahov a zranení pápež zjavne nechcel mocensky zasiahnuť – prípadné povýšenie Bezáka späť do biskupského úradu by znamenalo poníženie iných biskupov, problém by sa nevyriešil, ale zvýraznil.
Pápež nedal Bezákovi iba novú hodnotu, ale naznačil, že si želá niečo viac: nie rehabilitáciu, to nebolo a nie je reálne, ale reintegráciu.
V utorok sa ukázalo, že niečo také je možné.
Tí, čo si Bezáka pamätajú ešte z čias, keď nebol biskupom a ako morálny teológ vyučoval na fakulte, vraveli, že presne takto ho vtedy vnímali.
Bezák prepojil dielo Viktora Frankla s Jánom z Kríža, pôvodne si prednášku pripravil na 40 strán, v posledných dňoch ju skrátil na sedemnásť strán, aby sa zmestil do vyhradeného času. Na začiatku bolo badať jeho trému, neskôr sa v jeho uvoľnených gestách aj výraze tváre odrážala radosť, že sa opäť ocitol v známom teréne.
Pre neho a pre prítomných biskupov to ani teraz nebolo jednoduché.
Nepredstieral, že je jedným z nich, ale už nebol ani celkom mimo nich.
Nepôsobil ani ako ten, ktorý si dal uviazať kazajku poslušnosti, aby sa silou-mocou vrátil, to by už nebol Bezák. „Aj zo strany cirkvi treba pomenovať, chlapi, čo sa deje,“ povedal po prednáške na margo politickej situácie na Slovensku a pozrel sa na štyroch biskupov.
Bolo to v danej situácii nepatričné? Možno trochu áno, ale bez náznaku rebelantstva by jeho nová rola nevyzerala celkom uveriteľne ani udržateľne.
Takto sme mali pred očami Róberta Bezáka, ktorý má kontrolu nad sebou a súčasne zostal samým sebou.
Keď v závere pohnutým hlasom hovoril, že keby nebol nútený odísť z biskupského úradu, nemohol by zažiť hlboko formujúcu skúsenosť s doopatrovaním svojich rodičov, neznelo to ako póza. Ale ako nová poloha, franklovský zmysel života, ktorý treba hľadať za všetkých okolností.
Celý čas to bolo v éteri, počas večera to nikto nepovedal jasne, možno sa čakalo, ako to dopadne a ako sa v tom celom nájde sám Bezák.
No slová pápežovho nuncia „vitaj späť, Róbert..., v teologickej akademickej aréne“ a vety moderátora, ktorý vyjadril nádej, že rozhodnutie zorganizovať podujatie „pozitívne ovplyvní našu najbližšiu budúcnosť a nemyslím tým len tieto dve hodiny“, vytvorili nový rámec.
Nie je to žiadna senzácia, preto je okolo toho viac ticho, než by sa patrilo. Ale to je azda aj dôvod, prečo má návrat Róberta Bezáka šancu na úspech.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.