Ako naložiť so šaštínskym odkazom, ktorý tu po štyroch dňoch zanechal pápež František.
Ako naložiť so šaštínskym odkazom, ktorý tu po štyroch dňoch zanechal pápež František.
V predchádzajúcich týždňoch už uplynulo deväť rokov od okamihu, keď ho Benedikt XVI. odvolal po tom, čo populárny trnavský arcibiskup odmietol sám odstúpiť. Dôvody odvolania neboli v tom čase pochopené. Bolo zjavné, že Bezák sa nedopustil žiadneho osobného morálneho škandálu, mnohí verní slovenskí katolíci videli za zásahom zhora temné sily, ktoré siahali k Bezákovmu predchodcovi. Aj preto ich ovládol pocit, ktorý predtým nepoznali: že zrazu patria k vnútornému exilu vo vlastnej cirkvi, bez dôvery k vlastným biskupom a s podozrením, že pápež bol oklamaný intrigánmi zo svojho okolia.
V lete 2012 to bola obrovská trauma, ktorá mohla cirkev naďalej zvnútra rozkladať: na jednej strane odvolaný arcibiskup, ktorý nemal úrad, ale mal moc ako žiaden iný ponovembrový biskup. Cez noc sa stal morálnym lídrom celej spoločnosti a všetci čakali na každé jeho slovo. Na druhej strane ustráchaná hierarchia, ktorá sa zabarikádovala pred hnevom veriacich a dokázala reagovať len topornými frázami, ktoré situáciu skôr zhoršovali.
Lenže potom nastal postupný obrat, pretože Róbert Bezák svoju novú zodpovednosť odmietol prijať. Dodnes nie je jasné, do akej miery sa stal ako nekonvenčný arcibiskup obeťou intríg a do akej miery zohralo rolu jeho neraz až zbytočne nekolegiálne správanie.
Ale je zjavné, že sa stal obeťou osobnej traumy. Prvé mesiace po odvolaní sa dalo rozumieť tomu, že nechcel nijako komunikovať s biskupmi. On však zatrpkol aj voči ľuďom, ktorí sa v jeho mene verejne angažovali a preto sa ocitli v ostrom spore s vlastnou cirkvou, či už to boli kňazi, rehoľníci, alebo ľudia ako František Mikloško.
Bezáka premohol hnev na svet aj svoj osud, ešte aj po rokoch v osobných aj mediálnych rozhovoroch hovoril s intenzitou zraneného, akoby ho odvolali len deň predtým. Svoju traumu povýšil na mieru všetkých vecí, odmietal z cirkvi akékoľvek ponuky aj podané ruky s tým, že jedinou možnou nápravou je ospravedlnenie cirkvi a pomenovanie tých, ktorí spôsobili jeho pád.
Sklamal tým aj mnohých, ktorí mu boli naklonení, no chceli v ňom vidieť naďalej svojho biskupa, ktorý cíti zodpovednosť za spoločenstvo. Nie človeka, ktorý stále opakuje, ako ho všetci odvrhli a jemu už neostáva nič, než dožiť v traume na periférii, zradený a smutný.
Ešte aj krátko po príchode Františka Róbert Bezák pre Denník N s trpkosťou uviedol: „Ľudia nešťastne uvažujú, že všetko sa vráti späť. Nič sa už nemôže vrátiť späť. Poviem to otvorene – tí, čo sa usilovali o moje odvolanie, vyhrali. Vyhrali.“
Už z týchto slov bolo cítiť, že nádeje, ale aj obavy, že František sem príde Bezáka jedným gestom či slovom rehabilitovať a zahanbiť našich biskupov, boli nereálne.
František urobil niečo iné a možno to nazvať poslednou šancou.
Ako sa očakávalo, Bezáka prijal najskôr v pondelok na nunciatúre, nie však na osobný rozhovor, ktorého následnú interpretáciu by už nemal v moci Vatikán, ale Róbert Bezák vo svojich vystúpeniach pre médiá.
František to urobil inak, prijal Bezáka aj spolu s rodinou, čím dal stretnutiu čisto ľudský rozmer a zároveň opätovne vyslal signál, že mu na odvolanom arcibiskupovi záleží.
Pápežovi očividne nešlo len o gesto ľudskej blízkosti, ktoré po stretnutí vyprchá do prázdna. Ešte v júni vrátil Bezákovi biskupský prsteň, ktorý mu kedysi odovzdal odvolaný arcibiskup prostredníctvom Andreja Kisku.
Na národnej púti v Šaštíne chcel František vidieť Bezáka v role, v akej tam bol naposledy pred desiatimi rokmi: ako koncelebrujúceho biskupa v prvom rade, ako súčasť kolektívu, ktorého zaväzuje spoločná duchovná misia. Najvyšší predstaviteľ cirkvi dal Bezákovi vráteným biskupským prsteňom, ale aj po svojom boku v Šaštíne zreteľne najavo, že ho nechce vidieť trpieť v ústraní, ale povoláva ho späť do služby.
Podľa niektorých záberov aj následných reakcií bolo cítiť, že to nebolo celkom príjemné ani Bezákovi, ani viacerým biskupom.
Lenže František týmto novým obrazom k niečomu zaviazal obe strany, Bezáka aj biskupov.
Bezáka vyzdvihol bez toho, aby ponížil slovenských biskupov, odkázal im tak, že zdieľajú spoločný priestor, ktorý majú naplniť na základe Bohom zverených úloh.
Tá rana z leta 2012 sa nedá zahojiť ani zabudnúť, ale možno ju prekonať.
Recept ponúkol počas štyroch dní sám František spôsobom, akým predstavoval radikálnosť svojej viery, ako napriek podlomenému zdraviu zvládal preplnený program a ako na každom mieste, na ktorom sa zjavil, zosobňoval radosť z evanjelia.
Činorodý pápež povzbudzoval slovenských kresťanov k činnosti a aktivite. Jeho vízia kresťanskej misie je iná ako Dreherova Benediktova voľba, ktorá pozýva kresťanov budovať si vlastné spoločenstvá a kontrakultúru, podľa Františka majú byť kresťania zakorenení vo svojom kréde, ale naplno otvorení pre dialóg so svetom. Každý prístup má svoje riziká, Benediktova voľba môže viesť ku getoizácii, Františkov prístup zas k prílišnému splývaniu. Mimochodom, to riziko v sebe niesol aj sám Bezák, keď sa niekedy až príliš zaliečal médiám a prostrediu mimo cirkvi.
František sa tomuto riziku snaží vyvarovať tým, ako zdôrazňuje radikalitu viery a jej dôsledky pre osobný život – napríklad keď mladým v Košiciach hovoril o význame skutočnej lásky, kresťanskej zodpovednosti či o najhlbšom zmysle a kráse spovede, tejto sviatosti, ktorá v západnej Európe medzi katolíkmi odumiera. Na stretnutiach s mladými, cirkvami či Rómami ukázal Róbertovi Bezákovi priestor aj témy, ktoré s ním odvolaný arcibiskup navonok zdieľa a ktoré presahujú osobnú traumu odvolaného arcibiskupa. Keď pápež hovoril v Košiciach mladým o kresťanskej radosti, akoby prehováral aj k Bezákovi: „Nežijeme nato, aby sme sedeli na lavičke ako náhradníci za niekoho iného.“
Pápež záverečnou omšou v Šaštíne zaviazal k niečomu aj slovenských biskupov. Je namieste čakať niečo veľkorysé, nestačí zaslať zdvorilostnú esemesku („príď medzi nás aj nabudúce“), potrebné sú skôr vážne rozhovory medzi Bezákom a zástupcami biskupov v dobre zvolenom formáte a v hľadaní novej úlohy pre emeritného arcibiskupa v rámci cirkvi.
Bezákov príbeh nie je len osobnou traumou jedného biskupa, ale aj traumou našej cirkvi. Obraz rímskokatolíckeho biskupa, ktorý nehovorí katechétsky, ale oplýva prirodzeným talentom zaujať aj mimo hranice svojej cirkvi – a občas za hranou zabehaných pravidiel – tu od jeho odchodu chýba.
Na pokus o reintegráciu Róberta Bezáka, ktorý by musel sám z vlastnej vôle urobiť veľký mentálny krok vpred, nebudú mať niektorí biskupi ani najmenšiu chuť. Napokon, v poslednej dekáde utŕžili v kauze Bezák nespravodlivé rany aj obvinenia viacerí z nich.
Samozrejme, takýto pokus má svoje riziká. Ale ako v inej súvislosti – a možno ani nie natoľko v inej – povedal František pred Bazilikou Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne: „Preto sa Mária vydáva na cestu: namiesto pohodlnosti zvykov si vyberá neznáme cesty; namiesto stability domácnosti namáhavú chôdzu; namiesto bezpečnosti pokojnej religióznosti riziko viery, ktorá sa otvára novým výzvam a tak sa stáva darom z lásky k blížnemu.“
Róbert Bezák mal v čase odvolania 52, dnes má 61 rokov, to nie je málo, ale v cirkevnom prostredí vôbec nie veľa. Pápež František už urobil zo svojej strany všetko, aby Bezák aj jeho cirkev obrátili list a začali s novou kapitolou.