Polemika Prečo clá neprinavrátia americký zlatý vek

Pred niekoľkými dňami Postoj zverejnil komentár, prečo clá zavedené Donaldom Trumpom poškodia americkú ekonomiku a pravdepodobne nedosiahnu proklamované ciele, ktoré si vzájomne odporujú.

Na tento článok zareagoval ekonomický poradca Kresťanskej únie Karol Zimmer, ktorý argumentoval, že hoci dane sú principiálne škodlivé, clá sú menej škodlivé než iné druhy daní.

Pán Zimmer má, samozrejme, pravdu, keď kritizuje ekonomickú škodlivosť daní, obzvlášť DPH. Každá daň, ktorá zvyšuje náklady nejakej transakcie, znamená, že týchto transakcií bude menej. Ak napríklad výroba automobilu značky XY stojí 18-tisíc eur a spoločnosť XY chce dosiahnuť dvojtisíceurový zisk, konečný zákazník za auto nezaplatí 20-tisíc eur, ale omnoho viac. Pri starej 20-percentnej DPH 24-tisíc eur, pri novej 23-percentnej dokonca 24 600 eur.

To je nepríjemné pre konzumentov (ktorí zaplatia viac) aj výrobcov (ktorí predajú menej výrobkov). Preto ekonómovia na zvyšovanie DPH vždy nazerajú skepticky, pretože vyššia DPH vždy prináša útlm hospodárskeho rastu, lebo časť bez DPH rozumných transakcií sa s DPH už nevypláca a ekonomika je teda menšia a chudobnejšia.

Karol Zimmer preto argumentuje, že Slovensko by malo znížiť daňové zaťaženie. S touto prvou časťou sa dá v zásade súhlasiť, i keď tu sa oplatí pripomenúť, že ak Kresťanská únia vyhlasuje, že chce znižovať dane (ako je pre opozičnú stranu prirodzené), takýto sľub sa dá brať vážne až vtedy, keď predloží aj konkrétne opatrenia na zníženie štátnych výdavkov.

Na druhej časti argumentácie pána Zimmera, teda že clá sú správnym spôsobom, ako riešiť dieru v americkom rozpočte, však niekoľko zásadných vecí nesedí.

Čo hovoril Ricardo

Zimmer s odvolaním sa na šéfku eurokomisie Ursulu von der Leyen argumentuje, že „clá sú dane“. S tým sa dá len ťažko nesúhlasiť. Potom však postuluje druhé tvrdenie, že „na bohatstvo, efektivitu ekonomiky a komparatívne výhody majú dane rovnako zlý dosah ako clá“.

Zimmer píše: „Lebo povedzme si: v čom je napríklad DPH iná než clo? Štát pomocou DPH zdaňuje – preclieva tovary, ktoré z firiem ,vstupujú‘ na domáci trh. Ak firma dačo vyrobí a chce to dať na trh, musí to zdaniť. Koncepčne nie je medzi DPH a clami žiaden rozdiel.“

To je však omyl. Zásadným rozdielom medzi vyššími daňami (napriek už spomínaným problémom) a vyššími clami je, že dane obyčajne rovnomerne zaťažujú všetky výrobky na trhu. Spôsobujú teda náklady, ale nevedú k deformácii trhu. Oproti tomu clá znižujú súťaž na trhu, pretože umelo znevýhodňujú niektorých producentov, čím chránia neproduktívne odvetvia a robia ekonomiku ako celok menej produktívnou. Náklady tohto zníženia kompetície platia spotrebitelia.

Pán Zimmer tvrdí, že „zdanenie domáceho obchodu poškodzuje krajinu viac než zdanenie dovozov“. Prezentuje však falošnú dilemu, ktorá pôsobí, akoby dovozy zdanené neboli, zatiaľ čo DPH „poškodzuje spotrebiteľa na Slovensku a výrobu na Slovensku“. To je však nezmysel, pretože DPH sa z importov platí rovnako, ako z domácich výrobkov. Na trhu si nekonkurujú naše výrobky zaťažené DPH a nezdanené dovezené výrobky, ale zdanené výrobky akéhokoľvek pôvodu, pričom zástancovia protekcionistickej politiky požadujú umelé dodatočné zdraženie dovezených tovarov prostredníctvom ciel.

Pán Zimmer navyše tvrdí, že „keď David Ricardo brojil proti clám, bojoval so zásadným štátnym výdavkom“ (zrejme mal na mysli zásadný štátny zdroj príjmov, respektíve boj proti štátnym výdavkom ako takým, keďže clá nie sú štátny výdavok).

To však nie je pravdou, pretože otázka štátnych výdavkov v Ricardovej argumentácii nehrá rolu. Ricardo vo svojej teórii komparatívnych výhod argumentuje tým, že obchod umožňuje špecializáciu, ktorá vedie k maximálnemu blahobytu na oboch stranách, a nič z toho, čo pán Zimmer napísal, jeho teóriu nevyvrátilo. Ak by sa mu to podarilo, bol by to úspech, ktorý by prekopal posledných dvesto rokov ekonomického poznania a zaslúžil by si Nobelovu cenu.

Je dobre možné, a dokonca pravdepodobné, že by Smith a Ricardo dnes boli bývali zhrození výškou štátnych výdavkov. S istotou to však tvrdiť nevieme a vkladať im do úst náš svetonázor s tvrdením, že by ich bol nakoniec viedol k tomu, aby dokonca zvrátili svoje názory na clá, je argumentačný faul, na ktorom by sme nemali stavať našu hospodársku politiku.

PolemikaPrečo je kritika Trumpových ciel falošná

Karol Zimmer

Financovanie štátneho rozpočtu

Pán Zimmer ďalej argumentuje, že clá môžu poslúžiť pozitívnemu účelu, zníženiu deficitu v americkom štátnom rozpočte, a že tento spôsob financovania je lepší než napríklad spotrebnými daňami ako DPH.

Prvým problémom je však to, že clá sú fenomenálne neefektívny spôsob vyberania daní. Už len clá prvej vlny (voči Kanade, Mexiku a Číne) majú podľa ekonómov spôsobiť bežnej americkej rodine náklady vo výške 1 200 dolárov ročne. Tieto čísla však nezahŕňajú nárast cien amerických výrobkov, ktorým odbudne konkurencia. Ak zohľadníme aj tieto sumy, skutočné náklady dosiahnu skôr 2 000 dolárov za rok. Rozdiel medzi týmito sumami tvorí neprimeraný zisk, ktorý si americké spoločnosti strčia do vrecka.

Štát teda svojou politikou konzumentom (daňovým poplatníkom) spôsobí náklady vo výške asi 170 dolárov mesačne, v skutočnosti však inkasuje len okolo stovky. Zvyšok sa stratí v dôsledku zníženej konkurencie na trhu.

Z pohľadu daňového poplatníka to je rovnaké, akoby mu štát každý mesiac vytiahol 170 dolárov z peňaženky, stovku si nechal a zvyšok spláchol dolu kanálom. Objem vybratých daní tak zodpovedá len zhruba 60 percentám spôsobených nákladov oproti sto percentám, ktoré by štát vybral zvýšením DPH alebo iných daní.

Clá a proticlá

Proti argumentu, že clá pomôžu znížiť americký deficit, svedčí aj druhý problém – clá vyvolajú proticlá, ktoré poškodia amerických vývozcov (a zahraničných konzumentov). Máloktorý štát totiž strpí správanie súčasného amerického prezidenta a väčšina z nich preto zareaguje proticlami, ktoré uvalia na americké výrobky.

Pripomeňme si, že o čosi podobné sa Donald Trump usiloval už vo svojom prvom volebnom období (i keď vtedy najmä voči Číne). Výsledkom bolo, že Číňania prestali dovážať americké potraviny a USA museli vynaložiť závratných 92 percent príjmov z ciel na čínske výrobky na kompenzácie pre amerických farmárov (a pritom farmári neboli jedinými poškodenými).

Fiškálny dosah ciel bol teda nulový, ba dokonca negatívny, pretože spôsobil útlm hospodárskeho rastu (a teda aj daňových príjmov).

To isté, dokonca ešte vo vyostrenej podobe hrozí aj dnes. Už v marci v dôsledku ciel poklesol odhadovaný rast americkej ekonomiky z 1,9 percenta na 1,5 percenta, po najnovšej vlne ciel odhady klesli pod jedno percento a prudko stúpa riziko recesie.

Goldman Sachs odhaduje v dôsledku Trumpových ciel riziko recesie na 45 percent, J. P. Morgan dokonca hovorí o 60-percentnej pravdepodobnosti.

Inflácia

Ďalším problémom je, že clá povedú k vyšším cenám. Zimmer má pravdu, keď upozorňuje na rastúci americký štátny dlh, ktorý sa počas pandémie vyšplhal do nevídaných výšin. Prepad na burze v argumentácii zástancov môže viesť k tomu, že investori budú radšej investovať do menej rizikových amerických dlhopisov, vďaka čomu klesnú ich výnosy, a teda náklady na splácanie amerického štátneho dlhu.

Clá však nevyhnutne vedú k predraženiu výrobkov, či už tých dovážaných, alebo domácich, a ergo k stúpajúcej inflácii. Vyššia inflácia znamená, že centrálne banky musia zvyšovať úrokové sadzby, aby ju dostali pod kontrolu, a vyššie úrokové sadzby zas neomylne vedú k pomalšiemu rastu aj stúpajúcim nákladom na splácanie dlhu.

Aj ak by sa Trumpovi podarilo clami masívne zvýšiť štátne príjmy a vybalansovať rozpočet (čo sa z vyššie uvedených príčin javí ako nepravdepodobné), vyššia inflácia zvýši náklady na tie dlhy, ktoré Amerika spláca už dnes.

To je z fiškálneho hľadiska omnoho vážnejší problém než samotná miera nového zadlžovania. V roku 2019 Spojené štáty minuli 375 miliárd dolárov na platenie úrokov za svoj štátny dlh, v roku 2024 to bolo už 881 miliárd. Náklady na splácanie amerického štátneho dlhu tak stúpli (nominálne) o 135 percent, hoci samotný dlh nominálne narástol len o 56 percent. Dôvodom bola práve zvýšená inflácia po pandémii a nárast úrokových sadzieb.

A žiadna z týchto kalkulácií ešte neberie do úvahy, že pokiaľ ide o splácanie amerického dlhu, nie je podstatná jeho veľkosť v absolútnych číslach, ale jeho veľkosť v pomere k veľkosti americkej ekonomiky. Ak nová americká administratíva pribrzdí zadlžovanie za cenu recesie, aj z pohľadu fiškálnej zodpovednosti to bude kontraproduktívny krok.

V čom sa mýli Donald TrumpPrečo nová americká hospodárska politika nie je dobrým nápadom

Christian Heitmann

Prebytok?

Oplatí sa aj pohľad do minulosti. Zimmer tvrdí, že nevieme, či sú clá kategoricky škodlivé, a že „v prípade Ameriky je skôr pravdou opak“, pretože „príjmy boli také vysoké, že federálna vláda bola väčšinu 19. storočia v rozpočtovom prebytku“.

V realite však už od roku 1874 príjmy z ciel nedosiahli ani len dve percentá amerického HDP. Dokonca aj počas vlády Trumpovho vzoru, procolného prezidenta Williama McKinleyho (1897 – 1901), sa príjmy z ciel pohybovali len okolo jedného percenta amerického HDP, s vrcholom vo výške 1,1 percenta v roku 1900 a minimom vo výške 0,8 percenta v roku 1898.

Pozrime sa na americký federálny rozpočet podrobnejšie.

Až do začiatku svetovej hospodárskej krízy federálne výdavky za mierových čias nedosahovali ani len tri percentá amerického HDP oproti zhruba 25 percentám dnes.

Neexistovali dnešné dôchodkové systémy či výdavky na zdravotníctvo, poistenie v nezamestnanosti ani federálne výdavky v školstve. Ak štát poskytoval verejné služby alebo investoval do infraštruktúry, veľkú časť platili jednotlivé štáty, nie federálna vláda, ktorej hlavnou úlohou bolo financovať (až do prvej svetovej vojny veľmi malú) armádu a námorníctvo. Sociálne zabezpečenie poskytovali cirkvi, rodiny a komunity, nie štát.

Aká je situácia dnes? Už len sektory Social Security (sociálne zabezpečenie), Medicare (zdravotné poistenie), Health (zdravie) a Income Security (poistenie v nezamestnanosti) pohltia 60 percent amerického federálneho rozpočtu.

Nebolo to teda tak, že by Spojené štáty na clách boli vyberali obrovské sumy – ale že štátne výdavky boli také malé, že ich dokázali z veľkej časti financovať aj takýmito drobnými príjmami.

Boli clá pre Ameriku prospešné?

Vráťme sa však k tvrdeniu, že vraj nevieme posúdiť, aký dosah mali clá na americký hospodársky vývoj.

Takéto tvrdenie si vyžaduje pomerne odhodlané ignorovanie jestvujúcej odbornej literatúry nielen o clách vo všeobecnosti, ale aj o ekonomike Spojených štátov na konci 19. storočia.

Je pravdou, že posledné desaťročia 19. storočia boli v Amerike fázou veľmi rýchleho hospodárskeho rastu. Ako však ukazuje ekonomický výskum, clá neboli príčinou tohto vývoja, ale, naopak, znížili rast produktivity v odvetviach, v ktorých boli zavedené, zatiaľ čo najproduktívnejšie spoločnosti boli v odvetviach, v ktorých clá nechránili (na úkor spotrebiteľov) málo hospodárske firmy.

Silný hospodársky rast v tejto ére mal niekoľko dôvodov. V prvom rade tým boli nové technológie a výrazné zlepšenie infraštruktúry vďaka výstavbe železníc a telegrafu, čo podstatne znížilo náklady na obchod na dlhšie trate a umožnilo osídlenie obrovských, dovtedy takmer ľudoprázdnych území na západ od rieky Mississippi. To umožnilo výrazné zvýšenie poľnohospodárskej výroby (napríklad dobytka alebo kukurice).

Ďalším prínosom pre americkú ekonomiku bol prudký rast populácie v dôsledku príchodu veľkého počtu (v medzinárodnom porovnaní) relatívne vzdelaných imigrantov z Európy. V rokoch 1870 až 1900 do USA prišlo 11,7 milióna ľudí, aj vďaka tomu populácia v týchto troch desaťročiach narástla z 39 na 76 miliónov obyvateľov. Na vrchole tohto trendu v roku 1890 imigranti tvorili 14,8 percenta americkej populácie, čo je historické maximum.

Osídlenie amerického západu (z veľkej časti práve spomínanými prisťahovalcami) umožnilo aj využitie obrovského množstva miestnych zdrojov, nielen zlata, ale aj ropy, dreva či medi, ktoré dodatočne naštartovali americkú ekonomiku.

Imigranti ako lacná pracovná sila a nové suroviny poskytli základ pre americkú industrializáciu a nové americké továrne. Podobný hospodársky rast ako USA v tomto období zažili v dôsledku industrializácie aj iné krajiny, ako napríklad cisárske Nemecko či Japonsko pod dynastiou Meidži, i keď tieto na rozdiel od USA brzdil väčší nedostatok lacných surovín.

Trumpove cláEÚ chystá odvetu, vyhnúť sa chce aj tomu, aby sa stala odbytiskom pre ostatné krajiny zasiahnuté clami

Erik Potocký

Tenká pozlátka

Karol Zimmer hovorí, že na Trumpovom mieste by sa tiež „pokúsil o návrat k clám tak, ako fungovali v zlatých časoch Ameriky“.

Ale kedy bola táto zlatá éra? O konci 19. storočia ako zlatej ére Ameriky hovorí aj Donald Trump, ktorý tvrdí, že Amerika nikdy nebola taká bohatá ako v rokoch 1870 až 1913.

V Spojených štátoch sa však toto obdobie neoznačuje ako zlaté obdobie, ale ako Gilded Age, pozlátené obdobie. Rozdiel medzi zlatým a pozláteným obdobím by mal byť zrejmý.

Za samotný pojem pozláteného obdobia vďačíme americkému spisovateľovi Markovi Twainovi, ktorý v rovnomennom románe (The Gilded Age. A Tale of Today) satiricky vystihol povrchnú pozlátku systému, ktorý sa navonok blyšťal, ale zvnútra bol rozožratý korupciou a sociálnymi problémami.

Áno, ekonomika rástla, ale za akú cenu? Biznis ovládali monopoly takzvaných robber barons (najznámejší prípad je petrobarón Rockefeller a jeho spoločnosť Standard Oil), zatiaľ čo v rokoch 1890 až 1910 18 percent detí vo veku 10 až 15 rokov muselo pracovať, často v baniach alebo továrňach.

Štrajky zbedačených robotníkov pravidelne potláčala armáda alebo súkromné milície, ktoré sa neštítili ničoho. Napríklad pri Lattimerskom masakri v roku 1897 ozbrojenci vedení šerifom násilne zakročili proti štrajku poľských, nemeckých, litovských a aj slovenských baníkov v Pensylvánii, pričom zabili prinajmenšom 19 ľudí. Prípad nebol výnimkou.

V nasledujúcich rokoch 1913 až 2022 americké HDP na obyvateľa narástlo (očistené o infláciu) takmer šesťnásobne, z 10 108 dolárov na 58 487 dolárov. Prečo má niekto potrebu predstierať, že práve 19. storočie bolo akýmsi zlatým obdobím, do ktorého by sa USA mali vrátiť, zostáva záhadou. Dáta to totiž nepodporujú.

Zlaté obdobie?

Ak chceme hľadať zlaté obdobie Spojených štátov, nájdeme hneď niekoľko lepších kandidátov.

Sú tu 50. a 60. roky, keď blahobyt v Amerike prudko stúpal a Amerika splatila dlhy z obdobia druhej svetovej vojny. Alebo 90. roky počas úradovania Billa Clintona, keď sa aj vďaka Reaganovým reformám oživila americká ekonomika a štátny dlh znovu klesol pod hranicu 60 percent HDP. Alebo prvé volebné obdobie Donalda Trumpa pred začiatkom pandémie, keď namiesto protekcionistických nezmyslov ešte stále prevažovala typická republikánska politika a americká nezamestnanosť klesla na najnižšiu úroveň za polstoročie.

Všetky tieto obdobia spájajú dve charakteristiky – nízke clá a živý medzinárodný obchod. Boli to tieto roky, keď USA zažívali skutočný blahobyt, nielen tenkú pozlátku.

Ako je možné, že napriek jasným výhodám slobodného obchodu dodnes prežívajú protekcionistické fantázie? Odpoveď ponúkol už pred asi štyrmi desaťročiami ekonóm a nobelista Milton Friedman: „Politický dôvod je, že záujmy, ktoré tlačia protekciu, sú sústredené, zatiaľ čo ľudia, ktorým protekcia škodí, sú rozptýlení. Vskutku, samotný jazyk ukazuje politický nátlak. Nazývame clo ochranným prostriedkom. Ochraňuje. Ochraňuje spotrebiteľa veľmi dobre pred jednou vecou: pred nízkymi cenami.“