Polemika Prečo je kritika Trumpových ciel falošná

Na Slovensku sa oprávnene obávame, aké dosahy to môže mať na našu ekonomiku. Môžeme však my z Európy vyčítať Trumpovi, že pri rozhasenom americkom rozpočte, upadajúcej priemyselnej výrobe a obchodných deficitoch použije obchodnú silu Ameriky na to, aby všetky tieto veci zmenil? 

Samozrejme – môžeme. Ale možno by sme si mali pripomenúť, že vysoké clá boli súčasťou hospodárskej politiky USA už od ich založenia (boli témou hneď prvého zásadného zákona amerického Kongresu). A najmä – namiesto úžasu, rozčarovania a neproduktívnej kritiky by sme mali konať, urobiť si poriadok v ekonomike a znížiť dane.

K novým americkým clám sa vo svojom článku vyjadril aj Christian Heitmann. Položil si otázku: „Prečo nová americká hospodárska politika nie je dobrým nápadom?“ A odpovedal si: „Pre Američanov budú clá znamenať najmä horšie výrobky a vyššie ceny.“ 

V čom sa mýli Donald TrumpPrečo nová americká hospodárska politika nie je dobrým nápadom

Christian Heitmann

S jeho argumentáciou je možné sa stotožniť, iba ak ju berieme ako všeobecnú kritiku zdanenia ako takého. Ak je však kritikou konkrétnej politiky ciel Donalda Trumpa, ktorou článok Heitmanna nepochybne je, s viacerými napísanými názormi sa nedá súhlasiť. Áno, racionálny ekonóm môže súhlasiť s tým, že každé zvýšenie zdanenia je pre ekonomiku negatívne. Ale to platí o každej dani, teda nielen o clách. 

Na rozdiel od domácich daní – napríklad zdaňovania spotreby alebo príjmov – clá nezaťažujú výhradne domácu výrobu a spotrebu. Ak je Heitmannov výrok kritikou každého zdaňovania, dá sa s ním súhlasiť. Ak je protestom proti konkrétnym Trumpovým clám, nemožno súhlasiť.

Argumentácia Christiana Heitmanna by sa dala zhrnúť do troch základných téz:

1. Donald Trump si dáva ciele, ktoré si odporujú.
2. Skúsenosti z 19. storočia potvrdzujú, že Donald Trump sa mýli, lebo „to, že clá sú zlým nápadom, vieme od 19. storočia“.
3. Ekonomickým dosahom ciel bude kategoricky horšia ekonomická situácia.

Špecifickým a stručným častiam o subvencovaných dovozoch a bezpečnosti sa v tejto svojej reakcii nebudem venovať.

1. téza: Trump si dáva ciele, ktoré si odporujú

„Podľa novej administratívy majú mať clá tri účinky: vybrať peniaze do štátneho rozpočtu (čo umožní vykryť výpadky spôsobené daňovými úľavami), zlepšiť vyjednávaciu pozíciu USA pri obchodných rokovaniach a posilniť americký priemysel. Problémom však je, že tieto ciele si vzájomne odporujú,“ píše Christian Heitmann.

Nevidíme Donaldovi Trumpovi do hlavy, no zdá sa, že svoju politiku pripravil presne tak – kvôli trom účinkom presadzuje tri druhy ciel. Prvé clo: 10 percent na všetko. Ide o príjmové a trvalé ochranárske clo. Druhé clo: navýšenie sadzby pre jednotlivé krajiny podľa obchodného deficitu. To je clo ako prostriedok na vyjednávanie. Napríklad pre výrobky z krajín EÚ stanovil D. Trump clo 20 percent. A tretie clo: špecifické ochranárske clo, napríklad 25 percent pre automobilový priemysel. Počas vyjednávania môže rovnováhu týchto úrovní upravovať a dosiahnuť všetky ciele naraz.

Christian Heitmann opisuje problémy americkej demografie a uvádza, že prípadný rast priemyslu nedokáže pokryť dostatkom zamestnancov a už vôbec nie, keď budú súbežne prebiehať deportácie, ktoré zasiahnu „kriminálnych migrantov, ale aj veľký počet obyčajných cudzincov“. Áno, Trump presadzoval zastavenie ilegálnej migrácie a deportáciu ilegálnych imigrantov. Obyčajní cudzinci sú však mimo.

Možno sa aj s autorom zhodneme, že tvrdé obmedzenia pracovného trhu sú problematické. Teda že dane a odvody sú vysoké. Ale väčšina ekonómov podporuje boj s čiernou prácou a daňovými únikmi. Tie totiž podkopávajú zdravý konkurenčný boj a vytvárajú tlak na čo najnižšie zárobky najchudobnejších. 

Dá sa pochybovať, že by bola úspešná či populárna politika, ktorej cieľom by bol opak, teda prestať potierať čiernu prácu a začať presadzovať, aby domáce firmy mali horšie podmienky ako tie zahraničné. S odôvodnením, že pracovný trh máme takmer saturovaný. Ani by to nebola správna politika.

Keď sa Donaldovi Trumpovi vyčíta, že obmedzením ponuky dôjde k rastu cien, každý ekonóm skutočne vie, že tak dopyt verzus ponuka fungujú. A tak to funguje aj pri práci a mzdách. Aj obmedzenie ponuky práce nelegálnych imigrantov, aj zvýšenie dopytu po práci prípadným presunom výroby vytvára tlak na rast miezd Američanov. Američania z takzvaného hrdzavého pásu, ktorí pri liberalizácii obchodu prišli o prácu a ktorí Trumpovi pomohli vyhrať voľby aj vďaka sľubu, že to zmení, tomu rozumejú.

2. téza: To, že clá sú zlým nápadom, vieme od 19. storočia

No a to práve nevieme. V prípade Ameriky je skôr pravdou opak.

David Ricardo aj Adam Smith, o ktorých píše Christian Heitmann, úplne pravdivo opísali výhody slobodnej ekonomiky a voľného medzinárodného obchodu. A úplne pravdivo opísali dosahy daní – aj tej špecifickej dane: cla – na blahobyt spoločnosti. 

V tomto chápaní je nezdanený medzinárodný obchod lepší ako medzinárodný obchod zdanený clami. 

Lenže toto nie je voľba, ktorú majú politici. Nepohybujú sa v priestore, kde je všetko nezdanené a niekto sa zrazu pokúša zdaniť medzinárodný obchod. Sú v situácii, keď sa zdaňuje všetko, a vyberajú si daňový mix. A Donald Trump si v daňovom mixe vyberá vyššie zdanenie dovozov, aby mohol menej zdaňovať doma.

Ak si z 19. storočia chceme zobrať poučenie, tak sa pozrime, čo sa dialo. Pozrime sa na krajinu Davida Ricarda – Spojené kráľovstvo – a na krajinu Donalda Trumpa – Spojené štáty. Keď David Ricardo písal svoju teóriu, Spojené kráľovstvo malo minimálnu, libertariánsku vládu. Nemalo daň z príjmu. Krajina bolo na zlatom štandarde, ktorý v medzinárodnom obchode vytvára automatický tlak na vyrovnávanie platobnej bilancie. 

Spotrebné dane tvorili asi dve tretiny rozpočtu, clá tretinu, spolu menej ako 15 percent HDP. Takže keď David Ricardo brojil proti clám, bojoval so zásadným štátnym výdavkom. Pod jeho vplyvom Briti skutočne znižovali clá a iné dane. Výpadok príjmov čiastočne nahradili daňou z príjmu, hoci minimálnou. Na podiele verejných výdavkov na HDP klesli na 5 – 7 percent HDP. Skutočne ekonomicky rástli. Mali minimálny štát s malými clami. Niet sa čo čudovať.

Som však presvedčený, že keby boli David Ricardo a Adam Smith tušili, že na DPH či na dani z príjmu budú štáty vyberať násobky, ako ekonómovia by boli brojili aj proti nim. Na bohatstvo, efektivitu ekonomiky a komparatívne výhody majú dane rovnako zlý dosah ako clá. Lebo povedzme si, v čom je napríklad DPH iná než clo? Štát pomocou DPH zdaňuje – „preclieva“ tovary, ktoré z firiem „vstupujú“ na domáci trh. 

Ak firma dačo vyrobí a chce to dať na trh, musí to zdaniť. Koncepčne nie je medzi DPH a clami žiaden rozdiel. „Clá sú dane,“ počujeme dnes už aj od Ursuly von der Leyen.

Politické rozhodnutia Američanov boli iné ako v Spojenom kráľovstve. Keď Trump hovorí o clách, je tam hlboký historický odkaz. Hovorí tým: „Poďme sa vrátiť k politikám, ktoré urobili Amerikou veľkou.“ Do slova a do písmena MAGA. Vysoké clá boli súčasťou hospodárskej politiky USA už od ich založenia. 

Boli témou hneď prvého zásadného zákona amerického Kongresu. Písal sa rok 1789. Už vtedy dali Američania clám dva ciele: aj byť zdrojom príjmov pre federálnu vládu, aj chrániť americký priemysel. Pod ochranou ciel sa americká ekonomika vyšvihla na prvé miesto na svete. Prilákala desiatky miliónov prisťahovalcov z Európy, státisíce aj zo Slovenska. 

A len na základe federálnych príjmov z ciel sa americká vláda stala aj najmocnejšou vládou na svete. Tie príjmy boli také vysoké, že federálna vláda bola väčšinu 19. storočia v rozpočtovom prebytku. A niektorí kongresmani dokonca v roku 1890 súhlasili s ďalším zvyšovaním ciel, lebo verili, že „už by to konečne mohlo obchodníkov odradiť od dovozov a viesť tak paradoxne k zníženiu príjmov“. (Neviedlo.)

Čo sa týka iných príjmov, ústava USA počas prvých 125 rokov existencie – až do roku 1913 – daň z príjmu doslova zakazovala. A takáto na clách odchovaná Amerika išla v roku 1917 po prvý raz zachraňovať Európu. Už ako rozhodujúca sila sveta.

Takže keď Donald Trump hovorí: „MAGA – urobme Ameriku opäť veľkou,“ odkaz na historickú pozitívnu úlohu, ktorú pod clami zažili Američania, je jasný. Pre Američanov v 19. storočí clá rozhodne neboli zlou skúsenosťou.

Čo sa týka porovnania dosahov amerických a ostrovných ekonomických politík na tieto dve krajiny, bez skúmania príčinnej súvislosti sa dá len povedať, že Spojené kráľovstvo si svoju pozíciu veľmoci pri nízkych clách dokázalo udržať aj proti Američanom. Ale len dokiaľ medzi vojnami nezačalo zdaňovať domácu ekonomiku. Potom ho chránený americký priemysel prevalcoval. Rovnako ako prevalcoval zvyšok sveta.

Amerika si svoju dominantnú pozíciu dokázala udržať, pokiaľ mala clá a menu naviazanú na zlato. Keď Richard Nixon v roku 1971 ukončil zlatý štandard, Amerika sa začala prepadávať do deficitov.

3. téza: Ekonomickým dosahom bude kategoricky horšia ekonomická situácia

„Americkí konzumenti nevyhnutne zaplatia viac za často horšie výrobky. Túto situáciu rady využijú americké firmy, ktorým ubudne konkurenčný tlak, a rovnako dvihnú ceny svojich výrobkov,“ píše Heitmann.

Platí to? Áno aj nie. Clá skutočne obmedzia ponuku. To povedie k vyšším cenám a menšiemu dopytu. Zároveň to povedie k príjmu rozpočtu – a Amerika skutočne potrebuje konsolidačný balík –, ktorý čiastočne zaplatia vrecká dovozcov a zahraničných výrobcov.

Možno rozumieť argumentom v prospech bezcolného medzinárodného obchodu. Sú rovnaké ako argumenty v prospech nezdaneného domáceho obchodu. Ale zdanenie domáceho obchodu poškodzuje krajinu viac než zdanenie dovozov.

Takže ak by som bol na Trumpovom mieste, tiež by som sa pokúsil o návrat k clám tak, ako fungovali v zlatých časoch Ameriky. Aj preto, že clá sú z ekonomického pohľadu lepšie než daň z príjmu – je lepšie zdaňovať dovozy než prácu. Sú lepšie než daň zo zisku – je lepšie zdaňovať dovozy než rozvoj firiem. A sú lepšie než DPH – je lepšie zdaňovať dovozy než domácu aktivitu.

Dnes plačeme nad tým, ako 20-percentná clá na tovary z EÚ poškodia spotrebiteľa v USA a výrobu v EÚ. Ale poďme hovoriť aj o tom, ako 23-percentná sadzba DPH na tovary zo Slovenska poškodzuje spotrebiteľa na Slovensku a výrobu na Slovensku. Lebo argumenty proti clám sú rovnaké ako argumenty proti DPH. 

Len tie o DPH sa týkajú výhradne našich politických rozhodnutí. Škody napáchané slovenskou DPH na slovenskej výrobe a spotrebe sú násobné než tie, ktoré na slovenskej výrobe napáchajú americké clá. A najmä – zlé rozhodnutia o DPH vieme zmeniť. Na rozdiel od rozhodnutí Donalda Trumpa. O tých môžeme rokovať, ale zrušiť ich môže buď on sám, americký Kongres, alebo, čo je najpravdepodobnejšie, americké súdy.

Clá sú zlé a čo (my) s tým

Clá sú zlé, s tým možno súhlasiť. Ale môže to hovoriť EÚ, ktorá sama spúšťa systém zelených ciel, aby ochránila svoj priemysel? Môže sa na clá sťažovať EÚ, ktorá zaviedla ochranárske clá na dovoz čínskych áut? Môže proti clám protestovať EÚ, ktorá zdražuje energie a tým robí výrobu nekonkurencieschopnou? A tá istá EÚ, ktorá tlačí na koniec výroby spaľovacích motorov?

Clá sú zlé. Toto hovoríme v krajine, ktorá v januári zdvihla DPH aj dane z príjmu veľkým firmám (vrátane automobiliek, o ktoré sa zrazu tak staráme) a minulý týždeň spustila transakčnú daň? To hovorí krajina, ktorá sa chváli obchodnými prebytkami a ktorá musela konsolidovať rozpočet?

Ak bude existovať voľba „sloboda bez daní a ciel“, vždy si ju vyberiem. Ak je však americkou voľbou „viac ciel a menej domácich daní“, dá sa jej rozumieť. Pre nás Európanov je to voľba veľmi bolestná, lenže Trump nie je prezidentom Európy.

Môžeme my z Európy vyčítať Donaldovi Trumpovi, že pri rozhasenom americkom rozpočte, upadajúcej priemyselnej výrobe a obchodných deficitoch používa obchodnú silu Ameriky na to, aby všetky tieto veci zmenil? Samozrejme – môžeme. Ale to nám nepomôže. Mali by sme sa venovať najmä sami sebe a urobiť si poriadok vo vlastných ekonomikách. Rozhodne by sme mali začať tou slovenskou.

Aká by teda mala byť reakcia Slovenska na americké clá? V prvom kroku by sme mali znížiť domáce dane, aby sme slovenskému priemyslu pomohli obstáť vo svetovej obchodnej vojne a aby sme ochránili pracovné miesta na Slovensku. Kresťanská únia preto do parlamentu predložila návrh na zníženie dane z príjmu pre firmy s obratom do 100 000 eur na 9 percent a pre ostatné firmy zníženie dane z príjmu na 16 percent. 

Inými slovami – namiesto úžasu, rozčarovania a neproduktívnej kritiky by sme mali konať, urobiť si poriadok v ekonomike a znížiť dane.