V čom sa mýli Donald Trump Prečo nová americká hospodárska politika nie je dobrým nápadom

Pre staronového amerického prezidenta Donalda Trumpa sú tariffs, teda clá, „najkrajším slovom anglického jazyka“. Nemalo by byť preto úplne prekvapivé, že colný kráľ zaviedol celý rad plošných ciel nielen proti Číne, ale aj americkým partnerom ako Kanade, Japonskú, EÚ alebo aj Mexiku.

Podľa novej administratívy majú mať clá tri účinky – vybrať peniaze do štátneho rozpočtu (čo umožní vykryť výpadky spôsobené daňovými úľavami), zlepšiť vyjednávaciu pozíciu USA pri obchodných rokovaniach a posilniť americký priemysel.

Problémom však je, že tieto ciele si vzájomne odporujú. Ak bude napríklad americký rozpočet vo výrazne väčšej miere financovaný cez clá, administratíva si už viac nemôže dovoliť zrušiť ich a stráca ich ako vyjednávací nástroj.

To isté platí, aj pokiaľ ide o úmysel prinútiť firmy, aby viac vyrábali v Spojených štátoch. Tento cieľ stojí v protiklade s nápadom, že Trump vyrokuje lepšie dohody, pretože ak sú clá súčasťou vyjednávacej stratégie a skôr či neskôr budú zmenené, nedáva zmysel, aby firmy vo veľkom investovali do nových fabrík, ktoré sa im oplatia až o roky či desaťročia.

Navyše je otázne, kto by v týchto nových fabrikách vôbec pracoval. Nezamestnanosť v USA sa dlhodobo pohybuje okolo štyroch percent. Ekonómovia pritom už pri nezamestnanosti na úrovni troch percent hovoria, že je de facto nulová, pretože tieto tri percentá sú bežne hodnotou, ktorú tvoria ľudia, ktorí práve menia prácu, ale už si našli nové zamestnanie alebo ktorí z iných dôvodov (zdravie, trestný záznam) nie sú zamestnateľní.

Hoci demografia v Spojených štátoch nie je rovnako zlá ako v Európe, aj Spojené štáty závisia od obrovského počtu migrantov, ktorí často preberajú úlohy pre Američanov príliš nekomfortné alebo príliš zle platené. Napríklad v poľnohospodárstve až 73 percent pracovníkov tvoria ľudia, ktorí sa narodili mimo Spojených štátov.

S novou vlnou deportácií, ktorá nezasiahla len malú časť skutočne kriminálnych migrantov, ale aj veľký počet obyčajných cudzincov, sa nedostatok pracovných síl ďalej vyostruje. Na Floride sa preto diskutuje už o uvoľnení zákonov o práci mladistvých, aby dokázali kompenzovať aspoň časť výpadku.

To, že clá sú zlým nápadom, vieme od 19. storočia

Ale aj keby sa Trump rozhodol pre len jeden zo svojich cieľov, napríklad používanie ciel na vypĺňanie dier v rozpočte, clá sú takmer kategoricky zlou politikou.

Dôvodom je princíp, ktorý už na začiatku 19. storočia demonštroval anglický ekonóm David Ricardo.

Už otec modernej ekonómie Adam Smith vedel, že medzinárodný obchod sa vypláca. Ak napríklad Anglicko dokáže vyprodukovať 100 jednotiek obilia alebo 20 jednotiek vína, ale Portugalsko dokáže vyprodukovať 100 jednotiek vína alebo 20 jednotiek obilia, najlepšie riešenie pre oba štáty je, keď sa sústredia na ten výrobok, v ktorom majú najväčšiu výhodu, teda v anglickom prípade obilie a v portugalskom víno.

Tento model umožní Angličanom výrobu 100 jednotiek obilia a Portugalčanom 100 jednotiek vína, teda dohromady 200 kusov. To je omnoho výhodnejšie, ako keby sa oba štáty pokúšali vyrobiť všetko (takýto výsledok by znamenal dohromady 60 jednotiek vína a 60 jednotiek obilia, teda 120 kusov).

Ricardo Smithovu teóriu ďalej rozvinul a demonštroval, že obchod je výhodný dokonca aj vtedy, ak jeden štát je produktívnejší v každom ohľade. Aj vo svete, v ktorom by Portugalčania vedeli vyrobiť nielen viac vína, ale aj obilia, by sa obom štátom oplatil vzájomný obchod.

Výpočet je podobný ako v hornom príklade. Ak by Portugalčania dokázali vyrobiť 100 jednotiek vína alebo 120 jednotiek obilia oproti 20 jednotkám vína alebo 100 jednotkám obilia v Anglicku, najvýhodnejším prístupom by zostala špecializácia a medzinárodný obchod. Portugalčania by tak vyrobili 100 jednotiek vína, Angličania 100 jednotiek obilia (dohromady teda 200 kusov) a výsledok by bol lepší, než keby k medzinárodnému obchodu nedošlo (170 kusov).

Ricardo tu hovoril o komparatívnej výhode, teda aj v prípade, že jeden štát je v každej branži produktívnejší než ten druhý, rozdiely v produktivite ešte stále nie sú vo všetkých branžiach rovnako veľké.

Výsledkom ciel je preto kategoricky horšia ekonomická situácia, v ktorej americkí konzumenti nevyhnutne zaplatia viac za často horšie výrobky. Túto situáciu rady využijú americké firmy, ktorým ubudne konkurenčný tlak, a rovnako dvihnú ceny svojich výrobkov.

Renomovaný Peterson Institute odhaduje náklady ciel na kanadské, mexické a čínske výrobky pre priemernú americkú rodinu na 1200 dolárov ročne. Po zohľadnení očakávaného nárastu cien amerických výrobcov dokonca okolo dvetisíc dolárov, pričom v prihraničných štátoch ako Novom Mexiku náklady môžu prekonať dokonca tritisíc dolárov. 

Subvencie

Výhodnosť vzájomného obchodu platí dokonca aj vtedy, keď cudzí štát subvenciami dotuje svoj priemysel, pretože v praxi to znamená, že iný štát (a teda cudzí daňoví poplatníci) financuje náš konzum.

Uveďme príklad: Krajina X (napríklad Čína) sa rozhodne rozvíjať svoj textilný priemysel. Bez dotácií by čínsky výrobca bol schopný na európskom trhu predávať tričko za desať eur, s dotáciou cena klesne na osem eur. Oproti tomu aj v najlacnejších európskych krajinách budú náklady na výrobu trička zodpovedať výške desiatich eur alebo pravdepodobne viac. S osemeurovým tričkom nebudú schopné konkurovať a európsky trh zaplaví čínsky textil (alebo, ako v realite, skôr textil z Bangladéša).

To je nepríjemné pre európskych výrobcov tričiek, ale veľmi výhodné pre európskych konzumentov. A ako ukazujú posledné desaťročia, ani európski výrobcovia nemusia zúfať, ale môžu si nájsť iné odvetvie, v ktorom majú výhodu, a do Číny vyvážať napríklad čokoládu alebo športové autá.

Bezpečnosť

Samozrejme, existujú výnimky, pri ktorých hrajú dôležitejšiu rolu iné úvahy. Takýmto prípadom sú napríklad otázky národnej bezpečnosti – nezávisle od toho, koľko stojí stavba fregaty v Číne, asi nie je v záujme európskych štátov dopustiť zánik svojho zbrojného a lodného priemyslu a kupovať lode alebo stíhačky v Číne.

To isté platí aj o istých strategických surovinách – do istej miery je ekonomicky racionálne nechať vyrábať oceľ, hliník či rôzne iné výrobky v chudobnejších (a z pohľadu pracovnej sily teda lacnejších) štátoch a zamerať sa na komplexnejšie kroky výroby s vyššou pridanou hodnotou. 

Ak sa však dostávame do situácie, keď európsky zbrojný priemysel nedokáže navyšovať výrobu tempom, akým by chcel a potreboval, lebo je závislý od čínskych dodávok strelnej bavlny používanej v zbrojnom priemysle alebo ocele, ekonomická racionalita už ohrozuje bezpečnosť štátu. To isté platí, keď európske automobilky nemôžu vyrábať, lebo ich ohrozuje nedostatok čipov.

Určiť, ktoré sektory sú natoľko životne dôležité, aby sme pri nich akceptovali aj ekonomicky suboptimálny prístup ako clá alebo subvencie, si však vyžaduje komplexnejšiu odbornú analýzu. Plošné clá, ako ich zavádza Donald Trump, sú celkom isto nesprávnou cestou.