Znižovanie emisií Slovensku sa od roku 1990 podarilo znížiť množstvo skleníkových plynov o polovicu

Emisie skleníkových plynov na Slovensku v roku 2023 klesli na úroveň 50 percent roku 1990.

Aktuálne údaje zverejnil Slovenský hydrometeorologický ústav (SHMÚ), ktorý každoročne vyhodnocuje emisie z celého spektra ľudských činností.

Rok 1990 je zároveň referenčným rokom, podľa ktorého sa počíta úroveň znižovania emisií skleníkových plynov v oficiálnych politických cieľoch schválených na úrovni Európskej únie.

Vývoj produkcie emisií skleníkových plynov vyjadrených ako ekvivalent oxidu uhličitého ukazuje v zásade kontinuálny pokles za ostatné viac ako tri desaťročia:

Ide o súhrn emisií oxidu uhličitého, oxidu dusného, metánu a fluorovaných skleníkových plynov (tie sa začali používať ako náhrada za freóny, ktoré poškodzujú ozónovú vrstvu).

Emisie sa rátajú podľa sektorov – energetika (vrátane dopravy), priemyselné procesy, poľnohospodárstvo, LULUCF (využívanie pôdy, zmena využívania pôdy a lesníctvo) a odpady.

Najväčší podiel z celkových emisií má energetika – za rok 2023 takmer 25-tisíc kiloton.

„Spaľovanie palív pri výrobe elektrickej energie a pary má vysoký podiel na znečisťovaní ovzdušia. V minulosti boli intenzívne na tento účel využívané tuhé palivá, najmä menej kvalitné hnedé uhlie a lignit ťažené v Slovenskej republike. V minulom období postupne došlo k znižovaniu využívania tuhých a kvapalných fosílnych palív na úkon zvyšovania spotreby zemného plynu a biomasy a zvyšovania energetickej efektívnosti spoločností. Tomuto fenoménu hovoríme decoupling, stav, keď krivka zvyšovania výroby nenasleduje krivku zvyšovania emisií, tie, naopak, klesajú,“ uvádza SHMÚ.

Emisie z dopravy rastú

Pokiaľ ide o dopravu, tam je trend opačný ako v prípade celkových emisií. Kým v roku 1990 to bolo 6816 kiloton, v roku 2023 7735 kiloton. Najnižšie boli v roku 1994 – 4757 kiloton –, odvtedy s výnimkou niekoľkých medziročných poklesov rástli. Najväčší podiel má cestná doprava – 7617 kiloton –, druhým najväčším emitentom je železničná doprava, ide však len o zlomok tej cestnej – necelých 90 kiloton.

SHMÚ to vysvetľuje výrazným zvýšením dopytu po doprave osôb aj tovaru, ktoré prekonalo postupné zvyšovanie účinnosti motorov a znižovanie individuálnej úrovne emisií jednotlivých typov pohonu.

Zároveň s tým treba dodať, že za ostatné vyše tri desaťročia sa výrazne zvýšil počet motorových vozidiel v individuálnej osobnej doprave, čo tiež prispelo k „vymazaniu“ úspornejšieho spaľovania.

„Najväčší podiel na emisiách má spaľovanie nafty (70 %), benzínu (20 %) a zemného plynu (2 %) a z hľadiska znečisťujúcich látok aj biopalivá (6,3 %). Letecké palivá a LPG spoločne tvoria asi 1,7 % spotreby palív v doprave. Výrazný podiel nafty je spôsobený jej využívaním vo viacerých druhoch dopravy ako cestná, železničná a lodná doprava,“ píše o podiele jednotlivých druhov palív SHMÚ.

Výrazný pokles bol, naopak, zaznamenaný v sektore emisií z vykurovania domácností – z vyše 7220 kiloton v roku 1990 na zhruba 2800 kiloton v roku 2023.

Najväčší podiel na poklese má redukcia tuhých palív, ktoré v roku 1990 tvorili až 76 percent všetkých emisií z vykurovania, kým v roku 2023 len necelých šesť percent. Naopak, narástlo využívanie zemného plynu a biomasy.

Kolísavý vývoj majú emisie z priemyslu. Celkové množstvo pri porovnaní rokov 1990 a 2023 kleslo. Po ekonomickom prepade na začiatku 90. rokov nasledoval pomerne prudký rast medzi rokmi 1992 až 1998, následne (aj s medziročnými poklesmi) medzi rokmi 2000 a 2006, keď emisie z priemyslu dosiahli najvyššiu úroveň v celom sledovanom období, a neskôr medzi rokmi 2013 a 2018.

Najväčší podiel na emisiách má výroba kovov (u nás najmä oceliarne a donedávna aj hlinikáreň), nasledovaná minerálnou výrobou, kam patrí napríklad výroba cementu, vápna či skla.

Podobne ako iné sektory, aj poľnohospodárstvo zažilo na začiatku 90. rokov minulého storočia ekonomický prepad. Z toho vyplýva aj vývoj emisií.

Podobne ako iné sektory, aj poľnohospodárstvo zažilo na začiatku 90. rokov minulého storočia ekonomický prepad. Z toho vyplýva aj vývoj emisií. Kým najväčší pokles je zaznamenaný medzi rokmi 1990 až 1994, odvtedy miera emisií z poľnohospodárstva klesá medziročne len veľmi mierne pri občasných medziročných nárastoch.

„Vývoj stavov hospodárskych zvierat mal výrazný dopad na znižovanie emisií skleníkových plynov a znečisťujúcich látok v tomto sektore po roku 1990. Hlavným dôvodom poklesu boli ekonomické zmeny a transformácia sektora po roku 1989. Poľnohospodárstvo sa transformovalo z plánovaného hospodárskeho modelu na trhový. Pokles emisií mal najmä ekonomický charakter a bol sprevádzaný hlavne odbytovou a finančnou krízou v podnikoch poľnohospodárskej prvovýroby, ktorá dosiahla svoj vrchol v roku 1992,“ vysvetľuje SHMÚ.

Hlavný vplyv živočíšnej výroby dokladá aj porovnanie emisnosti z rastlinnej výroby. Tá sa od roku 1993 prakticky nezmenila.

Hoci odpady tvoria z celkových emisií len malý podiel (zhruba tri až štyri percentá), od roku 1990 v zásade rástli. Je to najmä preto, že majoritným plynom uvoľňovaným pri rozkladnom procese odpadu je metán, ktorý má vysokú mieru ekvivalencie k oxidu uhličitému. Jeho skleníkový efekt je násobne vyšší, hoci sa v atmosfére pomerne rýchlo rozpadá.

To je zjavné aj z toho, že najväčší podiel emisií skleníkových plynov z odpadu pochádza práve zo skládok s neexistujúcim alebo málo efektívnym zachytávaním tzv. skládkového plynu. Metán tvorí až 92 percent emisií v sektore, nasleduje oxid dusný (8 percent), ktorý vzniká predovšetkým pri čistení odpadových vôd.

Zachytávací potenciál lesov sa vyčerpáva

Napokon je tu sektor, ktorý pôsobí alebo by mal pôsobiť presne opačne, teda emisie viazať, resp. zachytávať z atmosféry – lesy a krajina.

Preto je aj graf znázorňujúci vývoj v tomto sektore v záporných hodnotách čísel.

K zachytávaniu skleníkových plynov najviac prispievajú lesy. Mierne pozitívny efekt má aj kategória výrobkov z dreva. Ostatné kategórie – orná pôda, pasienky, obydlia a iná pôda – majú v priemere nulový až mierne negatívny efekt (teda prispievajú k tvorbe emisií).

Zaujímavý je pohľad na vývoj toho, koľko emisií zachytávajú lesy. Dokladajú totiž aj vplyv kalamity vo Vysokých Tatrách na sklonku roka 2004. Záchyt v roku 2005 klesol na tretinu a na úroveň 2004 sa dostal až v ostatných rokoch.

Sektor lesov a pôdy má však podľa SHMÚ veľký potenciál.

„Sú doteraz jedinou možnosťou kompenzovať produkované emisie skleníkových plynov (približne štyrikrát viac uhlíka sa ukladá v pôde a biomase lesov a poľnohospodárskych plodín ako v atmosfére samotnej) na rozdiel od všetkých ostatných sektorov, ktoré emisie len produkujú (napr. doprava, priemysel, energetika, odpadové hospodárstvo, ale aj živočíšna výroba), a momentálne sú možnosti záchytov v týchto sektoroch len v experimentálnej rovine,“ konštatuje SHMÚ.

Mierny nárast záchytov z ostatných rokov však SHMÚ považuje len za dočasný. Predpokladá ich pokles vzhľadom na to, že lesy na Slovensku v priemere starnú.

Slovenský vedec vo FínskuPôda sú skutočné pľúca planéty, stráži uhlík a živí nás všetkých

Erik Potocký

V EÚ sme na priemere

Dáta za celú Európsku úniu, ktoré v januári zverejnil Eurostat, hovoria o 18-percentnom poklese medzi rokmi 2013 a 2023. Ide o iné časové obdobie, takže vývoj na Slovensku, ktorý monitoruje SHMÚ, sa nedá priamo porovnávať na európskej úrovni.

Zdroj: Eurostat

Najväčší pokles bol zaznamenaný v sektore energetiky, o približne 43 percent. Menej emisií vyprodukovali aj sektory ťažby a dobývania (−25 percent), služieb (−20 percent) a výroby (−17 percent).

Jediným sektorom, kde objem emisií za sledované obdobie narástol, je sektor dopravy a skladovania (+14 percent).

V EÚ sa takisto znížila miera intenzity emisií o 32 percent. Zníženie intenzity emisií znamená menej emisií pri rovnakom množstve ekonomickej pridanej hodnoty.

Slovensko v tomto období zaznamenalo zníženie intenzity o viac ako 30 percent, čo je hodnota, ktorá je v zásade na úrovni celoeurópskeho priemeru.

Pri porovnaní jednotlivých krajín sú „najúspešnejší“ Estónci, ktorí intenzitu za desať rokov znížili o vyše 60 percent. Nasledujú Íri (50 percent), Slovinci a Fíni (okolo 41 percent). Na opačnom konci rebríčka je Rakúsko (16,7 percenta), Litva (17,1 percenta) a Luxembursko (18,7 percenta).

Zdroj: Eurostat

To, čo majú slovenské a európske údaje spoločné, je stály nárast emisií z dopravy, ktorý sa nedarí zastaviť ani pokračujúcim sprísňovaním emisných noriem, tlakom na prechod na elektromobilitu, ani znevýhodňovaním spaľovacích motorov (napríklad zákaz vjazdu dieslov do centier niektorých miest).

Ukazuje sa, že dopyt po doprave rastie rýchlejšie ako obmedzenia, ktoré využívaniu fosílnych palív kladú politické rozhodnutia. Faktom je aj to, že podľa viacerých zistení priemerný vek vozidiel v EÚ rastie, keďže napríklad nové elektroautá sú bez dotácií stále pre väčšinu obyvateľstva cenovo nedostupné. A tu platí, že čím staršie vozidlo je, tým viac emisií produkuje, bez ohľadu na pôvodné továrenské údaje.