Krátiť linky nestačí Župa by mala smerovať k úplnému bojkotu Autobusovej stanice Nivy. A aj my všetci

Bezcitní nenásytní monopolisti včerajška vyplácali svojich baníkov nie peniazmi, ale podnikovými poukážkami, ktorými sa dal kupovať tovar iba v podnikových obchodoch. Tie mali nevýhodné ceny, dávali na dlh a zamestnanci sa tak dostávali do čoraz väčšej dlhovej špirály – v podstate boli rukojemníkmi firmy navždy.

V piesni Sixteen Tons Merla Travisa, ktorú spopularizoval Tennessee Ernie Ford, sa o tom spieva: „Svätý Peter, nevolaj ma, nemôžem ísť. Dlhujem dušu podnikovému obchodu.“

Hoci sa považujem za prívrženca kapitalizmu, takúto praktiku rozhodne nepovažujem za morálnu a najmä samotná jej existencia predpokladá monopol. Ten, kto má monopol, môže vykorisťovať. A praktiky dnešných monopolistov vo svojej povahe nie sú odlišné od tých v minulosti.

Tí dnešní napríklad vydierajú celý región a jeho obyvateľov, často príjmovo skôr tých nižších, ktorí potrebujú jedno: nejako sa dopravovať do práce či do školy a naspäť domov.

Postupnými krôčikmi to robí majiteľ takzvanej Autobusovej stanice Nivy. Tak zvyšoval poplatky za vstupy a výstupy autobusov, že na to Bratislavská župa reagovala krátením spojov, aby sa tie nekončili a nezačínali na Nivách, ale na iných zastávkach v meste.

Vlastník stanice sa preto urazil, zavelil, že z takmer polovice staničného priestoru bude Kaufland, a tým ešte väčšmi zhoršil podmienky pre autobusy, ako aj pre cestujúcich. Tí sa tak už pol roka tlačia v stiesnených priestoroch bez lavičiek, vystupujúci sa predierajú úzkou cestičkou pomedzi tých, ktorí chcú nastúpiť, a popri tom všetci ešte aj dýchajú znečistený vzduch a možno si ničia zdravie.

Monopolista si môže mädliť ruky, ako za kroky samosprávneho kraja všetkých vytrestal.

Zmenšená stanicaTo, čo spravil HB Reavis na Nivách, je facka cestujúcim

Jakub Lipták

O tom, že sa nespráva už iba ako bezcitný monopolista, ale aj ako chrapúň, svedčí aj nedávna skúsenosť občianskeho združenia Znepokojené matky.

To v spolupráci s certifikovanou firmou vlani v priestore stanice vykonalo meranie koncentrácie znečisťujúcich látok v ovzduší a zistilo možné prekročenie limitov stanovených vyhláškou ministerstva zdravotníctva, teda možné ohrozovanie zdravia ľudí.

Po tom, čo združenie o tejto skutočnosti informovalo, prišla zo strany majiteľa stanice hrozba právnymi krokmi pre poškodzovanie dobrej povesti.

Vyzerá to však skôr tak, že takýmito krokmi si tú povesť zhoršuje sám.

Ako prívrženec kapitalizmu nevolám po tom, aby vlastníka stanice za to, ako so svojím majetkom nakladá, potrestal štát, aby mu dal pokutu alebo mu zhora nanútil cenovú politiku a pravidlá pre autobusy.

Nie, štát pred dvadsiatimi rokmi spravil chybu, keď stanicu zle sprivatizoval a nového vlastníka nezaviazal podmienkou zabezpečovať určitú úroveň služby. Teraz za to pykáme my občania, ktorí sme si vtedajšiu politickú reprezentáciu sami zvolili.

Volám po tom, aby sme sa voči vykorisťovateľovi postavili a vyhlásili bojkot.

Ten bojkot má dve úrovne – župnú a osobnú. Najprv k župnej úrovni.

Majiteľ stanice správne uviedol vo svojom stanovisku: „Cestujúci si zaslúžia predvídateľnosť podmienok v podobe dlhodobej stratégie prímestskej dopravy v bratislavskom regióne.“

Táto stratégia by mala smerovať k úplnému stiahnutiu všetkých regionálnych liniek z autobusovej stanice.

Možno sa to nedá zo dňa na deň, ale prinajmenšom by na župe mala byť vízia, že do niekoľkých rokov budú v meste postavené pohodlné prestupné terminály na mestskú hromadnú dopravu alebo na železnicu, respektíve budú prímestské autobusy končiť na už existujúcich prestupných uzloch v meste.

Michal FeikNa Autobusovú stanicu Nivy ľudia prestávajú chodiť. Je neatraktívna a ťažko použiteľná

Jakub Lipták

A do smradľavého podzemia obchodného domu už jedného dňa tieto autobusy jazdiť nebudú. Kto tam chce ísť verejnou dopravou na nákupy, nech sa páči, v okolí je dosť zastávok MHD.

Žiaľ, realita je od tohto dosť vzdialená. Kraj síce niektoré linky zo stanice skrátil, ale prestupné terminály vznikajú stále len na papieri či vo svete ideí a úroveň komfortu na viacerých prestupných uzloch je, nuž, nízka.

Ako titulnú fotku pre tento článok som trochu zo zlomyseľnosti a trochu zo zúfalstva zvolil fotku jediného prístrešku na zastávke prímestských autobusov Pažítková. Hoci je dizajnovo zaujímavý, jeho stav svedčí o tom, že čakanie na prímestské autobusy mimo priestorov stanice vôbec nemusí byť dôstojnejšie ako v nich a cestujúci si tak musia vyberať z dvoch zlých možností.

V každom prípade lepší je aj takýto prístrešok ako žiaden, no ešte lepší ako jeden by boli dva, respektíve jeden väčší. V praxi totiž vidíme, že keď z jedného nástupišťa ide povedzme päť liniek a je tam iba jeden malý prístrešok, väčšina čakajúcich aj tak musí stáť pod holým nebom.

Nestačí teda iba linky krátiť.

S obmedzovaním služieb treba súčasne zvyšovať komfort prestupov: možno na niektoré frekventovanejšie umiestniť aj automat na kávu či drobné občerstvenie, možno uvažovať nad uzavretými čakárňami miesto súčasných polootvorených búdok, kde je zima, skrátka, postupne smerovať k úplnému nahradeniu centrálnej stanice, a to viacerými menšími staničkami.

Teraz k osobnému bojkotu Nív.

Jeho majiteľ síce má monopol na centrálnu mestskú autobusovú stanicu, no jeho hlavným biznisom sú obchody a služby v monštruóznom obchodnom dome. A na tie teda monopol nemá ani náhodou, naopak, konkurencie je habadej, a to aj v blízkom okolí.

Či už autobusovú stanicu využívame, alebo nie, treba na rovinu povedať, že jej majiteľ sa správa nemorálne. My ako bežní občania by sme sa nemali dať vydierať a prinajmenšom zo solidarity s ľuďmi odkázanými na autobusovú dopravu obchodný dom Nivy bojkotovať.

Vyhlasujem preto, že v obchodom monštre Nivy už neminiem ani euro.

V žiadnej z tamojších prevádzok si nič nekúpim ani nevyužijem žiadnu ich službu. Nenajem sa tam, nedám si tam kávu, nepôjdem tam na poštu ani k notárovi a ani si tam nevyberiem peniaze z bankomatu.

Výnimku som ochotný spraviť iba v prípade, ak budem musieť využiť autobusovú stanicu alebo ak pôjde o nejakú závažnú okolnosť.

Viem, že majitelia prevádzok za rozhodnutia svojho prenajímateľa nemôžu, ale už len tým, že si tam prenajímajú priestory, podporujú jeho biznis.

My, koncoví zákazníci, svoj odkaz vlastníkovi obchodnej stanice môžeme dať iba tak, že prestaneme utrácať v tamojších prevádzkach. Ak naše spotrebiteľské správanie spôsobí, že to tam pre ne prestane byť rentabilné, môžu sa presunúť do iných priestorov.

Niekomu sa môže zdať bojkot ako príliš tvrdé riešenie, ale ja si to nemyslím. Bezcitným monopolistom sa neustupuje a ani sa u nich nenakupuje.