Jana Kozejová zo Sniny Po rokoch bezdetnosti sme si chceli osvojiť zdravé dieťa a zobrali sme dvoch chlapcov s Downovým syndrómom

S manželom túžila po vlastných deťoch. Po dlhých rokoch bezdetnosti sa rozhodli, že si jedno osvoja. Najskôr si želali zdravé dieťa, po dvoch rokoch chceli prijať dieťa s Downovým syndrómom.

Jana Kozejová opisuje, ako došli k takému rozhodnutiu a čo na to povedala ich najbližšia rodina.

„Všade, kde sme išli na úrad, chytali sa za hlavu, pýtali sa nás, či vážne,“ hovorí dnes s úsmevom.

Opisuje, ako predtým prežívala 15 rokov bezdetnosti a čo vtedy cítila ako žena.

Jana Kozejová vedie 11 rokov Charitný dom sv. Štefana v Snine, kde sa v dennom stacionári stará o mladých dospelých s rôznym zdravotným znevýhodnením. Práca je zároveň jej životným poslaním.

S manželom majú v náhradnej starostlivosti dvoch chlapcov s Downovým syndrómom – Jožka a Daniela.

Keď sa rozpráva o rodinách s deťmi so zdravotným znevýhodnením, väčšinou sa to vníma ako niečo smutné, ľudia nad tým vyjadrujú ľútosť. Vy ste sa dobrovoľne rozhodli starať o dve deti s Downovým syndrómom, máte ich v náhradnej starostlivosti.

Tieto deti prinášajú veľa radosti a môžu byť aj požehnaním. V dnešnom svete tomu ľudia už neveria, ale ja ich už ani nepresviedčam, lebo som zistila, že to nemá význam.

Jednoducho viem, že moje deti sú dar, lebo to žijem. Ale musela som sa do toho stavu dostať.

Želanie všetkých rodičov je, aby mali zdravé dieťa. K tomu smerujú aj tehotenské vyšetrenia, ktoré dokážu všeličo odhaliť v predstihu. Dieťa so zdravotným problémom môže niekto považovať za zlyhanie.

Áno, to ste pomenovali dobre. Viem, že z Jožka a Danka nebudú inžinieri, ale to neznamená, že nemajú byť na tomto svete. Človek si pri nich uvedomuje iné hodnoty a začína ich žiť.

Starostlivosť o hendikepované dieťa, to sú neustále návštevy lekára, kontroly, cvičenia, terapie. Jožko je často chorý.

Pracujem ako vedúca zariadenia, kde mám na starosti ďalších takých ľudí, a vidím, koľko radosti prinášajú do života svojich rodín.

Síce nemám svoje biologické deti, ale aj tak som sa v tom našla a teším sa z toho. S mužom sme dlhé roky nemohli mať vlastné dieťa.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako hodnotíte roky, keď ste riešili bezdetnosť?

Bola to dlhá krížová cesta. Musela som prejsť obdobím, keď som to nechcela prijať, vzdorovala som, hnevala som sa.

Musela som sa preniesť cez všetky fázy až po prijatie. A potom sme sa mohli začať rozprávať o prijatí dieťaťa.

Keď sa tá rana zacelila, vtedy som zistila, že je čas prestať už konečne riešiť seba a pýtať sa, prečo sa mi to stalo, musela som sa pozbierať a riešiť, čo mi tým chce Boh povedať.

Ja som to obdobie, ktoré trvalo 15 rokov, prežívala horšie ako môj muž.

Ako ste sa vtedy vnímali?

Cítila som sa menejcenná oproti iným ženám. Mala som pocit, že iba žena, ktorá je matka, je žena.

Boli to rôzne obdobia. Obdobie, keď sa hneváte na celý svet a nemôžete vidieť tehotnú ženu alebo zobrať malé dieťa na ruky. Všetci okolo rodia a tešia sa z malých detí.

Na jednej strane sa trápite, že nemáte svoje deti, a potom sa trápite, že sa neviete tešiť so svojou tehotnou kamarátkou alebo sestrou.

Úplne najhoršia otázka od okolia je, prečo nemáte deti. Keď prejdú dva-tri roky a nie sú deti, tak je tam asi nejaký problém, nie?

Sú aj také páry, ktoré povedia, že nechcú deti. Ale väčšinou to nie je pravda. Niekedy je to výhovorka.

Až vtedy, keď sme riešili to, že prijmeme dieťa, som pochopila, že nie iba žena, ktorá má svoje vlastné dieťa, má nejakú vyššiu hodnotu.

Je to aj skúška pre vzťah?

Určite. Divím sa, že sme to s mužom prekonali, lebo to boli naozaj veľké krízy. Je to veľmi ťažká skúška.

To vás buď rozdelí, alebo spojí. Niečo medzitým ani nie je.

Mama, ktorej sa narodila dcéra s Downovým syndrómomPo pôrode mi povedali, že ju mám dať do ústavu, šla som hlavou proti múru

Jana Holubčíková

Sú aj páry, ktoré zostanú bezdetné a nerozhodnú sa pre adopciu.

Podľa mňa je to v poriadku, ak je to ich rozhodnutie. Keby nám Jožko neprišiel do života, myslím si, že by už nebolo žiadne dieťa. Už som z toho čakania bola unavená, asi by som to uzavrela.

Aj život ženy bez dieťaťa má veľkú hodnotu, pretože Boh vie, prečo to tak je.

Bezdetná žena je určite potrebná v nejakej inej oblasti, možno pomáha v rodine alebo je v práci dôležitým článkom. A keby mala deti, nemohla by sa tomu tak venovať.

Rodičia, ktorí si chcú osvojiť dieťatko, môžu udať do žiadosti svoje preferencie, či chcú chlapca alebo dievča, vek či zdravotný stav. Vy ste zadali, že chcete dieťa s genetickým ochorením.

Myslím, že dokonca sa dá v nejakej krajine zvoliť aj farba očí. (Úsmev.)

Pôvodne sme si chceli zobrať zdravé dieťatko. Žijeme v Prešovskom kraji, kde je najviac rómskych detí určených na náhradnú starostlivosť, my sme neboli pripravení prijať rómske dieťa.

Čiže keď sme si robili prípravu, vedeli sme, že budeme dlho čakať. V tom čase nám povedali, že na zdravé biele dieťa sa čaká okolo osem rokov.

Keď sme si urobili prípravu, ktorá trvala rok, zapísali nás do poradovníka.

Napísali sme, že chceme mať dieťa do troch rokov, biele, ktoré môže mať nejaký menší zdravotný problém.

Po dvoch rokoch nastáva aktualizácia prípravy, ktorá slúži na to, že sa znova vraciame k motivácii a postojom vo vzťahu k náhradnému rodičovstvu.

Počas tejto aktualizácie sa môžu robiť zmeny. Na príprave nás upozornili, že sa po tomto čase dajú zmeniť kritériá.

U vás teda po dvoch rokoch došlo k zmene?

Tam nastal zlom. Ja som síce v tom čase mala blízko k deťom s Downovým syndrómom, ale čo môj muž? Urobiť také rozhodnutie bez manžela, to nejde, sú to vážne veci.

Ale prišiel covid a my sme mali robiť aktualizáciu prípravy. Môj muž, ktorý dochádzal do Nitry za prácou, ju stratil a zrazu zostal doma.

A ja ako vedúca zariadenia som dostala informáciu, že cez úrad práce je možnosť zamestnať v našej organizácii niekoho na deväť mesiacov, a jediná požiadavka bola, že musí mať maturitu.

Môj muž mal opatrovateľský kurz urobený ešte roky predtým. Tak sme sa stretli na pracovisku, hoci nemal s tou prácou žiadne skúsenosti.

Vtedy sme sa doma veľa rozprávali a ja som zistila, že vníma ľudí s hendikepom rovnako ako ja. A keď som videla, ako s nimi pracuje, skoro som odpadla. (Úsmev.)

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Niekedy vtedy ste začali rozmýšľať, že by ste prijali aj dieťa s diagnózou?

Vtedy sme zistili, že obaja máme charizmu na prácu s mladými a deťmi, ale inak obdarovanými.

Keď sa riešila tá zmena kritérií, vtedy som sa opýtala muža, či by si vedel predstaviť, že by sme si zobrali dieťa s Downovým syndrómom. Zvolili sme napokon Downov syndróm s tým, že to dáme vďaka svojim skúsenostiam.

V tom čase som už bola z práce doslova nasiaknutá tým, čo majú zdravotne znevýhodnení ľudia v sebe. A hlavne myslím, že ma veľmi ovplyvnili mamky týchto detí.

Vnímala som ich ako silné ženy, ktoré zvládli a zvládajú ťažké veci a napriek všetkému sú pozitívne a sú mi príkladom. A nielen mne, ale aj okoliu. Nemajú to vždy ľahké, občas nevládzu, ale zvládajú to s gráciou.

Pre rodičov, ktorí už majú zdravé dieťa, by to zrejme bolo ťažšie. Vy máte skúsenosť s týmto syndrómom z práce.

Určite je to iné, ja som to napríklad vnímala, keď som sa stala krstnou zdravého dieťatka. Videla som, ako napreduje, a v tom čase už prišiel k nám Jožko.

Malý Miško mal rok, už bol pomaly na nočníku a Jožko sa len učil vstávať. Dakedy mi to bolo tak trošku ľúto, ale nie tak, že by som to oľutovala, ale uvedomila som si, že aha, toto je Downov syndróm, ktorý ho brzdí.

Jožko potrebuje neustále cvičiť, inak sú jeho svaly slabé.

Keby sme trvali na zdravom dieťati, teraz by sme naň čakali šiesty rok. Ak by prišlo zdravé dieťa napríklad až teraz, koľko rokov aktívneho života a energie by som stratila čakaním?

Stará sa o 19-ročné dvojičky na vozíkuNajjednoduchšie je zdupkať. Ale sú to moje deti a dali mi veľa pokory

Jana Holubčíková

Čo sa odohrávalo vo vás, keď ste tie prvé dva roky ešte čakali na zdravé dieťa?

Prehodnocujete veľa vecí. Zvažujete. Keď mala byť po dvoch rokoch aktualizácia, hovorili sme si, že ešte prešli len dva roky, kde je tých osem a či do toho vôbec pôjdeme.

Človeka to všelijako pohlcuje. Keďže život vám prináša všeličo, aj zdravotné problémy, niektorí čakatelia si to rozmyslia.

Ale kde máte napísané, že keď prijmete zdravé dieťa, bude aj zdravé? Nikde. Môže sa tam všeličo objaviť.

Všetky opustené deti prechádzajú istou traumou, ktorá ich poznačila. Nevieme, čo sa dialo počas tehotenstva biologickej matky, ktorá sa dieťaťa vzdala.

Dieťa môže vyzerať zdravé, ale o dva roky napríklad zistíte, že máte autistu.

Čo sa dialo po vašom rozhodnutí, že chcete dieťa s Downovým syndrómom?

Celý čas nás sprevádzalo a pripravovalo občianske združenie Návrat v Prešove. Keď sme boli vyzvaní kvôli aktualizácii a rozprávali sme im svoje plány, boli veľmi prekvapení.

Ale poznali nás tri roky a plne nás podporili. Začali nám hľadať dieťa a našli nám Jožka.

Museli ste ich veľmi presviedčať alebo dokazovať, že ste si istí, že chcete dieťa s genetickým ochorením?

Psychologička so sociálnou pracovníčkou skúmali, či určite vieme, do čoho ideme. Hovorili, že to nie je bežné, že nemali pár, ktorý by bol rozhodnutý prijať dieťa s Downovým syndrómom.

Pýtali sa nás, či nám s ním má kto pomôcť, či to nie je len chvíľkové, že je to vážna vec. Išli sme do hĺbky. Až keď si boli istí, že to nie je náš jednodňový výmysel, ale vyplýva to z našej pracovnej skúsenosti a zo života, dali nám na to „pečiatku“.

Aký bol váš prvý kontakt s Jožkom? Čo ste sa o ňom dozvedeli?

Najskôr nám ukázali fotku a video. Povedali nám o ňom len základné údaje. Mali sme jeden deň na rozmyslenie, či sa s ním chceme stretnúť. V tom čase mal sedem mesiacov.

Až keď sme prejavili záujem, nastal ďalší krok, mohli sme ho vidieť. Do dvoch týždňov nám potom prišiel súhlas so stretnutím a cestovali sme za ním do Nitry.

S Jožkom sme boli asi hodinu a pozorovali nás traja ľudia. Bolo to hrozné. (Smiech.)

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Prečo?

Ja som nemala žiadnu skúsenosť s malým dieťaťom. Ale boli veľmi milí, len sedeli a pozorovali. Bola tam zdravotná sestra, sociálna pracovníčka a psychologička, všetky z detského domova.

My sme boli rozhodnutí, už keď sme videli fotku Jožka, a keď som ho videla naživo, bola som z neho hotová. (Úsmev.)

Aj im sa zdalo, že z toho niečo bude. Všade, kde sme išli na úrad, divili sa, či to myslíme vážne. Na druhý raz sme s Jožkom boli celý víkend, mohli sme ho kŕmiť, prebaľovať, kúpať, kočíkovať.

Bolo to celé rýchle, vo februári sme spravili zmenu kritérií, v máji nám volali, že majú tip, a v auguste pred troma rokmi k nám prišiel Jožko.

Čo na toto rozhodnutie povedala vaša najbližšia rodina?

To bolo také zvláštne, lebo my sme nikomu nehovorili ani to, že si robíme prípravu a chystáme sa prijať nejaké dieťa. Nikto nič nevedel.

Prečo ste si to nechávali pre seba?

Nemali sme dlho dieťa, roky plynuli a ľudia sa nás už na to ani nepýtali. Už si asi povedali, že sme to nechali tak, že asi ostaneme dvaja.

Ale my sme si chceli toto vážne rozhodnutie nechať pre seba.

Predstavte si ten šok, keď sme im oznámili, že si berieme chlapca s Downovým syndrómom. To ste mali vidieť. Mama skoro odpadla. (Smiech.)

Keď sme o Jožkovi povedali ostatným, myslím, že ani neboli prekvapení, boli skôr udivení. Vraveli si, že veď robím s postihnutými, tak viem, čo robím.

Ale prijali to dobre. Jožko k nám prišiel ako bábätko, nevedel sa otočiť z chrbátika na bruško, mal oneskorený vývoj, zležanú hlávku. Keď k nám prišiel, už po dvoch týždňoch sa otáčal, potom sa začal aj plaziť, sadať.

Vtedy som si uvedomila, že dieťa v rodine s hendikepom má oveľa väčšiu šancu na plnohodnotnejší život v rámci svojej diagnózy.

Rodičia dievčatka so zriedkavou diagnózouNejedáva ryžu ani ovocie, jej mozog vyživujú len tuky. Škoda, že sme to nevedeli skôr

Jana Holubčíková

Viete niečo o Jožkovej mame?

Viem, že ho porodila veľmi mladá, o otcovi nevieme nič.

Na Slovensku je dovolené ísť na potrat s dieťaťom s Downovým syndrómom do konca druhého trimestra.

To si ani neviem predstaviť. Nielen v práci, ale aj doma už tri roky vnímam, koľko lásky vedia tie deti dať, hoci potrebujú viac starostlivosti.

Myslím si, že je to taký dar od Pána Boha. To, čo im nedal z rozumovej stránky alebo v mentálnom zdraví, alebo aj telesnom, im pridal na iných veciach, ktoré sa dotýkajú nášho srdca.

Myslím, že každý, kto bol v prítomnosti takých ľudí, povedal, ako dobre sa cítil. Vyžaruje z nich radosť, čistota srdca, nezaťaženosť.

Nie sú o nič menej ako zdravé dieťa. Inžinier z neho nebude, ale mojou úlohou je vytiahnuť z neho maximum, čo dokáže v rámci svojej diagnózy. A chcem, aby bol dobrý človek a aby bol šťastný.

Hovoríte, že vám dáva veľa lásky, ale zároveň je jasné, že si vyžaduje veľa starostlivosti.

Vidím to aj v práci, kde máme asi desať ľudí s Downovým syndrómom a každý je iný. Niektorý číta, iný sa nenaučil. Veľa závisí od starostlivosti rodičov.

Bohužiaľ, mamky sú na to častokrát samy, lebo veľa mužov to nevie prijať. Žiaľ, nie každá mamka má silu prijať také dieťa.

Obávam sa, že keby Jožkova mama vedela, že čaká také dieťa, asi by ho ani nedonosila. Ale to sú len moje dohady.

Často si na ňu spomeniem, lebo nám dala svojho syna a nevie, koľko radosti nám dala. Možno ona žije v bolesti, ale my žijeme radosť.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vy sa okrem Jožka staráte aj o Daniela, ktorý prišiel po ňom a ktorý je už dospelý, má tiež Downov syndróm. K nemu ste prišli ako?

Daniela sme stretli počas tých dvoch dní, keď sme boli za Jožkom v Nitre. Bol v tom istom detskom domove. Danko za nami stále chodil a ja som sa začala na neho vypytovať.

Povedali mi, že keď dovŕši dospelosť, pôjde do domova sociálnych služieb. Predstavovala som si, že by ho umiestnili do zariadenia, kde by boli prevažne seniori. A kto by sa venoval jemu? Potrebuje úplne iné aktivity a starostlivosť.

Danko sa bicykloval na horskom bicykli a ja som bola unesená z toho, že sa to dokázal naučiť.

O Dankovi sme sa potom doma rozprávali, hovorila som mužovi, aký je veľmi šikovný. Posielali sme mu pohľadnice, šli sme ho na Vianoce pozrieť.

Dankova situácia sa vyvinula tak, že sme mu mohli ponúknuť dovŕšením dospelosti opatrovníctvo, a teda sme sa mu mohli stať oporou, poskytnúť mu rodinné zázemie. Naďalej mu dávame možnosť byť v kontakte s pôvodnou rodinou.

Ako ste si ho získali? Mal k vám ako starší dôveru?

Bolo to jednoduché, lebo tieto deti sú také, že sa rýchlo naviažu, sú priateľské. Keď nás videl prvýkrát, už sme boli kamaráti.

Ľudia s Downovým syndrómom sú rôzni, mnohí majú nejaké mentálne postihnutie. Ide o to aké. Jedna je aj v europarlamente, ale niektorí nevedia čítať.

Ťažko povedať, aký bude Jožko. Daniel robí u nás pokroky, takisto mu prospieva rodinné zázemie.

Aký vzťah majú k sebe chlapci?

Sú zlatí. Odkedy je u nás Danko, veľmi sa zblížili, sú ako bratia. Danko na chvíľu Jožka aj postráži, kým som v kuchyni, zabaví ho, dá mu hračku.

Sú na seba naviazaní. Keď Danko odchádza, Jožka musíme zabaviť, aby to nevidel, lebo za ním plače. Veľmi sa z toho teším a hreje ma to na duši, lebo viete, niekedy už prichádzajú myšlienky, čo s nimi bude.

Ale teším sa, že sú dvaja. Dúfam, že ich potom nerozdelia, a mám nádej, že budú mať aspoň jeden druhého, keď my tu s mužom už nebudeme.

Jožko chodí do bežnej škôlky, ale do špeciálnej triedy. Berú ho aj medzi zdravé deti napríklad na vystúpenie, jedenie alebo sú spolu na dvore. Naozaj sa mu tam venujú a vidím veľké pokroky.

Danko je počas dňa u nás v charitnom dome. Má tam svoju partiu, svojich rovesníkov, takže sa tam cíti veľmi dobre.

S odstupom pár rokov, ako hodnotíte svoje rozhodnutie zobrať si deti s Downovým syndrómom?

Možno s mužom vyzeráme ako blázni, máme dve ťažko zdravotne postihnuté deti, ešte s nimi aj pracujeme.

Ale aj napriek tomu môžem povedať, že neľutujem ani jednu vec. Som šťastná, a keď sú šťastní oni, viem, že som na správnom mieste.

Konečne som pochopila aj svoju bezdetnosť. To všetko zo mňa spravilo ženu, ktorá prekonala toľko vecí a nezosypala sa. 

Všetci, ktorí sa s nimi stretnú, načerpajú toľko radosti. Škoda, že naša spoločnosť je inak nastavená, že aj keď sa tvárime ako kresťania, tie hodnoty už nevidíme, nesprávame sa tak.

Niektorí ľudia, ktorí ich v živote nestretli, ich berú tak, že sú chudáci.

Zdravé dieťa je určite úplne super. Ale vnímam, že rodičia v dnešnom svete veľmi tlačia na svoje zdravé deti, často im uniká spoločný čas.

Mne často hovoria, že sa budem musieť starať o Jožka a Danka do konca života. Áno, chvalabohu, ale ja sa teším, že mi jedného dňa neodídu. Myslím, že aj mentálne ma to udrží dlhšie zdravú. (Úsmev.)