Terapia pravdou Stúpa dopyt po dobrých radách do života. Trend, ktorý ide proti princípom terapie či koučingu

Doktor John Delony má na Youtube takmer 900-tisíc odberateľov a jeho podcast naďalej získava na popularite. Tento americký odborník na duševné zdravie a autor viacerých úspešných kníh prišiel na zaujímavý koncept. Ľudia mu volajú so svojimi konkrétnymi životnými ťažkosťami a on im odpovedá.

Vznikla z toho show s tisíckami videí, ktorá je postavená na poradenstve. Okrem vyjadreného súcitu a empatického prístupu, v čom je John Delony majster, sa volajúci dočkajú aj celkom konkrétnych rád.  

Delony, ktorý sa hlási ku kresťanstvu a netají sa konzervatívnymi hodnotami a spôsobom života, hovorí ľuďom nielen to, čo si o ich situácii myslí, ale ide ešte ďalej a odporučí im najbližšie kroky, ktoré by mali podniknúť, aby vyriešili svoje ťažkosti.

Ľudia sa mu zverujú s najintímnejšími problémami, stručne opíšu svoj problém či situáciu, v ktorej sa ocitli, doktor Delony dáva podotázky, ale nevyhýba sa hodnoteniu ani svojim názorom. Diváci, z ktorých mnohí prešli aj rokmi psychoterapie, chcú počuť, čo si o ich probléme niekto skutočne myslí.

„Váš manžel sa správa z môjho pohľadu ako nezrelé dieťa, ktoré odmieta dospieť. Je na vás, aby ste mu dali ultimátum,“ hovorí napríklad Delony v jednej z epizód volajúcej, ktorá vzlyká do telefónu, že s manželom bývajú v oddelených domoch, hoci majú spolu štyri deti.

Ľudia sa však v komentároch pýtajú, či je takýto postup v poriadku a či Delony ako psychológ môže odpovedať takto priamo, len na základe krátkeho telefonátu bez toho, aby do hĺbky poznal širší kontext. Delonyho fanúšikovia reagujú, že na to, aby ľudia dokázali niečo zmeniť, potrebujú počuť pravdu – napokon, preto má ich obľúbený online terapeut taký úspech.

Na obhajobu kontroverzného Delonyho postupu by sa dalo povedať, že ľudia, ktorí nemajú či dokonca nikdy nemali skutočný kontakt so svojím vnútrom, či zažívajú rozpad vzťahov na všetkých úrovniach, v dobe relativizácie mnohých hodnôt nemajú veľkú šancu nájsť v sebe pravdu a prevziať za životné rozhodnutia skutočnú zodpovednosť.

Čo si o vás skutočne myslí váš terapeut?

Nie je preto lepšie im povedať pravdu (tak ako ju vidí psychoterapeut) priamo než ich počas dlhých hĺbkových rozhovorov nechať tápať, ako sa postaviť k svojmu problému?

Na túto otázku hľadá odpovede aj seriál Terapia pravdou (Shrinking), ktorý momentálne vysiela Apple TV.

Hlavná postava seriálu terapeut Jimmy je zamestnancom centra kognitívno-behaviorálnej terapie v kalifornskom meste Pasadena. Výborne ho zahral herec Jason Segel.

Jimmymu pred rokom zomrela manželka pri autonehode a on sa s tým snaží vyrovnať po svojom. Usporadúva divoké večierky, lieky zapíja alkoholom a čoraz viac sa odcudzuje svojej dospievajúcej dcére. Až jedného dňa stratí ako terapeut pri svojej klientke nervy a na sedení jej povie pravdu, čo si o jej probléme s manželom skutočne myslí. Ona prekvapivo po rokoch terapie urobí rozhodnutie a svojho násilníckeho manžela konečne opúšťa.

Terapeuta Jimmyho to povzbudí a terapiu pravdou vyskúša aj na ďalších klientoch. „Nájdeme vám niekoho, koho zmlátite,“ hovorí vojnovému veteránovi, ktorý bojuje s návalmi hnevu a agresívnym správaním.

Svojich klientov začne Jimmy navštevovať, vstupovať im do životov a dáva im konkrétne rady, ako majú prekonať svoje fóbie alebo ako si nájsť partnera. Popritom sa snaží dať svoj život dokopy a obnoviť vzťah s dcérou. Ľahký seriál s vtipnými dialógmi má u divákov úspech.

Foto: Apple TV

Téma, čo by sa stalo, keby vám terapeut povedal, čo si o vás skutočne myslí, sa trafila do spoločenskej objednávky. Ľuďom zjavne chýbajú dobré rady do života.

Jimmy svojím rozhodnutím hovoriť ľuďom pravdu ide proti princípom modernej psychoterapie – napokon, v seriáli mu to dáva veľmi kriticky najavo aj šéf jeho terapeutického centra (hrá ho Harrison Ford).

Napokon, keď si pozriete desatoro dobrého terapeuta, ktoré zhŕňa základné zásady, vyskočí najmä upozornenie, že psychológ nemá hodnotiť vaše rozhodnutia a hovoriť to, čo máte robiť.

Rôzne patológie a ľudská bolesť sú výsledkom toho, že človek nie je v kontakte so svojou vnútornou pravdou. Princípy psychoterapie či dnes moderného koučingu sú založené na princípe, aby ju človek kladením správnych otázok zo strany terapeuta našiel sám v sebe.  

Napriek tomu sa terapeutom stáva, že ich klienti prosia o konkrétnu radu. Sme toho svedkami aj v rubrike denníka Postoj Párová terapia či Výchovná poradňa, ktoré majú veľký čitateľský ohlas a v diskusiách sa nás opakovane pýtate, prečo psychológ neodpovedal konkrétnejšie. 
„Ľudia vyhľadávajú terapeuta z rôznych príčin a v rôznom psychickom rozpoložení. S ich nereálnymi očakávaniami sa však snažím hneď, keď sa objavia, pracovať. Rozumiem, že sa to prirodzene môže stať a že človek by niekedy potreboval ,odovzdať‘ rozhodnutie za seba samého niekomu, v koho má dôveru,“ hovorí pre Postoj psychologička Alena Michalcová z centra Enoia.

Zároveň dodáva, že hoci dostať riešenie je ľahšie, rýchlejšie, nie je to trvalé.

„Prirovnám to k fastfoodu – zasýtite sa, pochutíte si, ale hodnotná strava to nie je a z dlhodobého hľadiska by sa vám podpísala na zdraví. Niesť zodpovednosť za rozhodnutie naozaj nie je jednoduché a vyžaduje si zrelosť, odvahu. Podporiť klientov, pracovať na hlbších dôvodoch, prečo sa to deje, postupne ich sprevádzať na ceste je v tomto mojou úlohou,“ vysvetľuje psychologička.  

Klinická psychologičkaVzniká pocit, že keď život nejde hladko a nezvládam ho s nadhľadom, hneď potrebujem odborníka

Mária MelicherováKristína Votrubová

Alena Michalcová hovorí, že rozumie, že dnešnému človeku sa nedostávajú zrejmé, jednoznačné odpovede na život, ako to bolo v minulosti, ale napriek tomu si myslí, že terapeut nie je ten, ktorý má na podnose predložiť hotové odpovede.

„Ak terapeut dáva rady, pôsobí skôr ako šaman, ktorý si uzurpuje právo vidieť a vedieť zvládať veci lepšie ako ten, kto za ním prišiel. A tento postoj neprospieva z dlhodobého hľadiska ani ich rovnocennému, rešpektujúcemu vzťahu, ani klientovi samotnému.“

Psychologička tiež upozorňuje, že opakované odpovedanie na otázky klienta, čo má robiť, jeho usmerňovanie môže vyvolať závislosť od terapeuta, ktorému to môže aj imponovať, potvrdzovať jeho dôležitosť, prinášať finančný zisk a nepriamo vyvolať získavanie presvedčenia, že sám klient nie je schopný a kompetentný rozhodovať za svoj život.

„Nemalo by sa stať, aby klient cítil tlak, že sa má správať podľa mojich očakávaní, rád, aby ma ,potešil‘. Aby mal zlý pocit, keď príde na ďalšie sedenie, že budem s ním nespokojná, ak nie je jeho život podľa mojich predstáv.“

Psychológ však môže podľa Michalcovej pracovať s klientom skôr spôsobom otázok, hypotetických možností, anticipovať dôsledky odlišných rozhodnutí formou úvah, predstáv.

„Niekedy naozaj môžem vidieť jeho situáciu inak, čím mu môžem ponúknuť nádej, upozorniť, pomôcť mu ,nasvietiť‘, kam sa on sám nepozerá. Môžem sa s ním akoby prejsť po iných terénoch, kam sám nejde, bojí sa, nevie ako, ale vždy kráča sám, ,po vlastných‘.  Ani horský vodca nenesie sebe zvereného na chrbte,“ tvrdí Michalcová.

Chýbajú múdri radcovia

Terapeutický prístup, teda nedávať rady, sa však stal aj akýmsi spoločenským pravidlom v blízkych medziľudských vzťahoch. 
Na jednej strane sa tým predchádza nevyžiadaným radám, ktoré vedia často urobiť viac škody ako úžitku, na druhej strane došlo k takému medzigeneračnému odcudzeniu, že si rady už ani nepýtame a neprijímame ich ani od svojich starých rodičov, rodičov či od zrelých sprevádzajúcich osôb.   
Pravdou však je, že dávať rady je umenie a len málokto ovláda spôsob, ako to robiť správne bez vnucovania riešení problému.

Osoba, ktorá dáva radu, nie je často schopná alebo ochotná zvážiť situáciu a potreby druhej osoby, svoje vlastné názory a skúsenosti považuje za všeobecne platné, čo môže človeka kompletne zablokovať. 

Vynášanie unáhlených a egocentrických súdov považujú vedci David Garvin a jeho kolega Joshua Margolis z Harvard Business School za jednu z najväčších chýb pri poskytovaní rád. V časopise Harvard Business Review napísali, že pomôcť niekomu urobiť dôležité rozhodnutie si vyžaduje nielen dobrý úsudok, ale aj emocionálnu inteligenciu, trpezlivosť a zdržanlivosť. Je to „jemné a zložité umenie“.

Dobrej rade by mal vždy predchádzať súhlas osoby, ktorej chceme poradiť, zhodujú sa odborníci. Rada by mala obsahovať informácie o rôznych alternatívach prípadného rozhodnutia, ale aj ponúknutie pomoci v procese rozhodovania či emocionálnu podporu. 
„Najužitočnejšie rady vám nehovoria, čo máte robiť,“ poznamenal americký psychológ Adam Grant. Poradenstvo by malo pomôcť rozpoznať slepé miesta vo vlastnom myslení a ujasniť si priority. 

Z tohto dôvodu vraj nie sú najlepšími radcami starí priatelia, keďže často majú podobný pohľad ako my a stoja prirodzene na našej strane. Navyše zo strachu, že ohrozia dlhodobý vzťah s nami, neobsiahnu celú pravdu. Príbuzní, s ktorými máme otvorený láskyplný vzťah, majú v porovnaní s priateľmi istú výhodu. Vyžiadaná rada, hoci aj v citlivejšej otázke, totiž nenaruší skutočne silné rodinné puto.

Dôležitý je však spôsob, ako niekomu radíme, či napríklad používame spôsob komunikácie, ktorý je zameraný na dobro človeka, či vieme poskytnúť útechu a pochopenie. Užitočné je podľa odborníkov pozrieť sa na problém druhého z jeho, a nie zo svojej perspektívy, nekritizovať človeka, ale činy a nehrať sa na psychoanalytika. 

David Garvin a Joshua Margolis v „Harvard Business Review“ však upozorňujú, že musíme rátať s tým, že ak sa niekto udelenou radou nebude riadiť, nejde o zradu dôvery a nie je to dôvod na urážku. Rady sa podľa vedcov totiž málokedy realizujú v plnom rozsahu.
„Poskytnúť radu neznamená poskytnúť riešenie a spôsobiť, že problém zmizne, je to spoločný proces,“ píšu ekonómovia, „ktorého cieľom je pochopiť problém a nájsť spôsob, ako ho riešiť.“

Psychiater o duševnom zdraví mladýchDospievajúci stratili nástroje, ktoré by im pomohli zvládnuť utrpenie

Kristína Votrubová

Veriaci ľudia môžu využiť aj duchovné sprevádzanie ľudí, ktorí sú na túto úlohu špeciálne školení. 

„V ťažkých chvíľach nie sme schopní správne sa pýtať ani si odpovedať, lebo samotná situácia je pre nás natoľko náročná, že nie sme schopní správne rozlišovať. Vtedy potrebujeme niekoho blízkeho, kto v správnej chvíli prehovorí,“ povedala v rozhovore pre Postoj profesorka Mária Šmidová z Teologickej fakulty Trnavskej univerzity. V zahraničí sa stretla s takzvaným counselingom, teda profesionálnym sprevádzaním. Prišla s nápadom, aby sa vyučoval aj na Slovensku.

Šmidová upozornila, že doba sa zmenila aj u nás a žijeme v spoločnosti, ktorá kladie dôraz na dokonalosť, efektívnosť, výkonnosť. „Zmenilo sa nastavenie rodinných vzťahov. (…) V mnohých rodinách narastajú vzťahové problémy, dokonca násilie. Samozrejme, bolo by lepšie, keby sme pozíciu counselora vôbec nepotrebovali. Ale vývoj spoločnosti ukazuje, že do istej miery môže byť pre nás táto nová profesia záchranou. Je možné, že postupom času si skutočne uvedomíme, že strácame schopnosť aktívneho počúvania a záujmu o druhého.“