Týždenný výber šéfredaktora | Všetko je naopak: Smer, Hlas a SNS presadili progresívnu trestnú politiku ako v Kalifornii

Opozícia a médiá minulý týždeň oslavovali verdikt sudcu Michala Trubana nad Dušanom Kováčikom, keďže aj sudca, ktorý svojím dlhodobým správaním vykazuje náchylnosť k záujmom dnešnej koalície, uznal bývalého špeciálneho prokurátora vinným z prijímania úplatku v ďalšej kauze.

Propagandistická verzia premiéra Fica, Gašparovcov, Kaliňáka a spol. o tom, ako sprisahanecký spolok vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov svojvoľne posielal nevinných ľudí ako Kováčik do basy, je tak ešte menej presvedčivá než predtým.

Lenže to všetko je len chabá náplasť, na podstate podkopania právneho štátu a jeho inštitúcií sa nič nemení. O tri týždne uplynie presne rok od parlamentných volieb a je pozoruhodné, ako sa za ten čas víťazovi volieb podarilo na tomto poli urobiť všetko, čo si zaumienil: Úrad špeciálnej prokuratúry je zrušený, NAKA je zrušená a polícia paralyzovaná, pričom Smer cez svojich advokátov presadil takú verziu trestnej politiky štátu, o akej sa pred septembrom 2023 nezdalo ani najväčším pesimistom.

A Peter Pellegrini, ktorý ešte začiatkom minulého roka sníval, ako na čele modernej ľavicovej strany orientovanej na nemeckú SPD vytvorí širokú koalíciu s Borisom Kollárom, progresívcami a ďalším do partie, sa riadením osudu ocitol v role prezidenta z Ficovej vôle, kde robí už len štafáž a menuje Pavla Gašpara do čela SIS.

Humanizmus na Ústavnom súde

No špeciálnym slovenským problémom nie je len vládna garnitúra, ktorá ani nepredstierala, že k zrušeniu ÚŠP, NAKA a prevráteniu trestnej politiky ju viedli nejaké vyššie motívy a systémové úvahy, ale aj právna a justičná elita, ktorá tomu nedokáže čeliť ani na morálnej úrovni.

Hlavným zdrojom sklamania tak ani nie je to, že Ústavný súd vyhlásil rozsiahle časti škandalóznej trestnej novely za súladné s ústavou. Samozrejme, pre odporcov novely bol júlový verdikt súdu v Košiciach rozčarovaním, no zároveň platí, že Ústavný súd nie je akousi druhou komorou parlamentu, ktorá automaticky ruší zlé zákony.

V tomto prípade stáli sudcovia pred ťažkou úlohou, či v trojkombinácii zásadného zníženia trestných sadzieb, zvýšenia hraníc škody a zmien v oblasti premlčania nájdu protiústavnosť – či už v obsahu, napríklad v porušení práv poškodených, alebo vo forme, keďže vláda presadila novelu v zjavne protizákonne skrátenom legislatívnom procese.

Výsledok poznáme, ústavní sudcovia protiústavnosť nenašli, ale viac zaráža úroveň právneho myslenia, s akou sa k tomu dopracovali.

Ústavný sudca Peter Straka, ktorý bol v tejto kauze sudcom spravodajcom, v rozsiahlom rozhovore pre Denník N ponúka viaceré zvláštne argumenty: tvrdí, že sudcovia nedokázali identifikovať kritérium, podľa ktorého právna norma údajne vznikla v záujme nejakých osôb, pretože norma spĺňa požiadavku všeobecnosti.

Technicky, samozrejme, sedí, že zníženie trestných sadzieb či skrátenie premlčacích lehôt sa týka všetkých, ktorí sú z daného trestného činu obvinení či sú zaň odsúdení. Ale sudca Straka v rozhovore budí dojem, akoby vôbec nevnímal dianie v spoločnosti a motivačné pozadie zákona, stačí sa len pozrieť, kto bol jeho parlamentným spravodajcom a predkladateľom pozmeňovacích návrhov (v tom čase obvinený a obžalovaný Tibor Gašpar).

Straka hovorí, že ako dlhodobého zástancu zníženia trestných sadzieb ho podľa vlastných slov najviac trápila „predstava, že ja dovolenkujem a ľudí stále odsudzujú podľa starej právnej úpravy na prísnejšie tresty“. Preto chcel, aby ústavní sudcovia rozhodli ešte pred letnými prázdninami s jasným výsledkom.

Peter Straka má zaiste pravdu v tom, že na základe starej úpravy súdy udeľovali aj neprimerane prísne tresty, a to nielen za niektoré drogové delikty. Mimochodom, aj preto panovala v právnickej obci široká zhoda, že po 20 rokoch sú potrebné zmeny, s ktorými pod heslom restoratívnej justície rátala aj veľká novela exministra Karasa. No práve tento restoratívny rozmer (teda prepracovaná snaha o nápravu páchateľa ukladaním iných než väzobných trestov) sa zo smeráckej novely výrazne vytratil.

Pre ústavného sudcu Straku je však hlavným interpretačným kľúčom smeráckej trestnej novely „humanizácia trestania“, ktorú by mali pochopiť aj poškodení, čo je podľa sudcu meradlom kvality demokracie. Sudca Straka tak postavil súcit k páchateľom z biednych pomerov nielen nad súcit k poškodeným, ale aj nad ďalšie princípy, ktoré atakovala trestná novela, oficiálne predložená ministrom Suskom.

V rozhovore Straka okrem iného hovorí: „Len by som pripomenul ďalšiu otázku jedného z mojich poradcov, ktorý sa pýtal, aká efektívna bola právna úprava z roku 2005, keď napríklad podľa štatistickej ročenky z roku 2022 bolo na Slovensku spáchaných 5602 krádeží. Po 17 rokoch pôsobenia prísnej právnej úpravy. Ešte závažnejšie je, že vyše 55 percent z nich spáchali recidivisti. Novela pritom zatiaľ nie je účinná ani mesiac.“

Nie je to hanba. Ale Slovensko má na lepší Ústavný súd

Jozef Majchrák Martin Hanus

Straka ako kritik Trestného zákona z roku 2005, ktorého predkladateľom bol vtedajší minister spravodlivosti Daniel Lipšic, týmto argumentom navodzuje obraz, že napriek prísnosti trestných sadzieb sa páchatelia dopúšťali priveľkého množstva trestných činov, konkrétne krádeží.

Ústavný sudca však tieto čísla uvádza bez akéhokoľvek porovnania, takže nemajú žiadnu výpovednú hodnotu. Ak by sme totiž porovnávali celkový počet majetkových trestných činov v čase, mohli by sme dôjsť k úplne opačnému záveru ako Peter Straka: teda že sprísnenie trestných sadzieb z roku 2005 prinieslo zásadný prepad kriminality a oveľa viac bezpečnosti.

Kým v roku 2005 policajné štatistiky zaznamenali vyše 65-tisíc majetkových trestných činov, o päť rokov to bolo takmer o tretinu menej (47-tisíc) a v posledných rokoch je to každoročne o viac ako dve tretiny menej v porovnaní s rokom 2005 (pod 20-tisíc). Ten istý trend sa týka napríklad krádeží vlámaním: v roku 2005 ich bolo takmer 21-tisíc, o päť rokov neskôr pod 15-tisíc, od roku 2019 je ich každý rok menej ako štyritisíc. To isté platí aj pri lúpežiach, v roku 2005 ich bolo dvetisíc, o päť rokov neskôr o 40 percent menej, zostupný trend pokračoval, v posledných rokoch je ich okolo 300 ročne.

Samozrejme, priaznivý vývoj sa nedá pripočítať len na vrub trestnej politiky štátu. Veľkú rolu hrajú sociálne a ekonomické faktory, ktoré sa postupne zlepšovali (pokles nezamestnanosti). Nesporne tu pôsobí aj demografia – najčastejšími páchateľmi násilnej či majetkovej trestnej činnosti sú mladí muži, no a tých je dnes podstatne menej než pred 20 alebo 30 rokmi, keď kriminalitu zvyšovala generácia Husákových detí.

Californication

Ale významný vplyv na vývoj kriminality má aj trestná politika štátu. Momentálne to v americkej kampani využíva Donald Trump proti Kamale Harrisovej. Exprezident ju totiž obvinil, že ako bývalá prokurátorka Kalifornie je zodpovedná za to, že v Kalifornii sa oplatí drobným zlodejom neustále kradnúť do hodnoty 950 dolárov a neriskovať nič horšie ako obvinenie z priestupku.

V Kalifornii sa naozaj v roku 2014 prijalo takzvané opatrenie 47, ktorého cieľom bolo znížiť tresty za trestné činy krádeže a prechovávanie drog. Cieľom bolo odľahčiť kalifornské väznice, ale – podobne ako od augusta na Slovensku – recidivisti mohli kradnúť, koľko chceli, a pamätať len na to, aby jednotlivá krádež nepresiahla hodnotu 950 dolárov, čím sa vyhnú riziku väzenia. Ako uvádza New York Times, nová kalifornská politika však viedla k tomu, že krádeže v obchodoch prudko stúpli a majitelia obchodov, ako aj starostovia miest a prokurátori volajú po tom, aby sa situácia dostala pod kontrolu a zákony sa vrátili späť pred rok 2014.

Je to vlastne fascinujúci pohľad. Vláda, ktorá sa inak hlási k národnokonzervatívnemu táboru, zavádza na Slovensku radikálne progresívnu trestnú politiku ako v Kalifornii, aby tak ochránila záujmy vlastných gaunerov. A na Ústavnom súde jej za to tlieska celoživotný prívrženec čo najväčšej humanizácie trestov, sudca spravodajca Peter Straka, ktorý si zakryl oči pred skutočnými motívmi a cieľmi vlády.