Posledný klasický liberál Odchádzanie Richarda Sulíka pripomína posledný koncert Elánu

„Vyzlečme poslancov z imunity...“ Tak sa volala dnes už spolovice zabudnutá kampaň strany Sloboda a solidarita z roku 2012. Aby sa o pomerne nezáživnej téme poslaneckej imunity hovorilo, sedemnásti predstavitelia SaS sa vtedy odfotili akoby nahí (v skutočnosti v spodnej bielizni) za veľkým transparentom.

V roku 2024 je zaujímavé pripomenúť si tú kampaňovú fotku. Človek si už dnes ani nespomenie na mená väčšiny zúčastnených. No zo známejších tvárí, ktoré sa identifikovať aj po rokoch dajú, už dnes väčšia časť nie je v SaS. Jozef Kollár odišiel o pár mesiacov neskôr spolu s Martinom Chrenom, Danielom Krajcerom a Jurajom Miškovom, ktorý údajne stál za nápadom kampane.

Martin Poliačik opustil SaS v roku 2017 a našiel sa v Progresívnom Slovensku. Ľubomír Galko, ktorý odišiel v roku 2019, tento týždeň zaujal odchodom z poslaneckého klubu Matovičovho hnutia Slovensko a príklonom k doposiaľ mimoparlamentným Demokratom.

Z mediálne známejších účastníkov skupinového fotenia je v súčasnosti v SaS bratislavský župan Juraj Droba. No aj on v roku 2013 zo strany odišiel, aby sa do nej o dva roky neskôr vrátil. Porovnateľná bola aj cesta Jany Kiššovej.

Počas pätnástich rokov vo funkcii predsedu opustili stranu Richarda Sulíka aj iné výrazné osobnosti: Jozef Mihál, Lucia Nicholsonová či Jozef Rajtár. Zadosťučinením pre dlhoročného lídra môže byť, že projekty odídencov ako LiDo, Skok či Jablko priveľa vody nenamútili.

Napriek tomu je pozoruhodné, koľko sporov a následných odchodov sa v SaS počas tých rokov odohralo, keďže vždy išlo o relatívne maličkú stranu iba s niekoľko sto členmi. Možno je to osud liberálnej strany, že si ten liberalizmus každý liberál vysvetľuje po svojom.

Primálo alebo priveľa Sulíka?

Nech je, ako chce, tento týždeň oznámil otec zakladateľ SaS, že sa vzdáva poslaneckého mandátu. V parlamente ho nahradí Karol Galek. Po výmene predsedov v marci je to ďalšie odpútanie sa Richarda Sulíka od vrcholovej slovenskej politiky. Hoci každý ústupový krok v jeho prípade sprevádza nejaká snaha nechať si pootvorené zadné vrátka pre návrat v budúcnosti – aj teraz expredseda pripúšťa, že by v roku 2027 mohol do parlamentu kandidovať opäť. Zo Sulíkovho odchádzania sa tak stáva podobný fenomén ako „posledný koncert Elánu“. Stále tušíme, že ešte nepovedal posledné slovo. 

No to sa stáva často. Politika je návyková a definitívny odchod z nej je pre mnohých ťažký.

Aj Margaret Thatcherová chcela bezprostredne po svojom zvrhnutí a nahradení Johnom Majorom v roku 1990 zostať „šoférom na zadnom sedadle“ britskej Konzervatívnej strany. Ján Čarnogurský či Václav Klaus sa k politike vyjadrujú doteraz, hoci sú už dnes niekde inde než KDH a ODS, teda strany, ktoré kedysi zakladali. Nie je vylúčené, že podobné odcudzenie postupne nastane aj medzi SaS a Richardom Sulíkom, píšucim pre Štandard.

Na dlhoročnom predsedovi SaS aj mnohí konzervatívci oceňovali, že si udržiaval odstup od progresívnej ľavice. Otváral politicky nekorektné témy ako imigrácia, kritizoval centralizačné tlaky v EÚ či zelený socializmus. Svoje postoje chodil obhajovať do nemeckých televíznych diskusií, kde často predstavoval hlas zdravého rozumu, s ktorým sa vedeli stotožniť aj bežní Nemci. Tým všetkým bol mnohým konzervatívcom sympatický, no zároveň tým na seba privolával aj doslova hysterické útoky dnes už nepokryte ľavicovoprogresívnych médií, pre ktoré bol (slovami Michala Havrana) „trápnučký fašista“.

Takéto komentáre v ľavicovoliberálnych médiách zrejme Sulíkových spolustraníkov znervózňovali a prispievali k vnútornému pnutiu v strane. No problémom SaS nebolo „priveľa Sulíka“, ale skôr primálo. S vyššie zmienenými témami mal totiž blízko k väčšinovej verejnej mienke. No tá istá verejnosť zároveň vnímala, aký je s nimi osamotený vo vlastnej strane.

Vrcholom pre SaS boli voľby v roku 2016. Volilo ju vtedy najviac ľudí a s 12 percentami išlo o druhú najsilnejšiu stranu po Smere. Chvíľu sa zdalo, že Richard Sulík by bol mohol byť premiérom vlády zloženej z SaS, OĽaNO, Sme rodina, Most-Híd, Sieť a SNS, ktorej nový predseda Andrej Danko chcel vtedy strane dať slušnejšiu tvár. No národniari, bugárovci i Sieť dali rýchlo prednosť koalícii so Smerom.

Ako najsilnejšia opozičná strana mala SaS po roku 2016 aspoň šancu nahradiť SDKÚ, ktorá sa do parlamentu nedostala. Richard Sulík začal hovoriť o národnom liberalizme, čo bol koncept, ktorý by strane bol mohol otvoriť nový rezervoár voličov. No aj to zrejme vyvolalo pnutie v jej radoch. Martin Poliačik práve tým odôvodňoval svoj odchod a Sulík sľubný koncept národnoliberálnej politiky prestal rozvíjať.

Sulík, SaS a národný liberalizmus: „Suchá voda“ alebo nápad s potenciálom?

Lukáš Krivošík

Koncom roka 2017 vzniklo Progresívne Slovensko. Sociálnoliberálni voliči, ktorí dovtedy volili SaS len so zaťatými zubami a pre nedostatok iných alternatív, mali zrazu svoju autentickú stranu, ktorá sa zároveň stala miláčikom aj časti mediálnej sféry. Okno pre etablovanie SaS ako hegemóna protificovskej opozície sa tým zatvorilo. V roku 2020 strana padla na niečo vyše 6 percent. Porovnateľný výsledok získala aj minulý rok a v prieskumoch si ho viac-menej udržiava doteraz.

Pod vedením Branislava Gröhlinga je ďalší osud SaS otázny. Súčasní predstavitelia strany budú mať totiž problém odlíšiť sa od Progresívneho Slovenska.

Sulík ako praktický politik

Hoci témy, ktoré Richard Sulík otváral, vedeli oceniť aj voliči mimo pevného jadra SaS, treba ho hodnotiť nielen podľa názorov, ale aj ako praktického politika.

On sám za svoj najväčší úspech pokladá pritiahnutie automobilky Volvo na východné Slovensko, čo nie je málo a rozhodne viac, než za sebou zanechali alebo zanechajú niektorí iní stranícki lídri. Skutočnosť, že dokázal po ich odchodoch naspäť do strany prijať Drobu, Mihála či Kiššovú, ukazuje aj istú veľkorysosť Richarda Sulíka a schopnosť povzniesť sa nad osobné nezhody.

Jeho problémom však bolo nezvládnutie vzťahov medzi stranami tak vo vláde Ivety Radičovej, ako aj vo vládach Igora Matoviča a Eduarda Hegera. Išlo o dve garnitúry s účasťou SaS. A išlo tiež o dva pokusy stredopravých strán odstaviť od moci Ficov Smer a dokázať, že vedia vládnuť. Oba tieto pokusy sa skončili predčasnými voľbami.

Zvlášť voliči zmeny z roku 2020 majú plné právo byť naštvaní, že lídri OĽaNO, SaS, Sme rodina a Za ľudí premrhali mandát v podobe ústavnej väčšiny, ktorý vtedy dostali. A tým zároveň sklamali nádeje, ktoré do nich ľudia vkladali.

Borisovi Kollárovi vystavili voliči účet v minuloročných parlamentných voľbách, keď sa jeho hnutie Sme rodina nedostalo do Národnej rady. Richard Sulík vyvodil voči sebe zodpovednosť odchodom z postu predsedu SaS a teraz aj vzdaním sa poslaneckého kresla. Otázkou je, či tento príklad k podobnému kroku nepohne aj politika, ktorého kedysi Sulík do politiky priviedol – Igora Matoviča.