Český film odhalil biznis s umelým oplodnením Muž daroval spermie dvestokrát a kliniky ponúkajú drahé metódy, hoci vedia, že sú neúčinné

Mladá lekárka sa v šestnástich rokoch v hádke s mamou dozvedela, že jej otec je anonymný darca spermií. Riaditeľ základnej školy priznáva, že počas vysokoškolských čias daroval spermie dvestokrát a okrem štyroch detí, ktoré má so svojou manželkou, netuší, koľko ďalších ich chodí po svete. Môžu ich byť desiatky.

Česká televízia odvysielala pred pár mesiacmi dva dokumentárne filmy režisérky Kateřiny Hrochovej – Darované deti a Reprodukcia 2.0 –, v ktorých odhaľuje praktiky, ktoré sa v českých centrách asistovanej reprodukcie nekontrolovane rozmohli. Veľká časť sa venuje darcovstvu, s ktorým je podľa autorky spájaných najviac morálnych pochybností, ale aj tomu, ako prebieha diagnostika v centrách, ale aj aké zdravotné komplikácie nastali u žien po hormonálnej stimulácii, na čo ich podľa ich slov nikto vopred neupozornil.

Dokumentárne filmy vznikli v roku 2023 a premiéru v českej verejnoprávnej televízii mali vlani na jeseň. Oba filmy sa dajú aj teraz pozrieť na webe televízie.

Po odvysielaní filmu Reprodukcia 2.0 nasledovalo v českej verejnoprávnej televízii viacero diskusií s rôznymi odborníkmi na túto tému. Veľkú odozvu mal film aj medzi divákmi. Niektorí režisérke Hrochovej vyčítali, že sa zamerala len na negatívne skúsenosti párov, druhá skupina, naopak, ocenila, že odhalila, čo celý proces umelého oplodnenia zahŕňa. 

Odborníci na asistovanú reprodukciu verejne svedčia o tom, ako sa kvôli maximalizácii zisku v centrách predávajú klientom aj metódy, o ktorých je v odborných kruhoch známe, že nijako nezvyšujú pravdepodobnosť úspešného otehotnenia.

Mnohí totiž majú predstavu, ktorú priznala aj jedna žena účinkujúca v dokumente, že je to celé veľmi jednoduché. Žene odoberú vajíčka, oplodnia ich, jedno zo vzniknutých embryí vložia do maternice a čoskoro má dieťa.

Práve tieto dva filmy ukazujú, že to zďaleka tak nie je a s čím všetkým sa páry počas celého procesu musia vyrovnať. S vážnymi zdravotnými komplikáciami, so psychickými problémami, ktoré prichádzajú po opakujúcich sa neúspechoch, ale aj s odcudzením vo vzťahu.

Kateřine Hrochovej sa podaril husársky kúsok, keď dokázala nájsť ľudí ochotných vyrozprávať svoje skúsenosti priamo na kameru. Filmy sú o to vzácnejšie, že pred kamerou vypovedajú aj niektorí lekári, ktorí roky v takýchto klinikách pôsobia a sú v tejto oblasti špičkoví odborníci. Verejne svedčia o tom, ako sa kvôli maximalizácii zisku v centrách predávajú klientom aj metódy, o ktorých je v odborných kruhoch známe, že nijako nezvyšujú pravdepodobnosť úspešného otehotnenia.

Keďže situácia v Česku, čo sa týka veľmi voľnej legislatívy, ktorá centrá v týchto praktikách nijako nehamuje, je veľmi podobná tej našej, sú filmy sondou aj do činnosti slovenských reprodukčných centier. Potvrdzujú to aj veľmi podobné skúsenosti viacerých žien, s ktorými sme sa rozprávali a ktoré si prešli umelým oplodnením na Slovensku.

Som niekto, kto tu vôbec nemal byť

Lekárka Marta sa narodila v roku 1983. Jej matka podstúpila umelé oplodnenie od darcu. „Dozvedela som sa to, keď som mala šestnásť rokov. Bolo mi to, bohužiaľ, vmetené do tváre počas hádky s mamou. Privolala môjho otca a donútila ho potvrdiť jej verziu,“ hovorí vo filme s hlboko pohnutým hlasom, z ktorého je zjavné, že ju skutočnosť, ako prišla na svet, i spôsob, ako sa to dozvedela, nesmierne ranili.

„Začala som premýšľať, že som niekto, kto na tomto svete vôbec nemal byť. Väčšina detí vznikne z aktu lásky, k tomu patrí nejaká chémia. Ako lekár tomu takto rozumiem. Ja som vznikla tak, že niekto do mojej mamy vstrekol spermie, bez citu, bez porozumenia, tí ľudia sa vôbec nepoznali,“ hovorí.

„Všeobecne mi umelé oplodnenie pripadá ako znásilňovanie gamét (pohlavných buniek, pozn. red.). Myslím si, že na to nemáme právo,“ dodáva.

Marta túži spoznať svoj pôvod z otcovej strany. Keďže darcovia darujú spermie a vajíčka v Česku anonymne, je to možné len cez testy DNA v súkromných firmách, ktoré výsledky zhromažďujú v databázach po celom svete a hľadajú genetické zhody. Aby bolo hľadanie úspešné, musí niekto z potenciálnych príbuzných takisto aktívne sám poslať svoju vzorku DNA.

Deti, ktoré sa narodili vďaka anonymnému darcovi, podľa odborníkov často prechádzajú krízou identity, môžu začať trpieť úzkostnými stavmi či depresiami. Napriek tomu sa pri darcovstve pozerá najmä na záujem rodičov a na ich túžbu mať deti, na následky na týchto deťoch sa už zabúda.

V niektorých európskych krajinách však z týchto dôvodov už nie je možné gaméty darovať anonymne. Pre Česko, ale ani Slovensko to neplatí, darcovstvo je tu anonymné aj preto, že panujú obavy z poklesu počtu darcov. Pričom práve darcovský program predstavuje pre naše centrá značnú časť príjmov.

U nás sa dokonca dieťa ani nemusí dozvedieť, že je darované, legislatíva to nijako neupravuje. A to napriek tomu, že právo poznať svoj pôvod je zakotvené v Dohovore práv dieťaťa, ako aj v Európskom dohovore o ochrane rodinného a súkromného života.

Za súčasného stavu nie je legislatívna možnosť, aby darca, dieťa alebo neplodný pár nadviazali kontakt. V spomínanom filme sa o to pokúšal mladý muž, ktorý takisto pochádza z darovaných spermií, ale v centre, v ktorom k umelému oplodneniu došlo, ho informovali, že údaje o darcovi už skartovali.

Koľkokrát môžete darovať? Koľko uznajú centrá za vhodné

Počet darovaní, či už spermií, alebo vajíčok, nie je v Česku zatiaľ a na Slovensku vôbec nijako regulovaný. Autorka dokumentu Kateřina Hrochová poukázala, k akým absurdným situáciám tým v realite dochádza.

Dnes riaditeľ základnej školy je manžel a otec štyroch detí. Okrem toho má možno až desiatky ďalších detí, o ktorých nič nevie. „Prvýkrát som daroval spermie v prvom ročníku na vysokej, mal som vtedy niečo vyše osemnásť rokov. Chodil som na rovnakú kliniku šesť rokov každý týždeň. Nedokážem spočítať, koľkokrát to bolo, ale myslím, že to bolo zhruba 180- až 200-krát,“ rozpráva do kamery s tým, že nemá problém odhaliť nič zo svojej identity.

Darca, ktorý môže byť otcom niekoľkých desiatok detí. Záber z filmu Darované deti. Foto: printscreen ČT – Darované deti

Netuší, koľko detí prišlo „vďaka“ nemu na svet. „Dvadsať, tridsať, sto?“ háda. Jeho manželka nepôsobí, že by bola s touto informáciou stotožnená, naopak, vyzerá rozčarovane. „Pre mňa je zarážajúce, že v Česku nie je počet darovania nijako regulovaný,“ hovorí.

V čase vzniku filmu nebol počet darovaní regulovaný ani u žien. To sa však má v Česku čoskoro zmeniť, po novom bude môcť žena darovať pohlavné bunky najviac šesťkrát za život. Tamojšie ministerstvo zdravotníctvo tak chce urobiť pre ochranu zdravia týchto žien.

Tento zámer podporuje aj gynekologická spoločnosť, pričom upozorňuje, že všeobecne sa odporúča darovať vajíčka tri- až päťkrát za život, obmedzenie odberov na šesť odporučila aj Americká spoločnosť pre reprodukčnú medicínu.

Na Slovensku sa napriek tomu s akýmkoľvek obmedzením počtu darovania vajíčok momentálne vôbec nepočíta.

Darovala vajíčka, neskôr sama potrebovala darkyňu

Autorka dokumentu Kateřina Hrochová predstavila v druhom filme Reprodukcia 2.0 aj príbehy dvoch žien, ktoré dokazujú, akým ťažkým komplikáciám môžu ženy počas tohto procesu čeliť.

Prvý príbeh hovorí o žene, ktorú na darovanie nahovorila kamarátka, motiváciou boli najmä peniaze. Po hormonálnej stimulácii lekári získali dvanásť vajíčok, pričom jej kamarátka ich mala tridsať. Nemala z toho dobrý pocit, ale lekári ju neupozornili, že by to bolo mohlo znamenať niečo zlé.

Keď sa však neskôr sama pokúšala o bábätko, nešlo to, až sama skončila v centre, pričom potrebovala darované vajíčka. Priznala, že niektorí lekári jej naznačovali, že príčina môže byť v tom, že pred rokmi prešla hormonálnou stimuláciou a darovaním vajíčok. Na centrum, v ktorom vajíčka darovala, má ťažké srdce.

„Nič mi po odbere nepovedali, že by som mohla mať problém s otehotnením,“ hovorí s tým, že mala pocit, akoby tam k nej boli pristupovali ako k veci. „Bola som pre nich len kus.“

Mojou úlohou bolo vykresliť darkyňu v čo možnom najlepšom svetle, ale pritom som o nej vedela len to, akú má farbu vlasov, očí, jej rok narodenia a krvnú skupinu. To bolo všetko.

V druhom príbehu šlo mladej darkyni dokonca o život. Pri prvom odbere mala až 36 vajíčok, napriek tomu jej z centra zavolali, aby prišla darovať aj druhýkrát. Vtedy však mala už 43 vajíčok.

„Pri odbere si na ultrazvuku nevšimli, že mám v bruchu tekutinu. Prišlo mi veľmi zle, tak zavolali sanitku. Mala som vnútorné krvácanie do brucha s tým, že mi odtiaľ vybrali dva litre krvi. Potrebovala som transfúziu. Keby neboli zavolali sanitku, už tu nie som,“ opisuje pred kamerami svoju hroznú skúsenosť.

Podľa predsedu sekcie asistovanej reprodukcie Českej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti Štěpána Macháča v tomto prípade jednoznačne pochybilo centrum.

„Pre mňa to znamená jedno. Dvadsaťročné dievča by druhýkrát nemalo darovať vajíčka, keď malo taký počet, pretože ten vaječník takto reaguje. To je to, prečo chceme počet darovania limitovať,“ reaguje vo filme na prípad lekár, ktorý sám roky pôsobí ako špecialista vo viacerých centrách, napríklad v Brne či Olomouci.

Jedna darkyňa aj pre tri klientky

Neplodné páry, ktoré sa predsa len rozhodnú pokúsiť sa o dieťa vďaka vajíčku anonymnej darkyne, sa na webových stránkach centra dozvedia, že darkyne sú starostlivo vyberané nielen zo zdravotného hľadiska, ale aj tak, aby darkyňa čo najviac zodpovedala fenotypu príjemkyne.

Všetko však môže byť v realite inak. „Mojou úlohou bolo vykresliť darkyňu v čo možno najlepšom svetle, ale pritom som o nej vedela len to, akú má farbu vlasov, očí, jej rok narodenia a krvnú skupinu. To bolo všetko,“ svedčí vo filme Jana, bývalá koordinátorka jedného českého centra. Tá však radšej volí možnosť rozmazania tváre a zmenu hlasu.

Jana tvrdí, že z väčšej časti na ňu darkyne pôsobili ako ženy zo sociálne slabších vrstiev, ktoré darovali vajíčka kvôli kompenzácii a brali to ako privyrobenie si.

Podľa cenníka na webových stránkach sa výška kompenzácie pohybuje okolo tisíc eur, pričom ako už bolo povedané, zdravej žene po hormonálnej stimulácii dokážu odobrať aj viac ako dvadsať či tridsať vajíčok. Jana dosvedčuje, že príjemkyne za darované vajíčka platili zhruba 6-tisíc eur za jeden cyklus.

Kšefty s vajíčkami

Napriek tomu, že centrá pacientke garantujú, že vajíčka od jednej darkyne sú len pre ňu, v skutočnosti boli rozdelené medzi viac pacientok, dosvedčila Jana. Nikto totiž kliniky nenúti regulovať, ako s darovanými vajíčkami naložia. Aj preto klinikám reprodukčnej medicíny nič nebráni v tom, aby získané vajíčka dokonca vyvážali do zahraničia, zisťuje autorka filmu Kateřina Hrochová.

Psychologička Hana Konečná z českej Komisie pre reprodukčnú medicínu ministerstva zdravotníctva tvrdí, že darcovský program sa momentálne posunul do takej podoby, že považuje za prijateľnejšie riešenie jeho zákaz, ako je to vo viacerých západných krajinách.

„Dnes kšeftujeme s vajíčkami, pričom každý to vníma, že veď si dievča zarobí. A zajtra vďaka anonymným náhradným matkám, anonymnému vajíčku a anonymnej spermii vytvoríme úplne anonymné dieťa, na ktorom nebude nikomu záležať. Bude to nejaký produkt, ktorý budú využívať napríklad na výrobu plazmy na omladenie starnúcej pleti,“ hovorí vo filme Hana Konečná.

„Keby mi bol niekto pred tridsiatimi rokmi povedal to, čo sa deje teraz, tak by som mu tiež nebola verila,“ reaguje na pohľady za kamerami, že až takto ďaleko to nemôže zájsť.

Medicína či biznis bez etických pravidiel?

V Českej republike je aktuálne 41 kliník asistovanej reprodukcie. Ich ročný obrat dosahuje miliardové hodnoty (v korunách). Ide ešte o medicínu alebo o biznis bez etických pravidiel? znie upútavka k dokumentu.

Po pozretí si filmu je zrejmé, že z pohľadu etických pravidiel tento biznis silno kríva, a to nielen pri darcovskom programe.

Manželské páry, ktoré sa rozhodli pred kamerami vyrozprávať svoje príbehy na strastiplnej ceste za dieťaťom, majú na centrá ťažké srdce. Nezávisle od seba hovoria, ako na začiatku neprešli všetkými potrebnými vyšetreniami, a keby tak boli urobili, mohol celý proces dopadnúť inak a hlavne úspešnejšie.

Na obrazovke vidíme mladý manželský pár, ktorý podstúpil viackrát insemináciu s odôvodnením, veď poisťovňa to uhrádza, aj keď neskôr po vyšetrení fragmentácie DNA spermií zistili, že to nemalo žiadny zmysel a zrejme aj to bolo za neúspechom viacerých následných pokusov IVF, čo obaja ťažko znášali. Toto vyšetrenie im pritom neponúkol lekár, ale museli si ho doslova vydupať.

„Zrazu prežívate pocit straty, veľmi hlbokej straty, nechcem povedať, že akoby bol zomrel niekto, kto tu už normálne žil, ale je to pocit straty nejakého očakávaného života a je to potom veľmi tvrdý náraz,“ opisuje mladý muž, ako doma prežívali neúspešné pokusy.

Ženu stimulovali a pichali jej hormóny 17 rokov

Iná žena v strednom veku dosvedčuje, že ju lekári nechali podstupovať jednu hormonálnu stimuláciu za druhou celých sedemnásť rokov.

„Tých cyklov bolo nespočetné množstvo, fakt ich už ani nedokážem spočítať, či ich bolo tridsať alebo štyridsať. Aby sme si mohli dovoliť dve deti, museli sme vynaložiť sedemnásť rokov a 850-tisíc korún (cca 34-tisíc eur),“ zaznie vo filme šokujúce svedectvo. 

Po stanovení diagnózy, v tomto prípade upchané vajcovody, protilátky proti spermiám a proti trofoblastu (obal, v ktorom je embryo), sa už lekári sústredili len na ženu a manžela podrobnejšie nevyšetrili.

Žena podstupovala hormonálnu stimuláciu vaječníkov sedemnásť rokov. Foto: printscreen ČT – film Reprudukcia 2.0

„Až po viacerých rokoch som si vygúglila o fragmentácii DNA spermií a navrhla som lekárovi, aby sa pozrel aj na manžela. Pán doktor bol fakt nahnevaný, že čo ja vôbec chcem, keď je manžel v poriadku a ja som tá chybná. Ale vydupala som si to a nakoniec zistili, že manžel má fragmentáciu DNA spermií 94 percent, takže sa mohlo stať, že k oplodneniu došlo tou zlou spermiou, embryo sa vyvíjalo do určitého štádia, ktoré potom zaniklo,“ vysvetľuje vo filme. 

Tento manželský pár sa dočkal nakoniec troch detí. Prvé dve sú z IVF a napriek diagnóze ženy, podľa ktorej nikdy nemohla mať dieťa bez pomoci centra, najmladšiu päťročnú dcérku počali prirodzene. Tento príbeh sa skončil nielen radosťou z detí, ale aj ťažkými komplikáciami.

„Po sedemnástich rokoch tejto liečby som skončila na dialýze. Čím viac injekcií, čím viac hormónov, tým viac to pôsobí na obličky, ktoré mi zlyhali. Za tie roky ma nikto na toto nebezpečenstvo neupozornil,“ dodáva dnes trojnásobná mama.

Centrá využívajú, že žena spraví pre dieťa všetko

Ako je možné, že mnohé ženy v túžbe po dieťati akoby stratili pud sebazáchovy a takto ohrozujú svoje zdravie? A ako je možné, že im v tom lekári nezabránia, ale naopak, sami ich v tom podporujú a profitujú z toho?

„Žena urobí pre to, aby mala dieťa, v podstate čokoľvek. Pretože chce dieťa, je to jej biologická potreba a celý systém asistovanej reprodukcie túto prirodzenú túžbu po dieťati využíva,“ odpovedá režisérke na túto otázku český andrológ Vladimír Kubíček.

Kateřine Hrochovej sa navyše podarilo odhaliť skutočnosť, ktorá sa plne dotýka aj slovenských kliník asistovanej reprodukcie. Ide o doplnkové metódy, ktoré centrá ponúkajú s tým, že údajne zvyšujú pravdepodobnosť, že bude IVF cyklus úspešný a žena vďaka nemu otehotnie.

Žena urobí pre to, aby mala dieťa, v podstate čokoľvek. Pretože chce dieťa, je to jej biologická potreba a celý systém asistovanej reprodukcie túto prirodzenú túžbu po dieťati využíva.

„Chcete oplodniť tri alebo šesť vajíčok? Chcete predĺženú kultiváciu? To sa vás opýtajú, ako keby sa vás pýtali, či chcete desať deka salámy alebo dvadsať deka. Chcete predĺženú kultiváciu, chcete asistovaný hatching, chcete embryoglue? Samozrejme, že to chcete, pretože tým si zvyšujete šancu, že otehotniete. Ale to vám už nepovedia hneď, že to je ďalších 20-tisíc korún,“ hovorí žena z predchádzajúceho príbehu, ktorá pre množstvo pokusov prišla o obličky.

„Metód, ktoré sa ponúkajú pacientom s cieľom, že výsledok bude lepší a zároveň od nich vybrať nejaké peniaze, je mnoho,“ potvrdzuje vo filme Karel Řežábek z Centra asistovanej reprodukcie Gyn-por. kliniky 1. LF UK a VFN. Podľa jeho slov všetky metódy okrem ICSI (vpichnutie spermie do vajíčka) a zamrazovania embryí a vajíčok sú nedoložené a nemali by sa ponúkať pacientom za peniaze.

Typickým príkladom je podľa odborníkov oslovených vo filme asistovaný hatching. Ten spočíva v tom, že sa natrhne obal, ktorý chráni embryo, vďaka čomu sa má embryo lepšie implantovať.

„Táto metóda bola približne v roku 2001 Svetovou spoločnosťou pre asistovanú reprodukciu vyhlásená za metódu, ktorá v žiadnom prípade nepomáha. Ja ju nevykonávam už desať rokov, a keď sa pozeráte na stránky kliník, tak ju stále ponúkajú. Myslím si, že za tým nie je vždy len medicínsky účel, tak vám to poviem,“ dosvedčuje pred filmovými kamerami predseda sekcie asistovanej reprodukcie Českej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti Štěpán Macháč.

A zároveň menuje ďalšiu metódu, ktorá má slúžiť klinikám hlavne na zvýšenie zisku, a to embryoglue. „Keby som chcel vo svojom živote zarobiť veľa peňazí, tak nazvem svoj produkt lepidlo na embryá. Perfektný názov. Mňa trochu zaráža, že nepoznáme celkom zloženie toho produktu. My sme si ho rozložili a vieme, čo tam je. Nechcem to komentovať, ale ja svojim pacientom paušálne túto metódu určite neodporúčam,“ dodáva Macháč.

Napriek tomu, že českí odborníci s dlhoročnou praxou v reprodukčnej medicíne už na rovinu hovoria, že tieto metódy nepomáhajú otehotneniu pacientok, ale zvýšiť zisky kliník, na Slovensku panuje zo strany lekárov na klinikách hlboké ticho.

Navyše každé slovenské centrum asistovanej reprodukcie má tieto metódy zaradené vo svojich cenníkoch, pričom nepatria do balíka, ktorý uhrádzajú poisťovne a pacient si ich hradí sám. Ponúkajú ich s tým, že pomôžu zvýšiť pravdepodobnosť úspešného otehotnenia.

Napríklad podľa cenníka jedného z najväčších centier na Slovensku, centra Reprofit, stojí spomínaný asistovaný hatching 200 eur a embryoglue 250. A nie sú to jediné špeciálne doplnkové metódy, ktoré ponúkajú, a cena každej sa pohybuje v stovkách eur. Mimochodom, kliniky Reprofit patria do podnikateľského impéria bývalého českého premiéra Andreja Babiša.

Je to montážna linka, tvrdia neplodné páry

Sama autorka opísaných dokumentárnych filmov Kateřina Hrochová tvrdí, že neodmieta umelé oplodnenie, ale nie je ľahostajná k praktikám, ktoré sa v tejto oblasti rozbehli, a prispieva k diskusii na túto tému. Je to niečo, čo na Slovensku žalostne chýba. Keď sme sa začali tejto téme novinársky venovať, narazili sme na nekomunikáciu zo strany kliník asistovanej reprodukcie a chýbajúce dáta o ich činnosti.

Centrá asistovanej reprodukcie na SlovenskuNevieme, koľko zmrazených embryí skladujú. Štát sa už desaťročia nezaujíma, čo vlastne robia

Alena Potocká

Kateřina Hrochová podľa jej vlastných slov zostala šokovaná, keď vyzvala ľudí, ktorí majú skúsenosť s umelým oplodnením, aby sa prihlásili, aké množstvo párov sa jej ozvalo a že boli ochotné o svojich skúsenostiach hovoriť.

„Nad rámec toho, čo je v dokumente, skutočne veľmi často zo strany týchto párov zaznelo, že to je továreň, že to je montážna linka. Boli veľmi nekompromisné v hodnotení prístupu lekárov,“ povedala režisérka v diskusnej relácii Českej televízie, ktorá nasledovala po premiérovom odvysielaní filmu Reprodukcia 2.0.

Asistovaná reprodukcia jednoznačne má svoje etické i zdravotné mantinely, o ktorých by sme mali konečne začať otvorene diskutovať aj na Slovensku.

Potrebujú to aj samotné páry, ktorým dnes pri problémoch neplodnosti lekári ponúknu návštevu centra asistovanej reprodukcie často ako prvú možnosť.