Spoznávať sa podľa rúška

Odkedy sa pre koronavírus uzatvorili hranice, mladšie ročníky ako ja si mohli na vlastnej koži vyskúšať, aké to bolo nemôcť voľne cestovať. Keďže nepatrím do skupiny pendlerov, musela som sa zmieriť s vynúteným pobytom v jednej z rakúskych pohraničných obcí.

Prvýkrát po dlhom čase sa Hainburg stal tým, čím naozaj je. Nie bratislavským nákupným predmestím, ale rakúskou Ubľou. Premávka sa spomalila, ulice utíchli, hrádza pri Dunaji väčšinu dňa zíva prázdnotou a v nákupných centrách okrem drogérie a potravín človeka pozdravujú len tmavé a neosvetlené výklady obchodov.

Rakúsko v najbližších dňoch a týždňoch plánuje postupne uvoľňovať niektoré opatrenia. Ide najmä o znovuotvorenie menších prevádzok a obchodov ako stavebniny, kaderníctva a podobne. Výraznejšou zmenou v prístupe ku koronakríze však je, že vláda už aj tu zaviedla pred časom povinné nosenie rúšok v obchodoch aj vo verejnej doprave. Slováci, ktorí rúška nosili už oveľa skôr, ich tak konečne budú môcť mať na sebe bez nepríjemných pocitov. Kto si predtým na ulici pripadal ako infikovaný čudák, dnes už nepôsobí tak výnimočne ani paranoidne.

V prvý deň po zavedení opatrení takmer pred každým obchodom stál mladý človek, zrejme študent na brigáde, ktorý vám postriekal dlane dezinfekčným prípravkom a rovnako tak aj držadlo nákupného vozíka. Čerešničkou bolo grátis ochranné rúško v prípade, že ste nemali vlastné

Po niekoľkých návštevách obchodov a prechádzkach po hrádzi som prišla na spôsob, ako identifikovať, kto je našinec a kto domáci. Slováci totiž nosia zväčša ručne ušité, látkové a pestrofarebné rúška. Pre mňa je to vždy signál, že moju začiatočnícku nemčinu nebudem v tejto chvíli potrebovať. Keď už sme pri tom, pošta doručujúca zásielky zo Slovenska sa v týchto dňoch na nedostatok práce určite nemôže sťažovať.

A tak, keď trávim tieto dni izolácie na rakúskom „vidieku“ a za spevu kohúta chodím vyvesiť bielizeň do spoločnej záhrady, cítim sa celkom ako doma. Len susedov musím zdraviť po nemecky. Stále na to akosi zabúdam.

Ilustračná foto TASR – Radovan Stoklasa