Štúrovo a améby Smutná sezóna životaschopného mesta

Tohtoročná letná sezóna sa začala tragicky, úmrtím chlapca, ktorý vdýchol amébu Naegleria fowleri a umrel. 

Nevedno ešte, či za to môžu termálne bazény v Štúrove, ale faktom je, že jeho ochorenie a úmrtie prišli po tom, čo sa zúčastnil na plaveckom výcviku vo veľmi obľúbenom termálnom parku Vadaš.

Každý potrebuje vedieť, či bola améba v štúrovským bazénoch. Opatrnosť je namieste.

A tak je od 15. júna rezort Vadaš zatvorený (nie úplne celý areál) a straty sú státisícové. Isto, pre miestnych ľudí je to takisto tragédia. A hnevajú sa, že sú z nej obviňovaní, hoci to ešte ani nie je potvrdené, a že prečo sa už teraz ukazuje prstom na Štúrovo.

Nuž, ukazuje, lebo pravdepodobnosť tu je, a nie malá.

Je to už desať dní, čo sa Štúrovo vyprázdnilo, a hygienici stále nevedia, kedy budú mať výsledky. Skúmanie améb je náročné a nedokážu povedať, kedy presne to budú mať hotové.

Štúrovo sa stáva mestom duchov a v meste rastie nespokojnosť.

Už sa tam v nedeľu konal aj protest, miestni ľudia prišli s transparentmi a dali najavo, že stoja za Vadašom. 

Riaditeľ kúpaliska Endre Hogenbuch kritizoval postup úradu verejného zdravotníctva, ktorý ani osem dní po odbere vzoriek vody z bazénov nedokáže vydať oficiálne stanovisko k výsledkom.

Slovenská asociácia akvaparkov, kúpalísk a plavární na svojej facebookovej stránke dokonca napísala, že Vadaš zažíva „mediálny lynč v súvislosti s tragickou udalosťou“.

Teraz to vyzerá tak, že za zatvorený Vadaš môžu najmä hygienici a médiá. 

Štúrovo pôsobí ako plebejské sídlo, ktoré sa však má veľmi k svetu.

Ale aj keby sa o amébach a Vadaši veľa nepísalo, ľudia budú po tejto tragédii prirodzene opatrnejší. Aspoň do času, kým hygienici nebudú mať výsledky. Alebo do času, kým sa na túto tragédiu trochu pozabudne.

Bude to zrejme slabšia sezóna, zrejme menej ľudí zamieri do všetkých slovenských akvaparkov a bazénov. 

No najviac si to odnesie Štúrovo.

Bola som tam začiatkom júna cez víkend, práve v čase, keď tam bol aj plavecký výcvik detí zo Záhoria.

Mala som so sebou aj plavky, ale napokon som si areál Vadaša obzrela len spoza plota. Bolo tam naozaj veľa ľudí. Tak som si pozrela lepšie  Štúrovo a Ostrihom. 

Štúrovo pôsobí ako plebejské sídlo, ktoré sa však má veľmi k svetu. Nie je veľmi elegantné či honosné, áno, trochu je to možno taký miestny Balkán, ale je tam živo, rušno, miestni o zákazníka bojujú. 

Ostrihom pôsobí aristokratickejšie, so svojou bazilikou, múzeami, starým mestom, ale vyzerá aj zaspatejšie. Prekvapia vás zavreté (či skrachované) kaviarne, v dvoch reštauráciách pod bazilikou nás odmietli, lebo nemáme vopred rezerváciu, a pokladníčka v bazilike neovládala žiadny cudzí jazyk. 

V Ostrihome je veľká fabrika Suzuki a mesto preto nie je odkázané na turistov ako Štúrovo, kde miestna celulózka skončila pred šestnástimi rokmi a žiadny veľký investor už neprišiel. Niektorí Štúrovčania si našli prácu v ostrihomskej automobilke, ale mnoho Štúrovčanov pochopilo, že cestovný ruch je príležitosť.

A keďže prosperuje termálny rezort Vadaš, aj celé Štúrovo sa na päť mesiacov v roku mení na dovolenkový rezort. 

Kapacita Vadaša je podľa oficiálnych údajov 10 700 ľudí. Teda do jeho areálu môže prísť viac rekreantov, ako je počet obyvateľov mesta (vyše 9 000).

Vidíte tu veľa rodinných domov prerobených na jednoduché penzióny, miestni turistom prenajímajú aj byty v činžiakoch. Ceny sú priaznivé. Pre mnohé rodiny aj z chudobnejších regiónov je dovolenka v Štúrove cenovo dostupná.

Hovoriť o mediálnom lynči je absurdné.

Centrum je plné malých, často rodinných podnikov, pod alejou vysokých stromov sú reštaurácie, cukrárne, zmrzlinárne, pivárne, diskotéky, zmenárne, obchodíky. 

Áno, trochu je to také balkánske živelné, ale má to dovolenkovú atmosféru. A najmä mesto má impozantné pozadie: mohutný Dunaj a ostrihomskú baziliku. 

Pekne je už vybudovaná aj časť promenády pri Dunaji, ktorá pokračuje Mostom Márie Valérie. Pre ľudí zo severnejších kútov Slovenska to tu pôsobí až exoticky.

Štúrovo je príkladom toho, že cestovný ruch je veľkou príležitosťou, ale je tu aj výhoda, že tu nie sú veľkí hráči, žiadne veľké hotely či reťazce – tak ako v Tatrách či na Liptove.

Celú turistickú infraštruktúru okrem samotného Vadaša zabezpečujú miestni ľudia. A sú veľmi vynaliezaví, snaživí, ústretoví. 

Keď sa ubytujete v malom penzióne, hneď vám odporučia, kde je dobrá káva, kde pizza, kde zmrzlina, stačí povedať meno majiteľa vášho penziónu a dostanete zľavu. Posúvajú si tak hostí medzi sebou a cítite sa až rodinne, keď vás Gitka pošle na kávu k Amálke a tá na jedlo k Pištovi.

Aj samotné mesto sa snaží, pripravuje rôzne kultúrne či spoločenské akcie, aby to tu žilo aj večer a aby sa návštevníci vrátili.

Počas hlavnej letnej sezóny si miestni potrebujú zarobiť tak, aby prežili aj v chudobnejších zimných mesiacoch.

No a teraz toto, táto tragédia.

Ale hovoriť o „mediálnom lynči“ je absurdné. 

Aj bez médií ľudia teraz preberajú medzi sebou améby, pripomína sa tragický český prípad, keď v Ústí nad Labem v šesťdesiatych rokoch táto pliaga zabila šestnásť ľudí. České médiá veľa písali o tom, že na Slovensku sa objavila „mozkožravá améba“, ktorá roky zabíjala v úsťanskom bazéne. A tak aj Čechov príde do Štúrova asi menej. 

Každé podnikanie má svoje riziká. V turistickom ruchu je to často počasie, s tým zase v Štúrove až také problémy nemajú, je tu veľa teplých a slnečných dní, kúpacia sezóna je už od mája. A teplá voda zachráni aj studenšie dni. 

S veľkým prírodným darom, ako je teplé počasie a teplé termálne vody, súvisí aj riziko, že sa tam môžu šíriť rôzne škodlivé mikroorganizmy. Možno sa stalo, možno nie. Uvidíme.

No už vieme, že po rokoch dobrých sezón prišla na Štúrovo galiba.

Ale kto na vlastné oči videl životaschopnosť miestnych podnikateľov, nemá o mestečko obavy. Bude mať teraz chudobnejší rok, ale améba ho nezničí.