Obnova dunajskej divočiny Do vysušených mokradí vrátia vodu a miesto monokultúr vysadia stromy, ktoré sem patria

Dunaj je po Volge druhou najväčšou a najdlhšou európskou riekou. V Bratislave ňou každú sekundu preteká v priemere vyše dvetisíc kubických metrov vody.

Na Slovensku má tento veľtok špecifický charakter, keďže sa mení z horského na nížinný. To vedie k jeho spomaleniu a vynášaniu obrovského množstva hornín v podobe štrku, ale aj k jeho pravidelnému vylievaniu do krajiny.

Čo bolo po stovky tisíc rokov prirodzeným javom a vytváralo biotop známy ako lužný les, po osídlení krajiny sa stalo nepohodlným a strpčovalo život obyvateľom žijúcim v okolí Dunaja. K jeho zregulovaniu na našom území došlo až v rokoch 1870 až 1890. 

O úpravu toku, ktorá Bratislavu chráni pred povodňami a umožnila aj plavbu pre lodnú dopravu, sa významne pričinil taliansky inžinier Enea Grazioso Lanfranconi.

Tok sa skrátil a zúžil, brehy sa narovnali a obložili lomovým kameňom. S reguláciami sa pokračovalo aj v dvadsiatom storočí a zavŕšené boli Vodným dielom Gabčíkovo, ktoré bolo uvedené do prevádzky v roku 1992. V roku 2011 hlavné mesto vybudovalo protipovodňovú ochranu, ktorá ho má ochrániť pred tisícročnou vodou.

Povodne sú síce pre nás ľudí nežiaduci jav, ale ťažko to vysvetlíme ekosystému, ktorý sa tu vyvíjal od dávnych dôb a od záplav je závislý. Protipovodňové opatrenia spôsobili vysušenie krajiny a tým zánik či zásadný úbytok prirodzeného biotopu. Ak ho chceme zachovať, musíme preň aktívne vykonávať určité opatrenia.

Pri Dunaji sa napriek tomu dodnes nachádzajú miesta, kde môžeme lužný les vidieť v takej podobe, ako vyzeral po stovky tisíc rokov. Na jedno z nich sme sa išli pozrieť s Andreou Froncovou z občianskeho združenia BROZ.

Ostricová mokraď. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Snažíme sa riekam vracať aspoň čiastočne taký charakter, aký mali v minulosti,“ hovorí cestou do Číčova v Komárňanskom okrese. „Aby komunikovali s krajinou, vylievali sa z ramien do mokradí. Obzvlášť aktívni sme v oblasti, ktorú ovplyvnilo Vodné dielo Gabčíkovo, keďže osemdesiat percent objemu vody z pôvodného koryta bolo presmerovaných do vodného diela. V pôvodnej ramennej sústave ostalo iba dvadsať percent a v ekosystéme to cítiť.“ 

My však smerujeme o kúsok ďalej, za Sap, kde sa spája staré koryto Dunaja s tým novým.

Hoci Bratislavčania poznajú túto už takmer tridsaťročnú organizáciu venujúcu sa ochrane prírody pod pôvodným názvom Bratislavské regionálne občianske združenie, jej záber už je celoslovenský, a preto sa dnes volá BROZ – ochranárske združenie.

Okrem obnovy riečnych ramien a mokradí sa venuje aj obnove lužných lesov, ako i vracaniu pastvy v spolupráci s poľnohospodármi. Froncová vysvetľuje, že aj pasienky a lúky sú významné územia s vysokou biodiverzitou, na ktoré je viazané veľké množstvo druhov kvitnúcich rastlín, hmyzu, vtákov či cicavcov.

Ornitológ Matej RepelVtákom v mestách sa darí, iné sú až na vyhynutie. Projekt na ich záchranu Taraba zastavil

Jakub Lipták

„Venujeme sa tomu cez špeciálne projekty zamerané na určité druhy, napríklad sysľa pasienkového alebo niektoré druhy motýľov, orchideí a podobne,“ vymenúva.

Medzi významné úspechy „Brozky“ patrí napríklad ocenenie Life Awards od Európskej komisie za projekt záchrany dážďovníkov a netopierov, ktorých hniezdiská boli zničené v dôsledku zatepľovania panelákov. Vybudovali niekoľko tisíc búdok, no podarilo sa dosiahnuť aj systémovú zákonnú zmenu, aby každému zatepľovaniu predchádzala obhliadka biológom.

Hoci projektov, ktorým sa BROZ venuje, je množstvo, dnes sa sústredíme na jeden s pracovným názvom Dunajská divočina. Vstupujeme do takzvaného inundačného územia, teda priestoru medzi korytom Dunaja a hrádzou. Práve tu sa rieka môže správať tak ako v minulosti a vytvárať lužný les.

Mokraď. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Ide o les, ktorý je v priamom kontakte s riekou. Keď sa tá vyleje, les je zaplavený, a keď sa voda sťahuje, tak z neho postupne opadáva a vytvára mokrade,“ hovorí Froncová. „Je to dynamický biotop, ktorý potrebuje štrkové pláže, strhnuté brehy, aby mohol znova vyrásť. Keď Dunaj stratil dynamiku, lužný les sa stal ohrozeným.“

„Rozlišuje sa mäkký lužný les, ktorý je priamo na brehoch rieky a býva zaplavený pri každej zvýšenej hladine, a tvrdý lužný les, ktorý je vzdialenejší od vody a býva menej často zaplavený,“ pokračuje.

Kým v mäkkom lužnom lese zo stromov dominujú najmä topole čierne, topole biele či vŕby, v tvrdom rastú skôr jasene a duby. 

Vŕbam a topoľom vyhovuje, že majú korene takmer stále ponorené vo vode, pričom túto vodu cez ne čerpajú a respirujú do vzduchu. Aj preto sa v mäkkom lužnom lese môže zdať, že popŕcha, no to iba kvapká voda z listov stromov. Ako dodáva Froncová, jedna vŕba dokáže takto za deň prečerpať až tristo litrov vody.

Topoľ biely. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Tipuľa. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Prichádzame k jednej z mokradí, voda tu je už značne opadnutá. Hoci sme očakávali rôzne žaby – skokany či kunky –, vidíme iba žubrienky v posledných kalužiach vody.

„Ideálny stav je, keď mokraď nevyschne, kým sa stihnú rozmnožiť obojživelníky. Žaby kladú vajíčka do vody a aj žubrienky sú viazané na vodu,“ vysvetľuje Froncová. „V prirodzenom stave voda prišla a odišla, ako sa jej ,zachcelo‘, a niektoré žaby to stihli a iné nie. V pozmenenej prírode im treba pomôcť, napríklad aby v niektorých mokradiach bola voda počas celej jari.“

Práve to bude jedno z opatrení, ktoré tu BROZ plánuje spraviť. Prečistí prívodný kanál, ktorým sa pôvodne zvážalo uhlie do starej prečerpávacej stanice, a cezeň bude môcť voda z Dunaja za vyššieho stavu napĺňať močiare.

„Vďaka reguláciám sa mnohé prirodzené mokrade vysušili, ľudia dokázali do tejto krajiny vstúpiť a naučili sa tu hospodáriť,“ hovorí naša sprievodkyňa. „Na drevo tu začali pestovať napríklad monokultúry šľachtených topoľov kanadských.“

Ide o nepôvodnú drevinu – kultivar, ktorý napriek tomu tvorí veľký podiel tunajších lesov. Sú to štíhle vysoké stromy s riedkymi korunami, ktoré sú spravidla vysadené v riadkoch.

Monokultúra topoľov kanadských. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Oproti tomu prirodzený les vyzerá ako skutočná divočina – stromy sú košaté, pokrútené, mnohé z nich aj bútľavé. Všetko v prírode spolu súvisí, napríklad takéto bútľavé stromy sú domovom stoviek druhov hmyzu.

Prirodzený lužný les. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Na to, aby ochranárske združenie mohlo vykonávať zásahy a garantovať dlhodobosť vykonaných zmien, potrebuje mať k územiu právny vzťah. V tomto prípade sa naskytla príležitosť zakúpiť kompaktný 41-hektárový pozemok v inundačnom území a BROZ ju využil.

„Málokedy sa objaví príležitosť kúpiť v celku také veľké územie, preto sme neváhali,“ hovorí Froncová. „Je vzácne aj tým, že je tu viacero rôznych biotopov a žijú tu vzácne druhy živočíchov. Napríklad tu je neresisko rýb, na ktoré sa chodí kŕmiť množstvo dravých vtákov ako volavky, bociany čierne či orliaky morské.“

V riadkoch vysadené topole kanadské a prirodzený lužný les. Foto: BROZ

Volavka popolavá. Foto: BROZ/Andrea Froncová

Orliak je náš najväčší dravý vták a v slovenskej časti Dunaja hniezdi asi iba sedem jeho párov. A jeden z nich práve na tomto pozemku. Zaujímavosťou je, že hniezdo páru orliakov môže vážiť stovky kíl až tonu.

Hlavnou intervenciou v tomto území však bude odstránenie šľachtených topoľov a ich nahradenie pôvodnými druhmi. „Nedáva zmysel ponechať tieto monokultúry a iba ich dopĺňať pôvodnými druhmi, pretože topole kanadské tu neplnia takmer žiadnu ekologickú funkciu,“ zdôvodňuje Froncová.

„Tento pozemok stál vyše tristotisíc eur, a hoci viac ako polovicu zaplatí Európska komisia, 130-tisíc musíme uhradiť z vlastných zdrojov,“ pokračuje. BROZ preto vypísal verejnú zbierku.

Na jednom z padnutých stromov zbadáme veľkú žltú hubu – sírovec obyčajný. „Po uvarení je to chutná a zdravá huba, no mal by sa jesť čo najmladší. Ale treba si dať pozor. Keby rástol na tise alebo agáte, vtedy by mohol byť jedovatý,“ upozorňuje Froncová.

Sírovec obyčajný. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Napokon prichádzame až k dunajskému brehu. Vyčnieva z neho malý štrkový polostrov, kde je jasne viditeľný rozdiel medzi tým, ako vyzerá prirodzená dunajská pláž, a ako tá umelá z lomového kameňa.

„Tu už vidíme, že štrk je tu oproti Bratislave menší, pretože aj rieka má menšiu silu,“ ukazuje ochranárka na oblé kamienky. „Najväčší štrk voda ťahá po dne koryta a na brehy nanáša ten menší. A od Budapešti je v ramene iba piesok.“

Dunajský štrk a riečne brehy spevnené lomovým kameňom. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Hoci sme v území európskeho významu Číčovské luhy a zároveň v Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy, v rámci ktorej sa nachádza niekoľko desiatok rezervácií s najvyšším stupňom ochrany, prírodných pamiatok a chránených areálov, územie nie je národným parkom. 

Dlho sa však o tom diskutuje a jeho vyhlásenie sa plánovalo, no v roku 2024 ministerstvo životného prostredia rozhodlo, že sa tento národný park nezriadi.

Reportáž z geologickej exkurzieJeden z najpestrejších riečnych štrkov sveta máme doma v Dunaji. Našli sme mramor aj zlepenec

Jakub Lipták

Podľa Andrey Froncovej by vyhlásenie takéhoto národného parku – ktorý by sa tak stal jediným na západnom Slovensku – bolo prospešné. „Spravila by sa inventarizácia pozemkov a z hľadiska ochrany prírody by sa stanovil jednotný prístup k lesom a zregulovala by sa ťažba dreva,“ argumentuje.

„Je to tiež záväzok, že chceme tento biotop chrániť, začal by sa tu rozvíjať turizmus a bol by to podnet, aby si ľudia k tomu vytvorili väčší vzťah. Ako hodnotné často vnímame až to, čo je národným parkom,“ uzatvára.