Zo života učiteľa Školstvo a zdravotníctvo – vládne priority, ktoré vytrvalo krívajú na obe nohy

Tak nám vo verejnom diskurze vybuchla tohtoročná PISA bomba. Za ostatné roky možno najväčšia. Ostré mediálne vyjadrenia a obvinenia blúdia verejným priestorom, hľadajúc, koho narýchlo bez súdu popraviť. Netvrdím, že znepokojenie nie je na mieste, ale netrpí školstvo aj inými neduhmi, aby sme panikárili iba raz do roka?

Mám tušenie (kiežby som sa mýlil), že tak ako na mnohé predchádzajúce, aj na túto vlnu „medzinárodnej hanby“ sa zabudne skôr, ako sa stihne zmobilizovať vôľa celospoločensky odpovedať.

Čo sa určite stihne, je vybiť politický kapitál. Ak bude zle, vypíšeme pár projektov na podporu školských knižníc a čitateľských zón, posilníme hodiny matematiky. Možno pošleme na školy ďalšiu inšpekciu zameranú na kontrolu opatrení na podporu čitateľskej gramotnosti, školy sa v tom dva týždne podusia a uvidíme, čo bude o rok.

A pritom je dôvod taký jednoduchý. Školstvo nikdy skutočne nebolo prioritou žiadnej vlády a toto je iba jeden z mnohých dôsledkov.

Obávam sa, že prioritou nikdy nebolo ani zdravotníctvo, s ktorým má aktuálny pán minister ministerskú skúsenosť.

Svoju odvahu porovnávať také neporovnateľné systémy zakladám na čerstvej osobnej (a teda opäť subjektívnej) skúsenosti. Je oveľa menej závažná, ako výsledky PISA testovania, možno nám však poslúži a trochu odľahčí to umelé napätie, ktoré sa nám za pár dní stihlo naakumulovať.

Všetko sa to pre mňa začalo na jeseň menšou súkromnou diskusiou s MUDr. Visolajským, ktorého verejnosť pozná z médií najmä ako odborárskeho bojovníka za pracovné podmienky lekárov. Bol to veľmi príjemný večer. Potykali sme si a bez publika či kamier sme sa s predsedom lekárskych odborov mohli zhovárať bez servítky. Na pretras prišiel súčasný stav nemocníc, problémy v zdravotníctve a tiež odmeňovanie zamestnancov a finančných skupín.

Bolo toho na mňa napokon dosť, pamätám si však, ako sa mi celá diskusia zliala do otázky, kto je vlastne na tom v našom štáte horšie (lepšie?), či školstvo alebo zdravotníctvo.

Netušil som, že sa o pár týždňov ocitnem spolu so synom hospitalizovaný v štátnej nemocnici a budem si môcť túto otázku položiť ešte raz a riešiť ju z celkom inej perspektívy.

Vopred sa priznám, že uspokojivú odpoveď som nenašiel. Podarilo sa mi však pomenovať dve kategórie, v ktorých sa systémy podobajú a ktoré majú zásadný vplyv na to, či sú s nimi občania spokojní.

Prvým je to, čo v školstve nazývame strata orientácie v základnom poslaní.

V praxi to vyzerá tak, že veľa učiteľov si zo zotrvačnosti ide svoje, akoby realita vo svojej prapodstate bola vlastne celá o ich predmete. Ich odbor je ten najdôležitejší a ovládať ho do šírky a hĺbky je kľúčom k životnému úspechu každého žiaka. Všetko ostatné má svoj význam, ale je to tak trochu druhoradé.

Netvrdím, že znepokojenie nie je na mieste, ale netrpí školstvo aj inými neduhmi, aby sme panikárili iba raz do roka?

Málokto z nich si drží na zreteli, že školy sú tu najmä na to, aby pomáhali deťom individuálne sa rozvinúť, že máme ako učitelia v spoločnom úsilí dosiahnuť vyšší cieľ spolupracovať a ťahať za jeden povraz. Výsledok je, že deti nedokážu vidieť súvislosti, nevedia odpovedať, na čo im to memorovanie bude, a porozumieť, kam to vlastne celé smeruje.

Ani v zdravotníctve zameranosť na klienta a schopnosť spolupracovať pre dobro pacienta nie sú vyslovene „premakané“. Počas pobytu v nemocnici som mal iba hmlistú predstavu, čo sa s nami deje, čo sa bude diať a kam to celé bude smerovať, hoci všetci pracovníci si v rámci svojich možností plnili povinnosti.

Zdravotnícky personál sa k nám správal viac-menej prívetivo, ale pristupoval k nám zároveň tak trochu ako k pravidelným štamgastom, ktorí na základe mnohoročných skúseností s nemocničným prostredím presne vedia čo a ako. V skutočnosti som nevedel takmer nič. Kedy sa vstáva a kedy chodí spať, kedy a kde sa stravuje, ako často chodia vizity a kedy iné návštevy, čím budeme liečení.

Do izby v nepredvídateľných intervaloch niekto vošiel, spravil predpísaný výkon a odišiel často skôr, ako som si stihol v polospánku utrieť sliny a skontrolovať, či mi pyžamo zakrýva všetko, čo má.

Prvý deň bolo tých ľudí asi dvadsať, väčšina z nich sa pýtala dookola na to isté, konkrétne, či nás niečo svrbí. Nesvrbelo ani prvý, ani druhý, ani desiatykrát, stačilo si medzi sebou posunúť tú informáciu.

Nevedel som s istotou povedať, či tí, ktorí sa pýtajú, sú sestrami, bratmi, doktormi, záchranármi, sanitármi, praktikantkami či nemocničnými učiteľkami – pričom všetci títo k nám zavítali. Jediným, koho sa mi podarilo bez pochýb identifikovať, boli pani upratovačky, ktoré so sebou niesli vôňu sava, a nemocniční klauni s červenými nosmi, ktorí niesli svetielko nádeje.

V každom prípade, tak ako cítiť, ak si učiteľ príde do triedy odučiť a oznámkovať učivo, tak cítiť, keď zdravotník príde „iba“ zapojiť infúziu.

Druhým výrazným problémom školstva je podfinancovanie, o ktorom som viac písal na tomto mieste a ktoré sám pán minister v súvislosti s PISA 2022 pomenoval na plné ústa. Nejde ani tak o učiteľské platy (hoci od tých mnohé závisí), ale skôr o nedostatok finančných zdrojov na riadenie procesov a následné preťažovanie jednotlivcov a systému ako takého.

Predstavte si školu ako starý sedliacky dom s gamatkami v predhavarijnom stave. Kúriť, svietiť a bývať sa v ňom pri extrémnom šetrení bude, ale na riešenie vlhkosti, plesní a praskajúcich stien môžete zabudnúť. Preto systém funguje, ale z roka na rok čoraz viac chradne.

Obávam sa, že stratégia rozvoja nemocníc nebude úplne z iného sveta. Áno, na konci dňa sme dostali adekvátnu zdravotnú starostlivosť a šťastne sme sa vrátili domov, ale pocit, že tento systém prosperuje a úspešne reaguje na zmeny, z toho nebol.

Na lôžkovom oddelení sme vnímali teplo starostlivých rúk, no sem-tam sa do izby privalil nezameniteľný dym vyhorenia. Viete, takí tí ošetrujúci, ktorí vám dajú prvým gestom pocítiť miesto v potravinovom reťazec, i medzi riadkami stihnú odkomunikovať, ako veľmi ich unavujete vy a vaše problémy. Pomer „autenticky pomáhajúcich“ a „odsúdených na pomáhanie“ sa pritom podobal stavom v priemernej učiteľskej zborovni.

Nikdy sa nedozviem, čo priviedlo týchto konkrétnych pracovníkov do stavu apatie a pasívnej agresivity, ale to, ako oddelenia fungujú, im na spokojnosti určite nepridalo. Snahu šetriť bolo cítiť na každom kroku.

Päť dní som sa so synom delil o jednu posteľ a robil som to s vďačnosťou, že som vôbec mal dovolené ostať. Ak by nemocničný „bufet“ nebol vo vedľajšej budove, so cťou by som neuhral ani návštevu toalety. Toaletný papier (resp. jeho neexistencia) bol pritom asi vrchol optimalizačného ľadovca.

Viac peňazí sa zrejme podarilo ušetriť na rozhodnutí zlúčiť detské a infekčné oddelenie alebo na pravidle, že počas víkendov je službukonajúci lekár zodpovedný za tri oddelenia naraz.

V deň prepustenia to bol práve doktor Visolajský. Na to, že sme si potykali, síce spočiatku zabudol, ale nezabudol svojou profesionalitou reprezentovať svoj stav. S vďačnosťou budeme spomínať naňho a ďalší personál, ktorý sa aj v takých ťažkých podmienkach dokáže pozrieť na realitu očami pacienta.

Stále netuším, či máme lekárom čo závidieť. Na svoju odborársku spokojnosť však konštatujem, že z pomaly odumierajúceho školstva si aspoň žiadna finančná skupina nespravila zdroj príjmu. To, že sa na toto musia lekárski predáci dívať, im skutočne nezávidím.

Pánovi ministrovi želám veľa síl, aby pre svoje druhé krízové ministerské riadenie našiel čo najširšiu vládnu podporu. Ak k tomu pomôže PISA blamáž, budem iba rád.