Premiér Robert Fico včera oficiálne oznámil, že prerušuje akúkoľvek komunikáciu so štyrmi médiami, s TV Markíza, so SME, s Denníkom N a Aktualitami.

Zdôvodnil to tým, že tieto médiá si neplnia povinnosť „pravdivo, všestranne a včas informovať verejnosť o činnosti orgánov verejnej moci, osobitne vlády a jej predsedu“.

„Sú to médiá, ktoré otvorene prejavujú nepriateľské postoje založené predovšetkým na zverejňovaní nepravdivých, neúplných informácií alebo na zamlčovaní informácií,“ píše sa ďalej v premiérovom stanovisku.

Prerušenie akejkoľvek komunikácie znamená viac než len to, že Robert Fico nebude týmto médiám poskytovať exkluzívne rozhovory či zúčastňovať sa na diskusných formátoch, ktoré tieto médiá organizujú.

Táto formulácia hovorí, že predseda vlády sa s týmito štyrmi médiami odmieta baviť o svojej práci a o činnosti vlády.

Čo je problém.

Slovenské médiá určite nie sú dokonalé. Až príliš často podliehajú hystérii, bývajú aktivistické, nie vždy sa pri hodnotení politikov dokážu vyhnúť dvojitému metru a majú sklon k robeniu politiky.

Nič z toho však neoprávňuje politika v postavení predsedu vlády k tomu, aby s nimi prerušil komunikáciu a odoprel im poskytovanie informácií o práci svojho úradu. Môže si zvoliť alebo upraviť formu, ako bude s médiami komunikovať, ale vyhlásenie bojkotu vybraných médií je za čiarou.

Nič neoprávňuje politika v postavení predsedu vlády k tomu, aby médiám odoprel poskytovanie informácií o práci svojho úradu. Zdieľať

Dôvod je jednoduchý. Žiadny politik nie je vlastníkom svojej funkcie alebo úradu. Zastáva ich na základe výsledkov volieb a mal by s nimi nakladať v súlade s verejným záujmom. K tomu patrí aj povinnosť orgánov verejnej moci informovať o svojej činnosti.

V minulosti sme už boli svedkami toho, ako KDH kritizovalo spravodajstvo TV Markíza a obmedzilo s ňou spoluprácu. Nešlo však o úplný bojkot. Politici KDH nejaký čas neposkytovali tejto televízii individuálne rozhovory a nechodili do jej diskusných relácií. Markíza však mala prístup na stranícke tlačovky a komunikáciu s televíziou úplne neprerušili ani ministri za KDH.

Ak si politici myslia, že niektoré médiá o ich práci informujú neobjektívne, môžu na to reagovať nástrojmi, ktoré majú zo zákona k dispozícii. V krajnom prípade sa môžu obrátiť na súd.

Nemôže to však fungovať tak, že držitelia verejných úradov budú odmietať poskytovať informácie novinárom, ktorých práca sa im nepáči.

Zaznieva protiargument, že potom by politici mali podobne postupovať aj voči médiám, ktoré sa zvyknú označovať ako dezinformačné.

V tomto prípade však platí, že nestačí sa za médium len vyhlásiť, ale treba na to aj splnenie nejakých atribútov. Nejde pritom o ideové či politické inklinácie, tie v pluralitnom systéme môžu a majú byť rôzne. Za médium sa však nedá považovať platforma, ktorá primárne funguje ako prietokový ohrievač informácií nekriticky a tendenčne pozbieraných po všetkých kútoch internetu.

Robert Fico vie, že dnes je jeho pozícia vo vzťahu k médiám silnejšia ako v minulosti. Bojkotovať štyri vplyvné redakcie si môže dovoliť aj preto, že má k dispozícii efektívny alternatívny kanál na komunikáciu so svojimi voličmi. Jeho videá na sociálnych sieťach zasahujú desiatky tisíc ľudí a pri ich natáčaní mu nekladie otázky žiaden otravný redaktor.

Preto ak sa v minulosti hovorilo, že boj s médiami nemá žiaden politik šancu vyhrať, dnes už to zďaleka nie je také isté.

S kolegami z Markízy, zo SME, z Denníka N a Aktualít sa určite vo viacerých témach nezhodneme. Stojíme však za ich právom na to, aby s nimi premiér normálne komunikoval, poskytoval im informácie a odpovedal na ich otázky.

Ak im to Robert Fico upiera, nie je to len nejaká bezvýznamná maličkosť či rozmar hodný mávnutia rukou. V skutočnosti takto premiér posúva hranicu od demokratickej správy krajiny k jej autoritatívnemu riadeniu.

Pretože vo voľbách síce Robert Fico získal mandát na to, aby krajinu štyri roky riadil, ale nestal sa jej vlastníkom.