O učiteľoch koluje množstvo mýtov. Jedným z nich je, že dokážu prežiť bez návštevy toalety trikrát dlhšie ako priemer vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Každá legenda obsahuje zrnko pravdy a niektoré v sebe skrývajú celé nugetky. Toto je presne taká legenda.   

Dôvodov nájdeme celé množstvo a jeden z nich je dokonca zákonný. Učiteľom totiž zo zákona vyplýva povinnosť v čase medzi vyučovacími hodinami (tzv. prestávka) vykonávať dozor. Psychohygiena, well-being a neraz aj ľudská dôstojnosť musia ísť bokom, keď škola preberá zodpovednosť za bezpečnosť detí v škole.

Nehovoríme pritom iba o žiakoch na prvom stupni ZŠ. Hovoríme tu o samostatných deťoch, ktoré denne prechádzajú cez spleť veľkomestských križovatiek, cestujú verejnou dopravou a neraz pri tom aj sprevádzajú mladších súrodencov. Za deti, ktorým je takto zverená pomerne veľká zodpovednosť, musí zodpovedať v priestore školy dozor.

Školská prax sa s touto rolou vyrovnáva rôzne. Všimol som si dva typologické extrémy.   

Prvým je salámista. Salámista nikdy nevie, z ktorej strany príde priamy nadriadený, postaví sa preto na roh chodieb, oprie sa o stenu a usmieva sa. Strategicky sa presúva iba vo chvíli, keď intuitívne vyzerá príchod toho kolegu, čo chodí bonzovať vedeniu, ak niekto nie je na svojej pozícii.  

Salámistovi nevadí, že okolo neho chodia chlapci v zablatených bagandžiach a dievčatá v podprsenkách, že vo štvrtej bé deti celú veľkú prestávku „gemblia“ Brawl Stars a skrolujú si pofidérne videá na TikToku. Stojí a necháva sa vidieť, aby mu nikto nezazlieval, že si nesplnil zákonnú povinnosť, predovšetkým nie v prípade školských úrazov.    

Druhým sú bachari. Bachari v hĺbke srdca opovrhujú salámistami, ktorí svojím alibizmom a „chcembyťchrumkavosťou“ podkopávajú dôležitosť ich misie. Spoznáte ich tak, že v perimetri niekoľkých metrov odpudzujú bežné formy života. Život ich úspešne obteká najmä preto, že ich počuť omnoho skôr ako vidieť.  

Bacharom vadí úplne všetko. Kričia, keď sa deti nezdravia, kričia, keď sa zdravia príliš často. Najčastejšie kričia na deti preto, že veľmi kričia.  

Žiaci stretávajú čistých salámistov aj čistých bacharov, no väčšina učiteľov lavíruje striedavo medzi týmito dvoma polohami. Sú dni, keď svedomito bojujú s veternými mlynmi, a sú také, keď si to jednoducho odstoja.  

Byť na dozore je však vždy príležitosťou navnímať tak trochu realitu sveta mladých. Zachytiť útržky z autentických rozhovorov, do niektorých sa zapojiť, čítať v tvárach, zazrieť smútok a samotu a tiež byť svedkom úsmevných situácií.  

Zatiaľ najvtipnejšou v tomto roku bola tá, keď v rade na obed jeden deviatak so zmyslom pre spravodlivosť zastavil rukou istú mladú dámu a palcom namieril na začiatok chodby so slovami: „Slečna, tam je začiatok radu.“ Samozvanému šerifovi odpadla hviezda, keď mu „slečna“ oznámila, že je novou profesorkou angličtiny.     

A potom sú tu tie vážnejšie zistenia.  

Je čoraz viac detí, ktoré nemajú takmer žiadny zmysel pre povinnosť. Akoby všetko, čo sa od nich vyžaduje, malo najprv prejsť polemickou diskusiou, všeobecným konsenzom a nenásilným zvnútornením. Nuž, nie. Škola má právo vyžadovať celý zoznam vecí bez ohľadu na to, čo si o nich žiaci myslia. Obliecť sa slušne a spoločensky primerane nie je zásahom do osobnej slobody v škole o nič viac, ako to bude u budúceho zamestnávateľa.  

Dnes sú to možno iba prezuvky či dochvíľnosť, no čím neskôr deti pochopia, že ľudia majú právo klásť na ne nároky, ktoré ony musia splniť, tým viac to bude bolieť.  

Obávam sa, že táto špirála sa roztáča v hyperprotektívnosti rodinnej výchovy. Je šialené a čoraz bežnejšie, že 10 sekúnd po zverejnení známky rodič volá učiteľovi s tým, že by sa chcel porozprávať o tom, ako je možné, že jeho dieťa zlyhalo. Keď sa mamička nedovolá, začne horúčkovito komponovať správu, ktorá sa začína slovami „v žiadnom prípade Vám nechcem zasahovať do Vašich záležitostí ani nijako radiť“, a hneď následne vychrlí dvojstranový zoznam nevyžiadaných rád. Takáto mamička si vás nájde na chodbe a osloví vás „viete, ja robím v banke“, začuduje sa, prečo ste mimovoľne nepokľakli na jedno koleno, a bez varovania vám prezradí, ako by to riešila, keby bola učiteľkou.  

Úplne najťažšie prípady sú tie, keď učiteľkou naozaj je.   

A pritom by stačilo, aby rodičia bez vážnej príčiny nepodkopávali autoritu učiteľov a aby ako prví vyžadovali od svojich detí dôslednosť. Ktovie, možno by potom nebolo treba toľko dozorovať a učitelia by dostali šancu stihnúť aj tú toaletu...