Dilema Zuzany Čaputovej Prezidentka nemá v tejto hre dobré karty, ale Kaliňákovi by to mala skomplikovať

Kým Pellegriniho Hlas predložil zoznam ministrov, kde prezidentka nemá veľmi čo riešiť, kádrová politika predsedu SNS Andreja Danka je asi takým vtipom, ako keď sa pri zostavovaní predvolebnej kandidátky usiloval pozbierať z ulice zmes pravého aj ľavého extrému, od fašizoidných živlov až po stalinistickú KSS (to druhé mu vyhovorili Taraba a spol.).

Keďže Danko ostal v novom poslaneckom klube SNS ako kôl v plote, potrebuje obhospodáriť záujmy ďalších frakcií z národniarskej kandidátky, mocensky silnejšieho Tarabu aj Rudolfa Huliaka. Rovnako musí uspokojiť vlastnú stranu, ktorá okrem predsedu nemá v parlamente poslanca. Pod týmto tlakom z protichodných strán namiešava aj nominácie do vlády: po tom, čo sa zdvihla búrka nevôle proti Tarabovi ako možnému ministrovi kultúry, na tento post nominoval Tarabovi blízku Martinu Šimkovičovú, exposlankyňu Sme rodina a moderátorku obskúrneho kanála TV Slovan.

O bizarnosti írečitej osobnosti Rudolfa Huliaka netreba viac písať, pri ňom pôsobí ako ministerský formát aj niekdajší Mečiarov minister pôdohospodárstva Miroslav Jureňa, ktorý svojho času, búchajúc päsťou do stola, podával demisiu v maštali.

Je pravdepodobné, že prezidentka minimálne proti Huliakovi pritlačí a oprie sa aj o masívne podpisovanú petíciu ochranárov. Zaujímavý však bol spôsob, akým včera o nomináciách SNS hovoril sám Danko, keď ich označil za „prvé kolo“, v ktorom sú za ministrov navrhnutí poslanci Národnej rady. Akoby tým Danko medzi riadkami hlásil, že Huliaka a Šimkovičovú ani on nemyslí celkom vážne, ide ich otestovať v prvom kole, ale ak s tým bude väčší problém, vie si predstaviť druhé kolo.

V Smere aj Hlase teraz tajne dúfajú, len to nemôžu povedať nahlas, že prezidentka Čaputová sa aspoň proti Huliakovi ohradí a Danka vystaví tlaku, aby svoju prvú nomináciu stiahol a prišiel s novým návrhom. Situácia v poslaneckom klube SNS je momentálne neprehľadná, aj z Dankovej komunikácie o „prvom kole“ sa zdá, že je tam napätie a líder SNS to nedrží celkom vo svojich rukách.

Čítajte tiež

Kto je Rudolf Huliak? Zisťovali sme aj v Očovej Geopoliticky dezorientovaný, no vystihol problémy ľudí na vidieku, a preto uspel

Juraj Brezáni Erik Potocký

Prečo Fico potrebuje Kaliňáka

Ten skutočný stret o podobu vlády však leží v inom mene, ktoré včera predložil prezidentke Robert Fico – zoznámte sa, je ním Robert Kaliňák, nominovaný minister obrany.

Fico to na rozdiel od Danka vôbec nemyslí ako prvé kolo, z jeho pohľadu má táto nominácia mocenskú logiku a okrem toho aj vysokú politickú legitimitu.

Kaliňák bol už na rozdiel od Fica jednou nohou z politiky preč, koncom roka 2018 sa vzdal poslaneckého mandátu, následne už ani nekandidoval do parlamentu. Trestné aj väzobné stíhanie ho však vrátilo späť na obežnú dráhu, opäť sa ako nerozlučný tandem zomkli s Ficom, ktorý z neho urobil šéfa volebného štábu strany a sedmičku na kandidátke. A voliči Smeru opäť rozhodli, že Kaliňák, ktorý prekrúžkoval dvojku Juraja Blanára aj trojku Ľuboša Blahu, je tak opäť de facto dvojkou strany.

Pre Fica má nasadenie Kaliňáka aj ďalší rozmer: lídra Smeru vlastne ani veľmi nezabolelo, že prepustil viac rezortov Hlasu, hoci Pellegrini získal o tretinu voličov menej. Dnešný Smer je totiž personálne vychradnutý, nemá ministerské kádre ako Pellegrini, čo je možné ilustrovať aj na trápení Smeru, ktorý ešte ani začiatkom týždňa nevedel, kto bude ministrom zahraničia.

Ficovi pritom na rezorte záleží, potrebuje tam človeka, ktorý pôjde v jeho proorbánovskej línii a súčasne nebude robiť hanbu doma ani vonku. Možná stranícka nominácia Juraja Blanára však nebudí patričný rešpekt. Ak aj Fico hovorí, že na čele diplomacie chce šťuku, ktorá tam popreháňa kaprov, podľa tejto terminológie by sa Blanár najskôr podobal úhorovi, ktorý bude bezzubý dovnútra rezortu a servilný voči premiérovi.

Ďalším adeptom Smeru na tento post by mohol byť Ľuboš Blaha. Ale to aj pragmatik vo Ficovi vie, že každé Blahovo vystúpenie na európskej či mimoeurópskej pôde by zaváňalo potenciálnym škandálom a Slovensko by už nevyzeralo ani tak ako spojenec Orbána, ale skôr Kuby či Bieloruska.

Do tretice tak zo smeráckych kádrov ostáva už len Marián Kéry, doterajší šéf zahraničného výboru, čím radšej zoznam Ficových šťúk uzavrime.

Aj z uvedeného vyplýva, že Ficovi nielen na tento post chýbajú politicky aj odborne ťažké váhy, aj to je dôvod, prečo chce a musí trvať na Kaliňákovej nominácii.

Z chromej kačky fénix

Lenže bez ohľadu na tieto aj iné Ficove záujmy platí, že Robert Kaliňák na čele silového rezortu so spravodajskou službou je pre krajinu bezpečnostným rizikom.

Iba krátka rekapitulácia. Kaliňák vyzeral ako chromá kačka už v roku 2016 po prevalení jeho biznisu s chráneným dépeháčkarom Ladislavom Bašternákom. Dovtedy Ficov korunný princ bol ako štvaná zver, jeho kauzy pribúdali rad za radom, odvracali sa od neho aj ľudia z vedenia Smeru, ktorí ho vytesňovali z dôležitých interných debát. Zdalo sa, že v Smere štartuje nová postkaliňákovská éra. Bol to najmä Fico, ktorý sa Kaliňáka usiloval udržať na palube, ale po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice sa mu to všetko vymklo z rúk.

Kaliňák bol už predtým najtoxickejšou postavou v slovenskej politike, jeho odchod bol po vražde novinára samozrejmosťou. Po tom, čo to o niekoľko dní neskôr neustál ani Robert Fico, ktorý bol nútený odovzdať premiérske žezlo Pellegrinimu, stačilo, aby sa v súvislosti s novo navrhnutým ministrom vnútra Jozefom Rážom mladším zjavila informácia, že sa cez motorky priatelí s Kaliňákom, a vybuchol škandál. Prezident Andrej Kiska zašiel na dovtedy nepoznanú hranu prezidentských kompetencií a vymenovanie Ráža odmietol.

Smer pri pohľade na preplnené námestia a frustrovaného Bélu Bugára z nominácie rýchlo vycúval, Kiska v druhom kole akceptoval Tomáša Druckera, ktorý onedlho odstúpil, keďže sa pre Ficov odpor nevedel vyrovnať s policajným prezidentom Tiborom Gašparom. Po Druckerovi prišla Denisa Saková, predtým Kaliňákova štátna tajomníčka, píše sa rok 2023 a všetci títo traja exministri vnútra sa spolu stretnú vo vláde Roberta Fica IV.

No práve z Kaliňáka na ministerstve obrany sa stane popri premiérovi druhé centrum skutočnej moci. Už keď riadil rezort vnútra, bolo o ňom známe, že je po Ficovi najsilnejším hráčom, ktorý postupne zatlačil do úzadia košickú mocenskú skupinu okolo Pavla Pašku, tá dlho kontrolovala nielen dianie v zdravotníctve. Kaliňák mal zas okrem zázemia u oligarchov ako Brhel neformálny vplyv na obranu. Napríklad šéf vojenského obranného spravodajstva Ľubomír Skuhra, ktorého vymenoval minister Glváč, mal povesť Kaliňákovho človeka, okrem iného sa dobre poznal s Kočnerom, dnes čelí závažným obvineniam v rámci akcie Vírus.

Priveľký vplyv Kaliňáka začínal byť problémom aj pre Fica, ktorý si želal, aby jednotlivé mocenské póly v Smere boli vyvážené. Vnútri Smeru si viacerí mysleli, že práve nástup nitrianskej skupiny okolo Norberta Bödöra súvisel so snahou Fica posilniť inú kliku, aby mal skvele zosieťovaný Kaliňák na mocenskej úrovni konkurenciu, s ktorou sa musí dohodnúť.

Z pohľadu Čaputovej žiadne dobré riešenie

Ak teraz Kaliňák v role ministra obrany dostane pod seba Vojenské spravodajstvo, je pravdepodobné, že bude mať aj nemalý vplyv na pomery v polícii, kde má po desiatich rokoch na čele vnútra oveľa lepšie vychodený terén aj vzťahy než budúci minister vnútra Matúš Šutaj Eštok.

Ešte nevieme, koho navrhne Fico za riaditeľa SIS, ale ak by sa aj ním stal človek z Kaliňákovho sveta, trojnásobný exminister vnútra sa bude tešiť v Smere aj v štáte pozícii, akú si predtým užíval vo svojej vrcholnej fáze.

Prezidentka má preto dobré dôvody, aby išla pre Kaliňáka minimálne do symbolického konfliktu. Tým, že generálna prokuratúra mu pomocou paragrafu 363 v auguste zrušila obvinenie pre podplácanie, už nie je možné argumentovať formálne.

Je však možné zdôvodniť, prečo je Kaliňák, ktorého meno sa skloňuje vo viacerých živých vyšetrovacích spisoch, na takomto poste nevhodný.

Samozrejme, slabinou výhrad proti Kaliňákovi je, že podobnými dôvodmi by sa dalo namietať aj proti budúcemu premiérovi, keďže to boli práve Fico, Kaliňák a Bödör, ktorí viedli akýsi paralelný štát fungujúci v prospech Smeru a jeho úzkej podnikateľskej verchušky.

No Kaliňák bol ako šéf rezortu vnútra najrukolapnejším symbolom skorumpovaného systému, z ktorého ťažili postavy ako Bašternák či Kočner. A naňho padajú aj iné podozrenia ako únos Vietnamca – na ktorom exminister síce takmer určite nespolupracoval, ale následne hatil vyšetrovanie –, ktoré majú i medzinárodný presah.

Otázka je, aký postup prezidentka napokon zvolí: či dá len verejnosti najavo svoju nevôľu alebo zájde ďalej a Ficovi dnes či zajtra oznámi, že nomináciu Kaliňáka berie ako prvé kolo, a požiada Smer o iné meno.

Rola prezidentky Čaputovej je však veľmi nevďačná, leží oveľa viac v morálno-politickej rovine. Mocensky totiž ťahá v takomto potenciálnom súboji za kratší koniec.

Ak by odmietla vymenovať Kaliňáka za ministra obrany, bude čeliť masívnej paľbe Smeru, že nerešpektuje výsledky volieb, koná v príkrom rozpore s ústavou, podľa ktorej má zabezpečovať riadny chod ústavných inštitúcií a nie torpédovať vôľu voličov a demokraciu ako takú. Konflikt by mohol pokračovať na Ústavnom súde, pričom nie je vôbec isté, ako by tento spor dopadol.

Celá táto zrážka by sa vlastne odohrávala v sivej zóne. Fico totiž ešte nie je premiérom, predloženie zoznamu prezidentke je vlastne len akousi konzultáciou s prezidentkou. Práve v tejto fáze má však palác najväčšiu neformálnu moc, pretože ani Fico a spol. si neželajú vyvrcholenie sporu na súde v Košiciach, ktorý by mohol dopadnúť aj v ich neprospech.

Čaputovej dáva isté krídla fakt, že je tu aj Kiskov precedens s Rážom, ale z minulosti aj prípad Jozefa Čentéša, ktorého prezident Ivan Gašparovič odmietol vymenovať za generálneho prokurátora, čím napriek všetkým právnym pochybnostiam a polemikám rozšíril hranicu pôsobnosti prezidenta.

Významný rozdiel oproti Kiskovi je však v tom, že jeho ťah proti Rážovi sa konal v celkom inej spoločenskej atmosfére – desaťtisíce ľudí v uliciach si želali pád vlády, Bugár lavíroval, Smer sa potreboval rýchlo dohodnúť.

Ale dnes nemáme pred očami podlomený Smer ako v roku 2018, ale naopak, jasného víťaza volieb s vysokou bojovou morálkou.

Pre oslabenú prezidentku, ktorá má pred sebou posledné mesiace v úrade a už nemá ďalšiu politickú ambíciu, nemá možný súboj s Ficom o Kaliňáka ani atraktívny politický rozmer. Vie len, že príde masívna protipaľba a po nej pomerne pravdepodobná prehra.

Navyše Robert Fico môže prípadný spor s prezidentkou vyriešiť okľukou. Ak by aj Čaputová priamo oznámila, že nového premiéra a vládu nevymenuje, kým bude Smer trvať na Kaliňákovi, môže predseda Smeru nomináciu naoko stiahnuť a na post ministra obrany navrhnúť iného človeka. Po vymenovaní premiéra a ministrov by novo menovaný minister obrany mohol podať demisiu, pričom premiér Fico by následne navrhol prezidentke na uvoľnený post práve Roberta Kaliňáka.

Podľa viacerých ústavných právnikov by v takomto prípade prezidentka nemala páku, ako ho odmietnuť. Samozrejme, aj takýto spor by mohol skončiť na Ústavnom súde, ale ak by ten vychádzal formalisticky z dikcie ústavy aj zámeru ústavodarcu, Čaputová by mala veľmi slabé vyhliadky na úspech.

Pre prezidentku to vlastne nemá dobré riešenie. Pred mesiacmi bola pod nátlakom vlastného prostredia aj opozície, aby konečne odobrala poverenie Eduardovi Hegerovi a vymenovala úradnícku vládu. Dlho sa tomu bránila, ale keď tak za vynútených okolností spravila, rýchlo sa ukázalo, že úradnícka vláda je zlý experiment, lebo vo vypätých momentoch takmer nevyhnutne politicky zlyháva.

Dnes je prezidentka pod tlakom, aby svojím prístupom k ministerským nomináciám aspoň trochu korigovala výsledky volieb. Keďže Čaputová vyhrala prezidentské voľby s prísľubom, že bude strážkyňou právneho štátu, sú isté očakávania, najmä v prípade Kaliňáka, pochopiteľné aj oprávnené.

Problém však je, že silnejšie karty a najmä oveľa silnejšie odhodlanie má v tejto chvíli Robert Fico.