Neurológ Stránský Deťom nepribalíme do školy heroín, ale mobil, ktorý ničí mozog rovnako, im dáme

„Smartfóny musia byť zakázané na všetkých školách,“ tvrdí nekompromisne český neurológ Martin Jan Stránský, ktorý sa dlhodobo venuje neurologickým dosahom digitálnej technológie na vývoj mozgu.

„Mobilné telefóny fungujú ako digitálny heroín, aktivujú rovnaké časti mozgu,“ povedal pre Postoj český vedec. Zároveň upozorňuje, že ľuďom sa vo všeobecnosti z dôvodu, že obrazovky využívame najmä na zábavu, znižuje IQ a v štandardizovaných testoch dosahujú horšie výsledky ako generácie pred nami.

Digitálne technológie nepovažuje za progres, ale naopak, regres, v dôsledku ktorého ľudská civilizácia posledných dvadsaťpäť rokov premýšľa úplne inak ako v priebehu predchádzajúcich desaťtisíc rokov.

Martin Jan Stránský je český neurológ, pôsobil na Katedre neurológie na americkej Yale University aj ako lekár na Yale School of Medicine. Momentálne žije v Prahe, kde vedie vlastnú kliniku.

Viackrát ste sa vyjadrili, že dnešným deťom sa znižuje IQ a hlúpnu, a dávate to do súvislosti s digitálnymi technológiami. Nie sú to až príliš tvrdé slová?

Nie sú. Je to veda, hovoria to fakty národných a nadnárodných štúdií. Netlmočím svoje názory, ale prezentujem fakty.

Čo sa teda deje s mozgom dieťaťa, ktoré trávi značnú časť dňa za obrazovkami?

Práveže nič a to je ten problém. Pretože je to plochý svet, ktorý je návykový a funguje reflexne. Dieťa sa pozerá do obrazovky, je tam nejaká audiovizuálna stimulácia, stlačí niečo, na niečo čaká a zostane v tom.

Tie programy sú vymyslené tak, aby tam ľudia zostávali, pretože zarábajú peniaze na základe toho, že sa na ne niekto pozerá. Ide o čisto komerčnú záležitosť.

Skutočne deti nerozvíjajú v žiadnom smere?

Ľudský mozog a hlavne mozog dieťaťa je tu na to, aby sa učil. Digitálna technológia nič také nereprezentuje, pretože 99 percent detí nepoužíva mobilné telefóny na to, aby sa učili.

Používajú ich na sociálne siete, videohry, na surfovanie, pornografiu a šikanovanie. Ich mozgové schopnosti sa anatomicky, fyziologicky a ľudsky nevyvíjajú. A preto pri najmladšej generácii zaznamenávame 40- až 70-percentný nárast úzkostí a depresie.

Foto: Postoj/Marka Zacková

Prečo vidíte v náraste úzkostí a depresií u deti súvislosť s používaním nových technológií? Nemôže im práve ten kontakt s druhými, hoci aj prostredníctvom sociálnych sietí, v týchto stavoch, naopak, pomôcť?

V sociálnych sieťach kontakt s ľuďmi nie je. To je kontakt so sociálnou sieťou. A to je obrovský rozdiel. V sociálnej sieti nemáte kontakt s niekým, kto napíše vetu s viac než dvoma alebo troma slovami. Nepozeráte sa ľuďom do očí, nebijete sa, nemilujete sa, len hľadíte do obrazovky, ktorá je nebiologická, neľudská a plochá.

A hlavne nenúti vás k tomu, aby ste porovnávali, premýšľali a riešili. Keď napríklad dieťa na obrazovke niečo urazí alebo sa mu niečo nepáči, tak to vymaže. Ale v praktickom svete nemôžete problém vymazať.

Ďalším problémom pri zhoršenom duševnom zdraví, a to veľkým, sú rodičia, ktorí už deti nevychovávajú, ale dávajú im mobil, aby sa nenudili, veď ho už každý má.

Rodičia majú len jednu jedinú úlohu. Mať deti, vychovať ich a poodísť stranou. A nie zarábať na druhú kreditnú kartu a tretiu dovolenku.

V niektorých rodinách už badať trend, že sa rodičia snažia ten čas, keď dajú dieťaťu mobil, čo najviac oddialiť. Narážajú však na nepochopenie okolia, že zo svojich detí robia outsiderov, ktorí nejdú s technickým pokrokom.

Ale digitálne technológie nie sú žiadny progres, naopak, je to regres. Je to prvýkrát v našich dejinách za posledných dvestotisíc rokov, že naše ľudstvo speje k zániku. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že tieto technológie sú začiatok nášho konca.

A to, že ich všetci používame, podľa štúdií speje k tomu, že prichádzame o naše ľudské schopnosti, pretože sme vymysleli niečo, čo nie je ľudské, nie je biologické, ide to mimo nás a funguje to tak, že je to návykové.

Naši rodičia, ktorí čelili druhej svetovej vojne a chudobe, boli podľa všetkých indexov šťastnejší, ako sme my, pretože medzi sebou interagovali. Vieme, že ľudské šťastie a úspech je najviac závislé od sociálnych vzťahov.

Až takto čierno vnímate moderné digitálne technológie?

Ja to nevidím tak čierno, ono to čierne je. To nie je môj názor. Ľudstvo hlúpne, úzkosť narástla do nevídaných proporcií, ľudia v západnom svete prestávajú vychovávať svoje deti, prestávajú sa venovať tomu, čomu sa majú venovať, a za hlavného vzťahového partnera si vybrali niečo technické a umelé.

Priemerný človek sa pozerá do obrazovky sedem a pol hodiny denne. Aký môže mať človek mozog, keď zíza do obrazovky prakticky celý deň?

Je to úplne deformovaný svet, posledných dvadsaťpäť rokov ľudská civilizácia premýšľa úplne inak ako v priebehu predchádzajúcich desaťtisíc rokov.

Ako hovoríte, dlhý čas detí strávených za obrazovkami sa začína od rodičov, ale v tých deviatich hodinách za obrazovkami je aj čas strávený v škole. Čo si myslíte o využívaní digitálnych prostriedkov na vyučovaní?

Ak to využijú správne, čo prakticky žiadna škola nerobí, tak je to dobré. Uľahčuje to určitú výučbu, najmä čo sa týka vyhľadávania informácií.

Hovoríte, že žiadna škola to nerobí správne, ako by to teda malo na vyučovaní vyzerať?

Podľa odporúčaní svetových zdravotníckych organizácií by sa digitálne prostriedky nemali používať viac ako dve hodiny denne a mali by byť so supervíziou.

To znamená, že počítač má byť na stole, učiteľ má zadať úlohu, aby napríklad žiaci našli nejakú informáciu, tí ju vyhľadajú a potom by sa mal počítač vypnúť a mala by prebiehať diskusia o vyhľadanej informácii.

Má to byť proces, ktorý sa dá kontrolovať, nie aby deti mali mobilné telefóny v škole.

Foto: Postoj/Marka Zacková

Deklarujeme, že hlavnou úlohou školstva by malo byť naučiť deti kriticky myslieť, zároveň sú na našich školách vo všeobecnosti povolené mobily, ktoré podľa výskumov deti rozptyľujú. Dá sa to za takýchto okolností?

Nie je to možné. Mobilný telefón musí byť zakázaný na všetkých školách. Bodka. Nemôžete dať niekomu heroín len občas. Buď mu to vezmete a urobíte detox, alebo mu to nevezmete.

Mobilné telefóny fungujú ako digitálny heroín, aktivujú rovnaké časti mozgu. Takže keď dieťa ide do školy a je prestávka, odchádza na záchod a vyhľadáva napríklad porno.

Tento stav poukazuje na našu lenivosť zakročiť. Deti majú právo na všetko, čo sa nedá kúpiť. Lásku, výchovu, vzdelanie. Ale nemajú právo na mobilný telefón, sú neplnoleté.

A keď nemajú právo na to, aby si zobrali do školy fľašu vodky alebo kartón cigariet, pretože to škodí ich zdraviu, prečo im, preboha, dávame právo na to, aby si vzali do školy niečo, čo je toxický nástroj, čo ruší výučbu, čo dokázateľne vedie k horším výsledkom v štandardizovaných testoch?

Nestačila by nejaká regulácia, ktorá by dala jasné pravidlá v používaní smartfónov na školách?

Striktný zákaz je to najjednoduchšie riešenie. Keď to už urobili vo Francúzsku, v Kanade a ďalších krajinách, keď v Číne zakázali pre deti do dvanásť rokov videohry, tak asi vedia, prečo to robia.

A robia to na základe štúdií, ktoré citujem, a verím a dúfam, že tu na Slovensku sa to tiež stane.

Musíme byť objektívne kritickí a uvedomiť si základné fakty, že ide o naše deti, o našu budúcnosť, ide o naše roly ako dospelých a o našu filozofiu k životu. Keď už sme prekročili to evolučné rázcestie, nemali by sme sa pozerať na technológie ako nie na niečo, čo je prínos, ale ako na niečo, čo sa musí posudzovať z etického hľadiska.

Keď sa niečo vymyslí a začne sa používať, musíme sa spýtať nielen na to, čo to prinesie, ale aj čo to zoberie.

Keď už máme naše deti pred obrazovkami, dá sa povedať, že niektoré z nich sú lepšie a menej nebezpečné ako iné?

Televízia je menej škodlivá, najmä ak sa pozerajú na filmy, lebo to má dej, je to trošku, ako keď človek číta knihy. Čítať knihy je však to najlepšie, pretože keď čítate, hlavne keď čítate romány alebo rozprávky, používate imagináciu. A tým sa vyvíjajú ďalšie neurologické spoje.

Sociálne siete asi toto neposkytujú.

Sociálne siete fungujú len na základe reflexného správania. Človek bude odpovedať, reagovať, správať sa len na základe toho, čo uvidí, a to veľmi stereotypne.

Na vývoji sociálnych sietí vidieť, ako sa neustále snažia vytvárať vzruchy. Najskôr sa začalo s Facebookom, kde sa muselo čítať a písať. Potom prišiel Instagram, Snapchat, TikTok, čím kratšie, tým menej a menej slov, a teraz je to úplne ako u blbých. Už tam nie je nič, len stimulácia, maličké dávky dopamínu. Už tam nie je žiadny dialóg, je to len cirkusová atrakcia.

Sú hlasy, ktoré hovoria, že hrať počítačové hry nemusí byť len niečo negatívne, že sa vďaka nim deti aj veľa naučia.

Tie deti sa učia len to, ako byť dobrý v tej hre. Nič viac. Tam nie je žiadny prínos a to platí aj pre dospelých, ktorí sa tie hry učia, aby si napríklad „zlepšili pamäť“. Síce sa obrazne povedané naučia, kam dali kľúče od auta, ale nenaučia sa, kde majú auto.

Čítajte tiež

Návrat klasiky na školách Tablety zhoršujú výsledky, švédski žiaci sa vracajú ku knihám a k písaniu rukou

Alena Potocká

Nielen Švédi, ale aj Fíni zisťujú, že ich žiaci už nie sú svetovou špičkou. Odborníci tvrdia, že príčinou je aj prílišná informatizácia školstva.

Vo Švédsku zistili, že nadmerné používanie tabletov v školách zhoršilo žiakom výsledky, a vrátili sa k papierovým učebniciam a písaniu rukou. Prečo sa náš mozog učí inak z učebnice než z obrazovky?

Má to štyri neurologické dôvody. Prvý je, že vidíme slovo ako vizuálne vzory na stránke, ktorá ich zarámuje do obrazu. Teda keď ich hľadáme v pamäti, tak si spomenieme, kde to na tej stránke bolo, a v pamäti si vyhľadáme to slovo. Digitálna obrazovka toto neponúka, lebo sa len skroluje.

Druhý dôvod je, že stránku držíme v ruke, väčšinou v pravej, čo pomáha tomu, že si spojíme pamäť ešte s niečím iným, s pocitom držania.

Tretí je, že tým, že sa to drží v ruke, tak to ide do ľavého mozgu, kde je centrum reči, takže sa ešte viac posilní. Preto malé deti, keď sa učia čítať, písať a počítať, tak si to ticho šepkajú. Čítajú a hýbu perami alebo si počítajú na prstoch. Posilňujú si tú myšlienku.

Štvrtým dôvodom je, že je to evolučne prirodzené.

A čo sa deje pri písaní rukou?

S písaním sa používajú úplne iné časti mozgu, pretože držia pero a jazdia cez papier. Mozog si pamätá, kde tá ruka bola, keď písala, čo písala a ako to písala. Ťukanie do klávesnice je úplne iný neurologický mechanizmus.

Takže preto deti, ktoré sa učia rovnaký materiál z knihy a píšu perom do zošita, majú o 33 percent lepšie výsledky v rovnakom teste, ako majú deti, ktorý sa rovnaký materiál učia cez obrazovku.

Odporúčam všetkým riaditeľom škôl: ak si chcete zlepšiť výsledky, vytlačte všetko z toho počítača na papier a učte z papiera. Nemeňte nič, majte rovnakú triedu, rovnakú učiteľku či učiteľa, len učte z papiera, to funguje. Digitálne technológie na školách sú hlavne marketing.

Foto: Postoj/Marka Zacková

V akom veku je podľa vás dieťa schopné rozumne narábať so smartfónom a vedieť si ustriehnuť čas nad obrazovkou?

Musí sa s tým zaobchádzať úplne rovnako, ako sa zaobchádza s cigaretami či s drogami. Nie je žiadny rozdiel u detí v používaní digitálnej technológie a užívaním inej návykovej látky. Musí to byť zaradené ako návyková látka.

Užívanie návykovej látky ako spoločnosť regulujeme do osemnásť rokov, potom sa už rozhoduje človek sám. Ak majú mať deti mobilný telefón, tak ho majú mať len na telefonovanie.

Je skutočne závislosť od obrazoviek a od drog to isté?

Čo sa týka aktivácie centier pre slasť, tak áno. Keď beriete heroín a keď strávite osem hodín denne na digitálnej hre a dám váš mozog do magnetickej rezonancie, rozsvietia sa úplne rovnaké trasy. Mozog má len jednu trasu pre slasť. Nemá jednu trasu pre heroín, druhú pre alkohol, tretiu pre sex, štvrtú pre počítačovú hru. Digitálna hra to aktivuje úplne rovnako ako droga. Samozrejme, mnohonásobne menej, ale je to tá istá trasa.

Takže keby ste videli mozog závislého od drog a závislého od počítačových hier, neviete ich rozlíšiť?

Platí to, ak ide o niekoho, kto je závislý napríklad od heroínu. Stimulačné drogy ako heroín alebo kokaín fungujú rovnako, cez navýšenie dopamínu, a to je len jedna trasa. Je široká, má rôzne pobočky, ale je to stále jedna trasa.

Žiadame od detí, aby si vedeli regulovať čas nad obrazovkami, ale často to nezvládame sami. Ideme na chvíľku na sociálne siete a po hodine sa nájdeme, ako pozeráme krátke videá, ktoré nám ponúkli algoritmy. Máte nejakú fintu, ako sa týmto algoritmom ubrániť?

Nie, nemám. Musí prísť kríza, ktorá resetuje priority.

V súčasnosti výrazne stúpa diagnostika ADHD u detí, vidíte nejakú koreláciu tohto javu s používaním digitálnych technológií?

To je totálny fakt. Tam nie je o čom diskutovať. ADHD je úplne jasne späté s nárastom používania digitálnych technológií.

Niektorí vedci hovoria, že deti, ktoré vyrastú bez týchto technológií, sa stanú akousi novodobou elitou, budú mať lepšiu pozornosť aj pamäť. Súhlasíte s tým?

Je to síce pekné, ale otázka je, koho bude tá elita oslovovať, keď ostatní budú na obrazovkách.

Ako teda uchrániť svoje deti, aby neprepadli digitálnym technológiám, ale využívali ich rozumne?

Odpoveď na túto otázka by mala byť vždy čisto filozofická. Dostali sme sa totiž do pasce. Tá pasca je neurochemická, konzumeristická a zavádzajúca. A ak nás niekto alebo niečo nedonúti, aby sme z tej pasce automaticky vypadli, teda ak nepríde nejaká veľká kríza, tak na to musíme prísť sami.

A to cez malé, ale dôsledné kroky, musí sa začať edukácia, musíme začať vysvetľovať, ale tiež sa musíme zamyslieť nad sebou, čo to znamená, byť človekom.

Viem, že je to ťažké pre rodinu, ktorá žije z minimálnej mzdy a nechce o ničom premýšľať. Musia pracovať, aby vôbec dali jedlo na stôl. A tak dajú deťom mobil, aby sa aspoň nenudili.

Ale v skutočnosti sa aj tam musí odolať, pretože v predchádzajúcich niekoľko tisíc rokov to tak nebolo a civilizácie prospievali a boli šťastnejšie, ako sme my.

Čítajte tiež

Mobily na školách Deťom odvádzajú pozornosť. Detský ombudsman žiada celoslovenskú reguláciu

Alena Potocká

Mobily deti rozptyľujú a používajú ich na šikanu. Slovensko potrebuje jasné pravidlá, ktoré budú rovnaké na všetkých školách, žiada komisár pre deti Jozef Mikloško.