Dva postrehy o technologickej civilizácii (A)sociálne siete a neľudská spoločnosť

Publicista Derek Thompson si na svojom blogu všimol mimoriadne zaujímavý jav: všetko sa mení na televíziu.

Začína sa to sociálnymi sieťami.

Meta, materská spoločnosť Facebooku či Instagramu, v lete počas protitrustového súdneho sporu vyhlásila, že ju nemožno považovať za monopol v sociálnych médiách, keďže v skutočnosti nie je spoločnosťou, ktorá by sa venovala primárne sociálnym médiám.

Najčudnejšie je, že je to v podstate pravda. Podľa dát Mety jej používatelia trávia len zlomok svojho času konzumáciou obsahu, ktorý vytvorili ich známi. Na Instagrame to je priemerne sedem percent, na Facebooku 17 percent.

Takže 80 až 90 percent času, ktorý strávime na dvoch najväčších sociálnych médiách, netrávime sociálne. Čo ho vypĺňa?

„Sledovanie videí, čoraz častejšie krátkych videí, ktoré sú ‚bez súvislosti‘ – t. j. nie sú od priateľov ani sledovaných účtov – a ktoré odporúčajú algoritmy poháňané umelou inteligenciou, ktoré Meta vyvinula ako priamu konkurenčnú odpoveď na vzostup TikToku, ktorý zabrzdil [jej] rast,“ píše sa v súdnych dokumentoch.

Súčasnú generáciu stretol rovnaký osud ako tú predošlú – sledovať hodiny a hodiny audiovizuálneho obsahu, ktorý pripravil ktosi cudzí. „Sociálne médiá sa zmenili na televíziu,“ sucho uzatvára Thompson.

Nenaplnený optimizmus

Keď Facebook začínal, plán bol úplne opačný.

Ak človek zadá webovú adresu a nie je prihlásený, zobrazí sa mu prihlasovacia stránka s krátkym opisom platformy.

Ešte kým slúžil len vysokým školám a volal sa The Facebook, mal „spájať ľudí cez spoločenské siete“. V roku 2007 už „ako sociálna služba, ktorá vás spája s ľuďmi vo vašom okolí“, cielil na verejnosť. A od roku 2008 až podnes stránka tvrdí, že „Facebook vám pomáha spájať sa a komunikovať s vaším okruhom ľudí“.

Aj jeho zakladateľ Mark Zuckerberg v televíznych rozhovoroch tvrdil to isté. „Proste som si povedal, že by bolo fakt cool, keby existovala nejaká webová stránka, kde by som mohol nájsť kopec informácií o svojich priateľoch a ľuďoch vo svojom okolí,“ vysvetľoval motiváciu za vznikom sociálnej siete v roku 2006.

V roku 2010 povedal, že Facebook má za cieľ „pomáhať ľuďom zostať v kontakte s priateľmi, rodinou a komunitou okolo nich“. Keď sa v roku 2018 prevalilo, že tretie strany mali bez povolenia prístup k osobným dátam používateľov, ospravedlňoval sa s tým, že Facebook zbiera súkromné informácie, aby „pomáhal ľuďom nadväzovať kontakt“.

Facebook, archetyp sociálnej siete a emblém masového internetu, mal byť celý čas o posilňovaní a nadväzovaní medziľudských väzieb.

Podobne optimisti pri zrode verejného internetu tvrdili, že čo nám dominantné médium 20. storočia zobralo, to nám celosvetová sieť vráti – demokratizáciu naratívu, ľudské prepojenie, vzdelanie...

Facebook mal byť antitézou k televízii.

Namiesto toho s ňou splynul.

Úloha mileniálovAká je výzva posledných pamätníkov „starého sveta“ v ére umelej inteligencie?

Jakub Lipták

90/9/1

Thompson však píše, že na tejto trajektórii je všetko. Zoberme si napríklad podcasty, ktoré pôvodne mali byť „rádiom internetu“. No dnes sa „najúspešnejšie podcasty stávajú youtubovými reláciami“.

Trend je všadeprítomný – podľa Business Insideru Spotify „v júli informovalo investorov, že spotreba videopodcastov rastie 20-krát rýchlejšie“ ako spotreba tých, ktoré majú len audioverziu. Na tejto platforme sa množstvo videopodcastov od roku 2023 strojnásobilo.

Alebo umelá inteligencia – OpenAI nedávno vypustilo nástroj Sora, Meta zase Vibes. Sociálne siete, kde používatelia tvoria videá pomocou umelej inteligencie a potom tu môžu pozerať hodiny takéhoto obsahu.

„Každý môže byť tvorcom,“ tešia sa niektorí. Ale Thompson je skeptický. Ak tieto platformy uspejú, myslí si, že budú nasledovať čosi, čo by sme mohli nazvať „prírodným zákonom“ moderných technológií – pravidlom 90/9/1: „90 percent používateľov konzumuje, deväť percent remixuje a distribuuje a len jedno percento skutočne tvorí.“

Thompson dokladá svoj argument štatistikami toho, čo už poznáme: „94 percent zobrazení na YouTube pochádza zo štyroch percent videí a 89 percent zobrazení na TikToku pochádza z piatich percent videí“.

Preto zhŕňa, že aj architekti umelej inteligencie produkujú „ďalšiu nekonečnú sekvenciu videí vytvorenú ľuďmi, ktorých nepoznáme. Aj AI chce byť televíziou“.

Čo je TV?

Aby Thompson osvetlil, čo je podstatou televízie, pomáha si teóriami kulturológa Raymonda Williamsa. Ten v roku 1974 napísal, že pred televíziou boli komunikačné systémy ohraničené. Knižka bola zviazaná v dvoch doskách, uložená na poličke. Hudba na čiernom vinyle a ten v papierovom puzdre. No televízia tieto hranice stiera, pretože vytvára nepretržité sekvencie obrazu a zvuku – flow, sústavný prúd.

Podľa Thompsona sú internetové masmédiá v tomto zmysle viac televíziou, než je televízia samotná. Na starej káblovke bol určitý poriadok. Niektoré relácie boli vedľajšie, iné ústredné ako večerné správy či prime time shows (program v hlavnom vysielacom čase).

No na TikToku nie je hlavné nič, každé desaťsekundové video je rovnako irelevantné ako to ďalšie. Vlastne ústredné je len jedno – flow, neustály prúd vedľajšieho obsahu.

Thompson tvrdí, že to ovplyvňuje aj súčasné seriály a filmy: „Producenti Netflixu údajne nariaďujú scenáristom, aby písali čo najjasnejšie zápletky, nech nemätú divákov, ktorí sledujú seriál len napoly (...), zatiaľ čo scrollujú na svojich telefónoch.“

Aj televízia sa stáva viac televíziou.

Čo prichádza spolu s „televizifikáciou“ všetkého, je zrejmé. Písalo a píše sa o tom dosť.

Rozpad komunít, epidémia osamelosti, erózia kultúry, pokles gramotnosti, strata schopnosti myslieť.

Z politiky je divadlo, z politikov sú sitcomoví herci chrliaci trojsekundové pointy. Namiesto news máme infotainment, novinári sú napoly sarkastickí komici, napoly moderátori talk-show.

A influencer je prívlastkom úspechu.

Psychiater o duševnom zdraví mladýchDospievajúci stratili nástroje, ktoré by im pomohli zvládnuť utrpenie

Kristína Votrubová

Od „televizifikácie“ k „mašinizácii“

Prečo má „televizifikácia“ také široké dôsledky? Pretože naše pripútanie k technológii nás naučilo pozerať sa na svet určitým spôsobom.

Thompson privoláva myšlienky mediálneho teoretika a kritika moderných technológií Neila Postmana, keď píše: „Ak sa všetko mení na televíziu, každá forma komunikácie začína preberať televízne hodnoty: momentálnosť, emotívnosť, efektnosť, stručnosť.“

Postman varoval, že výsledkom je „spoločnosť, ktorá zabudla, ako myslieť v odsekoch, a namiesto toho sa naučila myslieť v obrazoch“.

Tu Thompsonove myšlienky opustíme, pretože televíziou sa zmena vnímania nekončí.

Podľa britského spisovateľa Paula Kingsnortha nás celá mašinéria modernej technológie naučila pozerať sa na svet inak.

Kingsnorth je bývalý ekologický aktivista a odrodilý stúpenec kultu Wicca, dnes pravoslávny kresťan. So ženou a s deťmi žije na írskom vidieku.

Vo svojej nedávno vydanej knihe Against the Machine: On the Unmaking of Humanity (Proti stroju: O zničení ľudskosti) ponúka pochmúrnu diagnostiku našej doby.

Ako píše v poetickom úvode, „žijeme v metastázujúcom stroji, ktorý nás obklopuje, znečisťuje naše nebo, naše lesy, našu minulosť a našu predstavivosť“.

Prichádzame tak o všetko ľudské: „Hlboké lesy a príbehy z nich. Zvláštne kultúry trvajúce celé stáročia. Malé hostince a podivné neobývané miesta. (...) Možnosť navždy sa stratiť v daždi alebo objaviť niečo, čo nikdy nebolo na žiadnej mape.“

Namiesto krivolakých uličiek, ktorými sa tak radi prechádzame na dovolenke, dennodenne chodíme po pravouhlých parkoviskách z betónu.

Vitaj v stroji

The Machine, Stroj, je pre Kingsnortha symbolom modernity, príčinou kultúrnej zmeny a zároveň spôsobom bytia vo svete. Ako sám uznáva, táto metafora nie je nová, má dlhú tradíciu.

Filozof technológie Lewis Mumford už v 60. rokoch našiel prvý príklad „spoločnosti stroja“ vo faraónskom Egypte – „megastroj“ zložený z ľudských častí. Celá hierarchicky organizovaná štruktúra, na spodku otroci, na špičke faraón, umožňuje tvoriť veľké nové veci – pyramídy.

Je to čosi podobné ako súčasné vesmírne lode, za cenu veľkého vypätia síl ľudskej masy sa zopár jednotlivcov dostane na nebesia.

No túto metaforu nájdeme aj v umení. Pink Floyd v roku 1975 vydali skladbu Welcome to the Machine, Vitaj v stroji. Komentovali tým hudobný priemysel, v ktorom začínalo ísť čoraz viac o priemysel než o hudbu.

Ale Stroj predovšetkým predstavuje spôsob, akým sa pozeráme na svet.

Osvetliť nám to môže britský psychiater a filozof Iain McGilchrist, ktorý sa v poslednej dekáde preslávil svojou „teóriou hemisfér“: obe polovičky mozgu si vykladajú svet inak a západnému mysleniu dominuje tá ľavá.

Ľavý mozog je veľmi dobrý v zjednodušovaní reality pre praktické použitie. V ňom sa kóduje používanie nástrojov. Sústredí sa na čiastočné, jasné, statické, izolované a okamžité. Mechanický stroj, technológia je jeho zhmotnením.

Avšak mal by slúžiť svojmu „pánovi“, pravému mozgu.

Ten čiastkové informácie zaraďuje do širšieho obrazu a dáva im hlbší zmysel. Vidí kontext, metafory, chápe individualitu, a preto rozumie živým bytostiam. Sústreďuje sa na veci, ktoré sa nikdy nedajú celkom uchopiť a vysvetliť, ako láska, duša, priateľstvo, úžas.

Zjednodušene povedané, keby mozog dostal zadanie „predstav mi Atény“, ľavá hemisféra vytvorí pravouhlú mapu mesta, pravá začne recitovať Iliadu.

Aby sme mohli žiť plnohodnotný život, potrebujeme mať medzimozgový balans. No v posledných storočiach sa tento vzťah obrátil. Kultúre dominuje ľavá hemisféra, v ktorej sa svet dá vysvetliť mechanicky a kde úloha intuície a predstavivosti skončila na vedľajšej koľaji.

Moderný svet vyzerá ako produkt ľavého mozgu: uprednostňujeme virtuálne pred skutočným, kategorizujeme a byrokratizujeme, všetko ošetrujeme technológiou.

Výhodou ľavej strany je, že čo sa do jej sveta jasných kategórií nehodí, škrtne. Pretvára komplexnú realitu na svoj obraz, až sa zdá, že tento oklieštený model je skutočnosť sama.

McGilchrist cituje Einsteina: „Intuitívna myseľ je posvätný dar a racionálna myseľ je užitočný sluha.“ Ale v našej spoločnosti si ctíme sluhu.

Štyri nemoderné M

Modernita, ktorou žijeme, je podľa Kingsnortha výsledkom postosvietenskej doby.

Osvietenský rozum videl stroj všade. Vtedajší deisti si Boha predstavovali ako hodinára, ktorý navrhol svet ako hodinový strojček, natiahol pružiny a nechal ho bežať. Descartes opísal zvieratá pojmom automata, komplexné mechanizmy poháňané fyzikálnymi zákonmi.

Ako hovorí McGilchrist, „v biológii došlo k obrovskému pokroku a dnes si uvedomujeme, že živé organizmy nemajú so strojmi nič spoločné“. A zachádza ešte ďalej: „Povedal by som, že vo vesmíre nie je nič, čo by sa podobalo stroju, okrem niekoľkých miliónov kusov kovu, ktoré sme vytvorili za posledných pár storočí.“

A aj napriek tomu Stroj, vynález ľavej ľudskej hemisféry, pokračuje.

Pretože v modernej spoločnosti sme sa naučili uprednostňovať „mechanické pred prirodzeným, plánované pred organickým, centralizované pred lokálnym, systém pred jednotlivcom a spoločenstvom“.

V jadre modernity je boj o oslobodenie od všetkého – od svojej kultúry, spoločnosti, prírody, histórie a s nastupujúcim transhumanizmom aj od svojho tela.

No každá zdravá ľudská spoločnosť musí podľa britského spisovateľa stáť na štyroch M: medziľudské vzťahy – ukotvenie v komunite; miesto – vzťah k fyzickému prostrediu naokolo, k prírode; modlitba – vzťah k transcendentnu; minulosť – kolektívna pamäť, ktorá komunite dáva pocit kontinuity (musím vedieť, odkiaľ vychádzam, aby som nezabudol, kam idem).

Moderný svet je však vyvrátený z koreňov a tieto základy nahrádza individualizmom, konzumom, rôznymi ideológiami, materializmom, globalizmom.

Dlhý pochod strojov a koniec Západu

Digitálna doba umožňuje čoraz väčšiu manifestáciu mentality stroja v našej spoločnosti. Všetko sa dá nahrať, analyzovať, spočítať, kontrolovať. A čo nie, to pre nás stráca význam.

Naprieč politickým spektrom veríme, že technológia nám prinesie želaný pokrok, len zabúdame, za akú cenu. Vieme, čo nám dala, ale už nie čo nám vzala. Sme bohatší materiálne, len nie kultúrne a spirituálne. „Vnímame hĺbku toho, čo odchádza, ale nedokážeme to vysvetliť ani obhájiť pojmami, podľa ktorých žijeme,“ píše Kingsnorth.

Mnohého sa vzdávame kvôli vidine väčšej stability, bezpečnosti a možnosti riadiť. Len v rukách nakoniec nedržíme nič.

Všeobecná umelá inteligencia, ktorú z kremíka kriesia alchymisti nášho veku, môže byť podľa Kingsnortha konečným zhmotnením Stroja.

„Máme menej vplyvu, menej kontroly, menej ľudskosti ako kedykoľvek predtým. V budúcnosti, ktorá sa nám ponúka, nie sme ani súčiastkami Stroja, pretože Stroj môže čoraz ľahšie fungovať bez ľudského vkladu,“ varuje.

Paralely s opísanou „televizifikáciou“ sú zrejmé: myslí, tvorí a postupne aj rozhoduje za nás niekto iný, my len ležíme v nekonečnom prúde uniformovaného obsahu, ktorý plynie bez nášho vkladu.

Západ je už mŕtvy, myslí si Kingsnorth. Stroj ho zabil.

Nájdu sa aj takí, a nie je ich málo, ktorí si myslia, že z tejto šlamastiky nás vyseká ešte ďalší pokrok Stroja – nadľudská AI. Ale aj internet, ktorý mal vyriešiť problém televízie, sa ňou nakoniec sám stal.

Stroj zostáva strojom.

Nemali by nás formovať strojePozor na katolícku umelú inteligenciu

Lily M. Abadal

Nedá sa z toho uniknúť, ale dá sa to prežiť. Je len na nás, kde si nakreslíme čiary, za ktoré nepôjdeme. Žiadny politik, žiadna ideológia, nič, čo by prišlo zhora, nás nezachráni. Môžeme začať len v ľudskej mierke. Znova sa naučiť žiť v komunitách na domácej hrude, prechádzať sa lesmi a písať básne.

Vraj inej cesty niet:

„‚Západ‘ sa stal idolom; akýmsi statickým obrazom minulosti, ktorá možno kedysi existovala, ale teraz ho obýva nová sila: Stroj. ‚Západ‘ dnes uvažuje v číslach a slovách, ale ani za život nedokáže napísať poéziu. ‚Západ‘ je kráľovstvom Mamona. ‚Západ‘ pohlcuje svet a pohlcuje sám seba, aby mohol naďalej ‚rásť‘. ‚Západ‘ pozná cenu všetkého a hodnotu ničoho. ‚Západ‘ je vyčerpaný a prázdny.

Možno, len možno, musíme nechať ‚Západ‘ zomrieť. Nech zomrie, aby sme my mohli žiť.“

Hoci sa človeku môže tento fatalizmus priečiť, myšlienka, že v centre modernej spoločnosti leží odvrhnutie štyroch M a že je to smrteľná chyba, sa vrýva pod kožu.

Musí sa pýtať, či nie sme úplne vedľa. Prečo chce Zuckerberg vytvoriť Metaversum, ak dokonalú krásu ponúka naše univerzum a ľudské spojenie nikdy nehreje viac, než keď je spojením myslí aj tiel?

Prečo chce Altman budovať kremíkového boha, keď máme kostoly, Písmo a tradíciu?

Možno o inej možnosti už ani nevieme. Zabudli sme, nevyskúšali a odhodili. Chceme nájsť radosť tým, že sa od nej čo najviac vzdialime.

Ako keby sme si mysleli, že je lepšie sedieť v dokonalom stroji, ktorý nás odrezáva od vonkajšieho sveta a od námahy na dosiahnutie cieľa, než byť zapotenou, zraniteľnou súčasťou skutočného vesmíru.