17. november Sú zatvorené školy tým najlepším uctením si pádu totality?

Informácie, kto všetko bude mať – napriek rozhodnutiu vlády a parlamentu – napokon predsa len 17. novembra voľný deň, sa rýchlo šíria. 

Najprv sa úplne prirodzene ozvali vysoké školy, že dávajú svojim študentom voľno. Potom sa pridávali aj stredné a základné školy, no a niekde budú zavreté dokonca škôlky. Podporili ich v tom aj mnohé mestá a obce.

Aj veľa inštitúcií a úradov bude zatvorených. 

Je to jasný protest proti vládnej koalícii, že zrušila pracovný pokoj práve v tento štátny sviatok. 

No priemysel, obchody budú zväčša normálne fungovať, veď napokon to boli práve veľkí zamestnávatelia, ktorí volali po znížení dní pracovného pokoja, aby si nahradili straty z konsolidácie.

Časť krajiny bude teda normálne pracovať, časť bude mať voľno. To bude prinášať aj praktické problémy.

Napríklad keď budú zavreté mnohé základné školy a niekde aj škôlky, rodičia, ktorí budú musieť ísť riadne do práce, budú mať problém. Kam dať v tento deň svoje malé deti?

Väčšina tínedžerov, odhadujem, ostane doma v posteli a s mobilom.

Tínedžeri už môžu ostať sami doma, ale čo asi tak budú robiť, keď budú rodičia v práci? 

Iste, tí uvedomelí pôjdu možno na nejaké podujatie k výročiu Novembra. A podvečer možno tí najuvedomelejší pôjdu aj na nejaký protest.

Ale väčšina tínedžerov, odhadujem, buď ostane doma v posteli s mobilom, ak bude zlé počasie, alebo sa pôjde niekde motať s kamarátmi. Nákupné centrá budú pravdepodobne plné unudenej mládeže. 

Iste, svet sa preto nezrúti. No tak si mladí ľudia trochu oddýchnu od vyučovania.

No je tu ešte jedna vec.

V ktorejsi slovenskej televízii urobili pred pár dňami anketu, pred mikrofónom mohli byť ôsmaci, deviataci. Redaktorka sa ich pýtala, čo oslavujeme 17. novembra.

Odpovede boli ohromujúce. Niektorí žiaci vôbec netušili, o čo môže ísť, iba sa rozpačito usmievali a niektorí neisto hovorili dačo o slobode.

Asi si nemôžeme robiť veľké ilúzie, že väčšina žiakov či študentov jasne rozumie tomu, prečo je 17. november štátnym sviatkom, a to dokonca takým dôležitým, že by sa k nemu hodil aj pracovný pokoj. Veď už ani ich rodičia sa nemusia veľmi pamätať na časy totality.

Možno by preto školy mohli vtedy zrušiť klasické vyučovanie a využiť tento deň na nejaký špeciálny slávnostnejší program. 

Možno by si žiaci mohli pozrieť nejaký film z čias komunizmu, potom o ňom debatovať. Alebo si zavolať niekoho na besedu. Alebo by si študenti mohli sami pripraviť nejaké divadlo, alebo sa ísť spolu pozrieť na miesta, ktoré sú pamiatkami na totalitu.

Čo je hrdinstvo, čo je pozérstvo, čo je lacné gesto, čo je dôležitý počin?

Veľa mladých teraz pozerá markizácky seriál Sľub, kde sú osemdesiate roky ukázané aj na príbehoch mladých ľudí. Povinná ruština, triedny pôvod, pionierske šatky... 

Možno by žiaci mohli do školy prísť oblečení v retroodevoch a zahrať sa na takú komunistickú školu. 

Alebo by sa mohli aspoň rozprávať so svojimi učiteľmi, ktorí sa ešte na časy totality pamätajú, ako sa vtedy vyučovalo, aké absurdnosti sa museli deti učiť.

Všeličo sa dá vymyslieť.

A vlastne je tu ešte jeden dôležitý aktualizačný moment. Mnoho študentov je v dnešnej dobe frustrovaných, niektorí vedia zdroj svojej frustrácie pomenovať, niektorí ju iba silno prežívajú a sú nahnevaní. 

Niektorí majú potrebu byť aktívni, niečo urobiť, dať vedieť, že sú nahnevaní, a prekáža im tu veľa vecí. Aj o tom by mali zápalisto hovoriť, hádať sa, hľadať cesty.

Pred pár dňami sme videli, ako jeden študent v Poprade pred návštevou premiéra počarbal chodník pred školou nielen, ale aj vulgárnymi nápismi. 

Zrazu akoby sa krieda a písanie na chodník stali formou hrdinského odboja. 

Pritom tá kauza bola viacrozmerná, aj samotní študenti popradského gymnázia videli, ako rýchlo sa vie teraz vyrobiť hrdina, ale aj nájsť vinník, na ktorého sa hneď spustí hádzanie virtuálnych kameňov. 

Je veľa tém, ktoré by mohli mladí ľudia v ten deň spolu prebrať.

To bola zaujímavá a poučná kauza a možno by aj o tomto mohli študenti v školách 17. novembra slobodne diskutovať. 

Čo je hrdinstvo, čo je pozérstvo, čo je lacné gesto, čo je počin hodný uznania? Prečo vulgarizmy veci nepomáhajú? Ako nerezignovať, aký aktivizmus rozvíjať, čo robiť, aby sa v našom štáte žilo lepšie?

Vôbec by nebolo od veci, keby si študenti na debatu pozvali aj nejakého politika, z jedného či druhého tábora, a konfrontovali ho otázkami alebo mu v slušnej debate vysvetlili, ako veci vidia oni. Možno by takáto tvrdá diskusia bola pre obe strany podnetná.

No 17. novembra budú zväčša školy zavreté.

Možno sa dalo aj inak.