Opravár gramofónov Keď som sa vrátil k vinylu, bol som v nemom úžase, o čo všetko som sa v digitálnom svete oberal

Marko Konečný dlhé roky pracoval na obchodníckych pozíciách, ale približne pred desiatimi rokmi sa začal živiť tým, čo ho bavilo od mladosti – opravovaním a renovovaním staršej hi-fi techniky. V tejto oblasti sa zameral na gramofóny zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, teda z takzvanej zlatej éry hi-fi. Dnes patrí na Slovensku k hŕstke odborníkov na túto oblasť.

V rozhovore vysvetľuje základné rozdiely medzi digitálnym a analógovým spôsobom prehrávania hudby, hovorí, ako je možné, že sa gramofóny vrátili späť, a čo treba spraviť, keď chce niekto doma počúvať kvalitnú hudbu z platní.

V rámci rozhovoru si môžete vypočuť aj niekoľko Konečného nahrávok, pri ktorých je zvukový signál do videa nahratý priamo z prenosky gramofónu. Pre čo najlepší zážitok odporúčame videá prehrať cez kvalitné reproduktory či slúchadlá.

Ako ste sa dostali ku gramofónom?

Už od puberty sa zaujímam o hudbu a možnosť ju prehrávať. Doma sme mali obligátny gramofón Europhon, ktorý mala každá druhá socialistická domácnosť, hovorilo sa mu aj kombajn. Ale kazil sa a bol som nútený ho neustálym opravovaním udržiavať pri živote.

Nemal som však znalosti ani mi veľmi nemal kto poradiť, takže to bola improvizácia. V deväťdesiatych rokoch sme vo výpredajoch Tesly kúpili československý výrobok Dominant, ale aj ten bol veľmi poruchový. A potom nastala pauza, keďže aj pre mňa nastala digitálna éra.

Kedy ste sa ku gramofónom vrátili?

Asi pred sedemnástimi rokmi, keď už boli vo svete hi-fi viac-menej späť. Bol som veľký „hifista“, mal som kopec cédečiek a veľké peniaze som vrážal do nového hi-fi. Všetci vtedy znovu hovorili o gramofónoch, tak som si povedal, že to vyskúšam.

Išiel som na Bazoš, našiel som nejakého priekupníka a vrátil som sa od neho s dvomi gramofónmi, Teslou NC 580 a legendárnym nemeckým Dualom 505, ako aj s hromadou starých platní.

Skončilo sa to tým, že som si platne asi dva dni púšťal a sedel v nemom úžase, ako sa mi mohlo stať, že som uviazol v čisto digitálnom svete a o toto všetko sa oberal.

Vľavo zrenovovaná Tesla NC 500, ČSSR, Tesla Litovel, 1987. Vpravo súčasný model Pro-Ject X1, ktorý je v rámci porfólia firmy uvádzaný ako priamy generačný nástupca typu Pro-Ject 1 (Tesla NC 500). Foto: Postoj/Andrej Lojan

Znamená to, že hudba z digitálnych nosičov bola menej kvalitná?

Pravdaže v tom hrala rolu aj nostalgia a spomienkový optimizmus, ale zároveň platí, že keď sa objavila digitálna technológia v podobe CD a potom aj ďalších digitálnych technológií zvuku, marketingovo sa v ľuďoch podarilo vytvoriť dojem, že digitálny sa rovná kvalitný. To však nie je pravda.

Respektíve je kvalitný v tom zmysle, že nepraská, ľahko sa s ním narába, neopotrebúva sa, je prenosný a tak ďalej, ale subjektívny pocit z toho, ako na vás taká hudba pôsobí, nemusí byť optimálny. Digitálna hudba dokáže byť pocitovo drsná, zrnitá, chladná a klinická. Nehovorím, že to tak musí byť, ale môže sa to stať, ak je spracovanie a prehrávanie nejako zjednodušené.

Vinyl je analógová technológia, kde tento jav do značnej miery nie je prítomný a znie nám príjemnejšie. Je to podobné tomu, prečo má určitá časť hifistov rada elektrónkové zosilňovače, hoci papierovo sú elektrónky menej dokonalý spôsob zosilnenia a zároveň drahší ako tranzistory. Pre ľudské ucho majú elektrónky skrátka príjemné skreslenie.

Gramofón je niečo veľmi podobné a analógová technológia nám dáva pocit, že zvuk je „teplejší“.

Preto niektorí ľudia uprednostňujú počúvanie hudby z platní?

Je tu ešte druhý dôvod, a to známy fenomén z deväťdesiatych rokov, ktorý sa nazýva loudness war (preteky v hlasitosti, pozn. red.). V tom čase sa v rádiách bežalo na CD, pričom práve rádiá určovali postup nových skladieb v hitparádach a tým aj osudy interpreta. Rádiá boli typicky podchytené promotérmi vydavateľstiev a väčšina z nich žila z reklamy.

Cieľom rádia je udržať si pozornosť poslucháča a vtedy sa ukázalo, že existuje jav spadajúci do oblasti takzvanej psychoakustiky, ktorý hovorí, že to, čo hrá hlasnejšie, sa nám zdá, že hrá lepšie. Preto sa rádiá začali pretekať, kto bude mať hlasnejšiu hudbu.

Okrem toho veľa ľudí počúva hudbu v autách či inom rušnom prostredí. Pamätám si skladu od Whitney Houston I Will Always Love You, ktorá začínala a capella, pomaličky, potichu s medzerami – to niektoré rádiá odmietali hrať, lebo poslucháč to poriadne nepočul, nudil sa a preladil inam.

Studio 3000P, cenovo dostupný poloautomatický Direct Drive gramofón japonského pôvodu s motorom a mechanikou Matsushita/Technics, predávaný nemeckou sieťou kníhkupectiev a hudobnín Bertelsmann. Tu v nepôvodnej špeciálnej povrchovej úprave od Phono Direct. Druhá polovica sedemdesiatych rokov. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Teda rádiá sa rozhodli skladby čo najviac vypeckovať?

Áno, lenže hlasitosť sa nedá zvyšovať neobmedzene. Predstavte si napríklad skladbu Bolero od Ravela. Na začiatku cinká pár nástrojov a na konci mláti celý orchester. Ak si hlasitosť naladíte podľa začiatku, na konci vám to vytrhne membrány z reproduktorov, lebo ten dynamický rozsah je obrovský.

Čo by spravilo typické rádio? Tiché pasáže by vytiahlo hore a tie hlasné stiahlo. Všetko by zarovnalo na rovnakú úroveň, volá sa to kompresia. Pocitovo to znie tak, že všetko hrá dynamicky, plnotučne, lenže nahrávku to úplne pokazí. Keď chcete počúvať seriózne, zleje sa vám to do jedného hluku.

Loudness war takto postupne zaburinila väčšinu CD a gramoplatne boli pre mnoho ľudí východiskom, keďže éra vinylov tomuto javu predchádzala.

Čo z technologického hľadiska vlastne znamená pojem digitálna hudba?

Pomocou analógovo-digitálneho prevodníka sa premieňa na rôzne úrovne elektrického signálu vo vysokej frekvencii. Možno si pamätáte, že kedysi boli na cédečkách tri písmená, napríklad AAD, ADD alebo DDD. Prvé písmeno hovorilo, akým spôsobom bola hudba nahrávaná, druhé, ako bola miešaná a mastrovaná, a tretie, akým spôsobom bola vydaná.

Na cédečkách bolo tretie písmeno logicky vždy D, ale prvé dve mohli byť áčka, čiže hudba mohla byť analógovo nahratá aj miešaná, iba na záver zdigitalizovaná.

Ako je to v prípade platní?

V minulosti boli všetky čisto analógové. Niekedy v osemdesiatych rokoch sa to začalo meniť, lebo prišli prvé digitálne nahrávacie systémy. Dnes sa väčšina hudby spracúva digitálne, hoci sú aj vydavateľstvá, ktoré sa snažia špeciálne edície robiť v plne analógovom reťazci. Používajú na to renovované staré zariadenia.

V dnešnej produkcii je plne analógová platňa vzácnosťou. Ak si kúpite platňu od súčasnej kapely, je veľmi pravdepodobné, že prinajmenšom miešanie hudby bolo digitálne.

Má teda vôbec zmysel kúpiť si dnes platňu od súčasnej kapely?

V tomto sa trieštia názory hi-fi puristov. Niektorí sa pýtajú presne toto: teda prečo si na prekonanej, problematickej a drahej technológii púšťať niečo, čo aj tak bolo digitálne nahraté – prečo si to rovno nepustiť v digitálnom formáte cez moderný prevodník?

Nič proti tomu nemôžem povedať, lebo to má svoju logiku. Dostávame sa však k ďalším dôvodom, prečo má vinyl – ako starý, tak i nový – svoj význam. Nie sme laboratórne prístroje a je pre nás dôležitá aj forma, akou je hudba podávaná. To, že hudbu na začiatku spracovali digitálne a na konci vyrobili analógovo, je iracionálne, ale my ľudia nie sme dokonale racionálne tvory. Spôsob, akým sa vinyl používa, existencia fyzického média, samotný gramofón, celý ten rituál a alchýmia okolo hrania, to všetko je pre mnohých ľudí dostatočný dôvod na to, aby vinyly počúvali.

Je tu však aj druhý postoj, ktorý zastávam aj ja – pre mňa je gramofón akýsi „stroj času“ a až na výnimky na ňom počúvam staré veci. Nové nahrávky počúvam digitálne, ale celkovo tiahnem hlavne ku sedemdesiatym a osemdesiatym rokom, čo sa týka nahrávok aj gramofónov.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keď sa povie gramofón, väčšina ľudí si predstaví staré zariadenie na kľuku aj so zvonovitým zvukovodom. V čom sa gramofóny z hi-fi éry líšia od tých starých?

My to síce všetko voláme gramofón, ale anglofónny svet rozlišuje medzi starým gramofónom a novými zariadeniami na elektrinu, ktoré volajú turntable. Starý gramofón je technológia, ktorá vznikla z fonografu na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Vtedajšie platne boli zo šelaku, prírodnej živice, ktorú produkuje jeden druh chrobáčika žijúceho v Indii a Thajsku.

Šelaková platňa je oproti vinylovým extrémne krehká, tvrdšia. Technológia tohto gramofónu je iná, ihla tam kmitá iba do hĺbky, zatiaľ čo u jeho nástupcu kmitá aj do bokov a sníma dva kanály – priestorový „stereozvuk“. Mechanické ihly sa rýchlo opotrebúvali, takže po každej prehratej strane platne sa ihla menila a platňa sa točila rýchlosťou 78 otáčok za minútu, dynamický rozsah však bol úplne inde ako dnes.

Táto technológia prežila druhú svetovú vojnu, no potom prišli prvé experimenty s jej novšou verziou. V štyridsiatych rokoch bola na svete dnešná vinylová elpéčka (od LP pre long playing či long play, pozn. red.), rýchlosť sa znížila na 33,3 otáčky za minútu, respektíve pre single 45 otáčok za minútu. Monofónny záznam sa postupne zmenil na stereofónny a jeho masívny nástup nastal na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. To viedlo hlavne k veľmi výraznému rozvoju snímacieho prvku zvaného gramofónová prenoska a ihla.

Čo sa v tomto smere zmenilo oproti pôvodnej technológii?

Na starých gramofónoch dochádzalo pohybom ihly v drážke k mechanickému vytváraniu rezonancie, ktorá bola zosilňovaná nátrubkami a podobnými akustickými prvkami. Po druhej svetovej vojne došlo aj k rozvoju elektroniky a moderná prenoska v podstate funguje ako obdoba mikrofónu.

Je to elektromagnetický snímač, ktorý funguje tak, že na chvejke za ihlou je malilinký magnet, ktorý sa počas prehrávania platne pohybuje a vytvára analógový elektrický signál obdobne ako membrána mikrofónu. Vinylové platne majú rádovo menšiu drážku ako šelakové, hovorí sa jej aj microgroove, a aj energia, ktorou sa stopa sníma, je výrazne nižšia. Preto takto získaný signál potrebujeme zosilniť.

Legendárna prenoska Audio Technica AT20SLA s hrotom Shibata, určená pôvodne na kvadrofónnu reprodukciu. Druhá polovica sedemdesiatych rokov. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keď však chcem hudbu počúvať doma z platne, samotný gramofón mi na to zrejme nestačí.

Najjednoduchší gramofón sa skladá z taniera, na ktorý sa dáva platňa, potom motora, ktorý tanierom otáča, ramena a na ňom prenosky. Z gramofónu idú dva výstupy, odkiaľ priamo vychádza signál z prenosky. Tento signál však potrebujeme najprv upraviť.

Pri výrobe platne sa na ňu z fyzikálnych dôvodov nedá nahrať hudba v takom frekvenčnom priebehu, v akom ju potrebujete prehrať. Určité frekvencie sú utlmené a iné zasa zdôraznené. Štandard, v akom sa to robí, sa volá RIAA a ujal sa ako norma pre všetky vinyly. Pri prehrávaní platne teda potrebujeme spraviť podľa tej istej krivky inverzný jav, aby sme dostali správne frekvencie na počúvanie.

Na toto slúži predzosilňovač – hovorí sa mu aj RIAA ekvalizér –, ktorý môže byť buď samostatným zariadením, alebo je vstavaný v zosilňovači, či v prípade novších gramofónov je už priamo v nich.

Následne signál vstupuje do štandardných obvodov zosilňovača, kde si nastavujete hlasitosť, prípadne tónové korekcie, a na konci je nejaký výkonový stupeň, ktorý signál zosilní pre reproduktory.

Čo keď chce niekto počúvať hudbu cez slúchadlá? Potrebuje tiež predzosilňovač aj zosilňovač?

Áno, lebo slúchadlá sú iba iný typ reproduktorov. Mnohé zosilňovače majú slúchadlový výstup alebo sa dá použiť špeciálny slúchadlový zosilňovač.

Keď sa vrátime k vášmu zážitku z návratu ku gramofónu: čo sa dialo ďalej?

Chytilo ma to a začal som zisťovať, čo všetko existuje – aké prenosky, gramofóny, predzosilňovače, platne... Je to široká oblasť zábavných možností, ako míňať peniaze a čas.

Hrá v tom rolu aj ďalšia vec, a to, že pre moju generáciu – som ročník 1973 – sú tieto veci často niečím, o čom sme v mladosti snívali, a buď sme si ich nemohli dovoliť, alebo sa sem zo Západu vôbec nedostávali a videli sme ich nanajvýš v obchytaných katalógoch, čo šli z ruky do ruky. Jednoducho sme to brali tak, že to nikdy mať nebudeme – a dnes je z toho zrazu relatívne dostupný „elektrošrot“. Ale aby znova fungovali, ako majú, musí ich niekto najprv zrenovovať.

Kedy ste si povedali, že sa idete venovať práve tomu?

Dlhé roky som pracoval v IT brandži na obchodníckych pozíciách, ale postupne ma to prestalo napĺňať. Ani moja profesia sa až tak dobre nevyvíjala a v jednu chvíľu som zažil takmer osobný krach. V dôsledku toho som v núdzi predal úplne všetku hi-fi techniku, ktorú som dovtedy mal.

Musel som začať odznova a prirodzene som nemal toľko peňazí, aby som si mohol kúpiť drahé zariadenia. Pozeral som si preto inzeráty a podobne ako prvýkrát som si kúpil nejaké gramofóny, zosilňovače aj reprosústavy. Nebolo to drahé, ale každá vec si vyžadovala servis.

Tak ste si to začali opravovať sám?

Áno, improvizoval som, postupy som hľadal na internete po diskusných fórach. Postupne som opravoval čoraz viac takýchto vecí a viackrát sa mi stalo, že som zatúžil zasa po niečom lepšom, to opravené som už nepotreboval a predal to. Jedného dňa som si povedal, prečo sa tým neskúsiť živiť.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Možno si to predstaviť ako jemnú elektroniku či skôr mechaniku?

Je to čiastočne o elektronike, ale záleží od modelu. Sú takzvané sparťanské gramofóny, ktoré sú z elektronického hľadiska veľmi jednoduché, ale sú aj také, ktoré dokážu samy rozoznať prítomnosť platne.

V značnej miere je to však aj o mechanike a v niečom je to podobné renovácii hudobného nástroja. Je to tvorivý proces, mnohokrát treba veľa improvizovať či dokonca vyrobiť nejaké časti, ktoré chýbajú. Keďže gramofón musí aj nejako vyzerať, treba do toho zapojiť aj stolárske zručnosti. Pomohlo mi aj to, že som ako dieťa robil modely lietadiel.

Koľko vám trvá práca na priemernom gramofóne?

Keďže chcem maximálnu kvalitu, v priemere mi to trvá dva až tri dni.

Gramofóny zo zlatej éry hi-fi majú štyridsať-päťdesiat rokov, takže sú v podstate veteránmi. No oproti veteránu-autu, do renovácie ktorého by ste tiež museli vložiť enormné úsilie, ale v každodennej prevádzke už aj tak použiteľný nebude, zrenovovaný gramofón zo sedemdesiatych rokov bude každý deň makať rovnako dobre ako auto, ktoré vyrobili včera.

Je to jednak tým, že až tak veľa sa toho na gramofónoch nezmenilo, no aj tým, že kvalita kúskov zo zlatej éry hi-fi je na takej úrovni, že mnohé súčasné výrobky sa k nej nepribližujú.

Rozhodli ste sa teda, že sa tým skúsite živiť – no naozaj bol záujem o takúto službu?

Pôvodne som opravoval rôzne audiozariadenia, ale ukázalo sa, že na Slovensku sa takmer nikto nevenoval poctivej renovácii gramofónov zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Bola to diera na trhu. Dnes sa tomu venujem už desať rokov.

V súčasnosti máte dosť práce?

Teraz je to trochu horšie, lebo gramofóny a celkovo hi-fi sú hračky pre veľkých chlapcov. Teda je to prvá vec, ktorá vypadne z rozpočtu, keď začne byť problém nakŕmiť rodinu a ten problém sa začína javiť.

Bang & Olufsen Beogram 2000 (bez prenosky, v predrenovačnom stave), 1974. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Kto je váš typický zákazník?

Väčšinou sú to muži a najčastejšie v strednom veku, čiže moja generácia. Objavujú sa aj mladí, hoci ich nie je veľa. Ale inak je to krásne prierezová záležitosť v tom zmysle, že sem príde aj remeselník, aj veľkopodnikateľ. Mal som tu aj primára, policajtov, príslušníka SIS...

Často je to o spomínanom návrate k veciam z mladosti, býva to aj o tom, že niekto niečo zdedí a chce to spojazdniť. Určite to súvisí aj s tým, že človek vo vyššom veku spomalí a už si dokáže veci viac užívať. Stáva sa aj to, že niekto má dospievajúce deti, ktoré o to začnú mať záujem, a ony k tomu privedú späť svojich rodičov – alebo, naopak, rodičia k tomu privedú svoje deti. A určite sú aj takí, ktorí to chcú hlavne preto, že je to iné a cool.

Ako je vlastne možné, že sa táto technológia – aspoň sčasti – vrátila?

Je to veľký fenomén a zdanlivo nemá obchodno-technickú logiku. Skôr je to o tom, že vinyl nikdy celkom neodišiel, hoci v osemdesiatych rokoch sa objavili cédečká a rozhodujúci hráči v oblasti hi-fi analóg úplne posunuli do úzadia. Vidno to aj na gramofónoch z pocédečkovej éry, ktoré sa postupne premenili na lacné plastové haraburdy.

Koncom osemdesiatych rokov gramofóny zarezali takmer všetci, mainstream zrušil výrobné kapacity a LP bola na najlepšej ceste k zániku. Predpokladalo sa, že formát zanikne rovnako ako magnetofón či videokazety.

Avšak začiatkom deväťdesiatych rokov mal istý Rakúšan menom Heinz Lichtenegger víziu, že gramofón prežije. V závode Tesla v českom Litoveli, ktorý chystali na likvidáciu, v modeli Tesla NC 500 našiel, čo hľadal – jednoduchý manuálny gramofón. A ten následne po kozmetických úpravách a premenovaní na Pro-Ject 1 obchodne doslova dobyl svet.

K prežitiu technológie prispela aj firma Gramofónové závody Loděnice, kde sa lisovali platne za ČSSR. Hovorí sa, že už boli pripravení tie lisy zlikvidovať, ale zrazu dostali veľkú zákazku, po ktorej nasledovali ďalšie. Dnes je tretina až polovica svetovej produkcie LP práve od GZ Media.

Kedy sa začali gramofóny vracať späť do módy?

Približne na prelome milénia. Dá sa to vidieť napríklad na tom, že dánsky výrobca prenosiek Ortofon na začiatku milénia uviedol na trh celý nový rad prenosiek.

Keď rakúsko-česko-slovenská firma Pro-Ject zistila, že vo vinyle je obchodný potenciál, zistila to aj Ázia. Rýchlo sa chytil Taiwan, následne Čína a zrazu sa prebrali aj preživšie značky starej éry hi-fi, čo kedysi zrušili celý gramofónový biznis ako beznádejne zastaraný.

Mám pocit, že tieto veci sa začali objavovať až okolo rokov 2008 – 2009.

Bolo to zhruba tak. Hoci v roku 2000 už bol gramofón späť, ale až koncom dekády nastala druhá zlatá éra vinylu.

Ako je to dnes? Je to stále stúpajúci trend?

V súčasnosti nastal výrazný útlm a netýka sa to len gramofónov, ale celkovo hi-fi. Jednak je to generačnou obmenou – mladí ľudia majú iné očakávania spojené s iným životným štýlom a vo veľkej miere ich oslovuje čínske hi-fi, ktorému sa už hovorí „chi-fi“. Tieto výrobky sú cenovo dostupné pri relatívne vysokej úžitkovej hodnote, aj keď z hľadiska ich dlhodobej hodnoty ide doslova o spotrebný tovar. Nástup týchto zariadení je skutočne rapídny.

Ročníky, ktoré si plnili svoje sny z mladosti, sú do istej miery saturované alebo už dokonca fyzicky odchádzajú. Aj mne už niekoľko zákazníkov zomrelo. A potom je tu samozrejme fenomén, ktorý som spomínal, daný ekonomickou situáciou.

ITT HiFi 8015, ukážka nastavenia prítlaku prenosky AT20SLA pomocou špeciálnej digitálnej váhy. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aký vplyv mala na vašu prácu pandémia koronavírusu?

Najprv som si myslel, že je po mne. Paradoxne to bolo úplne naopak. Ľudia ešte mali peniaze, sedeli doma, nudili sa a ja som zrazu zistil, že mám oveľa viac roboty ako predtým. Nakúpil a opravil som vtedy veľa gramofónov.

Venujete sa viac predaju strojov, ktoré ste opravili, či servisu?

V minulosti som sa viac zameriaval na kúpu, renováciu a predaj, ale prestalo to byť pre mňa rentabilné a je to skôr druh reklamy, ktorý mi prináša biznis v oblasti servisu.

Keď sa povie audiofil, spájajú sa mi s tým rôzne drahé zariadenia, ako napríklad káble z pravého striebra, vychytávky ako prvé výlisky platní, akustické panely a tak ďalej. Sú to veci, ktoré skutočne zlepšujú zvukový zážitok?

To sa dostávame na mínové pole... Jednoznačná definícia audiofila neexistuje a ja si netrúfam povedať, čo je správna cesta, ale opíšem hlavné smery. Jedným z nich sú takzvaní puristi, čiže tí, ktorí chcú mať hudbu čo najdokonalejšiu – tak, ako to zamýšľali autori, keď to nahrávali. Reálne to nie je úplne dosiahnuteľné, je to druh hľadania „svätého grálu“, lebo od nahrávky k používateľovi to prešlo mnohými stupňami, kde sa zvuk pozmenil.

Druhý smer hovorí, že audiofil je jednoducho ten, kto rád počúva tak, aby ho to bavilo. No tam patrí aj ten, čo si pustí hudbu z hrôzostrašných debien či z notebooku.

Pravda je niekde uprostred, teda audiofil chce, aby zvuk spĺňal základné kvalitatívne parametre, ale dôležité je, aby ho výsledok aj bavil.

Počul som taký názor, že niekam na úroveň 99-percentnej kvality zvuku sa dá dostať za rozumný peniaz, ale od toho bodu sa každý malý posun bližšie k stovke pretavuje do obrovských finančných nákladov. Súhlasíte?

Áno, v ekonómii sa tomu hovorí zákon klesajúcich výnosov: od istého momentu každé ďalšie čiastkové zvýšenie výnosu – kvality – vyžaduje čoraz vyššie investície. Často sa preto stáva, že ten „svätý grál“ hľadáme tak usilovne, až si ani nevšimneme, že sme ho už minuli. Je ním bod, v ktorom zákon klesajúcich výnosov dáva optimálnu hodnotu. Od tohto bodu ďalej si už totiž kupujete hlavne neurózu. Náklady prudko rastú, ale kvalita už vlastne nemá veľmi kam, čo môže namiesto uspokojenia viesť k frustrácii.

Aj lacný a jednoduchý, ale solídny gramofón vám z nahrávky odovzdá 90 až 95 percent z toho, čo sa z nej vôbec dá dostať. Ďalší problém je, že keď si kúpite naozaj kvalitnú zostavu, funguje trochu ako zväčšovacie sklo, ktoré ukáže aj dovtedy milosrdne skryté chyby nahrávok. A tak sa môže stať, že niektoré platne už vzhľadom na ich nižšiu technickú kvalitu viac nebudete chcieť počúvať.

Čo strieborné káble?

Káble sú obzvlášť neuralgická téma, pri ktorej sa dokážu rozhádať všetci, lebo ich vplyv na kvalitu sa nedá úplne objektívne zmerať. Pri gramofónoch si dokážete porovnať napríklad rôzne prenosky – sám mám niekoľko desiatok nahrávok tej istej skladby s rôznymi prenoskami, môžem si tak ich digitálne kópie prehrať a „za behu“ medzi nimi prepínať, vďaka čomu okamžite počujem rozdiely.

S káblami sa to takto robiť nedá, preto táto téma dáva nekonečný priestor na také trochu až ezoterické hádky. Ale je pravda, že napríklad striebro ako materiál káblov dokáže meniť charakter zvuku na subjektívne „živší“. Či je toto lepší zvuk by som ponechal na subjektívny vkus poslucháča.

Kde si možno vypočuť nahrávky z vašich gramofónov?

Pred pár rokmi som začal nahrávať videá na YouTube pod menom Phono Direct, keďže neupravovaný zvukový signál nahrávam do videa priamo z prenosky gramofónu. Takto som nahral už takmer osemsto skladieb.

Ak by mal niekto záujem o vaše služby, treba vám gramofón doniesť alebo ho môže poslať poštou?

Je to háklivý prístroj, preto je lepšie doniesť ho osobne ku mne do Plaveckého Štvrtka, ale v krajnom prípade sa dá poslať aj poštou, pričom môžem poskytnúť inštrukcie, ako ho zabaliť, aby to prežil. Keď je však hotový a nastavený, je vhodnejšie, aby odtiaľto odišiel už osobným prevzatím.