Zelená Čína Čo stojí za dominanciou Pekingu v postfosílnych technológiách

Je už pomerne všeobecne známym faktom, že zápas o globálne líderstvo v politickom a ekonomickom zmysle dnes prebieha medzi USA a Čínou. Hoci Čína sa stále oficiálne identifikuje ako rozvojová krajina, pokojne jej, rovnako ako Spojeným štátom, môžeme prideliť status superveľmoci.

Všetci ostatní globálni aktéri za touto dvojicou viac či menej zaostávajú, pričom trendovo môžeme hovoriť, že toto zaostávanie sa prehlbuje.

Zvlášť to platí o Európe, resp. Európskej únii, ak chceme starý kontinent porovnávať s týmito dvoma krajinami z hľadiska politického a ekonomického celku.

Z nášho pohľadu sa preto sústreďujeme primárne na pozíciu EÚ, ktorej sme ako Slovensko súčasťou, a to vo vzťahu k hlavnej téme tohto textu – čínskej pozícii v zelenej transformácii.

Zelená transformácia je niekedy právom, niekedy neprávom kritizovaná pre svoju prílišnú ideologickosť. V pragmatickom svete globálnych politických a ekonomických vzťahov však ide predovšetkým o jednu z ďalších mimoriadnych ekonomických príležitostí, ktoré majú potenciál presúvať ťažisko ekonomického rozvoja a inovácií, ako to vidíme práve na príklade Číny.

A tu treba zdôrazniť, že ideologický náboj dala tzv. zelenej transformácii práve Európska únia, ktorá v nej však zaostáva nielen voči Číne, ale aj voči USA.

Zelená transformácia je sama osebe eufemizmom, keďže v porovnaní s doteraz dominantnými fosílnymi palivami nie je nijako zvlášť ekologickejšia. Preto aby sme sa vyhli riziku greenwashingu, je pre túto transformáciu vhodnejším pomenovanie postfosílne technológie.

Čína investuje viac ako všetci ostatní dohromady

EÚ vyjde z tejto trojice ako chudobný príbuzný aj pri porovnaní reálnych investícií do nových technológií spojených so zelenou transformáciou.

Objem čínskych investícií za rok 2024 sa odhaduje na v prepočte okolo 940 miliárd dolárov – to zahŕňa obnoviteľné zdroje energie, elektrický prenos, batérie aj elektromobily. Podľa BloombergNEF tvorili vlani čínske investície do týchto sektorov dve tretiny globálnych investícií (2,1 miliardy dolárov).

V USA tvorili vlani investície do „čistej“ energie a dopravy v segmente zelenej transformácie 272 miliárd dolárov.

Investície v EÚ je ťažké špecifikovať pre konkrétnejšie segmenty. Európska centrálna banka síce uvádza, že v období rokov 2011 až 2022 do tejto oblasti krajiny Únie investovali v priemere 764 miliárd eur ročne, táto suma však zahŕňa celkové opatrenia na zníženie emisií skleníkových plynov, nemožno ju preto stotožniť s objemom investícií do samotných nových technológií.

Krajiny EÚ síce investovali v priemere 764 miliárd eur ročne, táto suma však zahŕňa celkové opatrenia na zníženie emisií skleníkových plynov, nemožno ju stotožniť s objemom investícií do samotných nových technológií.

Konkrétnejšie číslo za minulý rok uvádza Európska investičná banka, ktorá podporila projekty za viac ako 100 miliárd eur v oblasti modernizácie sietí, obnoviteľných zdrojov, priemyselnej dekarbonizácie a skladovania energie.

Disproporcia medzi Čínou a zvyškom sveta je výrazná aj v porovnaní dlhšieho časového obdobia.

Čínske vládne zdroje sa chvália tým, že v rokoch 2021 až 2025 krajina získala viac ako 40 percent svetových patentov v technológiách obnoviteľných zdrojov a posúva účinnosť fotovoltiky aj veterných elektrární. V tomto období vybudovala aj takmer 17 miliónov nabíjacích jednotiek pre elektromobilitu.

Spolu s rozvojom však Čína zaznamenáva aj negatívne následky, resp. že prirýchly rozvoj vedie k prehrievaniu trhu. Napríklad nadmerné kapacity solárnych elektrární viedli v prvom polroku 2025 k tomu, že šesť prevádzkových spoločností vykázalo úhrnnú stratu vo výške 2,8 miliardy dolárov, čo si vyžiadalo zásah centrálnej vlády.

Napriek oficiálnej ideológii marxizmu a komunizmu a tomu, že riadiacou politickou silou v Číne je stále Komunistická strana, nejde o komunizmus, aký by sme si mohli pamätať spred roka 1989 u nás.

Súťaž po čínsky

Na jednej strane v Číne funguje totálna kontrola života jednotlivca, o ktorej by sa československým komunistom nezdalo ani v najodvážnejších snoch a ktorú čínskym súdruhom umožňujú realizovať moderné technológie, rozšírenie sociálnych sietí a umelej inteligencie.

Na druhej strane sa ekonomický systém Číny viac ponáša na Spojené štáty ako na rigidne centralizovaný systém známy z čias sovietskeho centrálneho plánovania.

Stále tam síce existujú päťročnice alebo viacročnice a základné úlohy plánov vychádzajú z centrálnej vlády v Pekingu, tá však tieto plány realizuje riadenou súťažou. V zhode so základnou filozofiou, ktorá je obsiahnutá jednak v tradičnom čínskom myslení a jednak v marxizme, resp. maoizme – že kolektív a jeho záujem je viac ako jednotlivec a individuálny záujem –, túto súťaž realizujú jednotlivé regióny, resp. provincie.

Jednoducho: centrálna vláda zadá projekt, vyberie vhodné regióny, ktoré majú dobré podmienky na jeho realizáciu – napríklad dostatok vhodnej pracovnej sily, energetických zdrojov, iných surovín alebo vhodnú infraštruktúru –, a tieto regióny potom projekt realizujú.

Centrálna vláda ponecháva vedeniam týchto projektov takpovediac voľnú ruku – môžu skúšať rôzne postupy, skúmať a vyvíjať technológie, vyberať si vhodných subdodávateľov a podobne. Keď uplynie termín, ktorý projektu centrálna vláda vymedzila, regionálne štruktúry predložia svoje výsledky.

A keďže Číňania sú ekonomicky mimoriadne pragmatickí, víťazný projekt nie je vybraný podľa toho, akých má kto kamarátov v politbyre, ale podľa toho, či je ekonomicky efektívny a schopný uspieť aj v globálnej konkurencii.

Keďže Číňania sú ekonomicky mimoriadne pragmatickí, víťazný projekt nie je vybraný podľa toho, akých má kto kamarátov v politbyre, ale či je ekonomicky efektívny a schopný uspieť aj v globálnej konkurencii.

Čína má k dispozícii dostatok zdrojov, ľudských aj finančných, aby si takéto „laboratóriá“ mohla dovoliť vrátane toho, že časť prostriedkov vyjde takpovediac navnivoč, resp. slúžia na to, aby definovali „cesty, po ktorých sa nevydať“.

Príkladom, ktorý úzko súvisí s našou témou a ktorý ukazuje práve modelové odskúšanie najprv na úrovni regiónu či provincie, je budovanie spotového trhu s elektrinou. Spotový trh znamená okamžité obchodovanie s vyrobenou elektrinou s pokrytím dopytu napríklad v polhodinových slotoch.

Nevýhodou je síce ťažko predvídateľný vývoj ceny, no zároveň umožňuje umiestniť v spotrebe takmer všetku vyrobenú elektrinu v reálnom čase a zároveň v prípade nižšieho dopytu operatívne znižovať výkon flexibilných zdrojov. To znižuje riziko nestability v prenosovej sústave.

Medzi rokmi 2021 a 2023 si Peking pilotne vyskúšal spotový trh v provinciách Gansu, Šen-si a Kuang-tung. V roku 2024 nasledovalo odskúšanie medziprovincionálneho spotového trhu a nasadenie pilotného fungovania v ďalších provinciách. Do konca tohto roka chce Čína spustiť spotový trh na celom svojom území.

Okrem toho od roku 2021 prebiehajú pilotné programy „green power trading“ v oblastiach Peking, Kanton a Vnútorné Mongolsko. Ide o kombináciu cien elektriny a tzv. green certificates, teda zelených certifikátov. Jeden certifikát sa rovná jedna MWh „zelenej“ energie a zároveň obchodovateľnej jednotke. Centrálna vláda plánuje rozvojom tohto obchodovania postupne znižovať objem dotácií do OZE a nastaviť jednotné trhové postupy. Do roku 2030 sa zelené certifikáty majú stať plnou súčasťou spotových trhov v celej Číne.

Do roku 2024 objem trhového obchodovania s elektrinou narástol z 1,1 miliardy MWh (2016) na 6,2 miliardy MWh, trhový obchod pokrýva 63 percent celkovej spotreby. Obnoviteľné zdroje tvoria až 55 percent obchodovaného objemu.

Obnoviteľné zdroje energie tvoria v Číne až 55 percent trhovo obchodovaného objemu elektriny.

Podľa oficiálnych správ teda zaznamenáva Čína v týchto projektoch významný pokrok a stanovené ciele sa jej darí napĺňať. Existujú však stále regionálne bariéry medzi oblasťami, ktoré elektrinu primárne vyrábajú (najmä na severe), a regiónmi s vysokou spotrebou (predovšetkým na východe a juhu).

Preto sa okrem koordinácie trhu pustil Peking aj do výstavby ultravysokonapäťových sietí. Ich hlavnou praktickou výhodou je, že umožňujú prenášať väčšie objemy elektriny pri nižších stratách pri prenose, čo v prípade Číny znamená tisíce kilometrov od výroby k spotrebiteľom. S ich budovaním začal Peking v rokoch 2008 a 2009, súčasný rozsah sa odhaduje 40- až 48-tisíc kilometrov.

Ak to porovnáme so Spojenými štátmi, tam rovnako funguje akési laboratórium, ktoré selektuje životaschopné a efektívne nápady a prístupy od tých, ktoré vedú do slepej uličky. S tým rozdielom, že v USA tieto projekty stoja primárne na súkromnom financovaní. A úspešní bohatnú, neúspešní krachujú.

Navonok je to na prvý pohľad krutý systém, ktorý však v konečnom dôsledku presúva zdroje tam, kde prinášajú výsledky, a následne ponúka príležitosti aj tým, ktorí sprvoti neuspeli. Ľudia, ktorí prišli o prácu v neúspešných projektoch, sa následne so svojím vzdelaním a skúsenosťami môžu uplatniť v tých úspešných. Tomu nahráva aj prirodzená mobilita ľudí v USA, ktorí sú schopní sa zo dňa na deň za prácou presťahovať aj tisíce kilometrov.

Takáto mobilita existuje aj v Číne, tam je však totalitne riadená. Ak Komunistická strana na nejaký projekt potrebuje tisíce ľudí, jednoducho ich presťahuje alebo zriadi ďalší pracovný tábor. Na druhej strane má v moci zakázať ľuďom, aby sa sťahovali.

Európskej únii na jednej strane chýba otvorený trhový priestor na súťaž nápadov a projektov, ktorý brzdí predovšetkým rozsiahla miera regulácií a podrobného výkazníctva, na druhej strane nemá k dispozícii neobmedzenú politickú silu, ktorá by centrálne a bez prieťahov rozhodovala o alokácii zdrojov a projektov.

Nevýhodou EÚ voči Číne je slabá akcieschopnosť a voči USA užší priestor na voľnú súťaž. Následkom je, že tí najschopnejší sú do veľkej miery odlákaní americkým trhom (čo v bežnej reči poznáme ako odliv mozgov).

Paralela s vývojom v AI

EÚ sa na oba tieto svety pozerá z diaľky a akoby sa nevedela rozhodnúť, ktorý z týchto modelov si zvoliť. Rada by stvorila akéhosi mačkopsa. Ukážkovým príkladom je nedávny text bývalého šéfa Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku Vladimíra Šuchu. Hoci píše o umelej inteligencii, aj v tomto segmente platí, čo v postfosílnych technológiách – dominujú mu USA a Čína a zvyšok sveta vrátane Európy sa prizerá.

Šucha si myslí, že je možná európska „tretia cesta“, EÚ zvýši svoje investície a vytvorí vlastnú AI infraštruktúru spolu s demokratickými spojencami ako Kanada, Austrália či Japonsko. Navrhuje, aby sa EÚ nevydávala ani cestou USA, ani cestou Číny, pretože „ak vyhrá európsky model, budete žiť vo svete, kde AI slúži ľuďom, nie naopak. Budete mať právo vedieť, ako AI rozhoduje o vašom živote. Budete môcť AI systémy kontrolovať a meniť. Nebude to najrýchlejšie ani najefektívnejšie, ale bude to ľudské“.

Znelo by to až naivne s nárokom na blahosklonný úsmev, ak by si človek neuvedomil, že to píše niekdajší najvyšší predstaviteľ Európskej komisie, ktorá opakovane prichádza s návrhmi, aby AI pod kontrolou úradov mohla čítať všetku našu elektronickú komunikáciu.

Ak by takto mala vyzerať budúcnosť AI v Európe, je šťastím, že EÚ nemá dostatočné kapacity, aby sa technologicky vyrovnala USA a Číne, a zostáva nám dúfať, že dá napokon prednosť „bezohľadnému“ americkému modelu so všetkými rizikami, ale aj slobodou, pred čínskym online koncentračným táborom.

Suroviny v prvom rade

Skladba surovinovej základne je v prípade solárnych panelov, veterných elektrární či elektroáut na rozdiel od fosílnych technológií pestrejšia a okrem základného hardvéru (oceľ a hliník) si vyžaduje aj množstvo ďalších surovín v nezanedbateľnom pomere. Typicky najmä meď, lítium, kobalt, nikel, grafit či prvky vzácnych zemín, teda materiály vhodných predovšetkým na výrobu, prenos a skladovanie elektrickej energie.

Zaujímavé porovnanie materiálovej potreby môžeme vidieť pri údajoch na výrobu auta na fosílny a na elektrický pohon od Medzinárodnej agentúry pre energiu.

Samozrejme, rovnako ako v prípade fosílnych palív, teda uhlia, ropy a zemného plynu, ani zdroje kovov, teda nerasty, nie sú po zemeguli rozložené rovnomerne. Sú krajiny, ktoré nedisponujú takmer žiadnymi alebo minimálnymi zdrojmi a kde je ich ťažba a spracovanie ekonomicky nerentabilné. A potom krajiny, ktoré majú bohaté zdroje jednej alebo aj niekoľkých surovín.

Príkladom je susedná Ukrajina. Jej prírodné bohatstvo je predmetom záujmu Trumpovej administratívy a nie je to tak dávno, čo americký prezident podmieňoval pokračovanie podpory Ukrajiny v obrane proti Rusku práve prístupom k jej nerastným zdrojom cez prednostné udelenie ťažobných licencií americkým spoločnostiam. Ukrajina disponuje niekoľkými materiálmi, ktoré sú využívané v postfosílnych technológiách.

Ukrajinské nerastné bohatstvoTrump ponúka Kyjevu pomoc výmenou za prístup k licenciám na ťažbu. Ukrajina je spolupráci otvorená

Erik Potocký

Krajín, ktoré majú hojné zdroje nerastných surovín, pri ktorých sa ťažba ekonomicky oplatí, je vo svete len zopár. V Južnej Amerike nájdeme veľké ložiská medi a lítia (Chile, Bolívia). V africkej Konžskej demokratickej republike zas náleziská kobaltu, bohaté zásoby niklu má Rusko a podobne.

Peking v týchto oblastiach už roky pôsobí viac či menej asertívne a podarilo sa mu získať dominantný prístup k nerastom. Za zmienku stojí aj fakt, že na Ukrajine bola pred vojnou najväčším zahraničným investorom práve Čína, a je málo pravdepodobné, že nepoškuľovala aj po nerastných zdrojoch.

Rusko padlo Číne do náruče takpovediac bez námahy. Po napadnutí Ukrajiny čelila Moskva už viacerým kolám sankcií, ktoré ju odrezali od veľkej časti obchodu so západnými krajinami, a preto neváhala ponúknuť svoje suroviny Číne. A keďže Rusi potrebujú predávať, aby mali na financovanie vojny, ceny si určuje Peking a Rusko sa čoraz viac stáva de facto čínskym vazalom (značná časť ruského Ďalekého východu, zvlášť Mandžuska, je už kapitálovo v čínskych rukách).

Čína takto v mnohých častiach sveta získala exkluzívny prístup k surovinám na nové technológie ešte v časoch, keď tie boli vývojovo „v plienkach“. Dnes tento náskok naplno využíva.

Boj o nové surovinyČína začína používať kritické minerály ako geopolitickú zbraň

Erik Potocký

Ak sa pozrieme len na nedávne aktivity, v roku 2023 čínske spoločnosti investovali asi 16 miliárd dolárov do nákupu baní, resp. ťažobných licencií v zahraničí, čo bolo najviac za predchádzajúcich desať rokov (medená baňa v Afganistane za päť miliárd, zlatá baňa v Ghane za jednu miliardu a predbežná zmluva so Zambiou za päť miliárd dolárov).

V roku 2024 čínske akvizície v ťažiarskom sektore dosiahli ďalšie maximum – 21,4 miliardy dolárov v rámci iniciatívy Novej hodvábnej cesty (Belt and Road Initiative).

Podľa starších údajov v rokoch 2000 až 2021 investovali čínske spoločnosti (samozrejme, pod štátnym patronátom) 57 miliárd dolárov do ťažby a spracovania kritických surovín (meď, kobalt, nikel, lítium, vzácne zeminy) v rozvojových krajinách.

Aj tu si treba uvedomiť rozdielnosť čínskeho a európskeho prístupu. Peking sa neriadi horizontom štvor- či päťročných volebných období. Premýšľa minimálne v horizonte dekád a investície, ktoré spočiatku vyžadujú silný dumping a idú do priebežných strát, napokon prinášajú zisky v stovkách miliárd.

Zaujímavé zásoby má Čína aj na vlastnom území. A v tejto súvislosti je napríklad absolútnou fantáziou to, že by sa Peking niekedy vzdal Tibetu, tak ako to požaduje exilová vláda tejto bývalej samostatnej krajiny na čele s dalajlámom a čo požadujú aj mnohí aktivisti vo svete.

Tibet je totiž masívnou zásobárňou lítia. Navyše lítia s nízkonákladovou ťažbou (extrakciou zo soľných jazier bez potreby ťažby a spracovania tuhých rúd).

Okrem toho má Tibet zaujímavé zásoby aj v prípade ďalších dôležitých surovín. Lítium sa okrem soľných jazier nachádza aj v sedimentoch geotermálnych prameňov. Ich ročná výdatnosť je podľa doterajších prieskumov asi 246 ton lítia, 54 ton rubídia, 233 ton cézia a 2 747 ton bóru. Tieto pramene naznačujú prítomnosť hlbších ložísk, ktoré si však budú vyžadovať tzv. hard-rock ťažbu.

Prístup k surovinám je kľúčový pre akúkoľvek priemyselnú aktivitu. To, že sa dnes hovorí o zelenej transformácii alebo o postfosílnych technológiách, na tomto fakte nič nemení.

Čína ťaží, investuje, skupuje bane a sľubné ložiská po celom svete, navyše pri niektorých druhoch nerastov má aj vlastné nezanedbateľné zásoby.

Čína ťaží, investuje, skupuje bane a sľubné ložiská po celom svete, navyše pri niektorých druhoch nerastov má aj vlastné nezanedbateľné zásoby. A využíva ich, či sa chystá ich využívať. 

Bude to síce už opakované konštatovanie, ale Európa zaspala aj v tomto. Len relatívne nedávno EÚ prijala komplexnú stratégiu prístupu ku kritickým surovinám. V čase, keď je veľká časť známych ložísk už takpovediac obsadená.

Na domácej pôde neťaží, pretože by to vyvolalo masívne protesty verejnosti. A ak sa rozhodne pre akvizície v zahraničí, spolu s ekonomickou investíciou prináša aj ideologické školenie. Investíciu podmieňuje prijímaním najrôznejších reprodukčných „práv“ (rozumej potratov a antikoncepcie), LGBT agendy, kvót a ďalších výdobytkov progresívnej politiky.

No krajiny tretieho sveta o tieto kolaterálne „benefity“ zväčša záujem nemajú. Chcieť od krajín, kde sa napríklad za homosexualitu ešte kameňuje, aby pracovali na implementácii registrovaných partnerstiev, je absolútne nepochopenie reality.

Hoci Čínu vnímame ako ideologického molocha, v tomto prichádza do tretieho sveta s čistým biznisom. Ak k tomu pripojí ešte „motiváciu“ pre miestnych lídrov, odpoveď na to, kto bude napokon ťažiť, je jasná.

Uhoľný tieň

Napriek všetkému vyššie spomenutému sa nad čínskou energetikou stále vznáša mrak (doslova) silného znečistenia. To pochádza z uhoľných elektrární, ktoré stále tvoria takmer 60 percent výroby a dodávky elektriny v krajine.

Čína spotrebúva 35 percent globálnej ročnej spotreby uhlia a naďalej zvyšuje inštalovaný výkon uhoľných elektrární. V roku 2024 sa začalo so stavbou 94,5 GW nových uhoľných elektrární a v prvom polroku 2025 pribudlo 21 GW inštalovaného výkonu, čo je najväčší objem za ostatných desať rokov.

Na uhlie sa Čína spolieha aj preto, že má dostatočné množstvo vlastných zásob, odhadujú sa na 143 miliárd ton, čo je 13,3 percenta globálnych zásob. Uhlie však aj dováža – rok 2024 bol rekordný –, import bol 542,8 milióna ton. Najviac z Ruska, Austrálie, Mongolska a Indonézie. 

Brať si Čínu ako vzor?

Výpočet toho, čo všetko Čína urobila v úsilí o globálnu dominanciu a líderstvo v nových technológiách spájaných s tzv. zelenou transformáciou, môže v niektorých momentoch znieť ako adorácia systému, ktorý táto krajina na dosiahnutie svojho cieľa využíva.

Mnohé z dosiahnutého však umožňuje práve totalitný politický systém, ktorý v Číne existuje, vychádzajúci zo syntézy marxizmu, resp. maoizmu, a tradičného myslenia zdôrazňujúceho harmóniu ako základ fungujúcej spoločnosti. A na dosiahnutie tejto harmónie využíva represívne nástroje.

V nebývalej miere jej v tom pomáhajú aj moderné technológie – napríklad systém sociálneho kreditu, ktorý zneprístupňuje verejné služby „problémovým“ členom spoločnosti, či všadeprítomné kamery s technológiou rozpoznávania tváre. Normalizačné praktiky ŠtB sú oproti možnostiam moderného technologicky vyspelého totalitného štátu len slabým odvarom.

Hospodársky rast a technologický pokrok Číny je teda ohromujúci, no otázkou je, či by sme boli ochotní vymeniť tieto ukazovatele za stratu osobnej slobody a neustály dohľad úradov nad každým aspektom nášho života.