Je rešpektovaným odborníkom a dlhodobým kritikom toho, ako školstvo funguje. Keď sa nedávno rozhodol, že prijme ponuku ministra školstva byť jeho poradcom, rozvíril debatu o tom, či je lepšie s ministrom Plavčanom spolupracovať alebo bojovať. 

Aj v našej nedávnej ankete ste boli skôr kritikom než podporovateľom nového ministra. Prečo ste napokon prijali ponuku stať sa jeho poradcom?

Áno, mal som viaceré pochybnosti. Napríklad či bude mať minister Plavčan dostatočne silné politické krytie potrebné na navýšenie rozpočtu školstva, na rokovania so ZMOSom atď. Táto pochybnosť do istej miery pretrváva, ale to nezávisí iba od neho. Čas ukáže. Mojou druhou výhradou bolo, že najviac problémov máme v oblasti regionálneho školstva, zatiaľ čo minister sa dlhodobo venoval vysokým školám.

Tu ma čiastočne upokojili dve veci. Jednak to, že je veľmi otvorený rokovaniu s externým prostredím, zdá sa mi, že viac ako ktorýkoľvek minister pred ním. Druhým pozitívnym signálom je pre mňa zloženie tímu jeho externých poradcov. Väčšina z nás je zameraná práve na oblasť regionálneho školstva – okrem mňa ešte Zuzana Zimenová, Juraj Vantuch, Ivan Juráš a do istej miery aj Milan Ftáčnik, ktorý síce dnes učí na vysokej škole, ale ako bývalý minister mal na starosti aj regionálne školstvo. 

Môže minister, ktorý predtým nepretržite dvadsaťpäť rokov pracoval na ministerstve školstva, doň priniesť nový vietor?

To sa tiež ukáže až časom. Ale pozrime sa na to takto: v úspešnej reklamnej agentúre nemusí riaditeľ osobne vymýšľať najlepšie slogany. Dôležité je, aby dobre manažoval svojich kreatívcov a dával im priestor.

Potom ale asi kritici vášho rozhodnutia správne hovoria, že tých pochybností je priveľa na to, aby sa dalo dúfať v úspech.

Keď som dostal ponuku stať sa externým poradcom, toto všetko som zvažoval. Už roky stav nášho školstva komentujem, a to dosť kriticky, píšem o ňom v Dobrej škole a inde. Mal som pocit, že keby som tú ponuku odmietol, vyzeral by som ako táraj, ktorý vedie kaviarenské reči, a keď dostane možnosť prispieť k náprave, zľakne sa. Niektorí priatelia sa počudovali, aj verejne, že som ochotný pracovať pre vládu SMERU a SNS. 

Čo ste im na to povedali? 

Že nepracujem pre žiadnu vládu, ale pre deti tejto krajiny. Chcem, aby chodili do lepších škôl. Svoju úlohu vnímam čisto odborne a apoliticky. Bol by som rád pracoval aj pre vládu Ivety Radičovej, ale prijať môžete iba ponuku, ktorú dostanete. Ja som sa nikdy nikomu aktívne neponúkal, ani vtedy, ani teraz.

Naozaj veríte, že počas najbližších štyroch rokov sa môže školstvo výraznejšie pohnúť dopredu?

Netuším, čo sa nakoniec naozaj podarí, ale vyhodnotil som to tak, že stojí za to stať sa súčasťou tímu, ktorý sa o zásadnejšie zmeny aspoň pokúsi. Vidím dve zásadné riziká, na ktoré nemám žiadny vplyv. Prvým je financovanie. Keď má človek ranu na nohe, môže ju ignorovať týždeň, dva, možno aj dlhšie.

Ale vo chvíli, keď mu začne hnisať, stane sa urgentnou a strhne na seba všetku pozornosť. V tej chvíli sa s tým človekom nemôžete rozprávať o tom, že by sa mal zdravšie stravovať. Vlády tejto krajiny tak dlho podceňovali financovanie školstva, až ten problém „začal hnisať“ a prehlušil všetko ostatné.

Ak sa nezvýšia platy učiteľov a ak školy nedostanú viac peňazí na plnenie svojich úloh, nebude sa s nimi dať rozumne hovoriť o ďalších vážnych problémoch. A bez učiteľov nie je žiadna zásadnejšia zmena možná.

Peniaze sú jeden problém, ďalším je chaos, ktorým školstvo za posledné dve dekády prechádza.

V tomto vidím situáciu horšie ako minister Plavčan. Ten prirovnal školstvo k veľkej zaoceánskej lodi, ktorá iba veľmi pomaly reaguje na pohyby kormidla. No podľa mňa ide o obrovskú loď, na palubách ktorej sa nachádza päť rôznych kormidiel. Pri každom niekto stojí a otáča ním podľa svojich predstáv. Vo výsledku loď buď nemení smer, alebo ho mení viac-menej chaoticky.

Ibaže takto sa nedá riadiť ani loď, ani firma, ani školstvo. Ak sa manažment nedá do poriadku, je málo pravdepodobné, že sa podarí výraznejšie zmeniť kurz.

Čo ak sa ten kurz nezačne meniť? Čo bude potom tým kritériom, podľa ktorého si budete hodnotiť, či to má zmysel?

V prvom rade asi miera vplyvu. Mám veľa vlastných projektov, ktoré nechcem obmedzovať, takže práca pre ministerstvo ide z veľkej časti nad rámec môjho doterajšieho pracovného výkonu. A určite by som nebol ochotný písať po večeroch a víkendoch nejaké materiály či vysedávať na rôznych poradách, ak by som nevidel konkrétne výsledky tej práce. Iní ľudia ich pritom nemusia vždy vidieť.

Ak by hrozilo, že v nejakom zákone bude hlúposť a ja tomu dokážem zabrániť, pozorovateľ zvonku nič neuvidí, ale ja môžem mať pocit užitočnosti.

Byť poradcom znie dosť nejasne. Aký bude váš reálny vplyv?

Neviem zatiaľ odhadnúť, či ako tím poradcov skutočne budeme mať šancu do procesov a do rozhodovania reálne zasahovať, aká bude rezistencia vnútri ministerstva, v rezortných ústavoch, aké budú ingerencie zo strany politikov či lobistov.

Výkonné právomoci externého poradcu sú, myslím, nulové. Môže len pripomienkovať materiály, písať vlastné návrhy, občas vystúpiť na porade. Ak to nebude mať žiadny efekt, rád prenechám miesto niekomu inému.

Čo ak minister podnikne kroky, ktoré budú znamenať vážny problém, morálny či odborný? V jeho minulosti sa také už objavili, keď dostával s kolegami nenáležité odmeny.

Také kroky by mohli byť dôvodom pre ukončenie spolupráce. Poviem to rovno: od ministra Čaploviča by som podobnú ponuku nebol prijal, pretože mnohé jeho výroky a názory boli zásadne nekompatibilné s mojím videním školstva, vzdelávania, života. Momentálne takúto nekompatibilitu necítim.

Aký máte zatiaľ dojem z ministra?

Zatiaľ sa stretávame minimálne, ako poradcovia spolupracujeme najmä s Petrom Mederlym, interným poradcom ministra. Som teda odkázaný najmä na jeho mediálne výstupy. Vnímam, že sa do práce pustil s veľkou vervou a vidím na ňom úprimné zaujatie pre vec. Viac ako jeho predchodcovia je otvorený spolupráci s externým prostredím. 

Nie je tá otvorenosť zatiaľ len deklarovaná, mediálna?

Dušan Čaplovič hanebne ignoroval učiteľa Ota Žarnaya a jeho problémy, minister Plavčan ihneď osobne navštívil učiteľku v Jelke, ktorú fyzicky napadla rodina žiaka. Keď bola nedávno verejná diskusia o stave školstva, išiel tam a sadol si do publika.

Súhlasil so zverejnením fotografie, na ktorej v ministerskej pracovni stojí na hlave. Pre niekoho to môžu byť banálne maličkosti, ale ja v nich cítim niečo ľudské, čo mi u ministrov školstva dosť dlho chýbalo. Samozrejme si uvedomujem, že ministrov úspech nebude závisieť od toho, ako pekne vie stáť na hlave. Ale na hlbšie hodnotenia je ešte priskoro. Spýtajte sa o pol roka, o rok.

Nebojíte sa, že po spolupráci, ktorá nepovedie k výsledkom, stratíte kredit?

Každý máme vlastnú karmu, preto dúfam, že budem posudzovaný podľa svojich vlastných skutkov, nie podľa skutkov iných ľudí. Nezmenil som názory, neopustil som iné svoje projekty, ktoré boli doteraz mnohými vnímané ako prospešné.

Nevidím teda dôvod na to, aby som v očiach iných strácal kredit. A nevidel by som ho ani vtedy, ak sa napriek našej snahe veci nezlepšia. Pokúsiť sa predsa nie je nemorálne. Môže to byť nanajvýš naivné.

Foto – Zuzana Očovanová