Pôsobí ako špeciálna pedagogička v Dennom psychiatrickom stacionári pri I. Psychiatrickej klinike Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach.

Pacientom s duševným ochorením pomáha začleniť sa do života aj tým, že s nimi chodí na koncerty, do divadla alebo pečie koláče. Svoju prácu berie ako poslanie.

Marta Sabolová hovorí, že pre spoločnosť sú psychické problémy stále stigmou.

„Keď má niekto sadru, želáme mu, aby sa rýchlo uzdravil. Ale od pacientov s duševnými ochoreniami sa odťahujeme,“ vysvetľuje v rozhovore pre Postoj.

Začínala ako zdravotná sestra na ARE, neskôr pracovala s dospelými mentálne postihnutými v Stropkove. V Prahe absolvovala špeciálnu pedagogiku.

V stacionári cítia ľudia s psychiatrickými diagnózami prijatie, pomáhate im. Za jeho bránami ich však čaká bežný život, kde na nich nemusí brať okolie ohľad, najmä ak nevie o ich problémoch.

Snažíme sa ich posúvať ďalej. V stacionári ich posilníme, okrešeme, postavíme na nohy, aby mohli prejsť do reálneho života. Majú tu terapie so psychológom alebo s liečebným pedagógom. Vždy si môžu pripraviť tému alebo problém, ktorý chcú so psychológom riešiť.

Odborník ich postupne pripravuje, ako majú reagovať na jednotlivé situácie, ku ktorým môže v živote dôjsť.

Učia sa po malých krôčikoch, ako ďalej fungovať a zvládať to, čo sa im stalo.

Niektorí pacienti u nás skončili napríklad kvôli bossingu na pracovisku. Aj v takom prípade im pomohli rôzne aktivity, keď sa dokázali postaviť za seba, prísť za nadriadeným a vyriešiť si svoju situáciu.

Tí, ktorí sú kvôli diagnóze dlhodobo doma, sa učia fungovaniu, ako ísť na nákup, ku kaderníčke. Je to pre nich veľká pomoc.

Čiže činnosti, ktoré sú pre nás bežné, berú ako veľkú výzvu.

Určite áno. Máme pacientov, ktorí sa v stacionári zaktivizujú a potom doma dokážu navariť deťom. Pritom majú bežne problém pripraviť obyčajný obed.

Začnú a idú si ľahnúť, viac nezvládnu. Napríklad ich učíme, aby si jeden deň pripravili ryžu a až ten ďalší deň mäso, aby toho na nich nebolo veľa.

Keď pečieme jednoduchý hrnčekový koláč, vždy dám cesto miešať chlapom, aby sa zapájali a popasovali sa s tým. Sú ženy, ktoré kvôli svojej diagnóze nedokážu nič upiecť. A tu prídu na to, že upiecť bábovku je ľahké.

Keď som sa nedávno rozprávala s primárkou detskej psychiatrie, povedala, že za psychickými problémami môže byť aj chýbajúca komunikácia v rodine. Máte pocit, že komunikácia s blízkymi chýba aj vašim dospelým pacientom?

Určite áno. Tu sa podelia o svoje starosti aj radosti alebo sa vyplačú a cítia úľavu. Vidia, že nie sú sami v podobnej situácii. Nachádzajú tu svoje bezpečie, môžu sa vzájomne porozprávať a nájsť porozumenie.

Zároveň ich motivujeme k činnostiam aj doma. Pokračujú v ručných prácach – napríklad háčkovaní, ktoré sa naučili v stacionári.

Obľúbenou terapiou sú výlety v prírode, tie ich unavia a pomôže im to večer lepšie zaspať.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Skrývajú pacienti s psychiatrickými ochorením svoju diagnózu? Chodia napríklad do práce a navonok sa tvária, že je všetko v poriadku?

Veľakrát takto žijú a myslia si, že ešte to zvládnu. Často ani netušia, že trpia depresiou alebo syndrómom vyhorenia. Až ich príbuzní zbadajú zmeny v ich bežnom fungovaní. Vtedy navštívia lekára.

Čo si môžeme predstaviť pod denným psychiatrickým stacionárom?

Je to ambulantná forma psychiatrickej starostlivosti. Ide o komunitnú liečbu pod vedením psychiatra, špeciálneho a liečebného pedagóga a psychológa.

Pacienti tu majú aktivity za účelom sebaspoznávania, sebaúcty, zmeny pohľadu na vlastný život. Naším cieľom je, aby sa dokázali vrátiť do plnohodnotného života alebo si zlepšili stav.

Po hospitalizácii na psychiatrii pacienti často nevedia nastúpiť do reálneho života alebo do práce, v stacionári sa naučia dennému režimu.

Sú často doma sami a nedokážu vyjsť von, nedokážu sa o seba postarať, boja sa ísť do obchodu či autobusom.

Keď navštevujú denný stacionár, musia ráno vstať, obliecť sa, umyť sa, nachystať sa, je pre nich dôležité znova sa to naučiť. Je to taký most do reality.

S akými diagnózami prichádzajú?

Sú to najmä pacienti s úzkostnými poruchami, depresiou, so schizofréniou. Často hovoria o príliš veľkom strese na pracovisku alebo v škole, ktorý negatívne vplýva na ich fyzické a psychické zdravie.

Pribúda aj mladých ľudí. Ich problémy sa začali už na škole, kde prežívali šikanu alebo pociťovali príliš vysoké nároky zo strany rodičov.

Čo všetko sa dá robiť v stacionári?

Okrem terapie s psychológom majú pohybovú aktivitu v telocvični, na muzikoterapii si spoločne zaspievajú.

Venujeme sa ručným prácam, veľmi obľúbená je ergoterapia – liečba prácou v našej záhradke, ktorú sme si svojpomocne vybudovali a tam si vyrábame rôzne výrobky z prírodných materiálov.

Každý mesiac ideme na divadelné predstavenie, do filharmónie či múzea. Po takýchto podujatiach si posedíme pri koláčiku a rozprávame sa o tom, čo sa im páčilo.

Zaujímavá je pre nich tiež návšteva botanickej či zoologickej záhrady. Obľúbené sú prechádzky v prírode, opekačky. Varíme si vianočnú kapustnicu, pečieme medovníky.

Pre mnohých je návšteva múzea či opekačka všedná záležitosť, čiže pre pacientov ide o veľkú vec?

Pacienti v ťažkej depresii prichádzajú na prvé sedenia často neupravení, v teplákoch, nemajú záujem o to, ako vyzerajú. Ale postupne sa začínajú o seba starať a vidieť zmenu aj v ich výzore. Začnú sa pekne obliekať. Pre depresívnych pacientov je to veľký posun.

Ako s nimi pracujete? Máte viac ľudí s rôznymi diagnózami.

Pri prvom pobyte majú ešte strach, nevedia, čo ich čaká. Po rozhovore s lekárom ich oboznámim s režimom v stacionári, s priestorom. Snažím sa ich zapájať do aktivít, zoznámiť s ostatnými, aby nadobudli dôveru a pocit bezpečia.

Dnes sme napríklad tvorili z modelovacej hmoty. Táto činnosť im pomáha sústrediť sa na prácu a zabudnúť na svoje starosti.

Pacient s obsedantno-kompulzívnou poruchou napríklad pomáhal zarovnať terén v záhradke, chytil do ruky fúrik, lopatu. Sám ocenil, že aspoň pri práci nemal myšlienky, ktoré ho ťažia.

Práca pacientov napĺňa, pomáha im. Dôležité je ich povzbudzovať, motivovať, pochváliť a tešiť sa s nimi z každej maličkosti, ktorú sa im podarilo dosiahnuť.

Záhradka, ktorú svojpomocne vybudovali pacienti v rámci ergoterapie. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako zvládajú spoločné aktivity?

V rámci nácviku sociálnych zručností ideme do múzea či divadla. Niekto povie – bežná vec. Ale napríklad pre niekoho je úspech prísť po rokoch na hlavnú ulicu v meste alebo zájsť do kaviarne a chvíľu tam posedieť, prekonať úzkosť.

Pre mňa je najväčšou odmenou, keď vidím, ako pacient plače od šťastia a telefonuje svojim príbuzným, že sedí v kaviarni, že to dokázal. To sú pre mňa silné, dojemné chvíle.

Prečo sa boja ísť na ulicu?

Napríklad majú po traumatizujúcom zážitku strach z ľudí, boja sa sami vyjsť z bytu. No chcú to prekonať.

Podľa toho, čo hovoríte, bežne si človek nemusí uvedomiť, že ak niekto v jeho okolí nechodí na rôzne podujatia, môže za tým byť napríklad psychický problém.

Môže to tak byť. Ľudia to chcú často zakryť a radšej nikam nejdú. Ale v určitej situácii sa to ukáže. Napríklad sú nútení ísť niekam s deťmi, kam nikdy nechceli ísť, a vtedy už povedia, že majú problém.

Veľakrát to skúšajú aj sami potiahnuť, ale bez odbornej pomoci to nedokážu.

Ako vnímajú a zvládajú príbuzní fakt, že ich blízky má psychický problém a chodí do stacionára?

Niekedy to zasiahne celú rodinu. Blízki členovia rodiny majú možnosť prísť porozprávať sa, poradiť sa s lekárom, ako môžu byť nápomocní, ako majú reagovať. Komunikácia s príbuznými je dôležitá.

Laici často nerozumejú ochoreniu, nevedia presne, čo je depresia alebo čo znamená, keď ich otec, mamka má úzkosti či schizofréniu.

Stane sa, že príbuzní zavolajú a sťažujú sa na pacienta, aký je lenivý, že nechce ísť ani vyvenčiť psa. Neuvedomujú si, že práve jeho ochorenie a psychické zmeny ich blízkeho im to nedovolia.

Nedokážu pochopiť, že ten človek niekedy nie je schopný ani sa sám učesať. To nie je lenivosť, to je ich stav.

Pacientovi niekedy vyjde v ústrety aj jeho zamestnávateľ, umožní mu liečbu tak dlho, ako je to potrebné, upraví mu pracovné podmienky a pomôže mu vrátiť sa do zamestnania. No je to individuálne.

Stáva sa často, že po liečbe ľudia zmenia prácu?

Niektorí sa rozhodnú zmeniť zamestnanie, nájsť si ľahšiu a menej náročnú prácu, aby ich to viac nevyčerpávalo a dokázali plnohodnotne fungovať doma s rodinou, s deťmi. Tešiť sa zo spoločných chvíľ, na ktoré nemali dovtedy dostatok času.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Je stacionár miestom, ktoré môžu využívať dlhodobo?

Pobyt v stacionári by mal trvať 30 pracovných dní, pre pacientov je dobrovoľný. Poisťovňa im prepláca 60 dní ročne.

Chcú vaši pacienti zostať počas liečby v anonymite?

Samozrejme, chránia si svoje súkromie. Najbližšia rodina vie o ich probléme, ale niektorí sa priznajú až po čase. Často však narážajú na nepochopenie aj u najbližších.

Kvôli predsudkom?

Áno, pretože chodiť k psychiatrovi sa ešte stále považuje za slabosť, vnútorné zlyhanie.

Sú aj pacienti, ktorí otvorene rozprávajú o pobyte na psychiatri. Práve tí majú skúsenosti, že takto pomohli ďalším ľuďom, ktorí potrebovali nasmerovať na psychiatra.

Psychické ochorenie môže postretnúť hocikoho. Aj ženy s deťmi, ktoré môžu byť po hospitalizácii zas plnohodnotnými matkami a partnerkami.

V našej spoločnosti, bohužiaľ, stigma z psychiatrie stále existuje. Keď má niekto sadru, želáme mu, aby sa rýchlo uzdravil. Ale od pacientov s duševnými ochoreniami sa odťahujeme.

Ľudia nemajú problém rozprávať o tom, že boli na kontrole u urológa alebo diabetológa. No málokto povie, že bol u psychiatra. Ale neliečené duševné ochorenia predstavujú pre ľudí dosť veľké riziko a môžu sa končiť aj tragicky.