Psychológ o tichom strese Maskujeme ho za výkon. Keď však žijem dlho v niečom, čo je pseudopravda, tak škodím sám sebe

Sú úspešní, výkonní v práci aj vo voľnom čase, majú v podstate dobrý život, kým nepríde moment, keď už nevládzu. 

„V nejakom bode je to popieranie pravdy o sebe. Sú to ľudia, ktorí necítia únavu, napätie ani potrebu oddychovať, pretože nie sú v plnom kontakte sami so sebou. Možno to nepoznajú, možno nemajú čas, možno sú zahltení životom. Z vonkajšieho pohľadu všetko zvládajú, ale v sebe sú dlhodobo napätí a to napätie je ich normou,“ hovorí psychológ Karol Kováč. 

Hovoríte, že ľudia, ktorí trpia tichým stresom, to o sebe nevedia a neuvedomujú si to. Ako potom môžu prísť na to, že sa ich to týka?

Keď hovorím o tichom strese, nemyslím tým medicínsku diagnózu, ale stav chronického, dlhodobého, človekom „znormalizovaného“ stresu, ktorý sa stal jeho štandardom.

Najčastejší symptóm tichého stresu, s ktorým k nám chodia ľudia, je problém so zaspávaním alebo pravidelné prebúdzanie sa v noci. 

Alebo prídu s tým, že sa necítia dobre – fyzicky, psychicky, emočne. Absolvovali rôzne vyšetrenia, kde je klinický nález v poriadku, akurát to nerieši ich prežívaný stav. Cítia neustále napätie alebo vyčerpanie, únavu. 

Na akom princípe funguje tichý stres? 

Stresovú reakciu v tele riadi autonómny nervový systém, ktorý prepája mozog s orgánmi a má na starosti procesy, ktoré neovládame vôľou, ako sú činnosť srdca, obličiek, pečene či pľúc.

Základná schéma je, že mozog vyhodnotí nejaké ohrozenie, dá signál nadobličkám, tam sa začnú tvoriť stresové hormóny a tie v organizme rozbehnú celú plejádu procesov, ktoré nás vybudia, aby sme čo najlepšie zvládli situáciu, ktorej čelíme. 

Ak hrozba pominie, tak organizmus by sa mal prirodzene vrátiť do rovnováhy, stavu oddychu a regenerácie. Keď je to funkčné, tak presne toto sa deje.

Zároveň je to podmienené aj cirkadiálne. To znamená, že s príchodom svetla sa v nás biologicky viac aktivuje sympatická vetva, teda cez deň by sme mali byť prirodzene aktívni.

Ráno vstanem ideálne bez budíka, relatívne svieži. Počas dňa vládzem, idem, zvládam to. A len čo príde tma, mal by som sa postupne preklopiť do parasympatického oddychového režimu. Toto je prirodzený rytmus. Pri veľkej väčšine svojich klientov však vidíme, že to takto nefunguje. 

Prečo to majú pokazené?

Pri tichom strese ide o dlhodobé normalizované napätie. Prirodzene žijeme „v kolečkách“ svojho života, ideme tak, ako veci prichádzajú, vo vychodených koľajach. V tom všetkom sa nezamýšľame, ako máme nastavený životný štýl, ako sa v tom všetkom cítime, čo vlastne prežívame, čo potrebujeme, čo sa s nami v tom všetkom deje.

Uvediem príklad. Zobudím sa, viem, že mám ísť do práce, kde ma čakajú nejaké povinnosti, potom potreby rodiny, deti, iné zodpovednosti. Nie je priestor ani čas sa zamýšľať. Až kým človek nezačne pociťovať, že nevládze, nezvláda to, a väčšinou sa začína pozerať na veci inak.

Aké sú prvé príznaky okrem problémov so spánkom? 

Zavriem oči a točia sa mi tie isté myšlienky dookola alebo si prehrávam v hlave ten deň, emócie, ktoré som zažil. Iným stavom je, keď človek nemá problém zaspať, ale v noci sa pravidelne zobúdza v tú istú hodinu plne aktívny a v mysli mu beží, čo ho čaká ďalší deň.

Treťou možnosťou, s ktorou sa stretávame, je situácia, keď je aj kvantita spánku dostatočná, zároveň sa však človek zobúdza unavený a neodpočinutý. 

V istom veku sa toto deje bežne a ľudia si to zrejme uzavrú s vysvetlením, že to patrí k životu.

Áno, tušia, že sa s nimi niečo deje niekde na pozadí, ale neprikladajú tomu väčšiu váhu. Vedia, že musia fungovať. A keď je to už pre nich samých neznesiteľné, rozhodnú sa siahnuť po pomoci. To je častý príbeh našich klientov. 

Čo sa musí stať, aby si to uvedomili a rozhodli sa, že vyhľadajú pomoc?

Prídu do bodu, keď pochopia, že sa musia stretnúť v pravde sami so sebou. Priznajú si, že sa im naozaj niečo deje – niečo, čo výrazne komplikuje ich prežívanie alebo fungovanie v živote.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aké sú ešte príznaky tichého stresu?

Napríklad človek pociťuje svalové napätie na tele, ktoré si nevie vysvetliť. Je akoby v kŕči. Častejšie je chorý, prichádzajú intolerancie, kardiovaskulárne problémy. Vysoký krvný tlak, pri strese najčastejšie arytmie alebo tachykardie v pokojovom stave. Stav vnútorného napätia sa stáva štandardom. Ženy majú napríklad problém schudnúť, hoci dodržujú diétu.

Títo ľudia však navonok pre okolie nemusia vyzerať, že sú vyčerpaní, unavení, nevýkonní.

Súhlasím. Zaujímavé je, že ľudia, s ktorými sa stretávame, to navonok zvládajú. V jednoduchosti povedané, ľudia, ktorí majú v sebe silne zakódovaný výkonový režim, pocit zodpovednosti, silné vôľové procesy, vedia dobre pracovať s motiváciou. No telo a nervový systém nestíhajú. Väčšinou je to režim, čo všetko musím stihnúť, urobiť, nie čo chcem. 

Súvisí to s niečím, čo sme sa veľmi dávno naučili vo svojich životoch. Naše vzorce môžu pochádzať z pôvodnej rodiny, zo zranení v detstve alebo partnerstvách. Vo výsledku je to viac o používaní stratégií prežitia ako žitia. Musím vydržať, musím to zvládnuť, musím sa prekonať, musím to urobiť, nemôžem odísť, nemôžem zlyhať... 

Poviem to na príklade. Vykonávam prácu, ktorá ma nebaví, nedáva mi žiaden zmysel, ale verím, že ju musím robiť, aby som uživil seba a rodinu. Pravdou je, že hľadanie spôsobov obživy je prirodzené pre dospelosť, ale nemusí to byť práca, ktorá ma likviduje, nenapĺňa moje potreby realizácie.

Pozrieť sa vlastnej pravde do očí je cestou, ktorá vedie k vyššej spokojnosti, kvalite života. Možno nemusím žiť v niečom, čo sa volá pseudopokoj alebo pseudopravda, ktorou škodím sám sebe.

Uvediem príklad. Mám klientku, ktorá je kariérne veľmi šikovná a úspešná, tvrdí, že nemá rada konflikty a nechce vidieť veci také, aké sú, lebo potom by ju mohli bolieť a cítila by sa nepríjemne. Vyhýba sa im a denne podľa svojich vlastných slov prežíva tichý stres v práci.

Čiže títo ľudia môžu dlhodobo dobre fungovať, sú dokonca vysokofunkční. 

Áno, v práci sú veľmi úspešní, môžu mať aj usporiadané vzťahy. Akurát latku života si nastavili tak vysoko, že im vlastné telo nestíha.

Autonómny nervový systém spolu s nami starne. Prirodzene to, čo som si mohol dovoliť ako dvadsaťročný, už nie je úplne protektívne vo veku 40 rokov a už vôbec nie v šesťdesiatke. Pomyselné dane, ktoré za to platím, majú potom vyššie a hlbšie efekty.

Dnes je moderná téma návratu k odolnosti. Nie je to aj v niečom pozitívne, že ľudia sú nastavení tak, že proste musím prežiť, a keď majú ťažšie obdobie, tak zatnú zuby a idú ďalej?

Prirodzene prichádzajú obdobia, keď je potrebné zatnúť zuby, vydržať, prežiť náročné etapy života. Po ťažkom období by však malo nasledovať obdobie, keď máme možnosť oddýchnuť si, priestor harmonizovať sa. Takéto nastavenie nás chráni. 

Pokiaľ náročné obdobia nie sú vyvážené žiadnou starostlivosťou o seba, priestorom na spracovanie, je to pre nás extrémne vyčerpávajúce. Z dlhodobého hľadiska nie je možné v tomto režime a tempe zdravo žiť. 

Na to je potrebné dávať si pozor, učiť sa vnímať signály, symptómy. Zaujímavé je, že ľudia, ktorí žijú extrémne náročný životný štýl, väčšinou potrebujú aj extrémne kompenzácie. 

Ako to myslíte? 

Vo voľnom čase si títo ľudia volia napríklad adrenalínové, výkonové športy, siahajú po alkohole alebo inklinujú k iným pomerne extrémnym kompenzačným stratégiám. Ak človek žije na doraz, potrebuje silný ventil, aby to vôbec v sebe vyrovnal, uvoľnil prežívaný pretlak.

Teda títo ľudia sú vlastne rovnako výkonní aj vo svojich voľnočasových aktivitách? 

Presne tak. Nastavený životný štýl sa prejavuje vo všetkých oblastiach života, pracovnej, ako aj osobnej.

Uvediem príklad. Z výsledkov absolvovanej diagnostiky bolo u jednej klientky jasné, že sa musí naučiť uvoľniť napätie a oddychovať. Ona mi na môj návrh odpovedala: „Pre mňa predstava oddychovania je náročnejšia, ako si natrénovať výstup na Mont Blanc. Tu by som presne vedela, čo mám robiť. Nájdem si sprievodcu, trate, tréningy… To je pre mňa oveľa predstaviteľnejšie ako to, že mám oddychovať.“

Je to stav prežívania, kedy človek naozaj nevie vypnúť a vie si predstaviť maximálne aktívny oddych. Príklad: idem sa bicyklovať, ale nie preto, že bicykel mám rád, ale preto, že potrebujem cieľ. Napríklad prejsť 100 km, s perspektívou, že do leta prejdem 200 km. Vždy je to spojené s konkrétnym cieľom. 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Dá sa určiť nejaká typológia ľudí, ktorí si do života pustia tichý stres? 

Tichý stres je stav dlhodobého, ale normalizovaného napätia. Pre daného človeka je to normálne. On si ho vôbec neuvedomuje. Je to jeho štandard. Funguje, pracuje, stará sa o seba, o rodinu, ale jeho telo je dlhodobo v miernom napätí, ktoré nevníma. Inak to nepozná. Ide o formu chronického, dlhodobého stresu. Naše telo aj myseľ sú v permanentnej aktivácii, akoby bol neustále zapnutý vnútorný alarm.

Ďalšia stratégia, ktorú ľudia používajú, a tiež je to forma chronického stresu, je vyhýbanie sa, popieranie, bagatelizovanie, idealizácia reality. Nechceme vidieť veci také, aké sú. Napríklad žijem v toxickom partnerstve a poviem si, že je to lepšie ako nič.

Telo beží v tichom strese, ale hlava mi hovorí, že toto je stále bezpečnejšie ako odísť. Neviem, aká môže byť realita potom, či ju zvládnem. Strach.

Kto môže mať v živote takýto tichý stres?

Prepojil by som to cez osobnosť, cez osobnostné charakteristiky, ako reagujeme na stres. Nie je to len o tom, čo sa nám deje, ale aj o tom, akí sme osobnostne, ako prežívame situácie, ako plánujeme alebo neplánujeme svoj život. Ale aj o tom, ako vnímame zodpovednosť, kedy a za akých okolností zažívame bezpečie. To všetko výrazne ovplyvňuje, ako naše telo a myseľ reagujú na stres a záťaž. 

Výskumov, ktoré by sa priamo venovali osobnosti a tichému stresu, nie je extra veľa. Ale existujú štúdie, ktoré ukazujú, že niektoré črty môžu byť rizikové. 

Nedávno som čítal nórsku štúdiu, ktorá sledovala lekárov od štúdia až po začiatok praxe. A zistilo sa, že ľudia s vyšším neuroticizmom a so silnou svedomitosťou vnímali viac stresu, mali väčšiu tendenciu k úzkosti a častejšie prežívali vyčerpanie.

Inými slovami, niektoré osobnostné črty môžu byť prediktormi toho, ako si naše telo interpretuje stres a ako sa s ním potom následne aj vyrovnáva. Možno preto títo vysokofunkční ľudia bývajú typickými nositeľmi tichého stresu. 

Mojimi klientmi sú športovci, top manažéri, ale aj mamičky na materskej.

Ako sa to prejavuje u mamičiek?

Žena túži, aby všetko bolo tip-top, starostlivosť o dieťa, poriadok doma, navarené, čas a kapacita na partnera, dostupná všetkým a vždy. Presne to je vysokovýkonný človek.

Alebo chcem byť dobrý otec, dobrý partner, zároveň mám náročnú prácu, chcem sa o seba starať, aby som vyzeral. Popritom renovujem, staviam, prerábam… Obsiahnuť toto všetko však nezodpovedá vlastným kapacitám v dlhodobom horizonte. 

Mám jeden milý, vysvetľujúci príklad. Mal som jednu klientku, ktorá mi povedala, že šport rozhodne nie je pre ňu. Bol som zvedavý a spýtal sa, ako k tomu poznaniu dospela. Jej odpoveď: Vždy keď začnem behať, ochoriem. Nebehám a potom si poviem, že začnem niečo so sebou robiť. Prvý týždeň behávam päťkrát do týždňa po päť kilometrov, druhý týždeň päťkrát do týždňa desať kilometrov. A v treťom týždni vždy ochoriem – vždy keď začnem behať pätnásť kilometrov denne. Mala pravdu, tak, ako to mala v športe nastavené, to nebolo pre ňu.

Mal som klienta, ktorý za jednu hodinu sedemnásťkrát povedal, ako on všetko robí pre rodinu. Postavil už druhý dom, má tri roboty, aby mohli chodiť na dovolenky, kúpil psa, s ktorým chodí von on, hoci ho chcela dcéra, a veľa ďalšieho.

Po približne tridsiatich minútach som sa spýtal, prečo je vlastne u mňa. A on mi povedal, viete, asi trikrát som sa opil a poslal som všetkých niekam. Ten pretlak, ktorý si on sám vytváral na seba s vierou, že všetko robí pre rodinu, bol pre neho samého neúnosným. Vlastná manželka mu povedala, že možno keby robil menej pre rodinu, bolo by to lepšie.

Príklady, ktoré som uviedol, majú niečo spoločné. V nejakom bode je to popieranie pravdy o sebe. Sú to ľudia, ktorí necítia únavu, napätie ani potrebu oddychovať, pretože nie sú v plnom kontakte sami so sebou. Možno to nepoznajú, možno nemajú čas, možno sú zahltení životom. 

Z vonkajšieho pohľadu všetko zvládajú, ale v sebe sú dlhodobo napätí a to napätie je ich normou. 

Napríklad niekto chodí často na masáž, lebo cíti strnulú chrbticu alebo ho častejšie sekne. To je symptóm.

Je tu aj kategória takzvaných perfekcionistov, ľudí so silným zmyslom pre povinnosť, ktorí chcú stihnúť alebo zažiť čo najviac a najlepšie. Často sa týka práve ľudí, ktorí potrebujú mať všetko pod kontrolou. Kontrolovať všetky podmienky života nie je možné. 

Niektorí to opisujú, že je to ako žiť vo vojnovom stave, v neustálom pocite ohrozenia, ktorý si ako keby už neuvedomujeme, lebo sme sa naučili v tom žiť, ale stále tam je.

Za správaním ľudí, ktorí majú silnú potrebu kontroly, je strach, možno z odhalenia, nedostatočnosti, hanby, potreby nezlyhať. Kontrola podmienok dodáva pocit bezpečia.

Zároveň takýto prístup udržuje človeka v strese, pretože musí byť vždy bdelý, ostražitý. 

Okolie býva paradoxne s takýmito ľuďmi spokojné, lebo podávajú výkon, sú spoľahliví, a preto v pracovných kolektívoch obľúbení. To ich vo výkone môže ešte ďalej povzbudzovať. 

Pre mňa sú dôležité ľudské osudy, ktorým sa venujem. Pracujem s ich prežívaním, vzorcami a uvedomeniami. Spokojnosť okolia nemusí viesť k vlastnej spokojnosti, prežívanej pohode. Vo vzťahu k okoliu skutočne takýto človek môže vystupovať ako spoľahlivý, zodpovedný, výkonný, milujúci a stabilný. 

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Kde táto tendencia vzniká? 

Nechcem zovšeobecňovať, pôvod môže byť rôzny. Režim „musím“ sa vypestuje v rodinnom prostredí, ktoré je výkonovo orientované, dieťa kopíruje v rámci socializácie správanie a normu svojej rodiny. 

Alebo sa možno rodičia viac hádajú, možno jeden z nich nie je kapacitne alebo emocionálne dostupný, pretože trávi dlhé hodiny v práci. Dieťa v tom vyrastá, takéto fungovanie sa mu stane normou. 

Alebo orientácia na výkon, keď dieťa donesie jednotku a všimne si, že rodičia sú naň hrdí, alebo keď sa mu niečo podarí, rodičia mu venujú viac času a pozornosti. Keď má úspechy, cíti sa videné.

Môže to byť aj dôsledok prísnej výchovy. Nejako sa cítim, nechce sa mi, ale proste otec, mama povedia, že teraz toto musíme urobiť a takto to má byť. Keď takéto dieťa vyrastie, tak tiež nič iné nepozná, len to „musím“. 

Ďalej to môže byť dôsledok traumy. Ľudia, ktorí prežili niečo traumatické ako deti, sa boja blízkosti. Otvorenie sa vzťahom v nich vyvoláva paniku, preto sa kontrola a výkon stali otázkou prežitia. Blízkosť nevnímajú ako niečo príjemné, ale ohrozujúce.

V detstve to bol možno otec, ktorý pil, a keď prišiel domov, všetko rozbil. Keď dieťa vyrastie, túži zažívať pekné, láskyplné, blízke vzťahy, ale zároveň jeho telo tomu neverí a zakaždým spustí alarm v podobe úteku, stiahnutia sa, paniky alebo paralýzy. Odpoveďou je stres, lebo telo sa naučilo, že čo je bezpečné, je preň zároveň ohrozujúce.

Ako sa môže z toho pocitu ohrozenia a stresu človek dostať von?

Psychoterapiou. Je to nástroj, kde sa postupne človek učí neutekať pred svojím strachom a bolesťou, ale zvládať ich. Učí sa rozlišovať medzi pocitom a faktom. Učí sa prežívať blízkosť iným spôsobom, pracovať s emóciami inak. Vytvára si inú kvalitu svojho vlastného bezpečia, nie na základe okolia, ale seba.

Jeden z dôvodov, prečo sa ľudia stávajú vorkoholikmi, je, že utekajú pred sebou v nejakých fázach svojho života. Viem, že to nemám pod kontrolou, a možno nemám kapacitu, aby som sa s tým vyrovnal, tak prejdem do niečoho, čo môžem mať pod kontrolou a pri čom zažívam pocit naplnenia.

Mal som klienta, ktorý mi povedal, že po rozvode sa upäl na prácu, aby nemusel rozmýšľať. Vypracoval sa vo svojom segmente na absolútnu špičku. Dnes patrí k ôsmim najúspešnejším na svete, firma si stráži, aby sa mu nič nestalo. Zároveň mi povedal zaujímavú vec. Prešlo osem rokov a ja tu dnes riešim s vami presne to, pred čím som pred ôsmimi rokmi utekal. 

Mal som aj klienta, veľmi vysokopostaveného manažéra, ktorý si našiel partnerku v Nemecku a povedal, že mu to tak vyhovuje, takto má vzťah pod kontrolou. Vie, kedy s ňou bude, vie, čo sa bude diať, ale nevie s ňou byť spoločne v jednom príbytku, lebo tam by bolo ťažké udržiavať kontakt so sebou aj s partnerkou tak, aby sa nestratil.

Mať kontrolu pri traume je hlavným zdrojom stratégie prežitia. Všetko ostatné sú potom len nástroje, ako redukovať prázdno, ako sa vyhnúť bolesti, ako zvládať mechanizmus úzkosti.

Ak si niekto uvedomí, že do tejto kategórie spadá, aké sú prvé kroky k riešeniu, keď priznať si, že to treba riešiť, môže byť spojené s veľkým pocitom strachu? 

Uvedomenie je prvý krok. Reálne to aj môže znamenať, že sa človeku kompletne na nejaký čas zosype systém, ktorý si vybudoval a poznal. Myslím si, že je to jedna z podmienok, ako spracovať traumu. Vybudovaný systém prežitia sa musí zosypať, aby človek porozumel, že mu to škodí, že ho to obmedzuje.

Pri traume je zaujímavé to, že aby nám nejaký typ správania dával zmysel a nepociťovali sme pri tom negatívne pocity, používame spätnú racionalizáciu. Vytvoríme si príbeh, prečo sme museli konať tak, ako sme konali. 

Niekedy to môže okolie spozorovať skôr ako človek, ktorý si tento systém okolo seba vybudoval. Asi nemá zmysel na to daného človeka upozorniť. 

Nie, nemá. Je láskavé pomenovať, čo sa deje, čo je viditeľné, ale tam sa to končí. Vlastný obraz o sebe je pre človeka s traumou súčasťou jeho stratégie prežitia a kontroly. 

Podnet zvonku väčšinou vníma ako útok alebo ohrozenie. Niektoré veci musia dozrieť a prísť z vlastného vnútra, to je dobrý začiatok. 

Väčšinou k tomu dochádza, ak stratégie prežitia už prestávajú byť pre neho samého funkčnými. Keď už nemá kam utiecť, keď sa už nemá na koho vyhovoriť, keď už nie je nikto ako záchranná sieť, keď ho to vyčerpá, vtedy si môže postupne uvedomovať, že to, čo sa mu deje, je jeho vlastná zodpovednosť. 

Je to náročné, je tam veľa bolesti, je tam veľa strachu, je to stret so sebou v téme, ktorej sa celý život vyhýbal. A príde nejaký bod, keď je pred to postavený a má len dve možnosti: ešte viacej sa uzavrieť alebo začať to riešiť a rásť. Tento bod môže a nemusí prísť. Veľmi záleží na kapacite. Tu je psychoterapia veľmi užitočný nástroj. 

Nikdy to však nefunguje pod intervenciou druhého človeka. To sa nedá. Rola partnera nie je robiť psychoterapeuta svojmu partnerovi, to je veľmi zradná rovina. 

Vedieť vo vzťahu pomenovať a povedať, čo som si všimol, všimla, že sa ti deje, je partnerské. Nájsť pomoc, prejaviť záujem, aj to je partnerské. Riešiť to za niekoho nie je partnerské. Človek vždy musí začať hľadať pomoc od seba. 

Poviem to na príklade vyhorených ľudí, ktorí ku mne chodia. Väčšina príde s tým, že niekto alebo niečo môže za to, že vyhoreli. „Toľko mi nakladali, toľko som mala povinností, do tohto ma tlačili. Niekto iný môže za moje vyhorenie.“ Po nejakej práci prichádzame na to, že nie oni, ale ja. To je téma hraníc, téma vlastnej zodpovednosti. 

Postupne zvyknú ľudia tento bod zlomu vnímať ako požehnanie. Uvedomenie je prvý krok, s ktorým sa dá následne pracovať. Ak je to o popieraní, nikam sa nepohneme.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Vždy je výsledkom života s tichým stresom vyhorenie? 

Nie. Tichý stres môže byť len nástupnou stanicou vyhorenia, pretože syndróm vyhorenia je proces. Má štyri fázy, od bodu, keď si človek myslí, že je neporaziteľný, až po ten, kým sa človek zrúti.

Ja som si ním pred rokmi sám prešiel. Rozvoj môže trvať niekoľko mesiacov, ale aj rokov. Vyhorenie znamená stav fyzického, mentálneho, emočného vyčerpania. Výsledkom môžu byť aj fyzické zrútenia – často vidíme kardiovaskulárne ťažkosti, zhoršenie autoimunitných ochorení či problémy pohybového aparátu. Nie je to len stres, ale stres je významný spolufaktor.

Je to odpoveď organizmu na to, že už nedáva to, čo je od neho požadované.

Čo možno urobiť vo svojej dennej rutine, aby sme svoje fungovanie zmenili a nedotiahli to až k vyhoreniu?

Odpoveďou je jedna zo základných otázok, ktorú klientovi kladiem na začiatku spolupráce pri formovaní kontraktu: má záujem a ochotu niečoho sa vo svojom živote vzdať?

Keď odpoveďou je nie, tak ďalej nepracujeme. V Inštitúte stresu veríme, že to, ako to máme, je dôsledkom nášho životného štýlu v širšom význame. Ak nie je ochota meniť podmienky, je málo pravdepodobné, že sa budú meniť dôsledky.

Odporúčam vnímať signály svojho tela ako symptómy, nepodceňovať ich. Ako som vyššie spomínal kvalitu spánku. Nehľadať náplasti typu: ak nemám energiu, zvýšim spotrebu kávy a večer siahnem po niečom, čo ma upokojí. Radšej si treba uvedomiť stav, nevládzem, nemôžem spať. Toto je predkolapsový stav.

Cestou je vnímať to a venovať pozornosť zmenám, možno v obdobiach, keď je ešte možné pomôcť si bez hlbokých a dlhodobých intervencií.

Príklad: keď to nechám zájsť tak ďaleko, že už pol roka poriadne nespím a darí sa mi každú noc spať len štyri hodiny, je to problém, ktorý nie je možné odstrániť v krátkodobom horizonte.

My máme takú zvláštnu vlastnosť. Pri prežívaní náročných období sa pod tiažou toho všetkého prestávame starať o seba. Prestaneme používať stratégie, ktoré by nám pomohli lepšie prežiť to, čomu čelíme. 

Vždy sa snažme svoj život vrátiť do rovnováhy. Prvým krokom je odpoveď na otázku „ako sa cítim?“. Keď si to vieme identifikovať, pátrame po odpovedi na otázku „čo potrebujem práve teraz?“. Zabezpečiť si to, to je sebaláska, sebasúcit v praxi. 

Pri nepredvídateľných a ťažkých obdobiach, ako rozvod, strata partnera alebo zmena práce, budeme mať vybudované mechanizmy, ako to lepšie zvládnuť, vyrovnať sa a prežiť. 
Klienti, s ktorými sme úspešne ukončili proces spolupráce a zotavili sa, často hovoria, že žijú oveľa vyššiu kvalitu života ako predtým. 

Vy klientom radíte, aby si nastavili novú rutinu. Teda nie je to o tom, že opustia akékoľvek plánovanie alebo kontrolu, len si zavádzajú nový režim. 

Jedným zo spôsobov, ako pracujeme s klientmi, je zostavenie programu na mieru, čo vedie k zotaveniu. V rámci toho ich učíme nový rytmus „výkon a oddych“. Učíme, čo znamená oddych, ako ho vedieť prežívať aj ako si ho dávkovať. 

Učíme sa zaujať nový postoj k oddychu, nie cez ďalší výkon, ale cez režim. Učíme rôzne techniky, ktoré pomáhajú oddýchnuť si, ktoré dokonca dokážu cez dychové cvičenie reštartovať autonómny nervový systém.

Čo zahŕňa tento nový režim?

Keby sme chceli generalizovať, tak spánok je top vo všetkom, čo robíme. Aj spánok má svoj rytmus. U väčšiny dospelých sa ako zdravý rozsah ukazuje sedem až deväť hodín nočného spánku – prakticky to pre mnohých môže znamenať približne od 22.00 až do 6.00.

Večer vieme podporiť parasympatickú aktivitu spôsobom, že minimálne hodinku-dve pred spaním prestaneme pracovať. Nebudeme ani kopať záhradu alebo variť, robiť si úlohy s deťmi. Jednoducho musíme prestať byť aktívni. 

Ideálne aspoň hodinku pred spaním sa začneme venovať sami sebe. Najlepšia je teplá vaňa alebo sprcha, kde si vieme oddýchnuť. Teplá voda podporuje parasympatickú aktivitu. 

Druhá dobrá aktivita je ľahký strečing, ktorý uvoľní stuhnuté svaly a zníži telesné napätie. Tretia dobrá aktivita je typ dýchania, kde je predĺžený výdych oproti nádychu. 

A štvrtá dobrá aktivita je čítanie. Niečo ľahké, čo nesúvisí s našou prácou ani s nejakým sebarozvojom. Cestopisy, životopisy, romány, rozprávky. Je to možnosť na chvíľu vystúpiť zo svojho sveta, vyjsť do niečoho iného. Keď nie je kapacita čítať, je výborné počúvať hudbu.

Ráno by sme sa zase mali učiť naštartovať organizmus. Veľmi dôležitá je tiež pravidelnosť. Potom pomáha studená voda. Nemusí to byť sprcha, stačí chvíľku umývať v chladnej vode tvár a ruky. Krátky kontakt so studenou vodou je pre telo mierny stresor, ktorý dokáže zvýšiť bdelosť a naštartovať organizmus.

Druhá dobrá aktivita v rámci cirkadiálnosti je aspoň 10-minútový pobyt na dennom svetle. Je úplne jedno, či na balkóne alebo sa ideme krátko poprechádzať. Plus desať-pätnásť minút nejaký kardio tréning, ktorý nás zobudí. 

A potom si v priebehu dňa treba nájsť čas na pozorovanie samého seba. Veľa vecí vidíme, keď ich chceme vidieť. Vďaka tomu vieme zistiť nielen to, ako sa cítime, ale aj to, čo nám to spôsobuje. Možno potom budeme vedieť začať s tým niečo robiť.

Moje prianie na záver je, aby ľudia viacej používali slovo chcem, nie musím. Dovolili si ho. To je cesta, ako prežívať tichú pohodu a nie tichý stres. 

Môže tichý stres číhať na ľudí aj v období Vianoc?

Prieskum Americkej psychologickej asociácie z roku 2023 ukázal, že takmer deväť z desiatich dospelých pociťuje počas sviatkov stres – najmä s ohľadom na financie, chýbajúcich blízkych a obavy z rodinných konfliktov. Mnohí hovoria, že v tomto období je ich stres vyšší ako bežne.

Paradoxne, možno s úmyslom toho, aby to bolo dokonalé, práve v tomto období majú ľudia tendenciu robiť oveľa viac ako po iné mesiace. Všetko upratať, vygruntovať, navariť, pripraviť darčeky, návštevy... Kognitívne funkcie mozgu, to znamená plánovanie, organizovanie, pozornosť, sú práve týmto preťažené. 

Snažíme sa zvládnuť viac úloh a výsledkom je podráždenosť, zhoršená pamäť a ešte aj únava.

Sami na seba vytvárame tlak. 

Ďalšia vec, ktorá sa deje počas Vianoc, sú očakávania, vlastné predstavy o harmónii. Hoci máme nedoriešené veci vo vzťahoch, očakávame, že budú harmonické za každú cenu. To môže spúšťať rôzne napätia, rodinné konflikty, lebo každý chce od druhých, aby naplnili práve jeho harmonické Vianoce. 

Na povrchu úsmev, vnútri frustrácia alebo smútok. Je to možno neviditeľné napätie za vianočným stolom. Deti chcú nejaké Vianoce, rodičia chcú nejaké Vianoce, starí rodičia chcú nejaké Vianoce. Všetci máme predstavy o tom, ako by mali vyzerať.

Tichým stresom môže byť aj osamelosť a absencia blízkych. Pre opustených ľudí, seniorov alebo tých, ktorí stratili niekoho blízkeho, sú sviatky silným emočným spúšťačom. Je to kontrast medzi spoločenským obrazom rodinnej radosti a vlastnou realitou. 

Ďalší paradox je, že podľa prieskumov American Heart Association veľká časť ľudí počas Vianoc prehliada svoje zdravotné návyky – menej spí, menej sa hýbe a horšie sa stravuje – a sviatky opisuje ako jedno z najstresujúcejších období roka. Počas Vianoc opúšťame rutinu, ktorá nám pomáha zdravo oddychovať.