Na čom záleží | Prečo nie je témou, že sa v Lisabone stretlo 1,5 milióna mladých katolíkov?

Newsletter Na čom záleží od Zuzany Hanusovej môžete dostávať aj na svoj mail. Prihláste sa na odber tu.

My, generácia Jána Pavla II., to prežívame možno trochu viac osobne, ale je na to dôvod. Svetové dni mládeže (SDM) vznikli na podnet poľského pápeža, počas ktorého pontifikátu sa narodili rodičia dnešných tínedžerov a mladých ľudí.

Mnohí súčasní katolícki päťdesiatnici a štyridsiatnici sa sami zúčastnili aspoň na jednom zo Svetových dní mládeže v deväťdesiatych rokoch či na prelome milénia a teraz do Lisabonu vyprevádzali už svoje deti. Berieme to teda prirodzene akosi citlivejšie.

Keď nás naši rodičia sledovali na svetových dňoch v Paríži, Ríme či Kolíne, tak si sami celkom nevedeli predstaviť, čo tam zažívame, a obdivovali nás, že ideme do tej masovky. Oni sa nemohli v mene viery verejne zhromažďovať a hrdo sa k nej prihlásiť na námestiach či v uliciach. Našu generáciu chytá pri záberoch na Lisabon istá nostalgia, lebo tušíme, čo tam mladí v posledných dňoch zažili.

Pre nestranných pozorovateľov je to masový happening za účasti pápeža. Tí, ktorí si tým kedysi prešli, vedia, že sú to dni, keď sa dejú v životoch mladých ľudí vážne veci, sú to dni, počas ktorých mnohí dostanú potvrdenie svojej dospelej viery a zažijú radostný pocit príslušnosti k spoločenstvu, ktoré im sprostredkúva prítomnosť Boha.

Znie to zrejme pateticky, ale také chvíle potrebujeme zažiť a človek sa k nim potrebuje vracať, aby svoju vieru nestratil. Radosť zo svetového spoločenstva cirkvi, spoločné slávenia tajomstva a utvrdenie, že nie ste poslední dinosaury na zemi, čo veria v Ježiša Krista a jeho odkaz lásky, je podstatným momentom v živote katolíka.

Mysleli sme si, že za tým bola charizma Jána Pavla II., ktorý vedel, ako komunikovať s mladými. Svetové dni mládeže však prežili aj za pápeža Benedikta i Františka. A tak aj po období pandémie boli mladí katolíci v mene vlastnej viery ochotní vycestovať a stretnúť sa.

Niektorí ironicky komentujú, že si predsa užili niekoľkodňovú párty pri mori. Kto to zažil, vie, že ide o náročný týždeň, často v bojových podmienkach, kde ubytovanie znamená telocvičňu, karimatku, spací vak a k tomu desiatky nachodených kilometrov, hodiny čakania v nepohodlí a veľká únava. Hoci radosti a zábavy je tam, samozrejme, tiež dosť, pohodová dovolenka pri mori to isto nie je.

Jeden a pol milióna mladých sa zhromaždilo na sobotnom nočnom bdení s pápežom a na nedeľnej omši. Miestni policajti tvrdili, že pokojnejšiu masu ľudí ešte nevideli.

Pozoruhodné však bolo aj niečo iné: jeden a pol milióna mladých ľudí sa zhromaždilo na jednom mieste a médiá v Európe to nijako nezaujalo. Okrem párvetových správičiek z agentúr bolo okolo SDM ticho.

Do Lisabonu prišlo na celý niekoľkodňový program približne 75-tisíc mladých zo Španielska, 65-tisíc z Talianska a 40-tisíc z Francúzska. Siedmou najpočetnejšou skupinou s počtom 3177 boli dokonca Česi, ktorých sprevádzalo deväť českých biskupov. Slovákov sa registrovalo takmer 2000 a sprevádzali ich traja slovenskí biskupi. Krajiny sekulárnej západnej Európy boli aj vzhľadom na dejisko silne zastúpené. Možno s výnimkou Nemecka, ktoré malo oproti predošlým ročníkom o polovicu pútnikov menej, v počte 8300 mladých.

Aj napriek pandémii, sklamaní zo sexuálnych škandálov či silnej sekularizácii dokáže cirkev stále pritiahnuť na jedno miesto jeden a pol milióna mladých ľudí k modlitbe a bohoslužbe.

Pôsobí to ako fascinujúci fenomén a je zvláštne, že ani naše médiá si ho nevšímajú. Keby nebolo Postoja a TV Lux, ktorá vyslala do Lisabonu aj svoj spravodajský tím, tak sa o SDM v Lisabone veľa nedozvieme.

Ignorantstvo nahnevalo aj českých pútnikov, doručili pohoršený list riaditeľovi spravodajstva Českej televízie, ktorý podpísalo 550 účastníkov SDM. Prekážalo im, že ČT zverejnila v správach len krátku reportáž, v ktorej sa venovala tomu, koľko to celé stojí, a neriešila, koľko českých mladých bolo v Lisabone, a nikoho z nich ani neoslovila. Neskôr aspoň spravodajský kanál ČT priniesol (na rozdiel od našej RTVS) priamy prenos z nedeľnej omše s pápežom.

V Lisabone pritom okrem pápežových slov zazneli aj silné príbehy, ktoré by médiá mohli zaujímať. Príbeh ženy, ktorá po úraze skončila na vozíku, stratila nádej, išla na potrat, no napokon našla cestu späť do cirkvi. Príbeh mladého muža, ktorý hovoril o zúfalstve v období pandémie a nevyhnutnej pomoci psychológa. Ale aj príbeh chlapca, ktorý po drsnom rozvode rodičov a chýbajúcej postave otca skončil na úplnom dne a chcel sa zabiť, kým našiel nádej v Kristovi.

Oslovilo ma, keď pápež František mladým hovoril, že tu nie sú náhodou, lebo Boh ich oslovil po mene. Nehovoril to z pocitu nadradenosti nad tými, ktorí v Boha neveria. „A tak sme my, jeho cirkev, spoločenstvom povolaných: nie sme spoločenstvom tých lepších, to nie, všetci sme hriešnikmi, ale sme povolaní takí, akí sme. Trochu sa nad tým v srdci zamyslime: sme volaní takí, akí sme, s problémami, ktoré máme, s obmedzeniami, ktoré máme, s ohromnou radosťou, s túžbou byť lepší, s túžbou víťaziť. Sme povolaní takí, akí sme. Premýšľajte o tom. Ježiš ma volá takého, aký som, nie takého, aký by som chcel byť. Sme spoločenstvom Ježišových bratov a sestier, synov a dcér toho istého Otca,“ povedal pápež v Lisabone.

Nešla z toho katolícka nadradenosť, tie dni sa niesli, naopak, v pokore pred hriechmi cirkvi, pred osobnými zlyhaniami a krehkosťou súčasnej generácie, ktorá možno, paradoxne, nie napriek, ale vďaka tejto priznanej krehkosti môže byť vnútorne slobodnejšia a silnejšia, ako bola tá naša.

Škoda, že to nevzbudilo väčší záujem spoločnosti.

Oplatí sa čítať