Študentský líder Nežnej revolúcie Daniel Bútora Fico po atentáte nie je schopný dialógu, čaká tlieskajúcich pionierov

„Mečiar bol väčším ohrozením, než je dnes Fico, hoci jeho vláda ide ešte ďalej,“ hovorí jeden z lídrov študentských protestov Nežnej revolúcie Daniel Bútora a reaguje na slová premiéra, pre ktorého boli udalosti 17. novembra 1989 komunistickým pučom.

V rozhovore opisuje svoj pohľad na Nežnú revolúciu, hovorí o tom, čo jej predchádzalo, i to, prečo pád režimu očakával. Prečo si myslí, že miera slobody v roku 1989 bola neporovnateľne vyššia, ako je dnes v Rusku? Ako prežíval to, že jeho starý otec Laco Novomeský bol komunistom, zatiaľ čo jeho otec Martin Bútora stál na opačnej strane? A v čom zmenil pohľad na Jána Čarnogurského, za ktorého slobodu za komunizmu bojoval?

Daniel Bútora sa cez samizdaty a pašovanú literatúru zoznámil s rôznymi disidentskými kruhmi. Ešte pred revolúciou sa ako 18-ročný dal pokrstiť a nazrel tak aj do prostredia katolíckeho disentu podzemnej cirkvi, ktorej pomáhal pri viacerých aktivitách. V spomienkach sa vracia aj k Silvestrovi Krčmérymu, Vladimírovi Juklovi a Antonovi Srholcovi, o ktorých hovorí ako o tom najlepšom, čo Slovensko v minulom storočí vygenerovalo. Čo ho naučili?

Bútora bol ministrom školstva v úradníckej vláde Ľudovíta Ódora. Čo si myslí o súčasných študentských protestoch a školských diskusiách s Robertom Ficom a za čo by dnes ako študent protestoval on?

Pred revolúciou ste sa pohybovali v študentských krúžkoch takzvanej podzemnej cirkvi. Tajne ste sa zúčastňovali aj na bohoslužbách organizovaných v obývačkách bytov. Nebáli ste sa za to prenasledovania štátnou bezpečnosťou?

Zrejme nás pre túto aktivitu sledovala ŠtB, ale koniec 80. rokov bol už iný. Ľudí, ktorých vtedy sledovali a snažili sa dostať na výsluch, bolo výrazne viac, ako boli ich vnútorné kapacity.

Neprekvapilo by ma, keby ŠtB v tých krúžkoch predsa len niekoho nebola mala, ale v tom čase išla už len po veľkých rybách. My sme boli tie malé, takže som nevnímal veľké riziko v tom, že by práve nám niekto vrazil do bytu pre naše modlitbové stretko.

Pohybovali ste sa však aj v prostredí s Františkom Mikloškom, ktorý určite nebol malou rybou.

To áno, to bolo prostredie, ktoré malo oveľa väčší presah ako naše modlitbové stretko, ale v tom čase som už až také obavy nemal.

Vaša skupinka organizačne spadala pod Silvestra Krčméryho. Aká bola vaša skúsenosť s ním a s Vladimírom Juklom?

S Krčmérym som sa nestretával až tak často, dokopy to bolo asi desaťkrát. Celý život som si jeho aj Vladimíra Jukla veľmi vážil. Spôsob, akým to vedenie rámcovali, mi bol veľmi blízky. Zamerali sa nielen na osobné prežívanie, ale najmä na osobnú zodpovednosť. Upriamovali pozornosť viac na službu než na nútené pretváranie niekoho iného a tento ich odkaz vo mne zostal po celý život.

Ako to myslíte?

V tom, čo Silvester Krčméry robil, nebolo pre mňa veľa moralizovania, ktorého máme dnes okolo seba priveľa, a to nielen od kresťanov. Moralizovanie nás neposúva dopredu. Viac nás posúva služba a osobné svedectvo, výkon, práca.

Živím sa aj tým, že robím tréningy pre manažérov. Vždy im hovorím, že keď sú riaditeľmi firiem, nemôžu nebyť vzorom. To platí aj pre verejný priestor.

Dnes nestojí otázka, či nám chýbajú vzory, tých je okolo nás vždy dosť, ale to, ako tie vzory fungujú. Či a v čom sú inšpiratívne, podnetné alebo v čom nie sú nasledovaniahodné. Pritom každý z nás má svetlé aj temné stránky.

Kam tým smerujete?

Pre mňa Silvester Krčméry a Vladimír Jukl, podobne ako Anton Srholec, patrili k tomu výrazne najlepšiemu, čo na Slovensku existovalo, čo táto krajina v minulom storočí vygenerovala. Dokázali sa postaviť dvom obrovským tyraniám 20. storočia – nacizmu a komunizmu –, no nesústreďovali za to pozornosť na seba, nebažili po moci, len slúžili. Nesiahali za to po metáloch ani vtedy, keď režim padol. Neutekali po svoju chvíľku slávy. A neuverili ani mečiarizmu, na rozdiel od niektorých iných.

Krčméry s Juklom, rovnako ako Anton Srholec, zostali pre mňa dodnes vzormi hodnými nasledovania. Sú to ľudia, ktorí znamenali pre mňa viac ako mnohí iní, napriek tomu, že ostali obyčajní.

Čo vás naučili?

Boli príkladom toho, ako byť nohami na zemi. Ani jeden z nich nikdy nerobil zo seba pána.

Keď som mal tú česť pol roka slúžiť vo vláde Ľudovíta Ódora, aj ja som dostal auto s húkačkou. To pokušenie zvyknúť si na takýto svet je obrovské, ale som rád, že som tomu dokázal odolať a húkačku som použil len dvakrát.

Spomínam to preto, lebo je to to isté, ako keď bažíte po funkcii, po vplyve, hodnosti, a je jedno, či ide o politika alebo biskupa.

Vaším starým otcom bol komunistický básnik a politik Laco Novomeský, otcom je však Martin Bútora, ktorý pred rokom 1989 pôsobil v kruhu nezávislých sociológov kritizujúcich komunistický režim. Preto, že sa nedištancoval od Charty 77, prišiel o prácu a staral sa o alkoholikov. Ako toto zázemie na vás vplývalo?

Pôsobenie starého otca som ako dieťa vnímal skôr ako nepríjemný fenomén vo svojom živote. Keď zomrel, bol štátny smútok v celej republike. Mal som desať rokov, keď som bol na jeho štátnom pohrebe v Slovenskej filharmónii.

Bol som preto v škole chvíľu trochu stredobodom pozornosti, nebolo mi to príjemné a mal som potom obdobie na konci základnej a začiatku strednej školy, keď som svojho starého otca zapieral. Nie preto, že by som ho bol odmietal, ale bolo mi nepríjemné, že bol v tom čase braný najmä ako súčasť veľkého establišmentu.

Daniel Bútora. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Myslíte vysokopostaveného funkcionára komunistickej strany, s ktorou ste nesúhlasili?

Áno. Naopak, môj otec bol vtedy na úplne opačnom konci. Nebol veľkým disidentom, ale režim sa mu snažil vnútiť úlohu lúzra.

Prácu v protialkoholickej poradni dnes vnímame ako dôležitú službu terapeuta, ale v tom čase to bolo poníženie. Poslali ho pracovať na záchytku, kam vozili opitých a povracaných ľudí z mesta. Cieľom komunistov bolo ponížiť ho, ale on to dokázal prerámcovať a napísal o svojej skúsenosti aj knihu. V druhej polovici 80. rokov sa to začalo lámať a jeho kredit aj v komunite sociológov stúpal.

Ako ste sa medzi týmito dvoma svetmi cítili ako dospievajúci študent?

Najskôr to na mňa priamo nedoliehalo. Jeden konkrétny moment, keď to viac vystúpilo do popredia, bol, keď mamu navštívili v práci eštebáci a pýtali sa na otca, pričom rodičia boli rozvedení. Vtedy išlo hlavne o vyslanie varovného signálu pre môjho otca.

Bol váš názor na starého otca ovplyvnený práve tým, že váš otec stál na druhej strane?

Nie, lebo otec ho vždy veľmi rešpektoval a vážil si ho. Zakaždým to aj otvorene povedal. Keď som neskôr pracoval pre rádio Slobodná Európa, stretol som v Mníchove ľudí, ktorí boli s mojím starým otcom po roku 1945 v akejsi slovenskej prechodnej vláde, v zbore povereníkov, a hovorili mi, aký bol Laco Novomeský veľmi slušný človek. Vraveli, bodaj by všetci komunisti boli ako on.

Navyše starému otcovi nemožno uprieť, že založil Slovenskú filharmóniu a Slovenskú národnú galériu. Teda okrem vecí, od ktorých som mal veľký dištanc, niektoré jeho kroky dodnes pokladám za správne.

V rozhovore pre SME ste povedali, že vás ako študenta volali do komunistickej strany, čomu ste odolali, ale urobili ste kompromis a išli do Socialistického zväzu mládeže (SZM). Prečo?

V SZM sme boli už od strednej školy a boli tam všetci automaticky. Iba ten, kto tam nechcel byť, stadiaľ vystúpil. SZM som ako stredoškolák nepokladal za takú škodnú organizáciu, hoci išlo o mládežnícku organizáciu KSS. Bol som v nej kultúrnym referentom a organizoval som návštevy divadla, čo sa mi zdalo celkom zmysluplné. Do KSČ som mal ponuku vstupu až na vysokej škole.

Tlačili na vás?

Nebol to tlak. Opakovane sa ma na to pýtali, moje meno by pre nich asi bolo bývalo zaujímavé, ale ja som na to odpovedal vetou, že sa na to necítim zrelý. Používali sme to vtedy všetci. O ročník vyššie bol spolužiak, neskôr známy spisovateľ Paľo Rankov, ktorý to mal už za sebou, tak sme si potom vraveli, že sme používali rovnaké vety.

Týždeň pred revolúciou bol pre vás pomerne intenzívny. Krátko po páde Berlínskeho múru ste sa 11. novembra oženili, 13. novembra ste demonštrovali za oslobodenie tzv. Bratislavskej päťky pred Justičným palácom v Bratislave a 20. novembra ste sa už stali členom prvého vysokoškolského fakultného študentského štrajkového výboru na Slovensku. No neboli ste na študentskom proteste 16. novembra, ktorý predchádzal tomu pražskému. Prečo?

Išiel som na svadobnú cestu na chalupu. (Úsmev.) Vrátil som sa v nedeľu večer a v pondelok som sa už pridal ku kamarátom na tribúne. Sedemnásty november však zostane navždy najdôležitejším dňom môjho života.

Prečo ste išli protestovať aj pred Justičný palác?

Chcel som ísť kričať za slobodu Čarnogurskému, ale aj pre Mira Kusého a Hanu Ponickú. Bola to rôznorodá skupina, dnes by som nemal so všetkými rovnaký pohľad na svet, ale v tom čase to boli ľudia, ktorí sa občiansky vyslovili, za čo boli nespravodlivo stíhaní. To mi bolo hodnotovo veľmi blízke.

Boli sme tam už dvakrát predtým, lebo súdny proces prebiehal vo viacerých kolách. Nebola to veľká demonštrácia, bolo nás tam dokopy asi dvadsať-tridsať. Prišli sa tam na to pozrieť aj ľudia z Amnesty International. Tam si nás eštebáci ešte intenzívne snímali, chodili s kamerou pol metra od nás a robili tak na nás psychicky nátlak. Ale tie pomery boli predsa len trochu iné.

Bratislavská päťka

Išlo o zoskupenie piatich predstaviteľov disentu, ktorí pôsobili v Bratislave. Stali sa najznámejšími oponentmi komunistického režimu na Slovensku. Štátna bezpečnosť ich zadržala 14. augusta 1989 po tom, čo listom zo 4. augusta 1989 informovali slovenskú vládu o zámere uctiť si pamiatku obetí okupácie v auguste 1968 položením kvetov na miestach, kde vojaci Varšavskej zmluvy zastrelili demonštrujúcich obyvateľov. Jej členmi boli:

• Ján Čarnogurský, katolícky aktivista a advokát
• Miroslav Kusý, marxistický filozof, bývalý člen KSČ a signatár Charty 77
• Hana Ponická, spisovateľka
• Anton Selecký, katolícky publicista
• Vladimír Maňák, bývalý straník a lekár

Prečo vám to stálo za to riziko?

Mal som pocit, že si to už môžem lajsnúť. Tá cena a riziko boli už iné ako v 70. rokoch.

Netreba zabúdať, že v Sovietskom zväze už vládol Gorbačov, pol roka predtým, než padol režim u nás, sa začali diať veľké veci v Maďarsku a Poľsku. V Maďarsku otvorili hranice pre východných Nemcov a v Poľsku boli prvé slobodné voľby. A štyri dni pred touto konkrétnou malou demonštráciou za Bratislavskú päťku padol Berlínsky múr. Takže aj tieto aktivity sa už diali v trochu inom kontexte.

V mojej hlave hodiny pádu komunizmu už tikali, aj keď som nevedel, ako dlho budú ešte tikať. Samozrejme, bol to mladícky úsudok 22-ročného človeka, ale vedel som, že v tom nie sme sami, a čakal som, že sa niečo stane.

Daniel Bútora. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Mnohí rodičia protestujúcich študentov sa v novembri báli, že ich deti neskôr vyhodia zo školy alebo že na námestí dôjde k stretu s ozbrojenými zložkami. Vy ste si túto možnosť nepripúšťali?

Pri prvých troch demonštráciách od 20. novembra bola vo vzduchu otázka, či nebude policajný zásah alebo neprídu dokonca Ľudové milície. Mohlo sa to stať, veď sa to neskôr udialo v Rumunsku a bolo to brutálne, ale myslel som si, že tu sa to nestane.

Napriek tomu, že 17. novembra kolegov v Prahe zmlátili policajti, veril som, že to dopadne dobre. Myslel som si, že najhoršie, čo sa mi môže stať, je, že ma vyhodia zo školy. Neveril som, že ma za to už vtedy môžu zavrieť.

Tá miera statočnosti je vždy trochu relatívna, lebo je daná aktuálnymi okolnosťami.

Čo tým chcete povedať?

Miera odvahy je vždy daná aj tým, čo reálne môžete stratiť. Komunistický režim v Československu bol už neudržateľný. Naopak, zoberme si mieru slobody v dnešnom Rusku.

Miera slobody v roku 1989 u nás bola neporovnateľne vyššia, ako je dnešná miera slobody v Rusku. Ak sa dnes niekto v Rusku vysloví proti Putinovmu režimu, tak je v mojich očiach oveľa väčší hrdina ako tí, ktorí išli demonštrovať u nás v danom čase.

Naša miera slobody na konci komunizmu a miera schopnosti režimu vtedy zasiahnuť bola podľa mňa nižšia, ako je dnes v Rusku.

Ako sa vám v tomto kontexte pozerá na to, kam sa dnes posunul Ján Čarnogurský, ktorý si bol nedávno zastrieľať na Ruskom okupovaných ukrajinských územiach?

Veľmi si vážim všetky veci, ktoré robil do roku 1989, to jemu ani mne nemôže nikto zobrať. Rovnako si vážim jeho vystupovanie v prvých rokoch po revolúcii. Vo väčšine prípadov som jeho kroky ako federálneho premiéra či ministra spravodlivosti, dokonca aj ako predsedu KDH pokladal za dobré. Bol konzervatívnejší ako ja, ale je to v poriadku.

Doteraz si však pamätám na jeden rozhovor, kde sa ho s nadsádzkou pýtali, či nemá liberálne sny, na čo on odpovedal, že máva veľmi antiliberálne sny. V tom čase, keď vyhlasoval svätú vojnu liberalizmu, som to pokladal ešte za zaujímavé obohatenie diskusie.

Najviac sa mi však pohľad na neho začal lámať v roku 2008, keď došlo k ruskej intervencii do Gruzínska, pri ktorej sa jasne postavil na stranu Ruska.

Vtedy ste nad ním zlomili palicu?

Zlomiť palicu nemôžete nad nikým, ale odvtedy som už zachytával len jeho negatívne posuny. Máme dnes sklon veľmi nálepkovať ľudí a nechcem sa k tomu dostať ani pri Jánovi Čarnogurskému a pri tom, čo sa s ním deje za posledných viac ako 15 rokov, hoci väčšine z toho by som dal mínusové znamienko.

Určite robí aj dobré veci a to, že o nich neviem, je možno preto, že ich nesledujem. Ale z toho, čo sledujem, prežívam pocit hanby a neporozumenia.

Máte pre tento posun nejaké vysvetlenie?

Nemám. Na prelome komunizmu by som to nikdy nebol povedal. Pre mňa to bol jeden úctyhodný človek. Na prvých stretnutiach, keď vznikalo KDH, bol Ján Čarnogurský vo väzení. Doteraz si pamätám, ako som na jednom z týchto stretnutí hovoril, že čokoľvek tu robíme, musí to počkať na to, až bude Čarnogurský prepustený. Bolo úplne jasné, že kľúčovou osobnosťou v kresťanskej demokracii na Slovensku musí byť práve on.

Boli ste aj členom KDH?

Formálne nie. Bol som na prvom sneme v Nitre vo februári 1990 a tam som sa trochu preľakol, lebo sa tam začali objavovať pohľady na svet, s ktorými som nesúhlasil. Najmä zo strany niektorých kanadských Slovákov, ktorí tam prišli, až po ľudí, ktorí sa časom od KDH odštiepili.

Ľudácke hlasy v hnutí pritom upratal práve Ján Čarnogurský.

A to mu ani neberiem, no v danom čase to bol dôvod, prečo som v roku 1991 začal pracovať pre VPN, hoci som takisto nebol jej členom. Vydesila ma podoba KDH, ktorá sa v tom čase ešte formovala, a mal som pocit, že to bude treba nejako vyvažovať.

Preto som začal podporovať Jozefa Kučeráka a Ivetu Radičovú, ktorí sa vtedy motali okolo VPN.

Prečo ste nakoniec nekandidovali vo voľbách ani za VPN, v ktorej sa pohyboval váš otec?

Ponuky boli, ale nemal som takú potrebu. Zakladal som si v tom čase rodinu, v roku 1990 sa mi narodil syn a to bolo pre mňa dôležitejšie.

Ako jeden z mála študentov ste si počas kľúčových zhromaždení na fakulte zasadli na miesta komunistických akademických funkcionárov. Práve vy ste požiadali dekana filozofickej fakulty, aby odišiel zo svojho miesta, a sadli ste si na jeho miesto vy. Patrili ste k tým najodvážnejším študentom, protestovali ste v čase, keď vám ešte stále hrozili tresty. Boli ste nositeľom zmeny, napokon ste sa však nestali hlavnou tvárou študentského hnutia ako napríklad iní študenti herectva. Nikdy vás to nemrzelo?

Nie. So Zuzkou Mistríkovou mám dobrý vzťah, s Jurom Vaculíkom, Milošom Durecom, Tonom Popovičom aj s ďalšími som takisto kamarát doteraz. Na filozofickej fakulte bol ďalšou dominantnou postavou Sveťo Bombík. Dohodli sme sa, že on pôjde za nás do koordinačného výboru a ja ostanem viac na fakulte. Podľa mňa to bolo úplne v pohode.

Nemám pocit, že som o niečo prišiel ani tým, že som sa nedal kooptovať do Slovenskej národnej rady, ani som neskončil vo federálnom parlamente. Bol som s tým v poriadku.

Daniel Bútora. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako si vysvetľujete, že študentov 16. novembra na popredných pozíciách revolúcie rýchlo vystriedali tí, čo sa pridali neskôr?

Vnímal som, že fakulty mali rôznu mieru pripravenosti a najpripravenejší boli práve študenti na VŠMU. Boli blízki hercom, ktorých silu by som vôbec nepodceňoval. Bola veľmi dôležitá, rovnako ako ich štrajk.

Nebola chyba, že ste ako študenti nezaložili vlastnú stranu, ako to urobil v Maďarsku Viktor Orbán, a nešli ste do politiky samostatne?

Myšlienka o študentskej strane na Slovensku nebola vôbec životaschopná, neboli sme na to pripravení, chýbala nám skúsenosť.

Bolo dobré, že sa nešlo ani cestou vyradenia bývalých vysokopostavených komunistov či eštebákov z verejných funkcií?

Myslím, že bolo dobré, že sa to nestalo, lebo technokratická elita bola kompletne vytvorená členmi strany a bol by to býval veľký problém. Zároveň si nemyslím, že je dobré, že to vyrovnanie sa s nimi nebolo dôslednejšie, a to najmä z pohľadu stransparentňovania toho, čo všetko mali na svedomí.

Vznikol síce Ústav pamäti národa, ale napriek tomu, že nemá zlé obsadenie, stále hrá menšiu rolu v spoločnosti, ako by mal. Bol vynikajúco obsadený Jánom Langošom, ale potom to, žiaľ, dopadlo inak.

Spätne nevyčítate VPN ani to, že nakoniec zobrala na kandidátku aj bývalých komunistov a otvorila cestu aj Vladimírovi Mečiarovi?

Kandidovaniu komunistov okolo Dubčeka, Čalfu a Čiča za VPN som rozumel ako reakcii na to, že ostatných politikov VPN vydesilo, čo sa dialo v KDH, ktoré na jar 1990 vyzeralo na víťaza volieb. Preľakli sa, aj ja, preto som napriek svojej účasti na prvom sneme KDH nakoniec v prvých slobodných voľbách v lete 1990 volil VPN.

Koniec koncov však práve to, že KDH nebolo nikdy také silné a nestalo sa absolútnym vládcom, mu nakoniec pomohlo viackrát sa postaviť na správnu stranu a vymedziť sa proti Mečiarovi, ktorého pokušenie bolo pre KDH veľké, ako to vidíme aj dnes pri Ficovi.

Mečiar bol však podľa mňa väčším ohrozením, než je ním dnes Robert Fico, hoci jeho vláda ide v niečom ešte ďalej.

Bola spätne táto obava z KDH pri prvých slobodných voľbách oprávnená? Predsa len bolo prvou stranou, ktorá Mečiara prekukla, a viedlo s ním prvú líniu boja.

Myslím si, že obava bola oprávnená a v nejakej miere to vlastne pretrváva dodnes. Samozrejme, KDH už nie je také silné, v mnohých skúškach obstálo, nedalo sa Mečiarovi omotať okolo vidličky, ako to dnes niekedy vidíme pri Ficovi, ale rozličné koncepty, ktoré vyvolávali obavy vtedy, možno vidieť dnes nielen v súvislosti s KDH, ale aj Kresťanskou úniou či Hnutím Slovensko.

Už len to, ako niektorí konzervatívci dokázali tolerovať výčiny Igora Matoviča a spôsob jeho fungovania, je pre mňa mentálne neuchopiteľné.

Čo konkrétne pod pretrvávajúcimi obavami myslíte?

Veľmi zjednodušene ide o menej moderné predstavy o svete. Pritom je podľa mňa dôležité, aby konzervatívny hlas v našej politike bol, no mrzí ma, že má niekedy sklon stávať sa veľmi netolerantným. A netolerancia z ktorejkoľvek strany ma desí.

Z prostredia KDH mi je dnes výrazne najbližší hlas, ktorý predstavuje František Mikloško. Neviem, nakoľko silný je tento hlas vnútri, za seba by som privítal, aby bol hlavným hlasom KDH, ale myslím, že tam dnes nie sme.

Približne tretina mladých do 30 rokov nedávno v prieskume uviedla, že sa v socializme žilo lepšie. Ako exministra školstva vás to prekvapuje?

Oblasť vzdelávania sme dlhé roky zanedbávali a výsledky toho žneme dnes. Vidíme, ako nás krajiny ako Poľsko a Estónsko, ktoré boli ešte v roku 1990 výrazne za nami, dokázali neskutočne prebehnúť. Pre staršiu generáciu je to úplne šokujúce, keďže Československo bolo omnoho vyspelejšia krajina ako Poľsko.

Ak teraz nariekame, že tretina mladých ľudí nemá názor na to, ako sa žilo v komunizme, a tretina si dokonca myslí, že bolo lepšie, je to aj odrazom toho, ako fungujú naše školy, akých máme učiteľov, ale aj toho, ako sa o našich učiteľov staráme a čo od nich očakávame. Tam máme obrovský dlh.

Vláda Roberta Fica zrušila 17. november ako deň pracovného pokoja. Viaceré školy sa však napriek tomu rozhodli, že dajú žiakom voľno. Nemali namiesto voľna venovať radšej čas výučbe, prečo je tento deň dôležitý?

Aj jedna, aj druhá cesta je podľa mňa v poriadku. Na základných a materských školách by som ako riaditeľ voľno nedával, lebo to len skomplikuje život rodičom, ktorí nemajú voľno od zamestnávateľa. Na stredných školách je to v poriadku, to už nie sú malé deti, ale ak by voľno nedali a venovali by sa tejto téme, som za.

Keby vláda rozhodla, že z pragmatických dôvodov potrebuje na rok či dva zrušiť tento deň pracovného pokoja, je to posledná vec, pri ktorej by som sa hádzal o zem a z hľadiska ekonomiky tomu úplne rozumiem. Horšie je, ak vláda svojou činnosťou dehonestuje či relativizuje kľúčové posolstvá slobody, demokracie a úcty k právnemu štátu. To je väčší problém.

Daniel Bútora. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ste bývalý líder študentských protestov, no odpor študentov proti vláde vidíme aj dnes. Ocenený študent začiatkom roka pre nesúhlas odmietol podať ruku prezidentovi Petrovi Pellegrinimu. Ďalší pred diskusiou s Robertom Ficom v Poprade napísal na cestu pri škole kriedou aj hanlivé nápisy proti premiérovi. Ako hodnotíte takéto podoby študentského protestu? Sú primerané dnešnej politickej situácii?

Ja ako bývalý minister školstva by som prezidentovi ruku podal, a to som ho naozaj nevolil. Vo svojej pozícii a veku rozumiem tomu, že ide predovšetkým o ústavnú funkciu bez ohľadu na osobu.

Úplne však rešpektujem toto gesto a ani náznakom by som to študentovi, ktorý mu ruku odmietne podať, nevyčítal ani o tom nemoralizoval. Ak by to bola nevychovanosť, tak je to iná vec, ale tak, ako poznám tento prípad, to nevychovanosť nebola a išlo o občiansky postoj. V niečom je dokonca toto gesto osviežujúce, lebo patrí k tomu veku.

Áno, z pohľadu etikety to možno bolo za hranou, ale z hľadiska etiky to bolo úplne v poriadku.

Rovnako vnímate aj „kriedovú revolúciu“?

Nepotrebujeme sa uchyľovať k vulgarizmom, inak mi to však bolo a je veľmi sympatické, lebo to ukazuje, že medzi študentmi existuje ešte stále nejaká živá voda.

Pri debate o vulgarizme študenta z Popradu ma oveľa viac znepokojujú iné typy vulgarizmov, ktoré nie sú vyjadrené hrubým slovom, ale hrubým typom správania, ktoré napríklad pravidelne vidíme v rezorte kultúry. Mrzí ma, že toto ako spoločnosť až príliš tolerujeme.

Sú školské diskusie premiéra so študentmi prínosom?

Podľa mňa je úplne v poriadku, ak by si aj škola iniciatívne zavolala na svoju pôdu diskutovať premiéra, ale za predpokladu, ak takýto hosť dokáže udržať slobodný a férový dialóg. Na základe toho, čo som videl a počul, však nemám veľmi pocit, že pán predseda vlády je po atentáte takého dialógu schopný. Skôr asi čaká na tlieskajúcich pionierov.

Napriek tomu, že vy ste očakávali pád režimu, ako by ste reagovali na slová Roberta Fica, ktorý pred študentmi v Poprade označil 17. november za komunistický puč riadený a kontrolovaný komunistami?

Váham medzi pocitom hanby za premiéra a pocitom ľútosti voči premiérovi. Nič viac dodať netreba.

Za čo, prípadne proti čomu by ste ako študent protestovali dnes vy?

Za väčšiu schopnosť počúvať sa. Ale aj tá krieda mi je veľmi sympatická a súhlasím s kľúčovým momentom viacerých nápisov, ktoré sa stavajú proti postoju predsedu vlády k Ukrajine, ako aj jeho náklonnosti k Rusku.

Po výhre Vladimíra Mečiara a neúspechu VPN v roku 1992 ste sa stiahli z politiky a išli ste robiť žurnalistiku. Boli ste riaditeľom slovenského vysielania Slobodnej Európy v Prahe. Prečo ste novinárčinu po rokoch nechali?

Už koncom roka 1992 som začal spolupracovať so Štefanom Hríbom, s Ivanom Hoffmanom a so Slobodnou Európou. Bola tam veľmi dobrá partia novinárov a dávalo mi to oveľa väčší zmysel na formovanie verejného priestoru ako politika. Trvalo to štrnásť rokov, ale po návrate na Slovensko som mal iné volanie a začal som verejný priestor formovať cez vzdelávanie.

V novinárčine som sa venoval najmä zahraničnej politike. Vždy ma to stálo veľa energie, bezsenné noci, a keď som zistil, že to, čo píšem, vedia za mňa už napísať aj iní, bol to pre mňa kľúčový moment, že nie som nenahraditeľný. Nakoniec som mal z toho veľký pocit uspokojenia, že môžem z toho vycúvať.

Naopak, v oblasti vzdelávania je stále veľa práce, no zatiaľ málo ľudí, ktorí o tom seriózne a koncepčne uvažujú.

Ako sa pozeráte na súčasnú novinárčinu?

Sociálne médiá ju úplne zmenili a zásah štandardných médií je tak čoraz menší, vznikajú tu paralelné podcastové a iné svety. Ale z hľadiska kvality žurnalistiky ako takej máme dnes podľa mňa veľmi dobrú generáciu mladších novinárov, aj tých v strednom veku. Ich kvalita je asi najlepšia, aká tu doteraz bola.

Napriek tomu mi v mnohých novinárskych výstupoch aj v serióznych médiách chýba poriadna editorská práca. Niektoré výstupy by som sa hanbil napísať aj ako email kamarátovi, no napriek tomu to tu čítajú desaťtisíce ľudí.

Nemáte dojem, že sa naša žurnalistika stáva čoraz viac aktivistickou?

Netrúfam si hodnotiť, či je to práve dnes horšie, ako to bolo v 90. rokoch. Vyrastal som v inej dobe, takže podľa mňa to nejde až takým zlým smerom, neviem však, či sa naše médiá dokážu vzájomne čítať a počúvať. Preto oceňujem, že sa váš šéfredaktor Martin Hanus a Matúš Kostolný z Denníka N dokážu občas rozprávať. Prepájanie bublín pokladám za kľúčové a podobných rozhovorov by sme potrebovali násobne viac.

Pracovali ste s Ivanom Hoffmanom aj Milanom Žitným. Ako sa pozeráte na to, ako sa vaši novinárski kolegovia časom posunuli?

Nečítam dnes ani Hoffmana, ani Žitného. Zachytil som, že sa posunuli, ale keďže sa to ku mne nedostane, som od toho ušetrený. Sú to ich životy a ich smerovanie. 

Ivan Hoffman k výročiu Novembra ’89Hrozbou je dnes ten, kto nepochybuje a nepripúšťa iný názor

Lukáš Kekelák