Zo života učiteľa Žiaci vedia, čo ich v korone ničilo. A vybrali by si to zas

„Takže! Známky máme všetci uzavreté a konečne sa dostávame k tomu, čo sme si sľúbili na začiatku roka. Ideme si spolu pozrieť jednu epizódu Black Mirror!“ tlieskal som rukami na predposlednom seminári z anglického jazyka. 

Seriál si deti na začiatku roka samy zvolili. Je síce dystopicky temný, ale otvára veľkorysý priestor na diskusiu o možnej blízkej budúcnosti digitálneho sveta.    

Žiaci pri mojom pláne zívnu, zaklipkajú očami, pár z nich pokyvká hlavami.  

Po desiatich minútach pozerania konštatujem, že približne polovica triedy seriál vôbec nesleduje.  

Niekoľkí sa učia na opravné písomky, no väčšina je jednoducho na mobile. Nútiť niekoho pozerať sa na film, poviete si, trochu pripomína Mechanický pomaranč, najmä ak ide o aktivitu za odmenu. A tak som nechal každému slobodnú vôľu a prešiel sa po triede s cieľom zistiť, čomu dali prednosť. 

Je to presne to, čo som čakal. Tik-tok, Snapchat, reelsy, infantilné hry...  

Netvárme sa, že sa nič nedeje

Rozmýšľam nad tým, že ak by seriál Black Mirror natáčali pred desiatimi rokmi, takto nejako by sa mohla začínať jedna z častí. Človek má možnosť rozhodnúť sa medzi kvalitnou filmovou produkciou a trojsekundovými video-sekvenciami a zvolí si druhú možnosť. 

V tom čase by to mnohým vyrazilo dych, dnes sa nad tým málokto pozastaví. Určite nie moja kolegyňa, ktorá dokázala počas školenia pár dní nato v treťom rade bez hanby skrolovať svoj Instagram a nevšimnúť si ani jeden z neverbálnych signálov školiteľky, aby sa spamätala.   

To, že toto kompulzívne správanie má na míle ďaleko od slobodného rozhodovania, vieme už dávno. Nechcem sa hrať na neurovedca (nech ma neurovedci pokojne doplnia), ale azda už ako spoločnosť disponujeme dostatkom štúdií dokazujúcich škodlivosť neuváženého používania moderných technológií na to, aby sme sa tvárili, že sa nič nedeje.  

Moje presvedčenie, že závislosť od digitálnych technológií nám robí vo vzdelávaní oveľa väčšie škody, ako si dokážeme pripustiť, nezmení ani to, koľko možností nám technológie prinášajú.Zdieľať

Ako obyčajný učiteľ mám seriózny problém s tým, ak dá rodič sedemročnému dieťaťu smartfón. Je to trochu ako dať dieťaťu univerzálny kľúč od všetkých obchodov s potravinami na svete a očakávať, že akosi inštinktívne objaví sekciu so zeleninou a tofu nátierkami.  

Naivné bude asi to najjemnejšie slovo.  

To dieťa bude deň čo deň chodiť z obchodov prežraté, oťapené a, čuduj sa svete, nespokojné. Čo tento prejav rodičovskej lásky spraví s dieťaťom po niekoľkých rokoch? Vedie človeka hojnosť a absencia hraníc k tomu, že sa naučí správne rozhodovať? Vážne o tom pochybujem.  

Boj za bránami školy

Tí istí žiaci, ktorým som neúspešne premietal seriál, písali na polrok eseje na tému, čo by spravili inak, ak by mali prežiť koronakrízu ešte raz. Z toho „čítaníčka“ mi padla sánka. Dôvody boli dva.  

Prvou bola hĺbka vedomostí, s akou operovali. Nebolo to zďaleka múdroslovie diskusií z Modrého koníka – dokázali solídne odkazovať na výsledky štúdií, dívať sa na problém objektívne a komplexne. Prečítal som si čo-to o neurotransmiteroch, dopamínovej slučke a nástrahách moderných závislostí. 

Aj ich osobné reflexie mali hĺbku. Človek by im to zožral aj s navijakom nebyť toho, že tu bol aj druhý dôvod a tým bolo to, že ani vedomosti, ani úprimná reflexia sa nijako výrazne neprejavovali na ich správaní. Inými slovami, darmo vedeli, čo im uškodilo a o čo všetko za tie dva roky prišli, keď boli podľa vlastných slov (celkom iracionálne) pripravení spraviť to pri ďalšej príležitosti zas.  

Bol to pekný príklad toho, ako funguje závislosť, a zároveň toho, ako vedomosť sama osebe nestačí; bez osvojenej zručnosti, správneho postoja a pevnej vôle ostáva suchou a sterilnou teóriou. Toto je tiež dôvod, prečo sa napríklad aktuálne ja, napriek tomu, koľko veľa toho o životospráve viem, tento rok v plavkách cítim pomerne málo komfortne.  

Ak je mojou úlohou písať o subjektívnej skúsenosti bežného učiteľa, tak tu je kus z nej: čoraz častejšie pracujeme s deťmi, ktoré sa nevedia sústrediť, nemajú prirodzený záujem sa vzdelávať a sú všeobecne apatické. 

Nič z tohto neuberá na ich jedinečnosti, no štartovacia pozícia a možnosti posúvať sa sú z roka na rok negatívnejšie. Moje presvedčenie, že závislosť od digitálnych technológií nám robí vo vzdelávaní oveľa väčšie škody, ako si dokážeme pripustiť, nezmení ani to, koľko možností nám technológie prinášajú.   

Zo života učiteľa Zodpovednosť triedneho – od osobnej hygieny až po samovražedné sklony

Štefan Murárik

Triednictvo je unikátny fenomén a prináša neuveriteľné množstvo výziev.

Kým Holandsko pred pár dňami plošne zakázalo používanie mobilných telefónov v triedach, na Slovensku je daná školám voľnosť rozhodnúť o tejto otázke v školskom poriadku. Zaželajte školám odvahu, keď si budú tento problém riešiť. 

Čakajú ich hyperprotektívni rodičia, rebelujúcí žiaci a indiferentní učiteľskí kolegovia. Aj pri najpriliehavejších formuláciách nariadení a ich vykonávacích predpisoch budú učitelia, obavám sa, ťahať za kratší koniec. 

Boj sa totiž odohráva predovšetkým za bránami školy.